H Y M N U S
Mária Anna, Ježiš sám
tvoju pozornosť upútal,
stávaš sa jeho nevestou,
pomáhať chorým je ti cťou.
V lekárni vľúdne slúžiš im,
našim pánom to – chudobným,
nezištná láska zdobí ťa,
odvaha v srdci ukrytá.
Sestra Odila, teba si
Pán pozval tiež k spolupráci
na spáse chorých, chudobných –
jeho samého vidieť v nich.
Nemocnica je pre teba
miestom, kde skláňať sa treba
s materskou láskou k človeku,
do duše vliať mu útechu.
Obe kráčate v ústrety
Kristovi – v jeho objatí
nájdete večnú odmenu,
jeho verným prisľúbenú.
Buď sláva Svätej Trojici
za sestry, ktoré nebo si
mučeníctvom vydobili,
láskou k Bohu zaslúžili. Amen.
Dcéry kresťanskej lásky z nemocnice sv. Jána v Angers boli zabité počas francúzskej revolúcie 1. februára 1794 spolu s mnohými ďalšími mučeníkmi. Mária Anna Vaillot sa narodila vo Fontainebleau 13. mája 1736 a vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky 25. septembra 1761. Odilia Baumgarten sa narodila 15. novembra 1750 v Gondrexange v Lotrinsku a 4. augusta 1775 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. 19.februára 1984 ich blahorečil Ján Pavol II. spolu s ďalšími 97 mučeníkmi.
Maria-Anna Vaillot sa narodila 13. mája 1734 v meste Fontainebleau neďaleko Paríža. Mesiac po jej narodení jej zomrel otec. Matka dala Márii kresťanskú výchovu. Od detstva mala úzke kontakty s dcérami kresťanskej lásky, ktoré sa starali o chudobných, chorých a siroty v jej meste. Keď mala dvadsaťsedem rokov, vstúpila do tejto Spoločnosti DKl. 25. septembra 1761 začala svoju formáciu v Paríži. O rok neskôr ju predstavení poslali, aby slúžila v nemocnici sv.Ľudovíta vo Fontenay. V roku 1777 prišla do Angers spolu so sestrou Odiliou Baumgarten, kde začala pracovať s chorými v nemocnici sv.Jána.
Odilia Baumgarten sa narodila 15. novembra 1750 v Gondrexangu na východe Francúzska v rodine mlynára. Otec jej často rozprával o svätom Vincentovi a ním založenej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Odilia sa prvýkrát stretla s týmito sestrami v meste Vic-sur-Seille, kde na ňu jednoducho urobil dojem ich život a práca medzi chudobnými. Tam sa rozhodla, že aj ona vstúpi do tejto Spoločnosti. 4. augusta 1774 začala prípravu formáciou v Paríži. Po krátkom pobyte v Breste bola v roku 1777 Odilia poslaná do Angers, aby slúžila chorým v nemocnici sv.Jána.
Francúzsko1789
Zima 1788 – 1789 je veľmi vážna. Seina je zamrznutá od Paríža po Rouen. Úroda bola zlá a potraviny sú všade vzácne. Ceny rýchlo rastú. Priemyselná nezamestnanosť spôsobuje nepokoj v meste. Mzdy klesajú o 20 až 30%, zatiaľ čo cena chleba sa zvyšuje o polovicu. Nerovnosť medzi privilegovanými a neprivilegovanými sa zdá ešte výraznejšia. Šľachtici a bohatá buržoázia využívajú rast cien. Obyvatelia miest a chudobní dedinčania sú obeťami a stále viac ťažko znášajú rastúcu daňovú záťaž. Kráľ Ľudovít XVI. zvolal začiatkom mája zástupcov šľachty, duchovenstva a tretieho stavu (remeselníci, robotníci, roľníci) aby sa spojili a pokúsili sa napraviť sociálne, politické a hospodárske nepokoje ohrozujúce krajinu. Voľba poslancov sa konala vo veľmi napätom kontexte. Tretí stav, ktorý bol vo volebnom konaní v menšine, sa 9. júla stretol bez vedomia kráľa a vyhlásil ústavodarné národné zhromaždenie. Súd však neakceptoval revolúciu, ktorá sa začala. Hovorilo sa o aristokratickom sprisahaní. Obyvatelia Paríža sa vyzbrojili, nepokoj bol organizovaný. 14. júla 1789 sa vzbúrenci zmocnili Bastilly, symbolu absolútnej moci kráľa. Po prevzatí Bastily nasledovalo zrušenie všetkých privilégií a feudálnych práv v noci 4. augusta. Koncom mesiaca hlasovalo Ústavodarné národné zhromaždenie o prijatí Deklarácie ľudských práv. Táto Deklarácia, ktorá vyhlásila všetkých ľudí za slobodných a rovných, sa javí ako Charta sociálnej a politickej demokracie. Prvé kroky francúzskej revolúcie boli uvítané v provinciách, kde boli citliví na Deklaráciu ľudských práv a boli za zrušenie privilégií a perspektívu sociálnych reforiem. Sestry sa však dozvedeli, že 13. a 14. júl boli pre obidva materské domy v Paríži strašnými dňami. Od druhej hodiny rána do večera bol Svätý Lazár – dom misijných kňazov – napadnutý a kňazi vyhodení skupinou 150 vojakov. Vojaci prepadli aj materský dom Dcér kresťanskej lásky, oproti Svätému Lazárovi. 98 sestier seminára a vystrašené staršie sestry na ošetrovni videli, ako prechádzajú celým domom. Členovia ústavodarného zhromaždenia sa domnievali, že je potrebné regulovať vzťahy medzi cirkvou a štátom, pretože privilégiá, ktoré požíva duchovenstvo, boli zrušené v noci 4. augusta a cirkevný majetok sa stal národným majetkom 2.novembra 1789. V máji 1790 sa v Zhromaždení diskutovalo o návrhu Občianskej ústavy kléru. Ľudia odteraz zvolia biskupov a farárov. Stali sa štátnymi úradníkmi a ako takí budú aj odmeňovaní. Biskupi a kňazi musia zložiť prísahu vernosti národu pred ústavou francúzskeho štátu. Táto reforma podrobila francúzsku cirkev civilnej autorite, urobila z nej národnú cirkev a oddelila ju od katolíckej, apoštolskej a rímskej cirkvi. O zákone sa hlasovalo 12. júla 1790. Slabý a nerozhodný kráľ až 26. decembra 1790 sankcionoval dekrét proti svedomiu. Prísahu zložili mnohí kňazi a niektorí biskupi. Veľká väčšina odmietla. Kňazi sa potom rozdelili na: „prísažných“ kňazov a kňazov odmietajúcich zložiť prísahu. Kňazi odmietajúci zložiť prísahu boli hlásení a deportovaní alebo brutálne zabíjaní. K terorizmu dochádza všade vo Francúzsku. 21. januára 1793 bol kráľ Ľudovít XVI popravený. Sestry nemocnice sa snažili všetkými spôsobmi zostať na svojom mieste, ale to nemohlo zostať dlho nepovšimnuté. 2. septembra 1793 bola poslaná petícia mestu Angers: “…je nevyhnutné, aby za každú cenu a čo najskôr zložili prísahu pre sestry a prinútili ich opustiť kláštor…” 3. septembra bola pred dvere nemocnice vyslaná skupina 15 mužov, aby sa zabránilo tomu, aby sestry odišli. Tam sa stretli so sestrou predstavenou, sestrou Antoinette a ďalšími tromi sestrami, jej asistentkami. Vyzývali ich, aby zložili prísahu a varovali ich pred vážnymi nepokojmi, ktoré by ich odmietnutie vyvolalo, pričom tvrdili, že chudobní chorí budú veľmi trpieť. Ich nádej bola sklamaná. Pri rozhodovaní zostali sestry pevné. Odpovedali, že nariadenia týkajúce sa prísahy sa ich netýkajú, pretože neboli verejnými činiteľmi; že šaty, ktoré nosili, boli chudobné a umožnili im ľahšie rozpoznať chorých, najmä tých najchudobnejších. 5. januára 1794 vyhláška ustanovila povinnú prísahu pre všetky zasvätené ženy, ktorú museli zložiť do 10 dní. Pre tých, ktorí sa nepodriadili tomuto nariadeniu, bol jedinou vyhliadkou rozsudok smrti. Tri z tridsiatich šiestich sestier komunity Angers podľahli naliehaniu. Civilným orgánom vyhlásili, že veľa ďalších sestier by zložilo prísahu, keby im nebránili „zúfalými radami a zlými slovami tri sestry: Antoinetta – predstavená, Mária-Anna a Odilia. Tieto tri sestry boli zatknuté toho istého večera 19. januára 1794 a po dvoch dňoch boli oddelené: sr. Antoinetta Tailhadeová bola vzatá do väzenia a jej spoločníčky do kláštora Dobrého pastiera, premeneného na miesto zadržania. Dôvodom rozdelenia bolo čo najskôr odstrániť sestru Máriu – Annu Vaillot a sestru Odiliu Baumgarten. Ich tragická smrť by oslabila sestru predstavenú a ďalších 33 sestier, ktoré doteraz odmietli prisahať. 28. januára boli pred sudcom vypočúvané sestra Mária-Anna a sestra Odilia. Sestre Márii-Anne bola prvýkrát položená otázka:
„Odkiaľ ste? Prečo ste tu?“
„Neviem, môže to byť preto, že som odmietla prisahať.“
„Prečo ste odmietli?“
“Moje svedomie mi to nedovolí.” Obetovala som sa, opustila som svoju rodinu, aby som sa venovala službe chudobným; sestra Mária – Anna pokojne a rozhodne pokračovala: „Urobte, so mnou čo chcete“. Výsluch sestry Odilie bol rovnaký a aj ona odpovedala rovnako ako sestra Mária-Anna. Zavčas rána 1. februára, keď začalo svitať, špeciálna komisia šla do väzenia Dobrého pastiera. Začala sa neodvratná cesta tých, ktorí sa mali obetovať v mene nezdieľanej ideológie. Tristodeväťdesiatosem mien toho rána, mien, ktorým zodpovedala tvár s očami rozšírenými hrôzou a srdca, ktorého rytmus sa teraz zdal šialený. Počet obetí sa však zvýši. V Angers zomrie v týchto dňoch asi dvetisíc ľudí. Odsúdení boli privezení na miesto popravy zviazaní po dvoch. Väzni, strážení vojakmi na koňoch a strážcami, postupovali úzkymi a ťažkými ulicami. Po stranách konvoja vŕzgavý vozík plný tých odsúdených, ktorí nemohli chodiť. Sestra Mária-Anna bola spojená so svojím spoločníkom a odišla s pevným krokom na popravisko. Keď sestra Odilia videla dlhú líniu odsúdených, na chvíľu zaváhala a obávala sa, že v tom konkrétnom okamihu nebude schopná mať odvahu. Oprela sa o ruku sestry Márie-Anny a cítila sa silná, odhodlaná. „Koruna je pre nás dnes určená, nestrácaj ju! “, povedala sestra Mária-Anna. Všetok strach zmizol.
“Svätá Maria, oroduj za nás!”
“Kráľovná mučeníkov, oroduj za nás!” “
“Kráľovná spovedníkov, oroduj za nás!” “
“Najsvätejšia Panna Mária, verím v teba!”
A dlhá trojkilometrová trasa, ktorá viedla tento pozoruhodný sprievod z väzenia na miesto popravy, zazvonila piesňami a modlitbami. Zrazu sestra Odilia vyčerpaná únavou, prudko padla na zem. Sestra Mária-Anna videla, ako sa bezprostredne blíži nejaký strážnik, a chce ju hodiť na jeden z tých hrozných vozov, ktoré lemovali konvoj, oprela sestru Odiliu telom o seba, zodvihla ju a povzbudila, aby pokračovala s jej podporou po zvyšok cesty. Počas cesty spadol sestre Odile ruženec z rúk. Sklonila sa, aby si ho vzala, ale jeden z mučiteľov ho okamžite rozdrvil pažbou pušky. Ruženec zostal na zemi pošliapaný, ale bez povšimnutia. Žena, priateľka sestier, ktorá zmätená v dave nasledovala odsúdených, rýchlym gestom zdvihla ruženec a opatrne ho schovala. Keď sa vrátil mier, odovzdala ho sestrám z nemocnice v Angers. Sestry opäť vzývali litániami Pannu Máriu. Ráno sa už uskutočnilo šesť popráv; nová skupina, ktorá prišla, bola už siedma. Aby sa dostali pred jamy, ktoré im boli určené, museli obete prejsť blízko hrobov tých, ktorí boli predtým zastrelení, ktorých telá boli pokryté veľmi tenkou vrstvou zeme. Mnoho odsúdených žiadalo sestry, aby sa s nimi spájali vo vrúcej modlitbe. Dôstojník Ménard, ktorý viedol skupinu poháňanú emóciami, povedal sestrám: „Občianky, ešte máte možnosť uniknúť smrti. Poskytli ste ľuďom veľa služieb … Vráťte sa domov … Nezložte prísahu, ak sa protiví vášmu svedomiu… Ja potvrdím, že ste ju zložili“. „Sestra Mária-Anna odpovedala: „Ďakujem vám za veľkodušnú ponuku. Naše svedomie nám nedovolí zložiť prísahu, ale nechceme ani to, aby si o nás mysleli, že sme ju zložili. Ak si máme zachovať život v stave, ktorý je nám navrhnutý, vyhlasujeme, že uprednostňujeme radšej smrť ako sa správať spôsobom, ktorý je v rozpore s láskou, ktorú sme prisahali Bohu.“
Dôstojník Ménard, zmätený, smutný a sklamaný, vydal rozkaz strieľať. Predné rady odsúdených padali na zem, na okraj jám, kde sa postavili. Poprava bola dlhá. Sestra Mária-Anna a sestra Odilia boli medzi prvými obeťami. Sestra Mária-Anna bola zasiahnutá iba do ramena a zostala stáť. S očami obrátenými k nebu sa naďalej modlila: „Odpusť im, Pane, oni nevedia, čo robia!“ Hneď ako sa poprava skončila, popravcovia sa vrhli na sestru Máriu-Annu a na tých ostatných, ktorí ležali na hranách jám a pokúsili sa vstať. Ich telá dobili šabľami. Boli blahorečení 19. februára 1984.