„Láska ukrižovaného Ježiša Krista, ktorá oživuje a rozplameňuje srdce dcéry kresťanskej lásky, ju pobáda bežať na pomoc ľuďom v každej biede.“ (Konštitúcie DKL)
Keď spomeniete meno sestry Rozamundy (1908 – 1989) sestrám, ktoré ju poznali, povedia vám: „Vždy sa mi pred očami vybaví milá, prívetivá tvár.” Kto sa rozpamätá na sestru Rozamundu, oblaží ho príjemná milá spomienka. Nepísali o nej noviny, ani žiadna knižka o nej nevyšla. Keď odídu do večnosti tí, ktorí ju poznali, zostane po nej len niekoľko základných údajov v archíve.
Ale v Božích knihách anjeli zapísali nespočetný zoznam dobrých skutkov, ktorými každého obdarovala.
Tonka Kšiňanová si konala postulát v trenčianskej nemocnici, 
kde sa naučila ošetrovať chorých a 15. augusta 1927 vstúpila v Ladcoch do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Dostala meno sestra Rozamunda.
Pokiaľ ide o jej školské vzdelanie, okrem základnej školy žiadnu inú neabsolvovala. Mala iba ošetrovateľský diplom z ošetrovateľskej praxe. Ale vedela šiť, variť, hrať na organ, ovládala ručné práce a hodila sa k deťom, bola ošetrovateľkou…
Sestra Rozamunda bola prirodzene vysoko inteligentná a mala dobrotivú povahu. Vynikala vnútornou zbožnosťou a obetavosťou. Hneď po seminári si ju nechali v Ladcoch, aby pomáhala pri seminárskych sestrách. Bolo ich treba zaúčať do mnohých prác, čo ona s tou najväčšou láskou zvládala. Okrem toho mala v Ladcoch ošetrovateľskú ambulanciu, kam prichádzali ľudia nielen z Ladiec, ale aj z okolia. 
Ona sama však aj horlivo a obetavo navštevovala chorých po dedine a okolí. Starala sa aj o choré sestričky. Bola vynikajúcou ošetrovateľkou. Jedna sestrička spomína: “keď som ťahala zvon na obedňajšie zvonenie, povraz bol ostrý a prerezal mi prst do hĺbky – po celej dĺžke. K lekárovi? Sestra Rozamunda mi celú ranu krásne zašila, nemám ani známku po zranení.”
Čo ona ošetrila, to sa zhojilo. Ku každému obväzu pribalila aj Zázračnú medailičku Panny Márie.
V Ladcoch prežila aj tzv. „Ladeckú tragédiu“, ktorá je už takmer prekrytá závojom zabudnutia. Bolo to koncom vojny, keď partizáni zajali dvoch nemeckých veliteľov, ktorí sa v nedeľu odpoludnia prechádzali po dedine, cítiac sa bezpeční. Veliteľ žiadal partizánov, aby ich prepustili, inak vypália celú dedinu. Zastrelili ich. 
Nemci sa zato kruto pomstili – náhodne vybrali 20 chlapov z Ladiec, ktorí si museli vykopať hrob … Páter Ján Hutyra vtedy ponúkol Nemcom ako náhradu svoj život. K nemu sa ponúklo 30 našich odvážnych sestričiek, že zomrú miesto týchto nešťastných otcov rodín. Nemci však nepristúpili na tento návrh a ladeckých mužov postrieľali. Potom ich sestry všetkých dôstojne upravili do truhly. Sestra Rozamunda bola medzi prvými, čo sa ponúkli obetovať svoj život. Potom pomáhala pri zmierňovaní bolesti pozostalých.
Od roku 1953 bola predstavenou v Beckove. Táto služba bola o to náročnejšia, že tam boli sústredené sestry z 12 reholí; bolo treba všetkým vyhovieť. Aj tam bola matersky láskavá, ošetrovala chorých v dome i po dedine. Aj po dlhých rokoch ju ľudia spomínajú. Mala krásny hlas. Sama sa naučila hrať na organ. Viedla spev. Pri nácvikoch bola k sestrám veľmi láskavá a matersky chápajúca. Bolo radosťou pri nej spievať. Celý nácvik viedla v akomsi posvätnom ovzduší. Tým učila sestry láske k liturgii.
Beckov sa stal aj miestom útočišťa pre tajné kandidátky a pre sestry v civile. Sestra Rozamunda sa im venovala s veľkou materinskou láskou.
Istá sestrička z civilu spomína: “keď sme prišli za sestričkou predstavenou Rozamundou, ona nás tak nabalila dobrotami, že sme odchádzali viac obdarované ako sme my priniesli. Bola každej veľmi dobrou láskavou mamkou.”
Skutočne – „Na veľké veci nájde Pán Boh dosť ľudí, ale už málo je takých, ktorí dokážu konať drobné, nenápadné skutky dobra s vytrvalosťou.“ – povedal svätý Vincent de Paul.
Zdroj foto: https://www.ladce.sk/oslobodenie-ladiec-1945/, https://mytrencin.sme.sk/c/6631235/legionarska-ulica-najvitalnejsia-cast-mesta.html, fotoarchív dkl