Možno sa medzi rehoľníčkami, osobnými svedkyňami života sestry Kataríny, našli také, ktoré sa čudovali, že mimoriadne milosti sa dotýkajú takého obyčajného a jednoduchého života. Vari sa súčasníci nášho Pána nepohoršovali, že pochádza z Nazareta, že pije a je ako všetci ostatní, že sa zhovára s hriešnikmi? V každom čase sú ľudia náchylní veriť, že svätí sa nám nemôžu v ničom podobať.

Šírenie Zázračnej medaily sprevádzala brožúrka od otca Aladela, v ktorej sa meno vizionárky neuvádzalo. Mnohí by ju boli radi poznali, stretli sa s ňou. Pomaly sa ľudia utvrdzovali v domnienke, že omilostená žije v Paríži, a neskôr, že pracuje v starobinci d´Enghien. No pochybnosti o jej identite pretrvávali. Aj sestry, ktoré prišli do starobinca, sa usilovali zistiť, či je pravda to, o čom sa dopočuli.
Jednou zo sestier, ktoré sa dožili prekvapenia, bola aj sestra Lucia. Myslela si, že tá, ktorá videla Pannu Máriu, bude uctievaná, významná. Potom konštatovala: „Takmer sme o nej nevedeli, bola vlastne dokonale nenápadná“ (CLM2 308).
Keď do spoločenstva d´Enghien prišla sestra Františka, mala pomáhať sestre Kataríne v záhrade a v hospodárskom dvore. Františka si ako Parížanka na domáce zvieratá nevedela zvyknúť. Utešovala sa, že aspoň bude blízko tej, ktorá vraj dostala poverenie rozšíriť Zázračnú medailu. Ale čo videla? Trochu drsnú ženu, ktorá zbiera spod sliepok vajcia a prihovára sa im chlácholivým hlasom, ženu, ktorá čistí vidlami stajňu a pri dojení sa rozpráva s kravami. Veru nie, povedala si, sestra Katarína nie je vizionárka, veď „jej chýba mystika“ (CLM2 305).
Iné zasa od sestry s nadprirodzeným zážitkom očakávali, že bude s láskou a dojatím hovoriť o Panne Márii, ktorú vraj videla na vlastné oči. Sestra Katarína hovorila veľmi málo. Ozvala sa len vtedy, keď sa ruženec odriekal rýchlo a mechanicky.
Sestra Anna a sestra Mária Anna zasa zažili, ako sestra Katarína prudko zareagovala, keď jej ktosi protirečil. „Ak by bola skutočne videla svätú Pannu, nemohla sa takto správať!“
Pri poslednej chorobe sa Kataríniným spolusestrám zasa videlo, že je prieberčivá v jedle. Raz si pýtala varený zemiak, ale kuchárka nie a nie ho priniesť. Sestra Angelika nechápala, ako môže prejavovať netrpezlivosť tá, ktorej sa zjavila Panna Mária (CLM2 300). Inokedy bola Katarína v ošetrovni sama, vstala a vzala si z rímsy kozuba hrozno. Niektoré sestry boli veľmi prekvapené, že tá, ktorá videla Pannu Máriu a ktorú mnohí pokladali za svätú, nevie potlačiť svoju maškrtnosť!
Život sestry Kataríny protirečil predstave tých čias o svätosti. Svätí boli väčšinou mučeníkmi alebo zakladateľmi rehoľných spoločenstiev a mali už za života veľmi dobrú povesť. Často mali mystické videnia, ich život sa vyznačoval prísnou askézou. Ako teda chápať svätosť celkom nenápadnej sestry Kataríny, ktorej chýbalo mystické nadšenie a mala také očividné chyby?
Pre Katarínu Labouré bola svätosť prijatím Božej lásky. Jej každodenný život bol miestom, kde odpovedala Bohu. Katarína vykonávala dennú prácu zodpovedne, oddane a presne. Poslúžila tým, ktorí ju o to požiadali, všetkým prejavovala účasť a trpezlivosť. Milovala skutkami a opravdivo. Je správanie ukázalo, že evanjelium berie vážne. Spĺňala to, čo sa hovorí v blahoslavenstvách i o poslednom súde, kde bude každý súdený podľa vzťahu k tým najmenším.
Dokonale obyčajný život Kataríny Labouré naplnený celkom obyčajnými službami ukázal, že svätosť sa žije v prvom rade v každodennom živote. Svätosť si žiada nechať v sebe rozvinúť plnú mieru ľudskosti, spoznať a rozvíjať darované talenty. Svätosť nemá byť ustavičným napätým hľadaním dokonalosti. Je skôr cestou poskladanou z nedokonalostí. Katarína sa odvážila prekliesniť zarastenú cestu. Pochopila, že nasledovanie Ježiša si vyžaduje prebrať zodpovednosť za svoje omyly, chyby, odstrániť všetko, čo poškodzuje vzťah k blížnemu. Chyby a omyly nemajú brať odvahu, ale majú byť mostíkom, z ktorého sa dá lepšie odraziť: sú súčasťou priateľstva s Bohom.
Sestra Mária a sestra Františka, ktoré dlhé roky žili po boku sestry Kataríny, dosvedčili, že svätosť jej nebola darovaná pri narodení, ale že „napredovala v praktizovaní všetkých cností“ (CLM2 259, 321). Boh, ktorý ustavične ponúka svoju lásku ako dar, vie, že každý človek ju prijíma ako krehká hlinená nádoba.
Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že každý kresťan je povolaný k svätosti, k tej každodennej svätosti, ktorú nám dokonale jednoduchým spôsobom ponúkla sestra Katarína Labouré.