Sestra Florina Boenighová, krstným menom Barbora, pochádzala z Pruska. Narodila sa 21. decembra 1894, v dedine Wengaithen. Bolo ich osem detí. Rodičia mali väčšie hospodárstvo, ktoré ich živilo.
Keď Barbora pocítila Božie volanie k rehoľnému životu, prihlásila sa do našej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, aby po celý život slúžila chudobným chorým. Oficiálne sa jej členkou stala 27. júna 1914 a formáciu začala v seminári v Budapešti. Po jej ukončení dostala meno sestra Florina. 
Predstavení ju zadelili do služby deťom v sirotinci Trnave. Tam slúžila takmer 10 rokov. Potom jej bol zverený úrad predstavenej vo viacerých nemocničných komunitách kde sestry slúžili: v Kremnici, v Ružomberku, v Levoči. Aj ako predstavená slúžila ako iné spolusestry, bola jednou z nich. Sestry takto na ňu spomínali: „Keď poviem, že bola dobrá, to je málo, bola predobrotivá! Zbožná, skromná, nenápadná, pracovitá. Konala tie najposlednejšie práce. V Levoči mala na starosti zásobovanie nemocničnej kuchyne. Chovala prasatá a hydinu pre nemocnicu, pestovala kvety pre kaplnku. Občas prekvapila sestru na nočnej službe a priniesla jej nejakú sladkosť. Veľmi dbala o to, aby sestry boli verné vo svojom povolaní a v službe.“
Sestra Florina nezniesla neúprimnosť. Vedela aj nemilú pravdu povedať priamo do očí. Sestry spomínali jej veľkú múdrosť, odvahu, spravodlivosť a obetavosť. Pripomínala im: „Sestričky, len sa modlite. Modlitba zachráni celý svet, aj nás!“
V roku 1948 bola poverená úradom sestry predstavenej v nitrianskej nemocnici, kde slúžilo viac ako 60 sestier. Vincentky boli v tejto nemocnici od roku 1894 až do násilnej likvidácie 11. novembra 1956. Sestra Florina sa však už toho nedožila. Bola zatknutá 22. novembra 1951.
Čo bolo príčinou jej zatknutia? Boli to skutky milosrdnej lásky, ktoré preukazovala nespravodlivo prenasledovaným. V nemocnici poskytla úkryt Pátrovi Štefanovi Krištínovi CM, ktorému sa podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku. Počas 14 dní ho skrývala v nemocnici, pokiaľ sa mu nenašiel byt u rodiny Bencových v časti Chrenová. Jej ďalším obvinením bolo, že pomáhala bohoslovcom – lazaristom, ktorým komunistický režim po násilnom zrušení mužských kláštorov znemožnil pokračovať v štúdiu. Bohoslovci, bratia Ján a Anton Havlíkovci, hľadali riešenie čo ďalej, ako pokračovať na svojej ceste ku kňazstvu. Vtedy im sestra Florina poradila, aby si našli zamestnanie a popritom môžu súkromne študovať, aby nestrácali čas. Sestry im našli privát u pani Valášekovej neďaleko nemocnice v Nitre pod Kalváriou. Postupne sa k nim pridali aj ďalší spolubratia. Začali súkromné štúdium pod vedením pátrov Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka. Sestra Florina so spolusestrami z nemocnice im pomáhala ako sa dalo – potravinami, oblečením, financiami. Na základe udania bola skupina bohoslovcov spolu s Pátrom Krištínom prepadnutá a 29. októbra 1951 boli zatknutí. Ich súkromné štúdium polícia klasifikovala ako tajnú bohosloveckú fakultu, čo považovali za protištátnu činnosť a rozvracanie ľudovodemokratického zriadenia.
Po mesiaci ich vyšetrovania na ŠtB zatkli aj sestru Florinu. Návrh na zatknutie dal vyšetrujúci referent Laštík. Zatknutie sa malo uskutočniť tak, aby „nevzbudilo pozornosť osadenstva štátnej nemocnice.“ Život sestry Floriny sa radikálne zmenil 22. novembra 1951 o 9.15 hod. Vchodom pre personál vošiel istý príslušník ŠtB do nemocnice a zazvonil na sesterskom byte. Otvorila mu sestra Florina. Okamžite ju zatkol a odviedol. Keby to nebola uvidela sestra, ktorá bola práve v byte, sestry by sa to ani nedozvedeli. Potom nasledovala domová prehliadka, počas ktorej zhabali všetky písomnosti. V tom čase bola zatknutá aj sestra Vincencia Hansková predstavená v trenčianskej nemocnici.
Sestra Florina mala vtedy 57 rokov a trpela na vysokú cukrovku a ochorenie srdca. Vyšetrovania v nitrianskej väznici boli surové, ponižujúce a hrubé, urážajúce jej ľudskú a ženskú dôstojnosť. Veľmi ju bili a mnoho trpela hladom a zimou. Vyšetrovateľov zaujímal úkryt lazaristov P. Hutyru, Púchovského a Orješka. Ona im odpovedala: „Neviem a nikdy by som nezradila, aj keby som vedela.“ Pevný charakter, ktorý si budovala, neochvejnosť, rozhodnosť a viera jej pomáhali vytrvať v tomto rozhodnutí napriek fyzickým a psychickým útrapám, ktorým ju vyšetrovatelia zámerne vystavovali.
V dôsledku zhoršeného zdravotného stavu ju jedenkrát museli odviesť do nemocnice na ambulantné vyšetrenie. Sestry šikovne zaujali jej strážcu, ktorý ju eskortoval na ambulanciu, a tak sa s niektorými sestrami mohla na chvíľku stretnúť. Vtedy im povedala: „Obetujem to všetko aj za vás, aby ste boli verné a vytrvalé.“
Sestru Florinu, aj všetkých zatknutých, previezli 19. marca 1952 z Nitry do Bratislavy. Po približne piatich mesiacoch vyčerpávajúcej vyšetrovacej väzby nasledovalo čakanie na súd. Po desiatich mesiacoch čakania ich znova eskortovali do Nitry. Súd sa konal v dňoch 3., 4. a 5. februára na Krajskom súde v Nitre. Predsedom súdu bol Dr. Dominik Turčan. Súdny proces mal názov: Krištín a spol. Otec Krištín CM bol vtedy odsúdený na doživotie. U sestry Floriny súd došiel k záveru, že: „Barbora Boenighová sa dopustila trestného činu velezrady podľa § 78 ods. 1 písm. c); ods. 2 písm a) b) Zákona č. 86/50. … odsúdil ju na 15 rokov odňatia slobody, na peňažný trest 20.000 korún, prepadnutie majetku a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov.“ … Hľa, ako vysoko si vtedajší režim cenil milosrdnú lásku! Sestra Florina sa proti rozsudku neodvolala.
Spolu so sestrou Vincenciou Hanskovou, ktorá dostala tiež 15 rokov, boli väznené najskôr v Rimavskej Sobote, potom v Pardubiciach, kde sa stretli s inými väznenými spolusestrami. Sestra Florina bola v Pardubiciach, napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu, zaradená na pracovisko do pletiarne. Posledný rok od júna 1954 do júna 1955 bola vedená ako chorá, ale celá zdravotná dokumentácia z jej väzenského spisu sa stratila. Z Pardubíc ju 24. januára 1956 previezli do väznice č. 2, do Prahy na Pankrác. Tam prežila posledný týždeň života. Zomrela 31. januára 1956 o 20.30 – ako je uvedené v ohliadacom liste. Uvedená príčina smrti: opakovaný infarkt myokardu.
Sestry sa o jej smrti dozvedeli postupne: zo Smečna, kam už v tom čase boli vyvezené sestry z trenčianskej nemocnice, jej poslali balíček. Ten sa vrátil so strohou poznámkou: „ZEMŘELA“. Iné sestry sa to dozvedeli od jej spoluväzenkyne, ktorá im po prepustení z väzenia prišla povedať, čo sa s ňou stalo. Rozpovedala im, že keď sestra Florina zomrela, jej telo vyložili na nosidlách von na dvor, až kým na druhý deň neprišla pohrebná služba. Na dvore padal na jej mŕtvolu sneh.
Sestričky potom pátrali, kam uložili jej telo. Zistili, že to bolo v Prahe – Ďáblicích. Keď sa im podarilo nájsť predpokladaný hrob, dali k nemu tabuľku s menom a malý krížik. Bol to štvorposchodový hrob, v ktorom boli pochované deti, ktoré sa narodili väzenkyniam vo väznici. Po niekoľkých rokoch sestry už zbytočne hľadali jej hrob, bol zrovnaný so zemou a nad miestom, kde sa približne nachádzal, rástol orgován.
Vo väzenskom spise sestry Floriny sa ako pozostalosť nachádzajú iba dva predmety: malý obrázok dieťaťa, ktoré pozerá na kríž a Zázračná medaila Panny Márie, ktorú ona mnohým rozdávala počas svojho života.
Nech jej Nepoškvrnená Panna Mária umožňuje v nebi vidieť oslávený Kristov kríž, v ktorom našla spásu!
Zdroj foto: https://www.vscr.cz/vazebni-veznice-praha-pankrac/informacni-servis/historie/, https://nitrafoto2.estranky.cz/fotoalbum/stara-nitra/nemocnica/, http://www.progetto.cz/il-carcere-di-pankrac-tra-passato-e-presente/?lang=en#lightbox[12507]/0/, fotoarchív dkl