Svedectvo vojnového dieťaťa – Šlomo Breznitz.
„V tých, ktorí trpia, ktorým sa siaha na ľudskú dôstojnosť, zdravie, práva, dcéry kresťanskej lásky vidia Božie deti, bratov a sestry a sú s nimi solidárne.“ ( K 16 c)
Breznitza a jeho rodinu zachytil holokaust. 
Jeho rodičia – Židia, ešte pred tým ako ich vzali do Osvienčimu, uprosili sestry v kláštore sv. Vincenta v Žiline, aby ukryli ich dve deti v Biskupskom sirotinci, ktorý spravovali. Šlomo, ktorého volali Ďuri, mal vtedy 6 rokov. Takmer 50 ročný sa vráti do Československa, aby navštívil miesta, ktoré stále žijú v jeho pamäti. Chcel vyhľadať rehoľné sestry, ktoré zachránili ich životy. Tie však tam už nenašiel.
Svoje spomienky opísal v knihe Polia spomienok. Z jeho svedectva vyberáme:
„Spievali sme vianočné koledy. Zrazu sa otvorili dvere a vošla matka predstavená v sprievode nemeckého oficiera. Srdce sa mi rozbúšilo. Usmievala sa a on tiež. V pravej ruke držal veľký balík zabalený do veľkého červeného papiera. Podľa uniformy to musel byť generál.
„Deti, veliteľ nemeckej posádky v Žiline je veriaci katolík a požiadal nás, aby mohol dnešný večer stráviť s nami. Priniesol vám aj pekný dar.“
Ešte stále zmätený náhlym vývojom udalosti, pozoroval som ako rozbaľuje balík, z ktorého sa vykľul obrovský koláč. Kolektívne „óóh“ pri pohľade na jeho hnedý povrch – asi od čokolády – mu na tvári vylúdilo úsmev.
„Prosím, pán veliteľ, sadnite si.“ Ja som sa však nemohol zbaviť tiesnivého pocitu z príchodu veliteľa. Po koláči prišla modlitba a potom sme znovu začali spievať. Nepoznali sme veľa vianočných kolied, a tak sme niektoré opakovali už po druhý ráz. Jedna zo sestier vždy začala a my sme sa k nej pridali. Zdalo sa, že si o ne požiadal komandant, a my sme museli poslúchnuť. Zaklinený na stoličke vyzeral uvoľnene a bol pohodlné usadený. Možno ani neexistovalo žiadne reálne nebezpečenstvo… V tom niekto začal spievať „Tichú noc“ a táto pomalá melódia nás držala ako modlitba vo svojom krásnom zajatí. Skončili sme a nastalo ticho, pretože za takouto modlitbou už ťažko prichádza ďalšia. Komandant sa naklonil k matke predstavenej a niečo jej pošepkal. Po chvíľke váhania sa spýtala, či vie niekto zaspievať “Tichú noc” aj v nemčine. Nášmu ctenému hosťovi by to urobilo veľkú radosť.
Srdce sa mi rozbúšilo, samozrejme, že som ju vedel zaspievať po nemecky, veď som ju počul veľakrát od aňuky. Bolo bežnou samozrejmosťou, že židovské domácnosti v Československu ovládali nemčinu a zhovárali sa v tomto jazyku. Videl som svoju sestru Juditu, ako sa pomaly dvíha zo stoličky a kráča k nepriateľovi. Rozhodnutie takto už nebolo v mojich rukách, zdvihol som sa teda tiež, aby som sa k nej pripojil. Rozpačito stojac pred medailami na dobre vyžehlenej uniforme sme sa chytili za ruky a boli konečne spolu. Moja sestra na mňa pozrela a začali sme v duchu rátať do troch, aby sme si zladili začiatok.
„Stille Nacht, helige Nacht…“
Keď sme spievali, tvár nad medailami ožila a celkom sa vnorila do nášho predstavenia. Pri poslednej vete, Judita zrazu zalapala po vzduchu a zastala. Neplakala, oči mala doširoka otvorené a v nich výraz totálneho zdesenia. Bola príliš vystrašená, aby mohla pokračovať. Prečo ten strach, ta absolútna hrôza v jej tvári? Aká hrozná myšlienka jej prebehla hlavou?
V tichu nečakanej pauzy, mi zrazu konečne prebleslo hlavou: Prečo práve my dvaja poznáme nemeckú verziu piesne? Prečo nie aj ostatní? Ostatní nemohli, lebo v tejto krajine vedeli po nemecky len Židia. A chlap s medailami to musel vedieť tiež, veď to bol predsa on, kto nás chytil do pasce.
Hlboký vzdych pohol medailami a obe ruky sa natiahli smerom k nám. „Sme vyzradení! Vyzradení! Vykročili sme pomaly, uvedomujúc si, že matka prestavená znenazdania vstala, neopúšťajúc pritom priestor, kde sa mala odohrať budúca dráma. Chránila by nás aj potom, keď sme sa sami vyzradili? Uchránila by nás pred komandantom? Pomaly sme sa približovali k rukám, ktoré ešte stále čakali vystreté vo vítajúcej polohe. Nevedel som ako sa im vyhnúť.
Nakoniec obe ruky spočinuli na mojej sestre. Zdvihol ruky, aby sa dotkol jej vlasov, oči mu pritom zvlhli a zmäkli. „Neboj sa, tvoja matka aj otec sa vrátia.“
To posolstvo a neha, s akou bolo odovzdané, boli na nás už priveľa, a tak sme nevládali zadržať plač. Moje vedomie aj napriek povzbudeniu zaregistrovalo, že veliaci dôstojník vie: Sme Židia. Dnes v noci nám dožičila trochu bezpečia jeho clivota po domove vyvolaná melódiou nedokončenej piesne. Ale čo zajtra ráno: Ako sa zachová, keď sa dostane spod vplyvu melódie? Prevážia v ňom iné sily?
Je popoludnie. Do miestnosti vchádza sestra C, lapá po dychu. Nemci sú už na nádvorí, niet času. Súri chlapcov aby odišli a mňa ťahá k posteli kde ma schová pod veľkú prešívanú prikrývku. Potom starostlivo zahladí stopy a odíde. Srdce mi rýchlo tlčie, potrebujem kyslík. Uplynie minúta a kopnutím čižmy sa otvoria dvere. Nemci vchádzajú, kričia niečo po nemecky. Potom začujem ženský hlas, je to matka predstavená, či sestra C. Nepočujem dobre, lebo hlasy tlmí hrubá prikrývka. Teraz je rad na neviditeľnej sestre, ktorá zvyšuje hlas. Vedie to k vzrušenej výmene názorov. Počul som, že hliadka už opustila miestnosť. Sestra C. odtiahne prikrývku a zašepká: „Rýchlo sa prezleč do svojich nemocničných šiat a poď so mnou. Šli pre psy, budú tu každú chvíľu. Psy nie! Len nie psy, prosím! Vyskočil som z postele a začal sa prezliekať. Odchádzame známymi chodbami a schodiskom do pivnice, potom do poľnej nemocnice. Sestra C. ma vezme za ruku a odvedie do kúta, kde sú uložené obväzy, ktoré sa majú vyvariť v sporáku. Je tam úporný smrad, ktorý preniká všetko. Zrazu som pochopil. Dali ma sem, aby ma schovali. Pach gangrény bránil psom, aby zachytili moju stopu – akúkoľvek stopu. To bolo jediné miesto, kde bola ich urputnosť márna. Tak sa stal pach smrti perfektnou kamuflážou pre „smradľavého žida“.
„Vrátili sa?“ „Áno, pravdaže sa vrátili“, odpovedala sestra C na moju otázku na druhý deň ráno. „Čo si si myslel?“ „So psami?“ „Áno, so psami. A čo sa stalo?”
Matka predstavená im nedovolila vojsť. Stála vo dverách a odmietala pred nimi ustúpiť. Vojaci nevedeli ako ju odtiaľ dostať a odišli po inštrukcie. Onedlho sa vrátili v spoločnosti nejakého vyššieho dôstojníka. Matka predstavená tam ešte vždy stála, ale ju jednoducho odstrčili.
„Kde boli psy?“ “Matka predstavená ich zastavila.” „Ako?“ „To neviem, ale keď chceli všetci traja aj so psami nasilu vojsť dnu, čosi zakričala, čo donútilo psov zastať. Potom všetci odišli.“
“Ale čo mohla také povedať, že tým zastavila prenasledovateľov? A prečo ohrozila seba aj celý kláštor? Vari preto, aby nás chránila?”
Sestra Agáta Matúšková bola veľmi odvážna sestra. V Žilinskom sirotinci tak zachránila 8 židovských detí. V roku 2011 dostala In memoriam najvyššie vyznamenanie štátu Izrael Yad vašem – Spravodlivý medzi národmi. Toto vyznamenanie prevzala jej neter.
Zdroj: http://www.tnis.eu/sk/Prezentujeme/Osobnosti/Professor-Shlomo-BREZNITZ-PhD-.html
Zdroj foto: https://www.facebook.com/historicka.zilina, https://www.yadvashem.org/gathering-fragments/stories/fragments-of-childhood/breznic.html, fotoarchív dkl