V dňoch od 30. augusta do 1. septembra 2020 sa v Bratislave konalo Provinciálne zhromaždenie členov Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti. V posledný deň zhromaždenia sa konala voľba vizitátora Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti. V tejto úlohe vystriedal doterajšieho vizitátora P. Jaroslava Jašša, CM nový vizitátor P. Tomáš Brezáni, CM, ktorý doteraz pôsobil ako národný direktor Združenia mariánskej mládeže a člen slovenského ľudového misijného tímu. Taktiež boli zvolení štyria provinciálni radcovia.
Toto stretnutie sa koná pravidelne raz za tri roky. Obvyklý čas Provinciálneho zhromaždenia je v mesiaci máj, ale kvôli pandémii prebiehalo až v týchto dňoch. Obsahovou náplňou stretnutia bola pracovná časť, v ktorej sa spolubratia venovali revízii Provinciálnych noriem.
Doterajší vizitátor P. Jaroslav Jaššo, CM zhodnotil ostatnú trojročnicu pôsobenia Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti po duchovnej, pastoračnej i ekonomickej stránke. Zvlášť pripomenul minuloročné putovanie relikvií sv. Vincenta de Paul po Slovensku a Čechách, ktoré prinieslo mnohé duchovné plody.
Kňazi a bratia Misijnej spoločnosti pôsobia na Slovensku v komunitách v Bratislave, Banskej Bystrici, Lučenci a Bijacovciach, ďalej na viacerých miestach v Čechách a na Morave, v Chicagu (USA) a na Hondurase.
“Hory a údolia duchovného života” Toto bola téma dvojdňovej duchovnej obnovy pre dievčatá, ktorá sa konala od 28. – do 30. augusta u sestier Vincentiek v Nitre na Šindolke. Viedol ju o. Andrej Filin. 16 dievčat z rôznych častí Slovenska prišlo duchovne pookriať, načerpať nových síl a hlavne prehĺbiť svoj vzťah s Bohom.
Stala sa jedna udalosť, ktorá sa už nikdy viac v živote nezopakuje. Predstavte si, po tieto dni, presnejšie na sviatok sv. Magdalény sme oslávili 25. výročie povolania do Pánovej služby. Tak sme si povedali: oslávme to, ako sa patrí! Spolu s našimi predstavenými – s. Damiánou a o. direktorom – sme vzali nohy na plecia a hybaj na hory, na tú našu krásnu Oravu. Veru aj počasie nám prialo. Tak slnečno na Orave nebýva len tak hocikedy. Tak, ako aj počas predošlých 25 rokov aj teraz sme sa opäť presvedčili, že Pán sa zahanbiť nedá, ani prevýšiť vo svojej dobrote a pozornosti. Po vzájomnej dohode sme sa pozbierali autom kto kde mohol a dorazili do malebnej dedinky Krušetnica, kde – ako pre nás stvorená – stojí krásna drevená chata v objatí hôr. Keď sme sa už ako tak oboznámili s prostredím a vybalili naše „skromné“ batohy, spestrili sme si večer spoločenskými hrami, pri ktorých nám aj do smiechu bolo. Takto dobre naladené sme sa rozhodli, že treba nám aj pospať čosi, aby sme vládali fungovať na ďalší deň. Po výdatnom spánku sme sa prebudili do ďalšieho slnečného rána, ktoré sme začali modlitbou a raňajkami. Potom nám o. direktor vo svojom príhovore priblížil veľkosť nášho zasvätenia a zároveň upriamil našu pozornosť za vďačnosť zaň, ktorú sme mohli ešte hlbšie vnímať v tichom stretnutí s Pánom. Potom naše kroky viedli do Lokce k našim sestričkám, kde sme spolu s nimi slávili Eucharistiu. Po srdečnom zdieľaní s nimi sme boli s. Damiánou pozvané na slávnostný obed. No a aby sme toľké dobroty vytrávili, zašli sme si do Ria de Janieiro – ale nebojte, iba do toho slovenského – Rio de Klin, malej dedinky 10 km vzdialenej od Lokce, kde je na kopci socha Krista Kráľa v nadživotnej veľkosti. Tam sme si vychutnali krásny výhľad na Oravu ale aj duchovne pookriali v modlitbe. Po návrate na chatu a chutnej večeri sme sa pripravovali na ďalší deň, počas ktorého sme mali otestovať našu kondičku. Naše kroky viedli do Demänovskej doliny, odkiaľ sme s úžasom hľadeli na Chopok netušiac, že budeme zdolávať 2400 metrov nadmorskej výšky na úžasný vrch Ďumbier. Je pravdou, že na Chopok sme sa odviezli lanovkou, ale ostatné kilometre už šľapali naše nohy. Nebolo to ľahké, „občas“ sme si zavzdychali, no potom na vrchole pri kríži si vravíme: „Stálo to za to!“ Ten úžasný pohľad na „Pánov výtvor“ vyrážal dych. Síce aj vietor ho vyrážal, ale náš úžas nad stvorenou krásou ešte viac. Po zdolaní tohto vysokého vrchu sme si zaslúžene vychutnali naše zásoby a so všetkou energiou, ktorá nám ešte ostala sme schádzali z vrchu. Po radostnom návrate sme slávením Eucharistie ďakovali Pánovi za silu zvládnuť náš turistický deň, ale aj za krásu, ktorú pre nás pripravil. Náš posledný deň sme začali oslavou Pána slávením svätej omše spolu s rannými chválami a po nej posilnili aj naše telo. Pokračovali sme obdivovaním ďalších krás Oravy, zastavili sme sa v Bobrove – v dedinke nie tak ďaleko od poľských hraníc, kde sme sa v krásnom prostredí na Kalvárii pomodlili krížovú cestu. Po fajnom obede u spolusestry v Lokci už naozaj náš výnimočný výlet končil. Bolo nám ľúto, že sme neboli všetky, nakoľko naše tri milované sestričky zostali „uväznené kvôli Korone“ na Sibíri. No vo svojich mysliach, srdciach sme ich tam priniesli, akoby tam boli s nami. Ďakujeme hlavne Pánovi, že to s nami toľko „vydržal“ a veríme, že to „nevzdá“ i naďalej! Ďakujeme za silu a milosti pre každý nový začiatok, ktorý nám dáva!
Tohtoročný 1.turnus táborov od 12. – 17. júla 2020 v Modre sa niesol v téme ľudských ochorení. Jeden by si povedal, „nič originálne, veď prežívame pandémiu, ktorá má dosah na celý svet“. No predsa, tento tábor bol jedinečný a špeciálny (a nie len preto, že jeho téma bola vymyslená ešte pred vypuknutím Covid-19). Pýtate sa čím bol iný? Azda tým, že sa jeho prípravy niesli v duchu otáznikov, čakania a neistoty, či nám hygienik dá povolenie a budeme môcť tábor zrealizovať. Možno kvôli tomu, že sme sa po rokoch vrátili späť na chatu Fugelku, na ktorej súčasní animátori zažívali tábory ešte ako deti. Alebo len tým, že týchto šesť dní ušlo priam bleskovo. Takto by sme tie dôvody mohli hľadať ďalej a ďalej, no predsa mi napadá inakšia odpoveď: pokoj, radosť, dobro a láska.
Aj napriek vonkajšiemu chaosu a „novému normálu“, pokoj naplnil nie len celú chatu, no najmä srdcia mladých ZMMákov. Bol to práve Boh, ktorým sme sa nechali znovu dotknúť a otvorili mu brány našich sŕdc. Stretávali sme sa s ním pri ranných a večerných modlitbách, poobedňajších rozjímaniach, v modlitbe ruženca, v dôverných témach, v speve a v eucharistickom chlebe na omšiach, či na adorácii. Mnohí z mladých sa odvážili pristúpiť k sviatosti zmierenia a obnoviť si tak vzťah s Pánom. Veľká vďaka patrí našim duchovným vodcom – kňazovi Jankovi a sestrám Kataríne a Zuzane – ale aj všetkým animátorom a ich osobným príkladom pri duchovnom vedení detí.
Tento tábor bol iný aj kvôli dvom významným udalostiam. Okrem slávenia 190. výročia zjavenia sa Panny Márie sv. Kataríne Labouré, slávili sme aj vlastné výročie – 20 rokov táborov ZMM Bratislava. Aj preto sme chceli prežiť tieto dni v radosti a naplno. Už hneď v prvý večer na deti čakala minidisco, ktorá vyvrcholila ešte jednou veľkou večer pred koncom tábora. Nebol to však len tanec a spev, ktoré nás robili radostnými. O zábavu núdza teda nebola! Animátori si pre deti pripravili vskutku bohatí program na hry, scénky a iné aktivity – zdravotná prehliadka na rôznych stanovištiach, hľadanie byliniek do špeciálneho elixíru, ktorý mal pomôcť animátorom vyliečiť sa z nevyliečiteľnej choroby, miešanie receptu v chemickom laboratóriu, behačky na lúke za chatou, nočná hra, opekanie špekačiek a spev táborákových songov pri gitare, či len chvíľky relaxu pri pingpongu alebo Angličanoch a Škótoch.
Myslím, že nejeden animátor si povedal, „aké dobré deti máme na tom tábore“ – minimálne ja som sa pri tom pristihla viackrát 😊 Je skvelé ako Pán premieňa naše slobodné rozhodnutia na niečo tak pekné a dobré akou je služba lásky druhým. Nie len, že ZMM nám dalo tento priestor, ale najmä nás spojilo v jednu veľkú rodinu, v ktorej máme svoje miesto a do ktorej sa vždy tak radi vraciame. Sv. Terézia z Lisieux povedala: „Chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.“ Po tomto tábore vidím znovu o čosi jasnejšie, že aj ten najmenší dobrý skutok či sebazápor z lásky dokáže premieňať každodenný život na jeden veľký zázrak.
Biskup Milan Šášik CM, eparchiálny mukačevský biskup, večer 14.7.2020 odišiel do domu Otca.
Milan Šášik sa narodil 17. septembra 1952 v dedinke Lehota neďaleko Nitry. Počas teologických štúdií na CMBF v Bratislave tajne vstúpil do rehole lazaristov (Congregatio Missionis, založená sv. Vincentom de Paul). Kňazskú vysviacku prijal 6. júna 1976. Pôsobil vo viacerých farnostiach – ako kaplán v Leopoldove, Preseľanoch a v Stupave; ako administrátor v Banskej Belej, Antole, Vysokej pri Banskej Štiavnici, a tiež ako farár v Jacovciach. Hoci bol pôvodne rímskokatolík, živo sa zaujímal o východný obrad a stal sa tiež birituálnym kňazom (mohol celebrovať aj vo východnom obrade). V reholi zastával viacero služieb: bol magistrom novicov, provinciálnym asistentom a riaditeľom študentátu.
Po Nežnej revolúcii absolvoval vyššie štúdiá v Ríme, kde na Teresianum obhájil licenciát. Následne od roku 1992 začal pracovať na Apoštolskej nunciatúre v Kyjeve na Ukrajine, kde pôsobil šesť rokov. Okrem administratívnej práce často cez víkendy cestoval mnoho kilometrov, aby vypomáhal v pastorácii tam, kde bol nedostatok kňazov. Neskôr pôsobil ako farár v Perečíne na Zakarpatsku.
Pápež Ján Pavol II. ho 12. novembra 2002 vymenoval za apoštolského administrátora ad nutum Sanctae Sedis (teda dočasného) Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a za titulárneho biskupa bononského. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme, na sviatok Zjavenia Pána, 6. januára 2003, spolu s Mons. Jánom Babjakom, prešovským arcibiskupom, a to z rúk Jána Pavla II. v Bazilike sv. Petra v Ríme.
V nasledujúcich rokoch sa mu podarilo konsolidovať pomery v mukačevskej eparchii, vytvoriť fungujúce riadiace štruktúry, zakladať nové farnosti a vybudovať veľký počet chrámov pre gréckokatolícke farnosti. Dňa 17. marca 2010 bol vymenovaný za eparchiálneho biskupa mukačevského.
Mukačevská eparchia
S dejinami Mukačevskej eparchie sa spája Užhorodská únia r. 1646, ktorá znamenala znovuzjednotenie sa východných kresťanov s Rímom, a ktorá sa rozšírila aj na územie dnešného východného Slovenska. Mukačevská eparchia bola oficiálne erigovaná 17. septembra 1771. Z Mukačevskej eparchie v 19. stor. vznikli viaceré gréckokatolícke eparchie, dnes sídliace v Rumunsku a Maďarsku, medzi nimi aj Prešovská (1818). Roku 1775 bolo biskupské sídlo preložené z Mukačeva do Užhorodu, čo bolo potvrdené Svätou stolicou 24. júla 1817. Názov Mukačevská eparchia sa zachoval doposiaľ.
V dňoch 8.-10.7.2020 sa pod záštitou sestričiek Vincentiek opäť uskutočnil prímestský tábor v Košiciach, v ktorom sme medzi sebou privítali deti primárne zo sociálne znevýhodneného prostredia, aby sme im spríjemnili prežívanie letných prázdnin v týchto ťažkých časoch a priviedli ich o krôčik bližšie k Bohu.
Celý program tábora sa odohrával v exteriéri, v prvý deň sme spoločne navštívili zoologickú záhradu, druhý a tretí deň sme s deťmi trávili v prírode s našimi hrami a aktivitami a v detskom parku Anička.
Deti mali priestor odreagovať sa od svojich každodenných životov hrou i rozhovorom.
Naši animátori boli odhodlaní byť celý čas nasadení pre deti, aby sa s nami cítili príjemne a veselo, za čo im Pán Boh zaplať!
Sme vďační za to, že sme opäť svojou pomocou pomohli zorganizovať tento tábor v spoločenstve ľudí, ktorí majú srdce zapálené pre službu druhým, a že sme si navzájom pomohli svojou prítomnosťou. (animátor Marek)
Ve dnech 6.-10. července 2020 se ve Staré Boleslavi konal příměstský tábor, kterého se účastnilo 16 dětí a 6 animátorů. Téma tábora byla „Dary Ducha Svatého“ – každý den jsme začínaly hledáním indicií, které nám měli napovědět, který z darů bude pro nás tenhle den aktuální. Otec Janko Jakubovič měl pro nás každý den připravené slovo ohledně daného daru, poté jsme měli práci ve skupinách a mši svatou v bazilice Nanebevzetí Panny Marie ve Staré Boleslavi, kde je uložené Palladium země české. Odpoledne nás čekali různé hry a soutěže. Zahráli jsme si samozřejmě i fotbal a jiné hry s míčem. Jedno odpoledne jsme využili i lanový park ve Staré Boleslavi.Večer jsme se všichni rozešli do svých domovů, abychom si mohli odpočinout a s novou sílou a elánem se mohli ráno znovu setkat.Díky patří především Bohu a pak našim dobrodincům, kteří nás podpořili zejména různými dobrotami a ovocím.Těšíme se na setkání o rok.
Už dva roky v Starej Boleslavi v Centre pomoci rodinám sv. Lujzy sa venujeme službe sociálne slabým rodinám, matkám samoživiteľkám, osamelým seniorom. Každý štvrtok sme k dispozícii núdznym, ktorí túto pomoc potrebujú i darcom, ktorí nám potrebné veci darujú: oblečenie, obuv, hračky, školské pomôcky a rôzne domáce potreby. Pre pandémiu COVID 19 sa nekonala plánovaná Celonárodná potravinová zbierka, čo vyústilo do nedostatku potravín pre núdznych. V tomto čase nám Božia prozreteľnosť poslala do cesty pána Enca z Brandýsa nad Labem, ktorý je predstaveným Mezinárodního řádu Křížovníků s červeným srdcem, společenstvím svatého Cyriaka. Pán Enc sa nám rozhodol pomôcť a v mesiaci júni usporiadal finančnú zbierku medzi členmi rádu a z nej obstaral potraviny a drogériu, ktoré osobne priviezol do Centra sv. Lujzy. Ďakujeme ti, dobrotivý Bože za tvoju starostlivosť o chudobných i za to, že môžeme byť pri tejto službe nápomocné.
Dňa 25.6.2020 sa v komunite sestier v Rožňave konalo požehnanie Kaplnky sv. Vincenta, ktoré udelil o. biskup Stanislav Stolárik. Zdôraznil, že doteraz bol Pán Ježiš u sestier na priváte ,ale odteraz má u nich trvalý pobyt. Poďakoval sestrám za ich službu v jeho diecéze a vyjadril nádej ku ďalšej spolupráci. Po sv.omši bolo pripravené malé agapé, ktoré prebehlo v srdečnej atmosfére. Okrem sestier vincentiek z Rožňavy, Košíc a Nitry prišli na toto slávenie aj sestry sv. Kríža, vikár Rožňavskej diecézy, tajomník o.biskupa a seminaristi. Nech Pán žehná službu sestier v tomto meste!
Situácia so šírením Covid 19 nás zo dňa na deň postavila do situácie, ktorú sme dosiaľ nepoznali. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa adaptovali na nové podmienky. Zároveň mi nástojčivo prichádzala na um otázka: „Aká je naša – moja úloha v tejto situácii? Čo by robil sv. Vincent? Ešte stále mi zneli v ušiach slová z domácich zhromaždení „Efetta…“ – otvorte sa. Všetky opatrenia však akoby išli proti týmto myšlienkam. Ostaňte doma, chráňte sa, lebo tým ochránite iných…
Vyhliadky na návrat do školy boli slabé a tak stále viac mi prichádzali na myseľ myšlienky – dať sa k dispozícii pre dobrovoľnícku činnosť. Začala som si vyhľadávať možnosti na internete. V Bardejove hľadali dobrovoľníkov na vstupný filter pred nemocnicou. Kým som však podnikla nejaké kroky – dozvedela som sa o výzve Ministerstva vnútra pre rehoľníkov – ísť vypomáhať k repatriantom. Uvedomila som si, že toto prostredie je veľmi rizikové. V modlitbe pred Pánom som hodnotila pre a proti. Zdravotný stav, realitu komunity, zároveň som si uvedomovala, že sv. Vincent nikdy neváhal posielať sestry do prvej línie, na miesta, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť neobvyklé (bojiská, galejníci, nájdené deti…). Uvedomila som si, že je to miesto, o ktoré sa asi ľudia nebudú biť. A z toho pohľadu to bolo naozaj miesto pre Vincentskú charizmu.
Po dohode s komunitou som sa dala k dispozícii krízovému štábu v Bratislave a hoci to na začiatku vyzeralo tak, že miesto pôsobenia bude Stará Ľubovňa alebo Svidník, nakoniec som bola pridelená na Hotelovú akadémiu priamo v Bardejove. Trikrát denne bolo potrebné vydať stravu, resp. vyniesť smeti, alebo zistiť nejaké informácie. Vedenie školy so zaangažovanými zamestnancami sa usilovali vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre ubytovaných. Sprostredkovali klientom kontakt na ochotného taxikára, ktorý im vybavoval nákupy. Okrem zabezpečenia stravy sme im zalievali a niektorým aj dávali kávu a čaj.
Iste, bolo to pre nich ťažké, mnohí si prešli svoju „kalváriu“ pri príchode na Slovensko. Bolo tu viacero Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pracovať, ale aj takí, ktorí mali namierené do iných krajín (napr. Belgicka) a prekročením hraníc sa automaticky dostali do karantény. Napriek negatívnemu testu, boli povinní absolvovať celú dvojtýždňovú karanténu na Slovensku. Hoci boli sklamaní, keď som im oznamovala túto nepríjemnú správu, pokoj, s ktorým ju prijali som u nich naozaj obdivovala… v modlitbe na nich naďalej myslím. Kto vie, čo všetko ešte museli absolvovať prechodom cez ďalšie štátne hranice a či už vôbec dorazili do cieľa.
Izolácia, problém so závislosťou, strach z infikovania v zariadení, neistota z výsledkov testov, nefungujúce telefóny, vzdialenosť od rodiny cez celú republiku… to sú len niektoré z problémov, ktoré doliehali na ľudí, ktorí boli nútení pre spoločné dobro stráviť 5-6 dní v repatriačných zariadeniach. Všetci klienti, ktorým som slúžila boli negatívni. Na záver som sa dala aj ja otestovať, aby som mala istotu pri návrate do komunity aj pri nástupe do zamestnania.
Bol to pre mňa požehnaný čas. Aj ja som bola vo väčšej izolácii (bývala som mimo komunity) hoci sa nedala porovnať s tou, ktorú prežívali repatrianti. Ale to očakávanie výsledku testu mi dalo aspoň trochu zakúsiť istý druh napätia a neistoty a tým aj solidarity s tými, ktorým som slúžila.
