Antônio Ferreira Viçoso

Antônio Ferreira Viçoso, (13.máj 1787 – 7.júl 1875 ) bol biskupom v Mariane v Brazílii, no pochádzal z Portugalska.  Bol dobrým a horlivým pastierom, strávil svoj život formáciou kléru v období, keď civilné orgány nechceli uznať autonómiu Cirkvi.

Svätý otec 8. júla 2014 schválil vyhlásenie dekrétu o hrdinských cnostiach, čím bol vyhlásený za ctihodného. Na jeho príhovor sa udial jeden zázrak, ktorý bol predložený na lekársku konzultáciu v roku 2018.

Antônio Ferreira Viçoso sa narodil v zbožnej kresťanskej rodine 13. mája 1787 v Peniche v provincii Leiria v Portugalsku. V deviatich rokoch bol zverený karmelitánskym otcom v Olhaleve a potom odišiel do Santarémy na počiatočnú formáciu a štúdium. Pätnásťročný bol prijatý do diecézneho seminára v Santaréme, kde zostal až do roku 1809. Načas sa vrátil do svojej rodiny a 11. júla 1811 bol prijatý do vnútorného seminára v Rilhafoles (Lisabon) ako vincentínsky misionár. 7. marca 1818 bol vysvätený za kňaza a učil filozofiu v seminári Évora. O rok neskôr bol poslaný ako misionár do Brazílie s pánom Leandrom Rebelo Peixotoom a Castrom, s ktorým založil prvú brazílsku provinciu. Od roku 1820 do roku 1843 pôsobil ako pedagóg v kolégiách v Caraçe, Jacuecanga a Campo Belo a ako misionár v rôznych farnostiach v provincii (teraz štáte) Minas Gerais.

V roku 1843 bol menovaný za biskupa Mariany, kde zostal až do svojej smrti (1875). Venoval sa reforme duchovenstva, živému náboženskému životu, postaveniu škôl a materských škôl, obhajoval autonómiu Cirkvi proti zneužívaniu zásahov civilnej moci a proti agresii liberalizmu a slobodomurárstva. Vykonával všetku svoju činnosť v diecéze takmer úplne bez materiálnych a ľudských prostriedkov. Jeho vplyv sa však bolo cítiť v celej Brazílii, vzhľadom na jeho príklad, jeho spisy, výsledok reformy kléru a organizáciu štruktúry miestnej cirkvi. A pretože formoval vynikajúcich kňazov, potom ich dokázal prezentovať aj pre biskupské vymenovanie. Jeho korešpondencia odhaľuje pastiera, ktorý je úplne zasvätený posvätnej misii s veľkorysou a čistou horlivosťou. Listy kňazom, rehoľníkom, veriacim, politikom, orgánom provincie a krajiny, najmä listy cisárovi Pedrovi II, oficiálna komunikácia k apoštolským nunciom a Svätým otcom svedčia o intenzívnom a trvalom odhodlaní Božieho služobníka v službe evanjelizácie, katechézy, duchovnej a pastoračnej služby. Sú to listy extrémnej jednoduchosti a veľkej múdrosti, ktoré odrážajú historické, spoločenské, politické a psychologické okolnosti času a tiež celú oddanosť poslaniu, ktoré v mladosti prijal v Kongregácii a vykonával ich s hrdinskou vernosťou a stálosťou.

Zomrel v roku 1875 a jeho spomienka zostala veľmi živá medzi ľuďmi, ktorí ho stále žiadajú o pomoc. Mons. Silvério Gomes Pimenta, ktorý bol jeho krstným synom, ho o niekoľko rokov neskôr nasledoval v diecéze a po napísaní životopisu mimoriadnej historickej a hagiografickej hodnoty (od roku 1916 do roku 1922) započal informatívny diecézny proces blahorečenia a kanonizácie, ktorý začal v roku 1985.

Mladícke cnosti

Arcibiskup Viçoso si s nežnosťou pamätal na oddanosť a zbožnosť svojej matky a jej horlivosť pri výchove detí. Po šťastnom detstve spoznal záväzok študovať, vážnosť pri rozlišovaní povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu. Pri rozhodovaní pre Vincentínskych misionárov ho priťahovala horlivosť pre spásu chudobných. V internom seminári a počas filozofie a teológie sa učil modlitbe, poslušnosti nadriadeným, s častým a presným vykonávaním nábožných cvičení. Počas formácie si vypestoval lásku ku kongregácii, uvedomoval si silu spoločného života, vzájomnej pomoci, bratskú spoluprácu, vzájomné budovanie a všetko posilňoval požehnaním predstavených. Mal silnú lásku k Eucharistii.

Misijný a vychovávateľ

Jeho misijné povolanie ho doviedlo do Brazílie, odkiaľ sa nikdy nevrátil do svojej vlasti. Prácu na vysokej škole, ktorú založili dvaja misionári v pohorí Caraça, sprevádzali misie, počas ktorých kázal sv. Viçoso v okolitých dedinách. Vo vzdelávaní s veľkou starostlivosťou sledoval každý pokrok v štúdiu, aktívne dohliadal nad morálkou. Myslel si, že direktor seminára musí byť múdry, čestný, odborník na potreby svojho úradu, nesebecký Na misiách neimprovizoval pri kázňach, písal si ich, hľadal nápady a skúmal myšlienky autorov, ktoré preložil a dal k dispozícii ostatným. V tom čo napísal vidíme, že mal jasnú znalosť kríz a nedostatkov, ktoré postihli jeho stádo.

Čnosti pastiera

Keď bol arcibiskup Viçoso menovaný za biskupa, každý uznal jeho zrelosť, jeho teologické vedomosti, jeho znalosť umenia ovládania a riadenia duší, bohatstvo kresťanských a kňazských čností, v ktorých bol dokonalým vzorom svojou láskavosťou, miernosťou, múdrosťou, obozretnosťou a bezúhonnosťou, silou a jemnosťou pri výkone svojich povinností a rozsiahle skúsenosti a znalosti problémov v diecéze, na území ktorej doteraz vykonával svoju službu. Medzi prvými diecéznymi dielami bola obnova a rozšírenie seminára, ktorý potom zveril Vincentínom. Zaoberal sa aj sirotami, starými ľuďmi, rehoľníkmi, chorými kňazmi, obnovou cirkví a kláštorov. Jeho odporúčania boli: vždy chrániť a nikdy neopustiť chudobných, siroty a chorých. Pri pastoračných návštevách obrovskej diecézy sa staral o reformu zvykov, stimuloval ľudí k obráteniu a sviatostiam. Prijali ho s láskou, vzhľadom na jeho jednoduchú, láskavú a miernu prítomnosť. Navštívil a pomáhal kňazom, písal im povzbudivé listy, ak sa dozvedel o ich materiálnych alebo morálnych problémoch. Ich horlivosť a ich život usmerňoval príkladmi, ktoré napísal.  Predovšetkým však starostlivou osobnou korešpondenciou, plnou starostlivosti a úcty k svojim spolupracovníkom. Jeho cnosti, zbožnosť, úprimnosť, jednoduchosť, intenzívne apoštolské nasadenie, zodpovedné využívanie času a chudoba boli dobre známe. Nenávidel hriech, ale miloval slabých a priblížil sa k nim, aby ich chránil, utieral ich slzy a potešil ich v biede. Bol obdarený prirodzenou sympatiou plnou dobroty. Bol to muž jednoduchších zvykov, veľmi ponížený, triezvy, skromný, s nevinnou dušou anjelskej čistoty, s horlivosťou pre Božiu vec a úplným odlúčením od vecí sveta. Bol schopný skvelého osobného zriekania a zdieľal všetko, čo mal s ostatnými. Pestoval ducha spravodlivosti a veľkú lásku k Stvoriteľovi. Odhodlane bránil Cirkev a záujmy Boha.

Teologické cnosti

  1. a) Viera: Boží služobník z celého srdca veril pravdám viery. Intenzívna konkrétnosť jeho viery bola viditeľná v rôznych postojoch: úcta k učeniu Cirkvi, nekompromisná obrana proti slobodomurárom a proti vláde, ktorá ju chcela podrobiť vôli cisára, jeho duchovné čítanie, štúdium Biblie, príprava kázní, angažovanosť chlapcov a mladých ľudí v katechéze,jeho snaha o pomoc duchovenstvu pri príprave a kázaní Božieho slova najlepším spôsobom. Nemenej zjavná bola láska k Eucharistii vzhľadom na spôsob, akým každý deň slávil svätú omšu: s uzobratosťou, pozornosťou a hlbokou úctou. Veľmi si uctieval umučenie a smrť Pána, svätý kríž, modlil sa k Najsvätejšej Panne Márii v zložitých prípadoch, napríklad pri obrátení hriešnikov. Spomedzi svätých sa osobitne odvolával na svätého Antona z Lisabonu ako na populárneho kazateľa a misionára, na vzor štúdia a prípravy na službu; svätú Teréziu z Avily ako vzor modlitby a horlivosti za svoje posvätenie, svätého Alfonza Maria de’Liguori, ktorý bol pre neho príkladom biskupa, vyznávača, kazateľa, muža modlitby.
  2. b) Nádej: Arcibiskup Viçoso intenzívne prežíval nádej v Boha a v jeho prísľub. Praktizoval to v odlúčení od pozemských vecí, v stálom spojení s Bohom, v neustálej myšlienke na smrť. Nádej žil v súlade s Božou vôľou v utrpení, nebol poznačený predsudkami. Neodradilo ho čeliť ťažkostiam: opustenosť a materiálna chudoba, v ktorej sa diecéza ocitla po deviatich rokoch, bol nútený zavrieť seminár sa pre nedostatok odborného personálu a zdrojov, škandály duchovenstva, politické príkazy, agresia voči čiernemu otrokovi, zhubné prenasledovania zo strany slobodomurárstva. Všetkému čelil nebojácnou dušou, vedomý si Božej prítomnosti vo svojom živote, sily milosti a prisľúbení Cirkvi.
  3. c) Charita: Božia láska: Bol veľmi úprimný a pravdivý pred Eucharistiou, a to tak počas omše, ako aj pri návštevách Najsvätejšej sviatosti; bol verný breviáru, modlitbám a praktizovaniu zbožnosti. „Nebojíme sa: Boh je náš priateľ“, to hovoril často. Opakoval ďalšie vyjadrenia tejto pripútanosti k Bohu: „Boh mi za to stojí“, „ak to chce Boh“, „požehnaný Boh“. Životopisec o ňom napísal: „Vždy chodil v prítomnosti Pána, cítil jeho prítomnosť“. Zbožňoval láskavosť, pretože chcel oslavovať Boha svojím životom a kňazským a misijným konaním. Realizoval to bojom za reformu kléru, snahou nesvätiť nevhodných kandidátov. Musel čeliť cisárskej vláde najmä pri dvoch príležitostiach: v náboženskej otázke, keď podporoval dvoch biskupov uväznených vládou, pretože bránili nezávislosť cirkvi voči cisárovi a keď tá istá vláda mu chcela uložiť vymenovanie kandidáta, ktorého považoval za nehodného príslušného úradu.

Láska k blížnemu: Bol veľmi pozorný a pripravený pomôcť chudobným. Vedel, ako pomôcť bez ponižovania a videl ich potreby. Venoval sa sirotám, zdravotne postihnutým, chorým, kňazom, najmä keď boli chorí a starší, otrokom, protivníkom. Zvláštnu starostlivosť venoval svojim kňazom, ktorí mali osobitné ťažkosti. Veľmi povzbudzoval k obráteniu, pomáhal im vrúcnou modlitbou. Z celého srdca kázal o potrebe odpustenia nepriateľom.

Morálne cnosti

  1. a) Obozretnosť: Arcibiskup Viçoso vedel, ako si vážiť minulé skúsenosti, históriu. Zrelo uvažoval, žiadal rady nadriadených, počúval názory spolupracovníkov, múdro sa rozhodoval a rozhodne vykonával to, o čom bol presvedčený, že by mal robiť pre Božiu slávu. Venoval osobitnú pozornosť pri voľbe prostriedkov, vždy so zameraním na Božie veci.
  2. b) Spravodlivosť: Snažil sa byť presný vo svojich povinnostiach voči Bohu, Cirkvi, svojim spolupracovníkom, ľuďom vo všeobecnosti a najmä voči zamestnancom a chudobným. Zaoberal sa tým, aby čo najlepšie využíval svoj čas, úplne kvôli Bohu a iným. Zaoberal sa katechézou o povinnostiach v rodine, v politike, v pracovných a sociálnych vzťahoch. Kňazom pripomínal ich povinnosti: kázanie, príprava kázni, zodpovedné používanie peňazí, dobrý príklad. Hrdinsky žil aj cnosti spojené s opatrnosťou: vďačnosť, poslušnosť, nábožnosť. Bol človekom, ktorý sa úplne vinul k Bohu a bol úplne oddaný iným.
  3. c) Pevnosť: Boží služobník vykonával dobro trpezlivo bez toho, aby sa nechal prekonať strachom, či dokonca smrťou. Bol neohrozeným obhajcom svojho stáda i pri obrane Cirkvi. Mal čnosti spojené s pevnosťou – trpezlivosť a stálosť. Bol podnikavý, neúnavný, ale mal absolútnu dôveru v Boha. Pri povzbudzovaní kňazov, aby si presne plnili svoje povinnosti, im zároveň dôveroval a stimuloval ich k rastu v zrelosti.
  4. d) Temperament: Pan Viçoco mal ducha poníženosti, ktorým sa mu podarilo víťaziť rozumom nad vášňami. Vedel, ako ovládať zmysly a myšlienky, bol umiernený v používaní hmotných vecí, triezvy pri stole, rezervovaný v slovách, priateľ ticha, skromný v správaní. Čas trávil veľmi verne, nepretržite pracoval, ako sa dá vyčítať z jeho obrovskej korešpondencie s duchovenstvom. Jeho pastoračné listy boli skutočnými pojednaniami o kresťanskom živote, v sociálnych a politických aspektoch, v problémoch rodín a spoločenstiev. Radil bohoslovcom a mladým kňazom a tým, ktorí mali problémy s celibátom. Viedol k úcte k sebe a iným. Jeho jednoduchosť bola tiež skutočnou úprimnosťou vo vzťahoch, úprimnosťou, ktorá odzbrojila ľudí, lebo k nim pristupoval s veľkou úctou. V živote arcibiskupa Antônio Ferreira Viçoso vidíme neobvyklý stupeň čností, vyšších ako obvykle poznáme, čností, ktoré tvoria harmonický celok, oživený dokonalou láskou. Žil v najprirodzenejšej a najľahšej radosti, ale všetko v jeho živote bolo úplne poháňané Bohom a jeho láskou.