Salvator Micalizzi

Ctihodný P. Salvator Micalizzi CM sa narodil v Neapole 5. novembra 1856. Bol prvorodeným spomedzi súrodencov, detí manželov Vincenza Micalizzi a Elisabet De Martini. Otec Vincent, obchodník  vo veľkoobchode so stoličkami, bol v druhom manželstve potom, ako ostal vdovcom po presťahovaní z Palerma do Neapola.

Salvatorova rodina sa mala po materiálnej stránke dobre, no situácia sa radikálne zmenila, keď bol Neapol zasiahnutý cholerou, ktorá zúrila v roku 1865. Jeho otec žiaľ zomrel, a tak zanechal svoju ženu i šesť detí vo vážnych životných ťažkostiach. Mladučký Salvator usilovne pomáhal svojej matke. Ako prvorodený cítil povinnosť postarať sa o rodinu o to viac, keď po 8 rokoch od smrti jeho otca zomrela po krátkej chorobe aj jeho matka.

Siroty po oboch rodičov i malý Micalizzi zostali sami, no sesternica ich matky ich milosrdne prijala, až kým si každý z nich definitívne nenájde svoje miesto v živote.

Salvator naďalej cítil zodpovednosť staršieho brata a snažil sa, aby sa nič nezmenilo na zvykoch zbožnosti a životnom štýle, ktorý jeho matka rodine vštepovala.

Všetko sa však postupne v ich každodennom živote menilo. Salvator vo veku sedemnásť rokov ukončuje základnú školu, aby pokračoval na škole, ktorú viedol vtedy Venquez Pasquale Attardi. Ale zhoršením situácie spôsobenej smrťou jeho matky mladý Micalizzi na niekoľko rokov zanecháva štúdia, aby sa venoval manuálnej práci.

Prostredie a životné podmienky týchto prvých dvadsiatich rokov života malo rozhodujúci vplyv na fyzickú stavbu, na morálku a ducha ctihodného.

Bol vždy krehkej a slabej konštrukcie: postavy určite nie atraktívnej, ktorá bola výsledkom vrodenej konštalácie chorôb, deprivácií a obetí z mladosti, ale aj životnej voľby, ktorá sa vyznačovala umŕtvovaním a pôstami.

V každom prípade, z utrpenia a útrap detstva vzišiel časom upevnený v kňazskom povolaní a v kňazskej svätosti. Attardi, ktorý už dávno vycítil skutočné povolanie mladíka, sa veľmi snažil aj o to, aby jeho mienke zodpovedal i jeho žiak. V žiadosti o príspevok na oblečenie, ktorá bola podaná v Neapolskom arcibiskupskom archíve, predstavuje mladého Micalizziho istý P. Riccardo, vďaka čomu sme pochopili, že i ďalší kňazi, prozreteľní dobrodinci, tiež pracovali na poskytnutí oblečenia, jedla a čohokoľvek iného, ​​čo bolo pre Salvatora potrebné.

Po zistení podmienok prijatia 30. júla 1876 zahájil plánované duchovné cvičenia v Misijnom dome Panny Márie (Casa della Missione dei Vergini) v Neapole a 5. augusta 1876 bol zapísaný do neapolského duchovenstva.

Ako externý duchovný bol mladý Micalizzi príkladným počas svojej šesťročnej stáže: jednak v účasti spoločného života kňazov Misijnej spoločnosti v dome Panny Márie (v Casa dei Vergini), jednak v dodržiavaní svojich študijných povinností a rôznych iných záväzkov. Náš ctihodný nebol o nič menej príkladný v starostlivosti hľadania kňazskej svätosti, v rozvoji a prehĺbení ďalších charakteristických prvkov katolíckeho kňazstva: kňazskej náuky a vedy.

Napokon bol diakon Salvátor Micalizzi 23. septembra 1882 v neapolskej katedrále vysvätený za kňaza. Od prvých dní svojho kňazského života sa zapálený horlivosťou pustil do apoštolátu, v ktorom ho bude možné vidieť viac ako 50 rokov bez toho, aby sa zastavil až do svojej smrti. Prvé ovocie jeho služby bolo určite vyjadrené v Serotínskych kaplnkách (Cappelle Serotine), ktoré, ako vieme, založil sv. Afonz Maria de ‚Liguori v prospech robotníkov, ktorí sa počas dňa nemohli zhromažďovať a vzdelávať vo svojich náboženských povinnostiach. Čoskoro sa stal vhodným pre službu spovedníka, ktorá s toľkým ovocím a spokojnosťou duší mala predstavovať najväčšie naplnenie jeho 55 rokov kňazstva!

V jeho duši istý čas dozrievala túžba posvätiť sa, aby sa tým mohol posvätiť najmä sám klérus: v tom uživotnil jeden z typických cieľov Misijnej spoločnosti, ktoré ctihodný už od svojich seminárnych čias dobre poznal a obdivoval u vincentínov. V roku 1884 mal tiež pocit, že rodinné záležitosti naberajú menej dramatický a znepokojujúci smer:  z dvoch bratov mužského pohlavia sa jeden pripojil k Menším bratom františkánom a druhý sa oženil a bol sebestačný; zatiaľ čo jeho sestra Anna, ktorú mal obzvlášť rád, bola umiestnená na bezpečné miesto formácie, do ústavu „La Famiglia di Maria“.

Už ako kňaz si Micalizzi preto stále predkladal otázku „… dobrí páni misionári z toho  svätého a drahého domu Panny Márie v Neapole aj mňa prijali medzi deti svätého Vincenta de Paul… Bolo to 24. mája 1884.“

Začalo sa tak obdobie noviciátu, počas ktorého sa naplno zaviazal získať a prehĺbiť ducha svojho povolania. Ráno 25. mája 1886 ctihodný prisahal večnú vernosť Bohu pri oltári, zasvätil sa službe chudobným a duchovným a zložil sľuby, ktoré z neho urobili vincentíského misionára. Okamžite bol určený na duchovnú formáciu postulantov a čoskoro bol veľmi aktívny i v ďalších apoštolských dielach vlastných Misijnej spoločnosti, ako boli ľudové misie, v ktorých vždy zažiaril. P. Micalizzi bol najskôr v Lecce, potom v Catanii a S. Vito dei Normanni (kde spolupracoval pri zakladaní miestnych misijných domov). Potom bol predstaveným v Bari a opäť v Lecce. Všade sa presadzoval pre svoju pokoru a svätosť, najmä v ľudových misiách a v službe spovedníka: jeho spovednica bola doslova obkľúčená a ctihodný tam zostával aj 12 hodín denne!

Hovorilo sa aj o mimoriadnych udalostiach, ktoré by ho mohli spraviť známym, avšak ctihodný bol vždy plachý, rozvážny a pokorný. Ctihodný, pravý syn svätého Vincenta, bol zároveň neúnavný vo vedení duchovných cvičení pre duchovenstvo, v ktorých pokračoval spolu s ostatnými službami aj počas dvoch rokov, keď bol predstaveným v dome v Tarante. V roku 1904 bol povolaný do Misijného domu Panny Márie v Neapole ako asistent: a tým otvára obdobie, v ktorom lepšie meditoval a objasňoval problémy týkajúce sa toho, čo vždy považoval za svoje konkrétne poslanie: “posvätenie duchovenstva”. Vo svojom dôležitom spise z 26. júla 1908 nám on sám hovorí o dôvodoch, ktoré ho viedli k tomuto hlbokému presvedčeniu, tvrdí: “že viac ako všetci ostatní“ poznal stav duchovenstva v južnom Taliansku a ich absolútnu potrebu “uzavrieť ich do konania duchovných cvičení “. Spomína svedectvá a dôveru mnohých kňazov, ktorí sa mu priznali, „že nikdy nepočúvali pokyny, vďaka ktorým by si boli dobre vedomí svojich kňazských povinností a prinútili by sa ich aj plniť“. Hovorí aj o prekážkach, ktoré na jeho veľkú bolesť mali tak kňazi a kazatelia (ako i biskupi !…) pri duchovných cvičeniach. P. Micalizzi dospel k záveru, že sa cíti byť schopným (prirodzene pôsobením Božej milosti „hoci najnehodnejší zo všetkých“) tieto prekážky odstrániť.

Je zrejmé, že dielo duchovných cvičení existovalo už dávno pred ctihodným. Čo bolo nové v intuíciách P. Micalizziho? Popri identifikácii jednoduchšej a efektívnejšej metódy to bolo predovšetkým presvedčenie o potrebe inštitucionalizácie pravidelných cvičení: aby už neboli iba voľbou najochotnejších kňazov, ale aby ich Cirkev brala ako prostriedok neustáleho formovania a ktoré sú povinné pre všetkých kňazov. Ctihodný, aj keď inak plachý a pokorný, bol presvedčený, že práca na dosiahnutí tohto cieľa bola skutočnou misiou, ktorú mu Pán zveril, a neváhal priamo osloviť najvyššieho veľkňaza pápeža Pia X., ktorý ho štyrikrát prijal. Svätý Otec sa o ňom vyjadril: „… bude vhodné ho vyniesť na oltár“. Faktom je, že účinná akcia sv. Pia X. na posvätenie kléru so širokým dosahom na duchovné cvičenia na seba nenechala dlho čakať a siaha až do týchto rokov, čo je vyjadrené aj v mnohých úradných dokumentoch! Nemôžeme poprieť ani úlohu, ktorú zohral P. Micalizzi pri zahrnutí povinnosti kňazov podľa Kódexu kánonického práva vyhláseného v roku 1917, vykonávať si duchovné cvičenia každé tri roky (kánon 126).

V nasledujúcich rokoch ctihodný pokračoval v práci podľa tohto svojho zvláštneho povolania, ako aj v absolútnom odhodlaní kázať a spovedať, modliť sa a konať pokánie, najmä za duchovenstvo. V rokoch 1911 až 1918 bol opäť superiorom v Lecce. V októbri 1918 sa definitívne vráti do Neapola so špecifickou úlohou kázať a venovať sa duchovným cvičeniam pre duchovenstvo (aj keď do roku 1922 pokračoval ešte v apoštoláte ľudových misií ). Na jeho izbu v Misijnom dome Panny Márie prebiehal počas duchovných cvičení doslova útok; čakala tam totiž fronta! … Neúnavne pokračoval až do októbra 1937. Mal vtedy takmer 81 rokov: večer 6. októbra vstúpil do duchovných cvičení s celou komunitou misijného domu Panny Márie. O štyri dni neskôr sa cítil už zle a bol požiadaný, aby šiel do postele. Asi o pol štvrtej ráno 14. októbra vošiel do jeho izby brat pomocník, ktorý mu pomáhal, a našiel ho mŕtveho na kolenách vedľa postele. Nejeden zachytil v tejto modlitebnej polohe významný a symbolický prvok. Správa o smrti P. Micalizziho sa bleskovo rozšírila pre celom Neapole. Dom Panny Márie bol svedkom nepretržitého návalu ľudí. Pohreb sa konal 15. októbra: hned na to sa prejavila k nemu úcta ako k ctihodnému (Božiemu služobníkovi).

P. Micalizzi bol pochovaný v kaplnke otcov misionárov na cintoríne Poggioreale v Neapole. Dňa 7. decembra 1956 sa v neapolskej provincii Misijnej spoločnosti prijalo jednomyseľné želanie, aby bol otec Micalizzi blahoslavený. Požiadal neapolského arcibiskupa kardinála Mimmiho o zavedenie diecézneho informačného procesu. Žiadosť bola prijatá, 23. februára 1957 sa začal slávnostný proces a 25. februára 1958 bolo telo identifikované.

3. júla 1958 boli pozostatky ctihodného premiestnené do Misijného domu delle Vergini a 9. júla, po vykonaní prieskumu, boli telesné pozostatky uložené v mauzóleu do bieleho mramoru, ktoré bolo špeciálne postavené v átriu pred kostolom Delle Vergini, oproti vchodu.

Blahorečenie P. Salvatora Micalizziho sa blíži, a preto 16. decembra 2006 sv. Otec Benedikt XVI. poveril vyhlásiť Dekrét o jeho hrdinských čnostiach, pre ktoré bude vyhlásený za „blahoslaveného“. Teraz kvôli jeho blahorečeniu čakáme na vyhlásenie o zázraku, ktorý sa stal v Neapole v roku 1998 a bol predstavený Kongregácii pre kauzy svätých v roku 2000.