Justa Dominguez de Vidaurreta

        Šťastné detstvo

Rodina Domínguez de Vidaurreta bola dobre známa v Tafalle (provincia Navarra) a v okolí. Rodičia Justy, Telesforo a Celestína, boli katolíci a mali dobré spoločenské postavenie. Starí rodičia mali veľmi dobrú povesť v Mendigorría (Navarre) a vlastnili šľachtický erb. V roku 1875, Telesforo, ktorý bol predsedom Konferencií sv. Vincenta de Paul v Navarre a Celestína, zapojená do práce vo farnosti, čakali ich tretie dieťa. Prosili Boha, aby to bola dcéra a aby bola zdravá, pretože prví dvaja chlapci boli neduživí. Na konci leta roku 1875, kedy viedli vojnu liberáli a tradicionalisti, rodina Domínguez de Vidaurreta, tradicionalistická, musela utiecť do Azpeitia (Guipúzcoa), pretože im hrozila smrť. Prichýlili ich priatelia. Tam sa narodila ich dcéra Justa 2. novembra 1875. Justa bola pokrstená vo farnosti San Sebastián v Azpeitia, v tej istej krstiteľnici ako sv. Ignác z Loyoly. Preto povedala svojim priateľkám: „Keďže sme sa všetky narodili v Azpeitia a boli sme pokrstené v tej istej krstiteľnici ako sv. Ignác, musíme byť sväté ako on. Toto od nás žiada Boh.“

Po skončení vojny sa rodina vrátila do Tafalla, kde znovu našla svoju stabilitu, hoci stratili niektoré majetky. Justa sa so svojou starou matkou z matkinej strany učila milovať Boha a chudobných, spoznávať podstatné miesto modlitby a znášať s trpezlivosťou životné ťažkosti. So svojím otcom sa Justa učila hľadať zmysel spravodlivosti a lásky k chudobným tým, že ho sprevádzala pri návštevách v nemocnici a u osamelých starých ľudí v Taffale.

          Škola viery a lásky

So svojimi 5 bratmi sa Justa učila žiť ako dobrá kresťanka, bola pozorná k chudobným podľa príkladu jej štyroch tiet, dcér kresťanskej lásky (dve zo strany otca a dve zo strany matky).

Po exile kvôli vojne Justa bude chodiť do novootvorenej súkromnej školy. V r. 1888, vo veku 12 rokov, po príprave Justa pristúpila k svojmu prvému sv. prijímaniu: „Kráľ kráľov, Boh čistoty vstúpil ku mne a veľmi túži nájsť moju dušu čistú a krásnu… Aké šťastie, že sa môžem v sebe klaňať tomu, ktorý môže všetko“. Od tej chvíle sa Eucharistia stala pre ňu centrom jej života. V tom istom roku otvorili Krížové sestry Strednú školu sv. Jozefa a Justa na ňu nastúpila a tam bývala na internáte. Bola nadaná, naďalej rozvíjala svoj život viery a lásky k chudobným. Okrem hodín prírodovedy a humánnych vied sa učila posvätné dejiny a ručné práce, ako šitie, vyšívanie, pletenie a ďalšie.

Na škole vytvorila peknú skupinu priateliek, Zapísala sa do Máriiných detí vo farnosti a do Konferencie sv. Vincenta de Paul pre mladšie dievčatá, ktorú založil kňaz P. Viktor Lerralde, nemocničný kaplán v nemocnici v Tafalle. Túto nemocnicu viedli dcéry kresťanskej lásky. Po ukončení školy bola Justa úplne zaujatá charitatívnou činnosťou vo farnosti a túžila sa obetovať Bohu.

          Spoznanie svojho povolania učiteľky

Počas troch školských rokov v škole u Krížových sestier Justa prehĺbila svoj život viery a prehĺbila citlivý záujem o chudobných. Mala zmysel pre zodpovednosť a spoznala dôležitosť duchovného vedenia vďaka svojmu duchovnému vodcovi, farárovi zo Santa Maria.

Jej spolužiačky povedali o nej: „Bola vážna a učenlivá v triede, ale počas prestávok bola duchaprítomná a zábavná. Mala vlastnosti zodpovednosti, vedela oceniť svoje priateľky s jednoduchosťou a bez toho, aby sa vnucovala. S nimi zorganizovala farský šatník a v triedach školy sv. Jozefa nedeľnú školu pre tých, ktorí nevedeli čítať a písať.“

Justa rada učila druhých čítať a vysvetľovala katechizmus pri večerných vyučovaniach. V nedeľu, po sv. omši, učila dievčatká sluhov, ktorí robili v rodinách. S veľkou tvorivosťou vedela pritiahnuť ich pozornosť a hovorila im jednoducho a prístupne, aby jej rozumeli. Jej štyri najväčšie priateľky, Francisca, Juana, Emília a Mária obdivovali jej vodcovstvo, zmysel pre humor, príjemnú konverzáciu a schopnosť zdravo sa zabaviť. Prvé dve z nich sa tiež stali dcérami kresťanskej lásky. Jej prvý životopisec, Enrique Albiol, urobil z Justy dobrú vychovávateľku: „Talentovaná osoba, presná, vážna ale nie uzatvorená, milá, ale diskrétna, vedela si získať okolie… bola radostná s veľkým zmyslom pre humor, bola tiež rozumná vo svojich kritériách a mala zdravú morálnu rovnováhu… Počas celého svojho života si vedela zachovať mladé srdce s tými istými čistými pocitmi svojho detstva a dospievania… zreteľná, srdečná, pokorná srdcom, obetavá… Bola úprimná a mala energickú povahu, pevná vo svojich rozhodnutiach, lojálna vo svojich vzťahoch, mala hlboký zmysel pre priateľstvo… dobrý pozorovací talent a autodidaktickou učiteľkou… mala láskavý a príjemný tón, jej hlas upokojoval, šíril pokoj, svetlo a vyrovnanosť jej hlbokého vnútorného života.“

          Povolanie stať sa dcérou kresťanskej lásky

Krátko pred jej 20-timi narodeniami sa s Justou spriatelil jeden milý mladík z dobrej rodiny a jej rodičom sa páčil.. „Bola by to dobrá partia pre ňu a celú rodinu!“ Ale Boh mal iné plány s Justou. V hĺbke svojho srdca počula Božie volanie, aby sa mu úplne obetovala. Jej duchovný vodca ju k tomu povzbudil. Justa čoskoro zanechala myšlienku na vydaj a spoznávala svoje duchovné povolanie. Má však vstúpiť ku kontemplatívnym sestrám Najčistejšieho počatia alebo k „Rekoletkám“, alebo ku Krížovým sestrám, ktoré sú dobré vychovávateľky? Alebo či k dcéram kresťanskej lásky, ktoré slúžia chudobným v nemocnici a ktoré poznala, keď navštevovala chorých? Čoskoro vylúčila myšlienku vstupu k „Rekoletkám“, ale váhala medzi Dcérami kresťanskej lásky a Krížovými sestrami. Napokon zvuk zvona bol pre ňu Božím znamením.

Vo svojom liste priateľke Márii Justa napísala: „Keď som začula zvuk zvona z kaplnky nemocnice v Tafalle, niečo sa ozvalo v mojom najhlbšom vnútri… Bolo to ako hlas Boha, ktorý ma priťahoval k Dcéram kresťanskej lásky, kde mám viacero tiet. Ich svedectvo a obetavosť v službe chudobným priťahuje moje srdce k tejto Spoločnosti.“

Uvedomovala si, že sa musí niečoho zrieknuť, preto prosila, aby ju jej priateľka zverila Panne Márii a sv. Jozefovi, aby jej vyprosili od Pána potrebné milosti k vykonaniu tak dôležitého kroku. „Áno, moja drahá Mária, keď máme skutočné povolanie, nemôžeme túžiť po väčšom šťastí ako tom, že sa zasvätíme nášmu Pánovi v tých najkrajších rokoch a zachováme vzácnu čistotu, chudobu a poslušnosť, čo sú vlastne rehoľné sľuby.“

          Justa mala 19 rokov, keď písala tieto riadky 3. decembra 1894. Bola však presvedčená o Božom volaní a jej rozhodnutie bolo pevné. Chcela nasledovať Krista rezolútne a tešiť sa z neba už tu na zemi, keď zachová vernosť Božej vôli a úplne sa obetuje Bohu pre službu chudobným. Na konci decembra 1894 ešte napísala Márii, aby jej poradila pre jej budúcnosť: „Dnes, počas sv. prijímania som prosila, aby si skutočne vedela, čo chceš pre splnenie Božej vôle nášho Pána a aby si sa mohla stať svätou… Prosím ťa, zver citlivý predmet tvojho povolania v prvom rade Panne Márii, potom jej milovanému ženíchovi, sv. Jozefovi… Nech sa napokon stane vôľa tvojho drahého Ženícha a nech tam, kde ťa chce mať, budeš spokojná“.

Pred svojimi rodičmi a súrodencami vyjadrila dôrazne a isto presvedčenie, že Boh ju volá, aby sa stala dcérou kresťanskej lásky a všetci sú z toho prekvapení: „Povedali by ste mi to isté, keby môj snúbenec bol milionár, a mala by som s ním odísť až na kraj sveta?… Nuž, môj Ženích, ktorého som si zvolila, je viac ako milionár, alebo skôr on si ma vyvolil, a to mi dáva šťastie a česť rodine“.

          Formácia, práca a poslanie do misie

Dňa 1. júna 1895 Justa sa rozlúčila s rodinou, priateľmi a zanechala všetky formy predošlých plánov a začala postulát v civilnej nemocnice v Pamplone. Je presvedčená, že každé rozhodnutie predpokladá rozlišovanie – voľba a zriekanie. Pod zodpovednosťou svojej sestry služobnice, sr. Sarasy, sa postupne učí cvičenia Spoločnosti. Jedna z jej spoločníčok v postuláte povedala: „Veľmi rýchlo si ju vážili a obdivovali chorí a všetci v jej okolí… Pre udržanie ducha viery sa venovala modlitbe a to s veľkou úctou tak, že som bola z nej povzbudená, ale tiež ostatní.“

14. septembra 1895 prišla do Madridu, kde ju prijala vizitátorka, sr. Jovellar a direktorka seminára, sr. Alvaro. Jej spoločníčky vyzdvihujú prirodzenosť, s akou sa prispôsobila rytmu seminára: poriadok dňa, hodiny, čistenie a upratovanie – tomu nebola veľmi zvyknutá vo svojej rodine. Sestry vyzdvihli aj jej radosť so života, zmysel pre humor ako i tvorivosť na hodinách. Jedna spoločníčka povedala, že jej prirodzená pokora a život v Božej prítomnosti boli mimoriadne, nikdy nehovorila o sebe a o svojich záležitostiach. Keď ju niekto ranil a prosil o odpustenie, prijala tento úkon s takou dobrotou, že sa zdalo, akoby nešlo o nič. Vtedajší program formácie bol zameraný na štyri hlavné smery učenia: Katechizmus kresťanského učenia, Evanjelium a život Ježiša z Nazareta, Pravidlá, ktoré dal sv. Vincent de Paul dcéram kresťanskej lásky a život Zakladateľov – sv. Vincenta de Paul a Lujzy de Marillac, v tom čase len ctihodnej“. Vo formácii sa všetko sústreďovalo na osobu Krista, prameň a vzor lásky.

Na konci seminára bola poslaná do misie ako pomocná sestra v seminári. Bola prekvapená, ale prijala to s poslušnosťou. Direktorka jej zverila vyučovanie humánnych, kultúrnych a náboženských predmetov seminárskych sestier. Pri vyučovaní obsahu predmetov zasievala do ich sŕdc aj niečo z hodnôt, ktoré žila, ako napr. zostávať v Božej prítomnosti, dobre vykonávať zverenú prácu, lásku k pravde, čestnosť voči predstaveným, zodpovednosť a stálosť a zvlášť hľadanie Božej slávy v každodennom živote. Usilovala sa byť vernou svätým Pravidlám aj v tých najmenších veciach.

8. septembra 1900 zložila sľuby po prvýkrát. Jej štýl života sa stále viac podobal Kristovmu. Počas epidémie cholery, ktorá zasiahla niektoré štvrte Madridu v roku 1905, prejavovala voči chorým veľkodušnosť, ktorá hraničila až s hrdinstvom. Sedem z jej spoločníčok zomrelo na následky nákazy cholery. Sr. Justa zostala úplne k dispozícii pre službu chorým v naliehavých prípadoch ako aj pri vyučovaní v susedných školách Ústredného domu alebo pri vyučovaní katechizmu vo farnosti. Počas 26 rokov strávených v tejto skrytej službe vedela spájať vyučovanie s osvojovaním si čností pokory, jednoduchosti a lásky, svedčila o tom v jednoduchých službách, ako v kuchyni, pri upratovaní, v práčovni, pri žehlení, šití a inde. Jedna seminárska sestra povedala o sr. Juste toto: „Hoci musela opakovať tie isté upozornenia, nikdy nepoužila zraňujúce slová. Jej pravidlom bolo, aby sme pochopili, že keď žijeme v Božej prítomnosti, všetko konáme dobre. Vedela poslúžiť každej sestre, a zvlášť znášala s hrdinskou trpezlivosťou všetky sestry, ktoré ju nejakým spôsobom zranili… Viac sa usilovala potešiť ich a prijať ich“.

Direktorka seminára

17. decembra 1922 bola menovaná za direktorku seminára. Mala 47 rokov a 27 rokov povolania. S cieľom pripraviť sa na túto novú misiu bola poslaná do Materského domu v Paríži a zostala tam jeden a pol mesiaca. Centrum jej učenia bude žiť čo možno najlepšie svoj krst. Viaceré sestry svedčili, že naliehavo pripomínala: „Na dobrej kresťanke staviame dobrú dcéru kresťanskej lásky a na dobrej dcére kresťanskej láske sväticu“. Bola presvedčená, že jedine len vďaka Kristovi sa možno stať pravou služobnicou chudobných a pokračovať svoje poslanie pri nich. Povzbudzovala sestry, aby sa nechali pripodobniť Kristovi, ktorý je prameň a vzor každej lásky. V Pravidlách Spoločnosti videla dobrý súhrn Evanjelia a dobrý program svätosti.

Jej slová vychádzajúce zo srdca boli presvedčivé: „Keď konáme s láskou a s čistým úmyslom, buďme pokojné a pripravené prijať obetu, ktorú od nás žiada Boha v každej chvíli. Keď sa dostaneme do situácie, ktorá sa nám zdá neznesiteľná, vložme našu dôveru na Neho a On bude v nás konať. Usilujme sa vždy byť Božími nástrojmi“„Keď žijeme vo viere a kráčame v Božej prítomnosti, vidíme dobre, že všetko pochádza od Boha, že vie všetko a môže všetko. Buďme si isté, že nič sa nestane, čo by nebol zamýšľal alebo dovolil, a tak cvičme sa vo viere a naša duša bude nažívať v pokoji a radosti“ …

Sestry svedčili pri procese: „Bola to duša plná Boha a veľmi dobre chápala situáciu a vnútro osoby, s kým bola. Pravidlá a rady, ktoré mi dala, mi veľmi pomohli stať sa pravou dcérou kresťanskej lásky“ … „Bola pokorná a jednoduchá… Prijímala nás s radosťou, nikdy nemala vážnu tvár… Keď sme za ňou prichádzali s nejakou ťažkosťou, odporúčala nám ju rozhodne vložiť do Božích rúk a bola si istá, že nám Boh pomôže nájsť vhodné riešenie… Bola obdivuhodná s chorými seminárskymi sestrami… s láskou a prívetivosťou potešovala ich srdcia. U každej bola starostlivá o jej materiálne i duchovné dobro, preto ju mali seminárske sestry veľmi rady. Všimla som si vysokú duchovnú úroveň v seminári.“  Tá istá sestra dodala: „Mala mimoriadnu lásku k svojim predstaveným a nám ju aj vštepovala. Nespozorovali sme u nej nejakú osobitnú sympatiu alebo antipatiu k niektorej sestre, bola nestranná a naprávala s mimoriadnou láskou… Ako seminárske sestry sme na nej spozorovali niečo mimoriadne: nesmiernu túžbu úplne sa obetovať Bohu a chcela sa zdieľať s tým, čo cítila vnútorne. Bola to veľmi silná túžba po dokonalosti, vnímať Božiu prítomnosť a chcela, aby sme to tiež pociťovali, a to všetko ako prejav horlivosti pre Božiu slávu… Viera v Kristovu osobu, čo je veľmi potrebné pre službu chudobným, patrilo medzi jej obľúbené témy formácie… Vkladala veľkú dôveru v Boha a odporúčala častú modlitbu… Keď mala prijať nejaké dôležité rozhodnutie alebo stála pred nejakým ťažkým problémom, hovorila: ‘nechajme túto záležitosť na stole a poďme do kaplnky opýtať sa Pána’… Seminárskym sestrám pripomínala ducha Zakladateľov… Dávala nám ponaučenia, aby sme sa približovali s obnovenou vierou k sviatosti zmierenia a raz za týždeň sme mali k dispozícii dostatočný počet spovedníkov, takže sme si mohli vybrať… Myslím si, že vďaka jej duchu viery mohla obstáť v rôznych ťažkých chvíľach svojho života… Celá sa vkladala do našej formácie a chcela, aby to bolo dokonalé, a tak aby sme mohli prinášať deťom poznanie o Božom kráľovstve a čo možno najlepšie ho sprítomňovať medzi ľuďmi… Keď sme ju o niečo žiadali, uvažovala o tom, či je to vhodné a aké sú možnosti a keď videla, že to nie je možné, povedala to, ale keď to bolo možné, hľadala také vyjadrenie, aby to uspokojilo dotyčnú sestru“.

Iná sestra povedala: „Sestra Justa mala veľkú vieru… veľkú lásku ku Kristovi… a veľkú túžbu po dokonalosti a horlivosť pre Božiu slávu, čo nám aj odovzdávala svojím správaním a slovami… Chcela, aby sme máli stále na mysli lásku k Cirkvi… Spomínam si, že v jednej zo svojich úvah, v snahe byť vernou vo vďakyčinení, povedala: ‘Nie miesto, ale náš vzťah k milosti posväcuje“ …

Počas 36 rokov bolo jej hlavným poslaním formácia mladých sestier a túto úlohu konala radostne a zodpovedne.

 

Provinciálna vizitátorka

24. júla 1932 bola sestra Justa menovaná za vizitátorku, a to v čase, kedy mala Španielska provincia najviac sestier na svete (8 300 sestier, 628 komunít). Svoje poslanie prijala v ťažkom období antiklerikalizmu a viac-menej priameho prenasledovania Cirkvi. 14. apríla 1931 bola vyhlásená Druhá republika a konflikt medzi štátom a Cirkvou sa prehĺbil. Dňa 11. mája 1931 tento konflikt sa urýchlil a znásobil, keď začali zapaľovať kláštory a domy sestier. Aj dcéry kresťanskej lásky sa stali predmetom násilných útokov. Španielsko prekonávalo vlnu laicizmu zameraného proti Cirkvi, ktoré došlo až do občianskej vojny (1936-1939): mnohé rehoľné domy boli zatvorené a niektoré dokonca aj zničili. Sestrám zakázali slúžiť v sociálnych dielach, ktoré viedli dlhé desaťročia. V týchto ťažkých chvíľach si sestra Justa zachovala pokoj, vyrovnanosť, úplnú dôveru v Boha, zvlášť v r. 1936, keď ju ľudové milície uväznili na dlhodobé „domáce väzenie“ a musela pretrpieť urážky a ponižovanie. Sestra Justa prejavila, že je pripravená k mučeníctvu. Bola to realita, pretože množstvo veriacich v tej dobe v Španielsku bolo umučených. Počas prenasledovania občianskej vojny bolo 29 dcér kresťanskej lásky zabitých (teraz sú už blahorečené ako mučeníčky pre vieru). Po dlhom čase väzenia bola sr. Justa oslobodená a odišla do Valencie, potom do Marseille (Francúzsko) a napokon do Sanguësa (v Navarre), kde pokračovala v organizácii poľných nemocníc pre ošetrovanie chorých. Keď sa skončila občianska vojna, vrátila sa do Madridu. S obnovenou rozhodnosťou sa venovala formácii, reorganizácii a vedeniu sestier provincie. Po jednej žiadosti z Kongregácie pre evanjelizáciu národov (Propaganda Fide) a so súhlasom generálnych predstavených, poslala sestry do misie v Cuttack, v Indii. V roku 1945 dostala od vlády Veľký kríž dobročinnosti, čestné uznanie za jej veľké zásluhy v oblasti charitatívnej služby.

V poslednej etape svojho života naďalej podnecovala nové povolania a rozvoj Spoločnosti. Veľká osobnosť Božej služobnice dokonale ladila s hlbokou spiritualitou, ktorá vytvárala štýl života plný lásky v službe chudobným a k sestrám svojej komunity. Jej humanitárne a evanjelizačné dielo bolo založené na viere prijatej v detstve v jej rodine.

V hociktorej situácii sestra Justa šírila evanjeliové posolstvo a povzbudzovala spolusestry, aby žili obnovenú vernosť k počiatočnej charizme. V roku 1952 napomohla začiatku pôsobenia Spoločnosti v Dominikánskej republike.

Jej jednoduchosť a čistota úmyslu jej vždy dovolili byť pozornou na materiálne a duchovné potreby ľudu. Od dospievania sa aktívne zúčastňovala na farských aktivitách a rozvíjala v sebe veľkú citlivosť voči chudobným a vylúčeným ľuďom, pre ktorých s materskou starostlivosťou pracovala na ich raste. Sestra Justa bola vždy pohotová k odpusteniu a zmiereniu, žila čnostným životom a dosiahla veľkú duchovnú zrelosť, vďaka ktorej už za života požívala povesť svätosti.

 

Titul spojený s prehlásením Ctihodná

V Madride, 18. decembra 1958 ráno, prijala sestra Justa Domínguez de Vidaurreta sviatosť chorých a potom, pri pohľade na Pannu Máriu vystupujúcu do neba, povedala: „Mamička, do tvojich rúk odovzdávam svoj život a budúcnosť provincie. Nech tie, ktoré prídu po nás, sú lepšie ako my.“ Pobozkala kríž a zomrela.

Vďaka povesti jej svätosti, cirkevná kúria Madridu konala od 12. decembra 1991 do 2. decembra 1993 diecézny proces, ktorého právnická platnosť bola uznaná Kongregáciou pre kauzu svätých jej dekrétom z 25. novembra 1994. V Ríme, 6. júna 2017, teologickí konzultori uznali hrdinské čnosti Božej služobnice. Počas riadneho zasadania 20. marca 2018, biskupi a kardináli, medzi nimi i Kardinál Amato, uznali, že Božia služobnica žila hrdinsky teologálne a kardinálne čnosti, ako aj čnosti vlastné duchu dcér kresťanskej lásky.

Dňa 14. apríla 2018, Vatikán zverejnil dekrét, ktorým Cirkev cez Pápeža Františka uznáva príkladnú čnosť ctihodnej sestry Justy Dominguez de Vidaurreta. Všetky staršie sestry, ktoré ju poznali, sa tomu veľmi tešili. Toto uznanie právom náleží vďaka jej spôsobu bytia, štýlu života a misie, pretože „nikdy nehľadela na druhého ľahostajne, neodvracala pohľad, keď videla utrpenie bratov a sestier“ (porov. Apoštolský list Misericordia et misera, 20). „Božia služobnica, sestra Justa Domínguez de Vidaurreta e Idoy, vydala mimoriadne svedectvo o tejto kultúre milosrdenstva: jej srdce plné mimoriadnej lásky, sa nikdy neuzatvorilo pred utrpením bratov a sestier a jej oči nikdy neprestali v nich vidieť tvár Ženícha“