Lujza Apolónia Alina Andriveau sa narodila 7. mája 1810 v Saint-Pourcain v rodine Leonarda a Apolonie Grangier de Moulinet. Mala dvoch bratov: Emila a Gilberta. Otec bol mestským notárom. Neskôr sa zamestnal na Ministerstve zahraničia a potom sa celá rodina presťahovala do Paríža. Odchodom do hlavného mesta sa všetkým trom deťom uľahčil prístup k lepšiemu vzdelaniu.
Matka rodiny zomrela veľmi skoro, a tak bola Apolónia umiestnená na dva roky do internátu, ktorý viedli sestry Alžbetínky. Na Apolóniu si spomína aj jej učiteľ: „Bál som sa, aby ju schopnosti, ktorými oplývala, nezlákali k márnivosti a aby sa tak vo svete nestratila. Moje obavy sa jedného dňa znásobili, keď som si v jednej z recenzií prečítal jej článok uznávaný celým Parížom. Predstavte si však moje prekvapenie, keď mi nejaký čas po ukončení školy prišla povedať, že chce vstúpiť k Dcéram kresťanskej lásky.“ Po rokoch sama Apolónia povedala: „Nerozumiem, prečo som vstúpila k sestrám svätého Vincenta de Paul. V mladosti som myslela iba na vedu, literatúru a umenie. Bola som zamilovaná do krásy. Bol som zanietená pre poéziu. Mala som umelecké sklony. Ako sa nakoniec mohol Pán Ježiš obrátiť ku mne a udeliť mi tieto nadprirodzené milosti?“
Po vstupe do Spoločnosti DKL bola krátky čas postulantkou a 15. októbra 1833 začala seminár (noviciát) v Materskom dome v Paríži. Podľa názoru svojich predstavených mala dobrý, ale trochu pomalý charakter, inteligenciu a presný úsudok. Vyznačovala sa zbožnosťou a pracovitosťou na svojej vlastnej dokonalosti. V nasledujúcom roku mala obliečku a bola poslaná slúžiť do farnosti sv. Jána v Troyes. Od roku 1682 tu sestry viedli školu a starali sa o chudobných. Po prestávke počas revolúcie sa sestra Apolónia stala učiteľkou a tútorkou v jednej z tried. Deťom sa páčila, ale občas zneužili jej láskavosť. Zlé zdravie navyše brzdilo jej prácu. Preto jej bola zverená starostlivosť o sakristiu farského kostola a domácu kaplnku. Popritom mala navštevovať chudobných a chorých v ich domovoch. Práca v kaplnke sa jej veľmi páčila a s úctou ju prijali aj chorí.
V novembri 1847 jej predstavení zverili službu v sekretariáte Materského domu Spoločnosti v Paríži. Necítila sa tam však dobre a chudobným v Troyes veľmi chýbala. Tak sa po mesiaci vrátila do predchádzajúcej služby. Predstavená domu v Troyes, sestra Dallas, bola pokročilého veku a trpela rôznymi chorobami. Všetci si ju vážili, a preto bola ponechaná vo funkcii. V roku 1861 jej bola pridaná asistentka, sestra Apolónia. Teraz sa musela starať o správu domu i o všetky sestry. Tento stav trval až do smrti sestry služobnice Dallas. Potom bola menovaná nová predstavená a 25. júla 1872 bola sestra Apolónia opäť poslaná do Materského domu v Paríži. Rovnako ako v roku 1847 si nemohla zvyknúť na kancelárske práce na sekretariáte, a preto bola po niekoľkých týždňoch preložená do Caen, kde bola predstavenou jej priateľka z Troyes, sestra Bouille.
V Montoliene sa nachádzal dom Misijnej kongregácie. Kňazi, ktorí tam pôsobili, slúžili v kaplnkách sestier, vysluhovali sviatosti a konali bohoslužby. Jeden z misionárov si na to spomína takto: „Odkedy som mal to šťastie, že som stretol sestru Apolóniu, vždy som ju považoval za veľmi svätú dušu, za najpôvabnejšiu bytosť, ktorú som v živote stretol. Pri meditáciách a dlhých adoráciách Najsvätejšej sviatosti sa zjednotila s Pánom Ježišom do takej miery, že si z toho robila starosti a bála sa, že sa stane obeťou klamu. Nikdy som sa nepýtal, o čom hovorí s Ježišom. Obmedzil som sa len na to, aby som ju upokojil a povzbudil, aby zostala pokojná a tešila sa zo vzácnych milostí, ktoré je boli udelené. Vedel som, že všetky svoje myšlienky venovala Umučeniu Pána, pretože sa viackrát priznala, že túto službu považuje za najdôležitejšiu.“
Predstavená domu o nej hovorila podobným spôsobom: „Sestra Apolónia budovala vzťahy hlavne vďaka svojej jednotnej povahe a zdvorilej srdečnosti. Každý deň počúvala svätú omšu, pri ktorej trávila dlhé chvíle meditáciou. Živo sa zaujímala o obe rodiny svätého Vincenta.
Na konci roku 1894 sa utrpenie sestry Apolónie zjavne zintenzívnilo. Trpela silnou artritídou. Uvedomila si, že jej život sa blíži ku koncu. Avšak hovorila o tom s úplným pokojom. Niektoré sestry boli presvedčené, že nadprirodzene pozná dátum svojho odchodu k Pánovi. Dva dni pred smrťou povedala: „Idem za Pánom, Boh ma volá.“ Po prijatí pomazania chorých a Viatika zomrela pokojne 23. februára 1895. Ako už predtým povedala, na večné veky sa vrhla do objatia Nebeského Otca.
Jedna zo sestier o nej napísala: „V kaplnke, ktorú sestra Apolónia tak rada zdobila, pre ňu prestala existovať zem. Bola úplne ponorená do Boha. Jej zbožnosť ma nesmierne povzbudzovala. Nikdy nezabudnem na jej úctivý postoj tela – ruky mala ľahko na kolene, oči uprené na svätostánok. Zdalo sa, že je nehybná.“
Ďalšia sestra napísala: „Čo ma na sestre Apolónii najviac zarazilo, bola jej hlboká sústredenosť. Bolo cítiť, že nikdy neprestala prežívať Božiu prítomnosť. Najmä od druhej do tretej hodiny sa zdalo, že „nie je“ z tohto sveta. Jej zbožnosť úzko súvisela s vášňou k Božskému Spasiteľovi. Žila jeho utrpenie a jeho slávu. Jej postoj počas meditácie, a ešte viac počas svätej omše, bol skutočnou kázňou. Takýto prístup sestry Apolónie prinútil sestry, aby si navzájom hovorili, že každý piatok, medzi druhou a treťou hodinou mala milosť vidieť Pána Ježiša. Sama o svojich zážitkoch nepovedala ani slovo.
Prvý list predstavuje zjavenie z 26. júla 1846 a odkazuje tiež na predchádzajúce zjavenia. Obsahuje podrobný popis škapuliara Pánovho umučenia: „Keď som bola večer v kaplnke (v oktáve slávnosti sv.Vincenta), uvidela som alebo sa zdalo, že vidím Pána Ježiša oblečeného v dlhých červených šatách a modrom plášti. Aký bol krásny! Už to nebola tvár trápená bolesťami v pretóriu, ako som to videla pred pár dňami. Bola to samotná krása. V pravej ruke držal dvojitý škapuliar, na ktorom bol vyobrazený Ježiš na kríži obklopenom mučiacimi nástrojmi, ktoré mu spôsobili najviac utrpenia. Okolo kríža boli slová: „Umučenie nášho Pána Ježiša Krista, spas nás!“ Na druhom konci šarlátovej stuhy bol obraz Najsvätejších sŕdc Ježiša a Márie. Jedno bolo ovenčené tŕním a druhé bolo prebodnuté kopijou. Obe srdcia boli spojené krížom a dole bol nápis: „Najsvätejšie Srdcia Ježiša a Márie, ochraňujte nás!“
V deň Povýšenia svätého kríža (14. septembra) som uvidela ten istý obraz a Pán Ježiš mi povedal: „Kňazi Misijnej spoločnosti majú požehnávať tento škapuliar a tí, ktorí ho budú nosiť, dosiahnu každý piatok odpustenie všetkých trestov za svoje hriechy a v ich duši sa rozhojní viera, nádej a láska.“ Pán Ježiš si želal, aby sa viac hovorilo o jeho umučení a smrti.
Tento prvý list urobil silný dojem na o. Etienne, ktorý bol v tom čase generálnym predstaveným. Jeho dôveryhodnosť potvrdili správy o živote sestry Apolónie pochádzajúce z Troyes. Potom si prečítal ďalšie listy, v ktorých opísala ďalšie nadprirodzené milosti a jej poslanie v týchto zjaveniach. Nechcel však vyniesť unáhlený rozsudok. Až v nasledujúcom roku, keď ho Pius IX. prijal na audiencii, aby vybavil ďalšie dôležité záležitosti, mu predložil tajomstvo, ktorého bol dôverníkom. Reakcia pápeža bola uvedená v novoročnom liste otca Etienna z 1. januára 1848 adresovanom obom kongregáciám svätého Vincenta: „Využil som svoju cestu do Ríma a predstavil som Svätému Otcovi výsady a nadprirodzené zjavenia Červeného škapuliara, ktorým už pred niekoľkými rokmi bola obdarovaná jedna z Dcér kresťanskej lásky. Najvyšší pastier usúdil, že tieto milosti si zaslúžia pozornosť, a nariadením z 25. júna 1847 odvolávajúc sa na videnia, ho schválil a poveril ma, aby som zverejnil Škapuliar umučenia Najsvätejších sŕdc Ježiša a Márie. Mnohé odpustky udelil všetkým, ktorí ho príjmu s vierou. Povolenie požehnávať a rozdávať škapuliar rozšíril na všetkých členov Misijnej kongregácie.