Posts by -bs-

Sestra Jana Pavla po návrate z trojmesačnej stáže vo Vatikánskych médiách hneď naplno využíva svojich darov i získaných skúseností. Ponúkame vám jej článok, ktorý napísala o našej sestre Judite pre Vatican News...

Čas letí ako voda a teda moja stáž tu v slovenskom vatikánskom rozhlase sa tiež blíži ku koncu. Čo obnáša byť tu? Dalo by sa to opísať asi tak, že je to mravenčia práca, ktorú nie vždy je vidieť. Každý deň sa skladá v podstate s rovnakej činnosti: ráno zoznámenie sa s harmonogramom dňa – s tým čo nás čaká, potom rozdelenie úloh, aby sme vedeli, čo kto pripravuje, príprava samotného scenára večerných správ, nahrávanie, strihanie a odovzdanie technikom. Z tohto sa skladá bežný deň v redakcii.

Na začiatku keď som do toho všetkého vnikala, tak som vôbec neverila, že si zapamätám aspoň polovicu, dnes je to už dá sa povedať denná rutina.

Čo bolo pre mňa najväčším prínosom týchto dní? Samotné uvedomenie si, že tu som na pulze Cirkvi a každý deň môžem byť priamo v strede všetkého diania, je pre mňa veľkou vecou, pred ktorou sa v pokore skláňam. Zároveň som si uvedomovala veľkú zodpovednosť byť čiastkou toho informačného kanálu, ktorý denne prináša správy, na ktoré čakajú milióny ľudí. Byť „hlasom pápeža“ v našom rodnom jazyku je veľká vec. Preto som naplnená veľkou vďačnosťou za tieto dni, keď som spolu s kolegami z našej slovenskej redakcie: otcom Martinom Jarábekom a Zuzanou Klimanovou, a tiež stážistami našej redakcie, mohla sprostredkovávať to, čo sa aktuálne deje v Cirkvi.

Cirkev sme my všetci a od každého jedného z nás závisí aká bude Cirkev dneška i zajtrajška. Na záver chcem preto povzbudiť všetkých, aby sme si spoločne vážili to, že môžeme v rodnom jazyku čítať a počúvať správy, ktoré nám prináša naše vatikánske rádio. Nech je pre nás tých 15 minút denne veľkým povzbudením a možnosťou kráčania spolu s Cirkvou nielen v jej radostiach, ale aj bolestiach a ťažkostiach. Veď o tom je život.

Ďakujem predovšetkým Bohu za túto príležitosť, nie menej mojím predstaveným, ktorí mi umožnili tento pobyt, sestrám mojej komunity, komunite v Ríme, ktorá ma prijala a bola pre mňa na tieto tri mesiace naozaj domovom. A tiež chcem vyjadriť svoju vďaku Dikastériu pre komunikáciu a všetkým sponzorom, ktorý umožňujú kurz žurnalistiky pre zasvätených a tiež túto trojmesačnú stáž vo vatikánskych médiách. Nech všetko slúži na väčšiu česť a slávu Božiu. 🙂

Pán a Darca života povolal do večnosti sestru Apolóniu Annu Galbovú dcéru kresťanskej lásky

Zomrela 20. júla 2026 v Mendryke, v nedožitom 88. roku života a 56. roku služby Bohu a blížnym vo svätom povolaní.

Posledná rozlúčka so zosnulou bude v stredu 22. júla 2026 o 10.00 h. na cintoríne vo Svitavách.

Po pohrebných obradoch bude sv. omša v kaplnke DKL v Mendryke.

PROSÍME, ABY STE PAMÄTALI NA ŇU V MODLITBÁCH A PRI NAJSVÄTEJŠEJ OBETI.

Requiescat in pace!

“A prišli sme k záveru provinciálneho zhromaždenia! Hoci sa ukončilo slávnosťou spoločného viazania siete a slávnostným Magnificat pred sochou Panny Márie vonku so sviecou v ruke, závery prác len začínajú našou túžbou uviesť ich do života tam, kde žijeme a pôsobíme v našich komunitách a službe. Byť tvorkynami pokoja a nádeje v tomto svete zostáva výzvou a prianím každej dcéry kresťanskej lásky. Nech nás sprevádza Duch Svätý počas ďalších šesť rokov a stále!

Po úvodnej prednáške o Synodálnej ceste od p. profesorky Márie Spišiakovej a provinciálneho direktora o. Jozefa Mroceka, CM na tému Tvorkyne pokoja a nádeje sa práce provinciálneho zhromaždenia začali v 6 pracovných skupinách, najskôr reflexiou na tému a potom vytváraním záväzkov a priorít pre dnešok a zajtrajšok. Každá skupina nesie meno jednej z našich sestier, ktoré boli vo vedení a poznačili dejiny Slovenskej provincie DKL a boli väznené počas komunistického režimu alebo prenasledované: sr. Florina Boenighová (zomrela vo väzení v Prahe), sr. Modesta Havlíková, vizitátorka provincie a teta Bl. Janka Havlíka), sr. Anna Šelleyová, sr. Olívia Porubská, sr. Vincencia Olšovská a sr. Maristella Brezániová. Záväzky sme hľadali vychádzajúc zo syntézy z domácich zhromaždení všetkých komunít provincie.

Do našej komunity v Belušských Slatinách zavítali na prvý piatok 3.7.2026 členovia Konfederácie politických väzňov na Slovensku. Viedol ich predseda Peter Sandtner a Don Jozef Luscoň. Spoločne sme najskôr strávili čas pred Pánom v našej kaplnke v adorácii, ktorú moderoval Don Luscoň. Po nej sme sa presunuli do dennej miestnosti na malé občerstvenie. Sestra Pelágia Hágovská povedala svedectvo, ako bola v roku 1955 internovaná z komunity Martin do Belušských Slatín. Na záver stretnutia členovia KPVS zapálili sviečku pred pamätnou tabuľou nášho domu Marianum.

Hneď ako správa o smrti sestry Elisabeth Charpy došla do provincií Spoločnosti, do Materského domu sa hrnuli správy. Prvé prišli z Kamerunu, nasledovali India, Karibik, Španielsko a mnohé ďalšie krajiny.

Každá správa vyjadrovala vďačnosť tej, ktorá umožnila svätej Lujze de Marillac znovu získať svoje právoplatné miesto v Spoločnosti a Cirkvi. Sestry zdôrazňujú, že sestra Elisabeth je a dlho zostane referenčným bodom pre každú z nás, keď si želáme prehĺbiť pochopenie nášho pôvodu, našej charizmy a jej aktuálnosti dnes.

Sestra Elisabeth Charpy, 1929 – 1948, zomrela 17. mája 2026 v L’Haÿ-les-Roses. Mnohé si tiež pripomenuli, že návštevy sestry Elisabeth v ich krajinách zdôraznili dôležitosť neustálej formácie pre efektívnejšiu službu.

Sestra Elisabeth dokázala odovzdať svoje zanietenie a lásku k čítaniu spisov svätej Lujzy – spisov, ktorým nie je vždy ľahké porozumieť – niekoľkým generáciám dcér kresťanskej lásky. Počas svojich ciest stretávam sestry v seminári a všade študujú svätú Lujzu pomocou spisov sestry Elisabeth.

Dnes jej celá Spoločnosť ďakuje a vzdáva vďaku Pánovi za všetko, čím bola. Nech sa prihovára, aby ostatné dcéry kresťanskej lásky mali rovnakú túžbu pokračovať, tak ako ona, v odovzdávaní spisov zakladateľky pre dobro všetkých a následne aj pre dobro našich najchudobnejších bratov a sestier.

Ešte predtým než som nasadla do lietadla a vydala sa smerom do Talianska, bolo sa treba spojiť so sestrou predstavenou komunity, kde budem bývať. A tu som pochopila, že moja medzinárodná skúsenosť sa začína. Sestra totiž nehovorí anglicky a ja nehovorím taliansky.. takže prvá komunikácia bola za pomoci našich kamarátov prekladačov. J No sú to predsa len dobrý kamaráti, pretože som sa vďaka tomu dostala po vlastnej osi z letiska autobusom na zastávku v Ríme určenú sestrou Améliou.

Po príchode do komunity ma čakal medzinárodný mix: jedna sestra z Indie, jedna z USA (to bola moja záchrana) a dve sestry z Talianska. Nakoľko Pán nám pri zrieknutí sa našich domov a príbuzných sľuboval stonásobne viac, tak tieto moje na tri mesiace nové spolusestry, ma srdečne privítali a hneď oznámili, že toto je môj domov počas tohto obdobia tu v Ríme. J Táto srdečnosť bola v tomto momente pre mňa veľkou oporou.

Nasledujúci deň po príchode sme mali ešte deň voľna – teda deň keď sme ešte nemali povinnosti v redakcii, mohli sa vybaliť a zoznámiť sa trochu s mestom. Nakoľko v rámci tohto programu je tu ešte jedna sestra, s ktorou sme sa poznali ešte pred príchodom tu, tak sme tento deň naplno využili a spoločne sme absolvovali okružnú cestu po Ríme. Pozreli sme si tiež miesto kam sme sa mali druhý deň ráno dostaviť. A boli sme veľmi vďačné, že sme si túto expedičnú časť hľadania nechali na tento voľný deň, keďže sme okolo tohto miesta krúžili asi 4O minút kým sme našli tie správne dvere J.

Ráno 6. mája sa to všetko začalo. Informácii viac než dosť, takže sme nevedeli čie sme a začali sa vynárať otázky, do čoho sme sa to namočili J

V slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu sa hneď potešili. Netrvalo dlho a už som sa pomaly zapájala do všetkých činností rozhlasu: preklad textov, publikovanie na webovú stránku, nahrávanie vysielania, strihanie a chystanie týchto nahrávok do éteru a tiež odovzdávanie vysielania. Áno, hlavu som mala väčšiu ako vzdušný balón J, no bola som nesmierne vďačná za to, že tu môžem byť. Ako zvyknem hovoriť: „Je tu toho požehnane, no byť tu je zároveň požehnanie“. J

Okrem účasti na dennom živote redakcie nás tu ešte čakali aj rôzne formačné aktivity zo strany organizátorov jednak projektu „Pantecoste Project“ a tiež Dikastéria pre komunikáciu. V prvých dňoch sme mali stretnutie s predstaviteľmi projektu, ktorý nám okrem oboznámenia sa so štruktúrami priblížili zmysel projektu a samozrejme aj očakávania od nás počas týchto mesiacov.

Po týždni sme sa zúčastnili Medzinárodnej konferencie o umelej inteligencii s názvom „Chrániť ľudské hlasy a tváre“, ktorá sa konala na Pápežskej univerzite Urbaniana. Vypočuli sme si zruba 20 expertov z tejto oblasti. Konferencia bola naozaj prínosná a mnoho článkov nájdete aj na stránke VaticanNews, no nám sa v ten deň zdalo, že viac informácii sa nám do hlavy už nevojde. J