Dňa 1. januára 1949 zomrela sestra Gabriela Borgarino v Lucerne (Turínska provincia). Jej smrť sa dotkla srdca mnohých ľudí a zažiaril v plnom svetle jej naplnený život. Viac ako tisíc listov z obdobia od roku 1960 do 2018, pochádzajúcich z Talianska, Francúzska, Švajčiarska, Španielska, USA, Brazílie, Madagaskaru a odinakiaľ svedčí o tom, že ju stále vzývajú a predovšetkým, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a recitovanie „malého ruženca“ k Božej prozreteľnosti sa vďaka nej prekvapujúcom rozšírili. U sestry Borgarino je niečo, čo sa dotýka sŕdc a dáva spoznať posolstvo, ktoré sa týka každého. Jej život je mimoriadne jednoduchý, je to obyčajná svätosť, ale ktorá je mimoriadna vďaka jej veľkej viere, láske a pokore.
JEJ DETSTVO A DOSPIEVANIE
Borgarino, krstným menom Tereza, sa narodila 2. septembra 1880. Jej rodičia, Lorenzo a Mária Cerato bývali v malom domčeku v Boves (Piemonty). Toto územie bolo podstatne poľnohospodárske až do 19. storočia, neskôr stovky ľudí nachádzalo prácu v pradiarni na hodváb a konope, v tehelniach, v lomoch na biely mramor, bridlice a vápenec. Otec mal kúsok zeme, ktorý obrábal ako zeleninovú záhradu, ale so svojimi synmi pracoval v neďalekých baniach. Dcéry zase, keď sa stali schopné pracovať, išli do tkáčovní. V dedine boli veľmi príkladní kňazi, veľmi aktívni pri výchove mládeže a vládlo medzi nimi pekné bratstvo.
Rodičia boli bohatí na vieru a lásku k chudobným, čím boli pravými vychovávateľmi svojich desiatich detí. Sestra Borgarino spomínala: „Boli sme chudobní, ale keď mamička robila chlieb, ešte keď bol teplý, zavolala ma so sestrou a povedala nám: „Vezmite prvý chlieb, patrí Pánovi a choďte, odneste ho tomu chudobnému. Urobte to ale diskrétne, pretože almužnu treba tak dávať.“
Tereza ako 7-ročná prijala sviatosť birmovania a ako 9 a ½-ročná bola na prvom svätom prijímaní. Podľa jej svedectva, od tohto veku začali prvé nadprirodzené prejavy.
Vyrastala v zdravej dedinskej atmosfére. Keď dosiahla vek pre povinnú školskú dochádzku, začala chodiť v rodnej obci do základnej škole. Hoci toto školské obdobie bolo relatívne krátke, Tereza sa naučila dobre vyjadrovať svoje myšlienky napriek ťažkostiam s písaním a gramatikou. Ako 11-ročná začala pracovať v pradiarni. Takto prežila svoje detstvo a dospievanie: chudoba, práca, jednoduchosť, ale tiež vyrovnanosť a pokoj rodinného a hlboko kresťanského prostredia.
Toto rodinné a náboženské prostredie budovalo jej vyrovnanú osobnosť, dobrú povahu, obetavosť a vytrvalosť. Viera osvecovala jej správanie sa voči všetkým, Božie slovo viedlo jej rozhodovanie vo vzájomných vzťahoch s ľuďmi a dávalo zmysel jej podriadenosti a poslušnosti.
JEJ POVOLANIE DCÉRY KRESŤANSKEJ LÁSKY
Po prvýkrát Tereza uvažovala o svojom povolaní zasvätiť sa Bohu v deň prvého svätého prijímania. Povedala: „Počula som, ako mi Kristus povedal: ´Staneš sa sestrou´“.
V Boves spoznala dcéry kresťanskej lásky, ktoré pracovali nielen v nemocnici, ale aj v základnej škole a v ženských dielňach. Keď mala 19 rokov, rozhodla sa stať sa dcérou kresťanskej lásky napriek znepokojeniu, ktoré neskôr priznala: „Myslela som si, že nebudem môcť vstúpiť k dcéram kresťanskej lásky kvôli mojej chudobe a nevedomosti. Zdalo sa mi skutočnou prekážkou, pretože som si myslela, že všetky sestry boli aspoň učiteľkami…“
V roku 1899 začala Tereza postulát, neskôr seminár v Turíne. Ale ochorela a musela sa vrátiť k svojej rodine. Keď ozdravela, bola znovu prijatá do seminára 30. júna 1901. Tu sa stala pre svoje spolusestry príkladom zbožnosti, uzobratosti a ochoty hraničiacej niekedy až z obetou. V roku 1902 bola sestra Borgarino poslaná do misie do domu v Angere (Lombardsko), aby tam varila.
Potom v roku 1906 bola poslaná do Lugano (Švajčiarsko), do domu „Luogo Pio Rezzonico“.
Nasledujúce roky sú poznačené mystickými skúsenosťami, ktoré hlboko poznačili jej život… Možno rozpoznať dve obdobia:
Prvé obdobie od r. 1919 – 1928 s tromi zjaveniami Božského Srdca Ježišovho:
– prvé sa udialo v Lugano, v kostole „Madonnetta“ (malá P. Mária), 25. júna 1919,
– druhé sa udialo v Grugliasco (Turín), v Dome sv. Jozefa, 25. júna 1920,
– a tretie sa tiež udialo v Grugliasco (Turín), v Dome sv. Jozefa, v r. 1928.
Druhé obdobie od r. 1936 – 1937 v Lucerne, v Dome Nepoškvrnenej P. Márie (Turínska provincia), kedy prežila štvrté zjavenie.
ZJAVENIA A POSLANIE
V r. 1906 až 1919: v Lugano
Zjavenia Najsvätejšieho Srdca Ježišovho začali 25. júna 1919 v kostole „Madonetta“. Sestra Borgarino o nich rozpovedala len svojmu duchovnému vodcovi, Mons. Emíliovi Poretti, pravidelnému spovedníkovi dcér kresťanskej lásky v „Luogo Pio Rezzonico“. On jej nariadil mlčať. Omnoho neskoršie porozprávala predstaveným o týchto nadprirodzených udalostiach a oni od nej žiadali, aby ich podrobne opísala, čo aj urobila.
Napísala: „Bola som so spolusestrami na sv. omši v Madonette a bola som pohrúžená do vďaky po sv. prijímaní, keď náhle som nič nevidela a ku mne sa približovala ako veľká plachta, uprostred ktorej bolo veľmi pekné Srdce telesnej farby. Namiesto tŕňovej koruny som videla červené ruže a pomedzi ne päť bielych ruží…“ Vnútorný hlas mi vnukol povzdych: „Ó, môj najláskavejší Poklad, Ježišu, daj mi svoje krásne Srdce“ a vnútorne som bola požiadaná, aby obom duchovným rodinám svätého Vincenta boli zverení „neverní kňazi a slobodomurári“ a aby každého 25. v mesiaci bol deň zasvätený modlitbe za Svätého Otca“.
Sestra Borgarino si ani nevedela predstaviť, že by mohli existovať neverní kňazi. O slobodomurároch vedela len to, že sú to zlí ľudia, ale že Ježiš ich veľmi miluje a preto ich volá k obráteniu. Za Svätého Otca sa stále modlila a táto modlitba tvorila konštantu v celej mystickej skúsenosti sestry Borgarino, ale najčastejšie poznámky sa vzťahujú na zverené poslanie modliť sa a obetovať za neverných kňazov a slobodomurárov. K tejto vízii sa vzťahuje obrázok Božského Srdca a recitovanie krátkeho ruženca.
V r. 1928 dostala sestra Borgarino od generálneho otca, P. Františka Verdier a generálnej predstavenej, Matky Márie Lebrun, správu cez Posvätné ofícium, ktoré z dôvodov opatrnosti zakázalo šírenie obrázku Božského Srdca ako aj tohto ruženca. Bolo vhodné nedávať príležitosť k praktikám, ktoré by mohli vzbudzovať polemiky zo strany neveriacich. Voči tomuto zákazu odpovedala absolútnou poslušnosťou, mlčaním a modlitbou.
Od r. 1919 do 1931: v Dome sv. Jozefa v Grugliasco
V Dome sv. Jozefa v Grugliasco dostala sestra Borgarino meno sr. Gabriela. Tu mala druhé a tretie zjavenie. Božské Srdce ju viedlo k pochopeniu, že poslušnosť je odpoveď lásky k Bohu a že On miluje každodenné skutky milosrdnej lásky, hoci i bezvýznamné. Napísala:
„Počas rozjímania som zakúšala nebeské šťastie a vtom ma jedna sestra zavolala, že treba obslúžiť tri sestry, ktoré došli z Turína. Hneď som povedala Ježišovi: ‘Idem, drahý Ježiš’. Ale aká radosť, keď som sa vrátila do kaplnky, videla som Ježiša zo strany ambónu. Bol vysoký ako mladík, mimoriadne krásny a veľmi vľúdne mi povedal: ‘Keď si odišla z poslušnosti, ja som ťa čakal z lásky’.“
„Keď som ďakovala po sv. prijímaní, videla som pred sebou tri nádherné ruže a počula som Ježišov hlas: ‘To sú tri skutky lásky, ktoré si vykonala dnes ráno, veľmi si ich vážim’“.
Od r. 1931 do 1949: v Dome Nepoškvrnenej p. Márie v Lucerne
V r. 1931, dcéry kresťanskej lásky, ktoré bývali v Dome sv. Jozefa v Grugliasco, boli presťahované do Lucerny, do väčšieho domu, lepšie prispôsobeného chorým sestrám, ktoré tu mohli dýchať zdravší vzduch. Sestra Gabriela tu mala nový zjav Božského Srdca. Pán Ježiš od nej žiadal, aby rozšírila úctu k jeho Božej prozreteľnosti a naučil ju tento povzdych: Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou /doslova: „… postaraj sa o to“/“.
Zapísala si: „27. septembra (1936?) sa mi ukázal Ježiš so svojím Srdcom a povedal mi: Moje Božské Srdce je tak plné milostí, ktoré chcem dať svojim stvoreniam, že sa podobá na rozvodnený potok. Rozšír,… daj poznať mojim stvoreniam, aby si obľúbili moju Božiu prozreteľnosť… Naučil ma prosbu: „Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou“. Prvé povzdychy som napísala na niekoľko obrázkov, ktoré som mala a keď som mohla, učila som tento povzdych moje dobré spolusestry, Ježiš však vie, aká som úbohá… Jedného dňa som bola v kaplnke na rozjímaní… videla som Ježiša, ako zostúpil po schodoch oltára, celý ožiarený a majestátny sa približoval k mojej lavici. Keď už bol blízko, už som nevidela jeho žiarivú postavu, ale len jeho ramená a v ruke držal papier s týmto vzácnym povzdychom: „Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou“. Hovoril mi, aby som ho napísala, dala požehnať a zdôrazniť slovo „Božia“ (alebo Božská), aby všetci vedeli, že tento povzdych je jeho“.
Sestra Gabriela sa postarala o šírenie povzdychu a hovorila o Božej láske, ktorá žiada, aby sme jej dôverovali. Napísala ho na jednoduché papieriky a poučila, že sa má recitovať 33-krát na malom ruženci.
V roku 1938 bol povzdych „Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, prechádzaj nás svojou pomocou“ veľmi známy a modlili sa ho mnohí veriaci. Zdá sa, že táto modlitba je dobre prispôsobená na dobu, kedy vypukla Druhá svetová vojna so všetkým jej utrpením. Povzdych sa rýchlo a prirodzeným spôsobom rýchlo šíril, že napokon ho schválil s určením odpustkov biskup Lugano, Mons. Angelo Jelmini a kardinál Maurilio Fossati, turínsky arcibiskup.
Sestra Gabriela žila skrytým životom v Lucerne, konala tie najpokornejšie práce, ale obracalo sa na ňu veľa ľudí. Písavali jej sestry, predstavení, kňazi a jednoduchí ľudia, pričom ju žiadali o pomoc, rady týkajúce sa ich problémov, často ťažkých. Prosili ju o modlitbu za zdravie osôb, za duchovné i materiálne problémy. Srdce sestry Gabriely sa stále viac otváralo voči všetkým tým, ktorí potrebovali pomoc. Počúvala, „hovorila o tom Ježišovi“ a odpovedala všetkým s prekvapujúcou a odzbrojujúcou nadprirodzenou jednoduchosťou: „Ježiš mi hovorí… Ježiš nie je spokojný… Ježiš to chce…“ Nič nevnucovala, ale ponúkala: „Ak veríte…“
A tak táto pokorná sestra so skromným vzdelaním, neistým pravopisom a konštrukciou viet, sa stáva „duchovnou učiteľkou“. S prstami poznačenými artrózou a obyčajným perom píše hlboké slová, ktorú vždy pozývajú k dôvere a túžbe podeliť sa s nimi s čo najväčším počtom ľudí. Jej jednoduchá a mierna reč evanjelizovala a prihovárala sa k srdciam. Radi k nej chodili učenci a jednoduchí ľudia jej rozumeli bez problémov. Pre všetkých mala vhodné slovo, na spôsob evanjelia: „Buďte jednoduchí ako holubice“.
„SKRYTÝ KOREŇ“
Sestra Gabriela Borgarino sa sama definuje ako „skrytý koreň“: „Som len skrytý koreň tohto veľkého stromu a treba, aby som zostala dobre ukrytá v pokore“. Žije tichým životom utkaným z modlitby a pokory. V rôznych miestnych komunitách, kde žila, vždy pracovala v pokorných a skrytých zamestnaniach, či už v kuchyni, zabezpečovaní potravín, v práčovni, na záhrade, ale tiež v službe starších a chorých sestier a pri zamestnancoch. Uvedomovala si, že dostala mimoriadne poslanie, preto nechcela byť videná a túžila len po tom, aby boli vyplnené Kristove priania.
SPISY SESTRY GABRIELY BORGARINO
Pre lepšie pochopenie jej života treba uznať, že sestra Borgarino hlboko verila vo veľkú Kristovu lásku voči všetkým ľuďom, preto bola pobádaná naplno prijať Božiu vôľu a odpovedať na ňu úplným sebaobetovaním.
„Priala by som si byť anjelom, aby som mohla ísť do celého sveta a hovoriť o Ježišovej dobrote k jeho stvoreniam. Chcela by som tiež byť koreňom rastlín, ktoré sa zakoreňujú do zeme, čím sú v nej hlbšie, tým viac prinášajú ovocia. Ukrývam sa v krásnom Ježišovom Srdci a úplne mu dôverujem. A keby bolo nutné obetovať môj život a krv pre Ježiša, zdá sa mi, že by som bola veľmi šťastná, keby som mohla podať tohto najvyššie svedectvo o svojej láske k Ježišovi“.
Z tejto duchovnej skúsenosti s Ježišom urobila sestra Gabriela kritérium interpretácie svojho každodenného života, či už v obyčajných alebo veľkých udalostiach svojho života. Preto mohla vlievať nádej a odvahu. Vedela sa priblížiť ku každému srdcu, o čom svedčia jej listy plné povzbudení a útechy. Bola taktná a pozorná ku všetkým, povzbudzuje ich, aby jej písali správy o sebe a uisťuje každého o modlitbe.
Direktorke seminára, ktorá jej rozprávala o jednej seminárskej sestre pochybujúcej o spáse svojho nedávno zosnulého otca, napísala: „Potešte túto sestričku, že Ježiš vo svojom nekonečnom milosrdenstve ho zachránil a nech mu dcéra sľúbi, že s jeho milosťou bude vždy verná svojmu svätému povolaniu.“
Sestra Borgarino je známa predovšetkým pre povzdych „Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou“. Neustále opakuje všetkým, aby mali veľkú dôveru v Božiu prozreteľnosť Ježišovho Srdca a zdôrazňuje, že Prozreteľnosť je nevyčerpateľná Kristova láska. Ježiš čaká, že sa mu s dôverou odovzdáme.
„Ježiš ma uistil, že v každej potrebe, či už morálnej, duchovnej alebo materiálnej nám prichádza na pomoc, pretože jeho Božské Srdce je poklad… všetko predvída a predchádza nás… Je akoby rozvodnený potok. Takto možno hovoriť Ježišovi za tých, ktorým chýbajú niektoré čnosti: predchádzaj ich svojou pomocou a daj im pokoru, lásku, zriekanie sa pozemských vecí…, pretože Ježiš všetko predvída.“
Na konci svojho života trávi svoje hodiny písaním tejto modlitby: „Božia (alebo Božská) prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou“ a poučením, ako recitovať malý ruženec.
Neustále povzbudzovala, aby ľudia vkladali všetky svoje starosti do Kristovho Srdca: „Kristus chce, aby sme všetko vložili do jeho Srdca, s milujúcou dôverou… Je šťastný z našej dôvery. Ak Božia prozreteľnosť dovoľuje, aby sme prežívali ťažké veci, môžeme vždy obetovať tieto utrpenia a protirečenia, akoby neviditeľné, ale skutočné ruže pre zásluhy našej blaženej večnosti a nesmrteľných duší. Ježiš chce, aby sme šírili jeho veľkú túžbu byť poznaný a milovaný v jeho otcovskej Božej prozreteľnosti. “
Nekonečnú Kristovu lásku možno kontemplovať z obrazu Božského Srdca, s úplnou odovzdanosťou, v istote, že Prozreteľnosť disponuje všetkým pre spásu všetkých. Napokon sestra pozýva všetkých, ktorým písala, aby aj oni učili ďalších túto modlitbu k Božej prozreteľnosti. Kristovo Srdce udeľuje mnoho milostí tým, ktorí ho prosia týmto povzdychom. Preto ho majú všetci poznať a vkladať do neho veľkú dôveru.
V centre duchovného života sr. Gabriely je eucharistia. Sestra Gabriela vnímala prijatie Oltárnej sviatosti ako vrchol stretnutia sa s Kristom, a preto často adorovala, aj jednoduchou myšlienkou nasmerovanou k svätostánku, tak robila po celý svoj život. Uvažovala hlboko, ako robia len osoby vnútorne inšpirované.
„V svätostánku Ježiš žije ten istý život, aký viedol tu na zemi, t. j. počúva, učí, utešuje.“ „Hovoríme o Kristom tele, ale v skutočnosti nachádzame Najsvätejšiu Trojicu.“
Sestra Borgarino pozýva tých, ktorí prežívajú ťažkosti a trápenia, aby sa zahľadeli na svätostánok. Tam sa nachádza útecha: „Tam je Boh, tam je Všetko, tam je Trojica“. Uprostred ťažkostí je jej útechou a posilou Kristus prítomný v Eucharistii:
„Táto zem bude pre mňa ťarchou, ale keď mám nejaké trápenie, hneď o ňom hovorím Ježišovi, idem na chvíľu pred svätostánok a rozprávam mu všetko ako svojmu dobrému Otcovi“.
Sestra Gabriela živí svoju spiritualitu za pomoci vrúcnej úcte k Panne Márii, od ktorej si prosí milosť rásť v cvičení sa všetkých čností: „Od presvätej Panny Márie očakávam všetko, pokoru, svätosť, lásku, láskavosť a milosť vždy vedieť mlčať s láskavým úsmevom“.
Vo svojej korešpondencii neustále pozýva k „skrytému životu v láske“, pretože taký život od nás žiada Kristus. Tento život plný lásky spočíva v tisíckach každodenných príležitostí, kedy môžeme svedčiť druhým o Kristovej láske plnej pozornosti a taktnosti.
„Jediná vec, ktorú si Ježiš praje nachádzať na nás, je láskyplná dobrota voči všetkým. V tom sa nachádza celý zákon a naše šťastie, naozaj ju môžeme prejaviť.“ „Byť dobrým voči všetkým je skutočný prostriedok ku konaniu dobra a k záchrane duší… Naučila som sa hovoriť dušiam o Ježišovi a Ježišovi o nich“.
Sme svedkami a evanjelizátormi, keď žijeme Kristovu lásku so všetkými a vo všetkom, v komunite a v službe.
„Dobrota priťahuje duše a skôr či neskôr prináša vzácne ovocie. Naopak, prísnosť zatvára srdcia, aj voči Bohu.“
Láska k všetkým viedla sestru Gabrielu k úsiliu o spásu duší. Táto láska ju viedla k písaniu a šíreniu povzdychu k Božej prozreteľnosti a aby pomáhala tým, ktorí pochybujú.
„Povedal mi, že si vybral našu Spoločnosť ako centrum milosrdnej lásky… že túži, aby sme v Spoločnosti konali veľa skutkov lásky, hoci i nepatrných;… Ježiš mi povedal, že veľmi miluje našu Spoločnosť, ale chce, aby sme sa viac zdokonaľovali v praktizovaní lásky, t. j. láskavej, rozumnej a jednoduchej milosrdnej lásky, ktorá hľadá len Jeho,,, Je spokojný s nami, ale chce viac milosrdnej lásky.“
Sestra Gabriela je prvá v praktizovaní tejto lásky. Keď niekto neprijímal jej spôsob konania a umŕtvovania, zdvojnásobila voči nemu pozornosť a lásku. Všetkých ospravedlňovala a zvlášť neprítomných, podnecovala k odpusteniu, aby sa dívali na udalosti s duchom živej viery.
„Musím prejavovať väčšiu láskavosť a nikdy sa neospravedlňovať, skôr zachovať mlčanie, aby som prijala od Božského Srdca Ježišovho mnoho milostí pre duše a pre Spoločnosť. Ježiš mi povedal, aby som nikdy nevyčítala. Budem mlčať s láskou. Pokúsim sa vždy robiť radosť Ježišovi tým, že budem robiť radosť môjmu blížnemu. Zostanem spojená s Ježišom, pretože len Jeho mám hľadať. Svoju útechu budem hľadať pri svätostánku, stvorenia mi ju nemôžu dať. Pokúsim sa mať vždy úsmev na perách, hoci sa srdce bude trápiť. Pokúsim sa umŕtviť túto citlivosť, ktorá mi spôsobuje také trápenie a aj druhí pre ňu trpia.“
Jej život a smrť boli príkladom pre všetkých. 5. januára 1949, sestra služobnica domu v Lucerne, sr. Giuseppina Pesenti napísala jednej svojej známej: „Opustila nás povzbudzujúcou smrťou, aby išla do neba, kde určite potešuje Ježiša, ktorého tak milovala. Vydýchla 1. januára o 23.45 h po tom, ako všetky sestry povzbudila svojou trpezlivosťou a pokojom napriek veľkým bolestiam. Už nemohla rozprávať, ale jej čnosť bola výrečnejšia ako nejaké slová.“
Asi rok po smrti sestry Gabriely Borgarino sa sestra Pesenti obrátila na P. Pietra Musso a vyzdvihla čnosti Božej služobnice. Vyjadrila presvedčenie, že tieto čnosti žila na naozaj vysokom stupni, nadpriemerne: „Jej život bol skutočne svätý, bola príkladne presná, mala jednoduchú a hlbokú pokoru, usilovala sa o dokonalú poslušnosť, vždy bola pravdivá k sebe a prejavovala voči všetkým pozornú lásku.“ Keď ju pochovávali, v Registri úmrtí obce Lucerny, zamestnanec matriky – podľa chýrov, ktoré počul – zapísal túto poznámku: „Svätá sestra“.
V liste, ktorý poslal 18. januára 1949 kanonik Annibale Lanfranchi z Lugano sestre Onorine Luzzani, dcére kresťanskej lásky, čítame: „Vy, ktorá ste ju poznali, môžete povedať, či mám dôvod uchovať si, že sestra Tereza Borgarino zanechala pamiatku duše svätej, dokonca veľkej svätej.“
Sestra Borgarino nám necháva jedinečné posolstvo: Kristovu bezhraničnú lásku, ktorá vlastní všetko, aby sa spása naplnila na nás a na všetkých. Kristus je „celý“ a „všetko“. Osobnosť sestry Gabriely môže tiež mať význam pre náš súčasný svet hľadajúci duchovno a zároveň vyprahnutý ľahostajnosťou a egoizmom. Sestra predstavuje Boha, ktorého Srdce prekypuje láskou k ľudstvu a dovoľuje zakúšať jeho milosrdenstvo. Sestra Gabriela je príkladom svätosti obyčajného života, na dosah všetkých, naplnený množstvo nepatrných úkonov lásky. Všetkým, ale zvlášť dcéram kresťanskej lásky pripomína dôležitosť „malej cesty lásky“. V zložitom svete, ktorý často hľadá zdanie, vonkajškovosť, sestra Gabriela zdôrazňuje, že Kristus pôsobí v srdci pokorných a že jednoduché srdce dosiahne od Boha všetko.
Množstvo listov, ktoré napísali naši súčasníci, pochádzajúc z celého sveta, či už aby poznali sestru Gabrielu, alebo aby svedčili o jej vplyve a ochrane, sú dôkazom, že poukazuje na stálu aktuálnosť jej posolstva. Modlitba „Božia Prozreteľnosť Ježišovho Srdca, prechádzaj nás svojou pomocou“ sa zrodila z viery a výnimočnej duchovnej skúsenosti, prešla celým Talianskom, sprevádzala a bola oporou mnohým ľuďom na ceste dôvery v Boha.
V roku stého výročia od prvého zjavenia (1919) a 70. výročia jej smrti (1949), Božiu služobnicu naďalej vzývajú s dôverou a úžitkom mnohí veriaci Božieho ľudu, ktorí si prajú jej blahorečenie.