25.-ku povolania oslávili na Orave

Stala sa jedna udalosť, ktorá sa už nikdy viac v živote nezopakuje. Predstavte si, po tieto dni, presnejšie na sviatok sv. Magdalény sme oslávili 25. výročie povolania do Pánovej služby. Tak sme si povedali: oslávme to, ako sa patrí! Spolu s našimi predstavenými – s. Damiánou a o. direktorom – sme vzali nohy na plecia a hybaj na hory, na tú našu krásnu Oravu. Veru aj počasie nám prialo. Tak slnečno na Orave nebýva len tak hocikedy. Tak, ako aj počas predošlých 25 rokov aj teraz  sme sa opäť presvedčili, že Pán sa zahanbiť nedá, ani prevýšiť vo svojej dobrote a pozornosti. Po vzájomnej dohode sme sa pozbierali autom kto kde mohol a dorazili do malebnej dedinky Krušetnica, kde – ako pre nás stvorená – stojí krásna drevená chata v objatí hôr. Keď sme sa už ako tak oboznámili s prostredím a vybalili naše „skromné“ batohy, spestrili sme si večer spoločenskými hrami, pri ktorých nám aj do smiechu bolo. Takto dobre naladené sme sa rozhodli, že treba nám aj  pospať čosi, aby sme vládali fungovať na ďalší deň. Po výdatnom spánku sme sa prebudili do ďalšieho slnečného rána, ktoré sme začali modlitbou a raňajkami. Potom nám o. direktor vo svojom príhovore priblížil veľkosť nášho zasvätenia a zároveň upriamil našu pozornosť za vďačnosť zaň, ktorú sme mohli ešte hlbšie vnímať v tichom stretnutí s Pánom. Potom naše kroky viedli do Lokce k našim sestričkám, kde sme spolu s nimi slávili Eucharistiu. Po srdečnom zdieľaní s nimi sme boli s. Damiánou pozvané na slávnostný obed. No a aby sme toľké dobroty vytrávili, zašli sme si do Ria de Janieiro – ale nebojte, iba do toho slovenského – Rio de Klin, malej dedinky 10 km vzdialenej od Lokce, kde je na kopci socha Krista Kráľa v nadživotnej veľkosti. Tam sme si vychutnali krásny výhľad na Oravu ale aj duchovne pookriali v modlitbe. Po návrate na chatu a chutnej večeri sme sa pripravovali na ďalší deň, počas ktorého sme mali otestovať našu kondičku. Naše kroky viedli do Demänovskej doliny, odkiaľ sme s úžasom hľadeli na Chopok netušiac, že budeme zdolávať 2400 metrov nadmorskej výšky na úžasný vrch Ďumbier. Je pravdou, že na Chopok sme sa odviezli lanovkou, ale ostatné kilometre už šľapali naše nohy. Nebolo to ľahké, „občas“ sme si zavzdychali, no potom na vrchole pri kríži si vravíme: „Stálo to za to!“ Ten úžasný pohľad na „Pánov výtvor“ vyrážal dych. Síce aj vietor ho vyrážal, ale náš úžas nad stvorenou krásou ešte viac. Po zdolaní tohto vysokého vrchu sme si zaslúžene vychutnali naše zásoby a so všetkou energiou, ktorá nám ešte ostala sme schádzali z vrchu. Po radostnom návrate sme slávením Eucharistie ďakovali Pánovi za silu zvládnuť náš turistický deň, ale aj za krásu, ktorú pre nás pripravil. Náš posledný deň sme začali oslavou Pána slávením svätej omše spolu s rannými chválami a po nej posilnili aj naše telo. Pokračovali sme obdivovaním ďalších krás Oravy, zastavili sme sa v Bobrove – v dedinke nie tak ďaleko od poľských hraníc, kde sme sa v krásnom prostredí na Kalvárii pomodlili krížovú cestu. Po fajnom obede u spolusestry v Lokci už naozaj náš výnimočný výlet končil. Bolo nám ľúto, že sme neboli všetky, nakoľko naše tri milované sestričky zostali  „uväznené kvôli Korone“ na Sibíri. No vo svojich mysliach, srdciach sme ich tam priniesli, akoby tam boli s nami. Ďakujeme hlavne Pánovi, že to s nami toľko „vydržal“ a veríme, že to „nevzdá“ i naďalej! Ďakujeme za silu a milosti pre každý nový začiatok, ktorý nám dáva!

Tábor v Modre

Tohtoročný 1.turnus táborov od 12. – 17. júla 2020 v Modre sa niesol v téme ľudských ochorení. Jeden by si povedal, „nič originálne, veď prežívame pandémiu, ktorá má dosah na celý svet“. No predsa, tento tábor bol jedinečný a špeciálny (a nie len preto, že jeho téma bola vymyslená ešte pred vypuknutím Covid-19). Pýtate sa čím bol iný? Azda tým, že sa jeho prípravy niesli v duchu otáznikov, čakania a neistoty, či nám hygienik dá povolenie a budeme môcť tábor zrealizovať. Možno kvôli tomu, že sme sa po rokoch vrátili späť na chatu Fugelku, na ktorej súčasní animátori zažívali tábory ešte ako deti. Alebo len tým, že týchto šesť dní ušlo priam bleskovo. Takto by sme tie dôvody mohli hľadať ďalej a ďalej, no predsa mi napadá inakšia odpoveď: pokoj, radosť, dobro a láska.

Aj napriek vonkajšiemu chaosu a „novému normálu“, pokoj naplnil nie len celú chatu, no najmä srdcia mladých ZMMákov. Bol to práve Boh, ktorým sme sa nechali znovu dotknúť a otvorili mu brány našich sŕdc. Stretávali sme sa s ním pri ranných a večerných modlitbách, poobedňajších rozjímaniach, v modlitbe ruženca, v dôverných témach, v speve a v eucharistickom chlebe na omšiach, či na adorácii. Mnohí z mladých sa odvážili pristúpiť k sviatosti zmierenia a obnoviť si tak vzťah s Pánom. Veľká vďaka patrí našim duchovným vodcom – kňazovi Jankovi a sestrám Kataríne a Zuzane – ale aj všetkým animátorom a ich osobným príkladom pri duchovnom vedení detí.

Tento tábor bol iný aj kvôli dvom významným udalostiam. Okrem slávenia 190. výročia zjavenia sa Panny Márie sv. Kataríne Labouré, slávili sme aj vlastné výročie – 20 rokov táborov ZMM Bratislava. Aj preto sme chceli prežiť tieto dni v radosti a naplno. Už hneď v prvý večer na deti čakala minidisco, ktorá vyvrcholila ešte jednou veľkou večer pred koncom tábora. Nebol to však len tanec a spev, ktoré nás robili radostnými. O zábavu núdza teda nebola! Animátori si pre deti pripravili vskutku bohatí program na hry, scénky a iné aktivity – zdravotná prehliadka na rôznych stanovištiach, hľadanie byliniek do špeciálneho elixíru, ktorý mal pomôcť animátorom vyliečiť sa z nevyliečiteľnej choroby, miešanie receptu v chemickom laboratóriu, behačky na lúke za chatou, nočná hra, opekanie špekačiek a spev táborákových songov pri gitare, či len chvíľky relaxu pri pingpongu alebo Angličanoch a Škótoch.

Myslím, že nejeden animátor si povedal, „aké dobré deti máme na tom tábore“ – minimálne ja som sa pri tom pristihla viackrát 😊 Je skvelé ako Pán premieňa naše slobodné rozhodnutia na niečo tak pekné a dobré akou je služba lásky druhým. Nie len, že ZMM nám dalo tento priestor, ale najmä nás spojilo v jednu veľkú rodinu, v ktorej máme svoje miesto a do ktorej sa vždy tak radi vraciame. Sv. Terézia z Lisieux povedala: „Chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.“ Po tomto tábore vidím znovu o čosi jasnejšie, že aj ten najmenší dobrý skutok či sebazápor z lásky dokáže premieňať každodenný život na jeden veľký zázrak.

Za animátorský tím: Mary

Syn svätého Vincenta v biskupskej službe sa stretol s Nebeským Otcom

Biskup Milan Šášik CM, eparchiálny mukačevský biskup, večer 14.7.2020 odišiel do domu Otca.

Milan Šášik sa narodil 17. septembra 1952 v dedinke Lehota neďaleko Nitry. Počas teologických štúdií na CMBF v Bratislave tajne vstúpil do rehole lazaristov (Congregatio Missionis, založená sv. Vincentom de Paul). Kňazskú vysviacku prijal 6. júna 1976. Pôsobil vo viacerých farnostiach – ako kaplán v Leopoldove, Preseľanoch a v Stupave; ako administrátor v Banskej Belej, Antole, Vysokej pri Banskej Štiavnici, a tiež ako farár v Jacovciach. Hoci bol pôvodne rímskokatolík, živo sa zaujímal o východný obrad a stal sa tiež birituálnym kňazom (mohol celebrovať aj vo východnom obrade). V reholi zastával viacero služieb: bol magistrom novicov, provinciálnym asistentom a riaditeľom študentátu.

Po Nežnej revolúcii absolvoval vyššie štúdiá v Ríme, kde na Teresianum obhájil licenciát. Následne od roku 1992 začal pracovať na Apoštolskej nunciatúre v Kyjeve na Ukrajine, kde pôsobil šesť rokov. Okrem administratívnej práce často cez víkendy cestoval mnoho kilometrov, aby vypomáhal v pastorácii tam, kde bol nedostatok kňazov. Neskôr pôsobil ako farár v Perečíne na Zakarpatsku.

Pápež Ján Pavol II. ho 12. novembra 2002 vymenoval za apoštolského administrátora ad nutum Sanctae Sedis (teda dočasného) Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a za titulárneho biskupa bononského. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme, na sviatok Zjavenia Pána, 6. januára 2003, spolu s Mons. Jánom Babjakom, prešovským arcibiskupom, a to z rúk Jána Pavla II. v Bazilike sv. Petra v Ríme.

V nasledujúcich rokoch sa mu podarilo konsolidovať pomery v mukačevskej eparchii, vytvoriť fungujúce riadiace štruktúry, zakladať nové farnosti a vybudovať veľký počet chrámov pre gréckokatolícke farnosti. Dňa 17. marca 2010 bol vymenovaný za eparchiálneho biskupa mukačevského.

Mukačevská eparchia

S dejinami Mukačevskej eparchie sa spája Užhorodská únia r. 1646, ktorá znamenala znovuzjednotenie sa východných kresťanov s Rímom, a ktorá sa rozšírila aj na územie dnešného východného Slovenska. Mukačevská eparchia bola oficiálne erigovaná 17. septembra 1771. Z Mukačevskej eparchie v 19. stor. vznikli viaceré gréckokatolícke eparchie, dnes sídliace v Rumunsku a Maďarsku, medzi nimi aj Prešovská (1818). Roku 1775 bolo biskupské sídlo preložené z Mukačeva do Užhorodu, čo bolo potvrdené Svätou stolicou 24. júla 1817. Názov Mukačevská eparchia sa zachoval doposiaľ.

Odpočinutie večné daj mu Pane!

-zdroj TK KBS-

Košický prímestský tábor

V dňoch 8.-10.7.2020 sa pod záštitou sestričiek Vincentiek opäť uskutočnil prímestský tábor v Košiciach, v ktorom sme medzi sebou privítali deti primárne zo sociálne znevýhodneného prostredia, aby sme im spríjemnili prežívanie letných prázdnin v týchto ťažkých časoch a priviedli ich o krôčik bližšie k Bohu.

Celý program tábora sa odohrával v exteriéri, v prvý deň sme spoločne navštívili zoologickú záhradu, druhý a tretí deň sme s deťmi trávili v prírode s našimi hrami a aktivitami a v detskom parku Anička.

Deti mali priestor odreagovať sa od svojich každodenných životov hrou i rozhovorom.

Naši animátori boli odhodlaní byť celý čas nasadení pre deti, aby sa s nami cítili príjemne a veselo, za čo im Pán Boh zaplať!

Sme vďační za to, že sme opäť svojou pomocou pomohli zorganizovať tento tábor v spoločenstve ľudí, ktorí majú srdce zapálené pre službu druhým, a že sme si navzájom pomohli svojou prítomnosťou. (animátor Marek)

Příměstský tábor 2020 ve Staré Boleslavi

Ve dnech 6.-10. července 2020 se ve Staré Boleslavi konal příměstský tábor, kterého se účastnilo 16 dětí a 6 animátorů. Téma tábora byla „Dary Ducha Svatého“ – každý den jsme začínaly hledáním indicií, které nám měli napovědět, který z darů bude pro nás tenhle den aktuální. Otec Janko Jakubovič měl pro nás každý den připravené slovo ohledně daného daru, poté jsme měli práci ve skupinách a mši svatou v bazilice Nanebevzetí Panny Marie ve Staré Boleslavi, kde je uložené Palladium země české. Odpoledne nás čekali různé hry a soutěže. Zahráli jsme si samozřejmě i fotbal a jiné hry s míčem. Jedno odpoledne jsme využili i lanový park ve Staré Boleslavi.Večer jsme se všichni rozešli do svých domovů, abychom si mohli odpočinout a s novou sílou a elánem se mohli ráno znovu setkat.Díky patří především Bohu a pak našim dobrodincům, kteří nás podpořili zejména různými dobrotami a ovocím.Těšíme se na setkání o rok.

Centrum pomoci rodinám sv. Lujzy v Starej Boleslavi

Už dva roky v Starej Boleslavi v Centre pomoci rodinám sv. Lujzy sa venujeme službe sociálne slabým rodinám, matkám samoživiteľkám, osamelým seniorom. Každý štvrtok sme k dispozícii núdznym, ktorí túto pomoc potrebujú i darcom, ktorí nám potrebné veci darujú: oblečenie, obuv, hračky, školské pomôcky a rôzne domáce potreby. Pre pandémiu COVID 19 sa nekonala plánovaná Celonárodná potravinová zbierka, čo vyústilo do nedostatku potravín pre núdznych. V tomto čase nám Božia prozreteľnosť poslala do cesty pána Enca z Brandýsa nad Labem, ktorý je predstaveným Mezinárodního řádu Křížovníků s červeným srdcem, společenstvím svatého Cyriaka. Pán Enc sa nám rozhodol pomôcť a v mesiaci júni usporiadal finančnú zbierku medzi členmi rádu a z nej obstaral potraviny a drogériu, ktoré osobne priviezol do Centra sv. Lujzy. Ďakujeme ti, dobrotivý Bože za tvoju starostlivosť o chudobných i za to, že môžeme byť pri tejto službe nápomocné.

Požehnanie kaplnky

Dňa 25.6.2020 sa v komunite sestier v Rožňave konalo požehnanie Kaplnky sv. Vincenta, ktoré udelil o. biskup Stanislav Stolárik. Zdôraznil, že doteraz bol Pán Ježiš u sestier na priváte ,ale odteraz má u nich trvalý pobyt. Poďakoval sestrám za ich službu v jeho diecéze a vyjadril nádej ku ďalšej spolupráci. Po sv.omši bolo pripravené malé agapé, ktoré prebehlo v srdečnej atmosfére. Okrem sestier vincentiek z Rožňavy, Košíc a Nitry prišli na toto slávenie aj sestry sv. Kríža, vikár Rožňavskej diecézy, tajomník o.biskupa a seminaristi. Nech Pán žehná službu sestier v tomto meste!

Dobrovoľnícka služba pri repatriantoch v Bardejove

Situácia so šírením Covid 19 nás zo dňa na deň postavila do situácie, ktorú sme dosiaľ nepoznali. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa adaptovali na nové podmienky. Zároveň mi  nástojčivo prichádzala na um otázka: „Aká je naša – moja úloha v tejto situácii? Čo by robil sv. Vincent? Ešte stále mi zneli v ušiach slová z domácich zhromaždení „Efetta…“ – otvorte sa. Všetky opatrenia však akoby išli proti týmto myšlienkam. Ostaňte doma, chráňte sa, lebo tým ochránite iných…

Vyhliadky na návrat do školy boli slabé a tak stále viac mi prichádzali na myseľ myšlienky – dať sa k dispozícii pre dobrovoľnícku činnosť. Začala som si vyhľadávať možnosti na internete. V Bardejove hľadali dobrovoľníkov na vstupný filter pred nemocnicou. Kým som však podnikla nejaké kroky – dozvedela som sa o výzve Ministerstva vnútra pre rehoľníkov – ísť vypomáhať k repatriantom. Uvedomila som si, že toto prostredie je veľmi rizikové. V modlitbe pred Pánom som hodnotila pre a proti. Zdravotný stav, realitu komunity, zároveň som si uvedomovala, že sv. Vincent nikdy neváhal posielať sestry do prvej línie, na miesta, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť neobvyklé (bojiská, galejníci, nájdené deti…). Uvedomila som si, že je to miesto, o ktoré sa asi ľudia nebudú biť. A z toho pohľadu to bolo naozaj miesto pre Vincentskú charizmu.

Po dohode s komunitou som sa dala k dispozícii krízovému štábu v Bratislave a hoci to na začiatku vyzeralo tak, že miesto pôsobenia bude Stará Ľubovňa alebo Svidník, nakoniec som bola pridelená na Hotelovú akadémiu priamo v Bardejove. Trikrát denne bolo potrebné vydať stravu,  resp. vyniesť smeti, alebo zistiť nejaké informácie. Vedenie školy so zaangažovanými zamestnancami sa usilovali vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre ubytovaných. Sprostredkovali klientom kontakt na ochotného taxikára, ktorý im vybavoval nákupy. Okrem zabezpečenia stravy sme im zalievali a niektorým aj dávali kávu a čaj.

Iste, bolo to pre nich ťažké, mnohí si prešli svoju „kalváriu“ pri príchode na Slovensko. Bolo tu viacero Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pracovať, ale aj takí, ktorí mali namierené do iných krajín (napr. Belgicka) a prekročením hraníc sa automaticky dostali do karantény. Napriek negatívnemu testu, boli povinní absolvovať celú dvojtýždňovú karanténu na Slovensku. Hoci boli sklamaní, keď som im oznamovala túto nepríjemnú správu, pokoj, s ktorým ju prijali som u nich naozaj obdivovala… v modlitbe na nich naďalej myslím. Kto vie, čo všetko ešte museli absolvovať prechodom cez ďalšie štátne hranice a či už vôbec dorazili do cieľa.

Izolácia, problém so závislosťou, strach z infikovania v zariadení, neistota z výsledkov testov, nefungujúce telefóny, vzdialenosť od rodiny cez celú republiku… to sú len niektoré z problémov, ktoré doliehali na ľudí, ktorí boli nútení pre spoločné dobro stráviť 5-6 dní v repatriačných zariadeniach. Všetci klienti, ktorým som slúžila boli negatívni. Na záver som sa dala aj ja otestovať, aby som mala istotu pri návrate do komunity aj pri nástupe do zamestnania.

Bol to pre mňa požehnaný čas. Aj ja som bola vo väčšej izolácii (bývala som mimo komunity) hoci sa nedala porovnať s tou, ktorú prežívali repatrianti. Ale to očakávanie výsledku testu mi dalo aspoň trochu zakúsiť istý druh napätia a neistoty a tým aj solidarity s tými, ktorým som slúžila.

sestra Damiána dkl

Moje dobrodružstvo dobrovoľníka v karanténnom centre

Rada by som sa podelila o moju milú skúsenosť, ktorú som mala počas obdobia, kedy sa celý svet akoby spomalil, zmenil svoj rytmus, no stále tu bolo rovnako milujúce srdce nebeského Otca.

On je Bohom prekvapení. A ako všetci rodičia radi pripravujú malé prekvapenia svojim deťom nielen vtedy, keď majú sviatok, aby ich potešili a prejavili im svoju náklonnosť, tak to robí aj nebeský Otecko voči nám, napr. formou nečakaných pozvaní. O jednom takomto nečakanom pozvaní hovoria aj nasledujúce riadky…

Počas Veľkého týždňa, v čase vrcholenia pôstu, sme si v našej komunite čítali správy, ktoré prišli z nášho provinciálneho domu v Nitre. Jedna zo správ bola aj výzva ministerstva vnútra. Obracala sa na rehoľníkov s prosbou o pomoc v karanténnych centrách z dôvodu ubúdania dobrovoľníkov. Prečítanie tejto správy sa ma dotklo. Moja myseľ a srdce sa nedali odtrhnúť od tejto myšlienky. Tá čoraz viac rezonovala počas celej modlitby sv. ruženca, ktorý sme sa denne v komunite modlievali  o 20 hod. v spojení s celým Slovenskom. Prichádzali mi na um slová sv. Vincenta, ktoré povedal prvým sestrám, keď v 17. stor. vznikala naša malá Spoločnosť dcér kresťanskej lásky: „Je potrebné, aby ste boli pripravené slúžiť chudobným všade, kam vás pošlú: na bojisku, ako ste to urobili, keď vás tam zavolali, úbohým väzňom,  a vôbec všade, kde budete môcť poslúžiť chudobným.“ Ešte v ten istý večer som poprosila moje spolusestry o dovolenie slúžiť v karanténnom centre, odoslala som mail na ministerstvo a čakala, čo sa bude diať. Potešil ma aj súhlas našej p. riaditeľky, ktorá túto moju túžbu poslúžiť videla aj ako prostriedok vyjadrenia mojej viery.

O pár dní som už putovala na stredné Slovensko, do krásneho prostredia Vysokých Tatier. Srdce mi poskočilo od radosti, aké krásne miesto mi Božia Prozreteľnosť pripravila. V karanténnom centre ma na moje prekvapenie uvítali rehoľné sestry. Slúžili tu už niekoľko dní. Ukázali mi ochranné pomôcky, ktoré som mala používať, spôsob ich dezinfekcie a zadelili ma do služby. Mojou úlohou bolo každé ráno, na obed a večer vydávať s ďalšími tromi dobrovoľníkmi stravu pred dvere repatriantov /tj. ľudí ubytovaných v centre/ a vynášanie odpadkov. Mohli byť ubytovaní sami, po dvoch alebo troch. Dôležité zo strany repatriantov bolo, aby si jedlo zobrali 1 min. po zaklopaní na dvere s rúškom na tvári z dôvodu ochrany, nás, ktorí sme im pomáhali. V tomto centre bolo ubytovaných asi 120 ľudí. Okrem rehoľných sestier tu slúžili aj dobrovoľníci, ktorí si zobrali týždeň dovolenky, alebo tí, ktorí boli poslaní svojim zamestnávateľom na výpomoc.

Krásne bolo, keď sme si s repatriantami navzájom kývali v čase ich pobytu na balkónoch a my, dobrovoľníci, sme sa večer vonku prechádzali a prosili v modlitbe za nich a za celý svet.

Po  5 – 6 dňoch prebiehalo testovanie, ktoré robili profesionálni požiarnici. Tešili sme sa, že všetky výsledky boli dobré, repatrianti mohli odísť do domácej karantény a zariadenie sa  zatvorilo na dezinfekciu. Vzhľadom na to, že sa nevedelo, či sa zariadenie čoskoro otvorí, moje ďalšie kroky putovali ďalej na východ Slovenska, do ďalšieho, už väčšieho karanténneho zariadenia vsadeného do krásneho lesného prostredia v okrese Stará Ľubovňa.

Po príchode som bola prekvapená mladými ľuďmi, ktorí tam obetavo slúžili deň a noc. Moja služba v tomto centre bola rozmanitejšia. Repatrianti si cez recepciu mali možnosť objednať na izbu sladkosti, kávu, … Veľmi ma to prekvapilo. Pochopila som, že táto ústretovosť je im ponúknutá z dôvodu väčšej psychickej pohody. Mnohí oddelenie od rodiny, domova, nebezpečie nákazy, či prispôsobenie sa  znášali psychicky ťažko. Do karanténneho centra ľudia prichádzali často v nočných hodinách. Zvuk koliesok na kufri, ktorý sa ozýval aj do mojej izby, prezrádzal nový príjem. Cesta do zariadenia pre mnohých nebola ľahká. Po prechode štátnej hranice čakali aj dlhé hodiny, kým sa dostali autobusom do prideleného zariadenia. Pri ich odchode bolo krásne pozorovať, ako si navzájom vymieňajú kontakty. Dovtedy ich jedinou možnosťou komunikácie bola „balkónová sociálna sieť.“ Mojimi spolupracovníkmi boli študenti – čerství maturanti, vysokoškoláci, dobrovoľní hasiči a mladí z Asociácie samaritánov. Všetkých nás spájala ochota slúžiť a radosť zo služby. 

Som vďačná Bohu za náročnú, no veľmi obohacujúcu skúsenosť, ktorá ma viedla k hlbšiemu uvedomeniu si, že vyjsť zo svojho bezpečia a darovať seba druhému je cestou radosti, cestou Ježiša.

s. Faustína

zdroj: vincent-levice.sk

Vstup do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky

Tohtoročná slávnosť sv. Lujzy de Marillac v provinciálnom dome DKL v Nitre bola výnimočná nie len tým, že sme si pripomenuli 100 rokov od jej blahorečenia, ale aj tým, že postulantka Simonka Trecaková sa stala novou členkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Po období kandidatúry a postulátu, počas ktorých spoznávala život dcér kresťanskej lásky a rozlišovala svoje povolanie, si dnes obliekla ich rúcho a vykročila na cestu života obetovaného Kristovi v službe chudobným.

Po slávnostnom a zároveň jednoduchom obrade prijatia do Spoločnosti, ktorý sa konal v kaplnke Provinciálneho domu v Nitre, nasledovala svätá omša, ktorú celebroval p.Jozef Garaj, CM provinciálny direktor sestier.

Sestry Slovenskej provincie sa tomu tešia a s vďačnosťou sprevádzajú sestru Simonu svojimi modlitbami aj v tejto etape formácie. Čas seminára je privilegovaným obdobím formácie, je etapou vnútorného prehlbovania, osvojovania si ducha povolania dcéry kresťanskej lásky a života v sesterskom spoločenstve.