Posts by -bs-

Po úvodnej prednáške o Synodálnej ceste od p. profesorky Márie Spišiakovej a provinciálneho direktora o. Jozefa Mroceka, CM na tému Tvorkyne pokoja a nádeje sa práce provinciálneho zhromaždenia začali v 6 pracovných skupinách, najskôr reflexiou na tému a potom vytváraním záväzkov a priorít pre dnešok a zajtrajšok. Každá skupina nesie meno jednej z našich sestier, ktoré boli vo vedení a poznačili dejiny Slovenskej provincie DKL a boli väznené počas komunistického režimu alebo prenasledované: sr. Florina Boenighová (zomrela vo väzení v Prahe), sr. Modesta Havlíková, vizitátorka provincie a teta Bl. Janka Havlíka), sr. Anna Šelleyová, sr. Olívia Porubská, sr. Vincencia Olšovská a sr. Maristella Brezániová. Záväzky sme hľadali vychádzajúc zo syntézy z domácich zhromaždení všetkých komunít provincie.

Do našej komunity v Belušských Slatinách zavítali na prvý piatok 3.7.2026 členovia Konfederácie politických väzňov na Slovensku. Viedol ich predseda Peter Sandtner a Don Jozef Luscoň. Spoločne sme najskôr strávili čas pred Pánom v našej kaplnke v adorácii, ktorú moderoval Don Luscoň. Po nej sme sa presunuli do dennej miestnosti na malé občerstvenie. Sestra Pelágia Hágovská povedala svedectvo, ako bola v roku 1955 internovaná z komunity Martin do Belušských Slatín. Na záver stretnutia členovia KPVS zapálili sviečku pred pamätnou tabuľou nášho domu Marianum.

Hneď ako správa o smrti sestry Elisabeth Charpy došla do provincií Spoločnosti, do Materského domu sa hrnuli správy. Prvé prišli z Kamerunu, nasledovali India, Karibik, Španielsko a mnohé ďalšie krajiny.

Každá správa vyjadrovala vďačnosť tej, ktorá umožnila svätej Lujze de Marillac znovu získať svoje právoplatné miesto v Spoločnosti a Cirkvi. Sestry zdôrazňujú, že sestra Elisabeth je a dlho zostane referenčným bodom pre každú z nás, keď si želáme prehĺbiť pochopenie nášho pôvodu, našej charizmy a jej aktuálnosti dnes.

Sestra Elisabeth Charpy, 1929 – 1948, zomrela 17. mája 2026 v L’Haÿ-les-Roses. Mnohé si tiež pripomenuli, že návštevy sestry Elisabeth v ich krajinách zdôraznili dôležitosť neustálej formácie pre efektívnejšiu službu.

Sestra Elisabeth dokázala odovzdať svoje zanietenie a lásku k čítaniu spisov svätej Lujzy – spisov, ktorým nie je vždy ľahké porozumieť – niekoľkým generáciám dcér kresťanskej lásky. Počas svojich ciest stretávam sestry v seminári a všade študujú svätú Lujzu pomocou spisov sestry Elisabeth.

Dnes jej celá Spoločnosť ďakuje a vzdáva vďaku Pánovi za všetko, čím bola. Nech sa prihovára, aby ostatné dcéry kresťanskej lásky mali rovnakú túžbu pokračovať, tak ako ona, v odovzdávaní spisov zakladateľky pre dobro všetkých a následne aj pre dobro našich najchudobnejších bratov a sestier.

Ešte predtým než som nasadla do lietadla a vydala sa smerom do Talianska, bolo sa treba spojiť so sestrou predstavenou komunity, kde budem bývať. A tu som pochopila, že moja medzinárodná skúsenosť sa začína. Sestra totiž nehovorí anglicky a ja nehovorím taliansky.. takže prvá komunikácia bola za pomoci našich kamarátov prekladačov. J No sú to predsa len dobrý kamaráti, pretože som sa vďaka tomu dostala po vlastnej osi z letiska autobusom na zastávku v Ríme určenú sestrou Améliou.

Po príchode do komunity ma čakal medzinárodný mix: jedna sestra z Indie, jedna z USA (to bola moja záchrana) a dve sestry z Talianska. Nakoľko Pán nám pri zrieknutí sa našich domov a príbuzných sľuboval stonásobne viac, tak tieto moje na tri mesiace nové spolusestry, ma srdečne privítali a hneď oznámili, že toto je môj domov počas tohto obdobia tu v Ríme. J Táto srdečnosť bola v tomto momente pre mňa veľkou oporou.

Nasledujúci deň po príchode sme mali ešte deň voľna – teda deň keď sme ešte nemali povinnosti v redakcii, mohli sa vybaliť a zoznámiť sa trochu s mestom. Nakoľko v rámci tohto programu je tu ešte jedna sestra, s ktorou sme sa poznali ešte pred príchodom tu, tak sme tento deň naplno využili a spoločne sme absolvovali okružnú cestu po Ríme. Pozreli sme si tiež miesto kam sme sa mali druhý deň ráno dostaviť. A boli sme veľmi vďačné, že sme si túto expedičnú časť hľadania nechali na tento voľný deň, keďže sme okolo tohto miesta krúžili asi 4O minút kým sme našli tie správne dvere J.

Ráno 6. mája sa to všetko začalo. Informácii viac než dosť, takže sme nevedeli čie sme a začali sa vynárať otázky, do čoho sme sa to namočili J

V slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu sa hneď potešili. Netrvalo dlho a už som sa pomaly zapájala do všetkých činností rozhlasu: preklad textov, publikovanie na webovú stránku, nahrávanie vysielania, strihanie a chystanie týchto nahrávok do éteru a tiež odovzdávanie vysielania. Áno, hlavu som mala väčšiu ako vzdušný balón J, no bola som nesmierne vďačná za to, že tu môžem byť. Ako zvyknem hovoriť: „Je tu toho požehnane, no byť tu je zároveň požehnanie“. J

Okrem účasti na dennom živote redakcie nás tu ešte čakali aj rôzne formačné aktivity zo strany organizátorov jednak projektu „Pantecoste Project“ a tiež Dikastéria pre komunikáciu. V prvých dňoch sme mali stretnutie s predstaviteľmi projektu, ktorý nám okrem oboznámenia sa so štruktúrami priblížili zmysel projektu a samozrejme aj očakávania od nás počas týchto mesiacov.

Po týždni sme sa zúčastnili Medzinárodnej konferencie o umelej inteligencii s názvom „Chrániť ľudské hlasy a tváre“, ktorá sa konala na Pápežskej univerzite Urbaniana. Vypočuli sme si zruba 20 expertov z tejto oblasti. Konferencia bola naozaj prínosná a mnoho článkov nájdete aj na stránke VaticanNews, no nám sa v ten deň zdalo, že viac informácii sa nám do hlavy už nevojde. J

Pozývame všetky dievčatá od 15 rokov na pár dní s nami…

Hoci som mala niekde v srdci malú túžbu ísť ešte do Ríma a na chvíľu sa pozrieť aj do vatikánskeho rozhlasu, tak ešte pred rokom sa mi ani nesnívalo, že táto skrytá túžba bude až tak hojne naplnená. Som tu len vďaka podpore spolusestier z oboch ruských komunít a dôvere sestry Vizitátorky, ktorá mi pred rokom poslala ponuku kurzu špeciálne pre rehoľné sestry, ktorý bol organizovaný v rámci projektu Pantecoste.

Projekt Pantecoste je projekt, ktorý funguje zhruba 3 roky a jeho náplňou je umožniť sestrám vyrozprávať príbehy z periférií, kde slúžia. Je to možnosť dať hlas chudobným a poukázať na ich potreby a dôležitosť ich prítomnosti v Cirkvi.

Presne pred rokom prišla ponuka z Konferencie katolíckych biskupov Ruska o možnosti účasti na tomto projekte. Najprv som bola k tomu veľmi skeptická a váhala som či sa mám na to dať. Presvedčila ma až ponuka, ktorá mi prišla o niekoľko týždňov do e-mailu od sr. Damiány, ktorá preposlala znova túto výzvu adresovanú od Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. Keď som teda videla túto ponuku ešte druhýkrát, tak som si povedala, že možno je to také pošťuchnutie Ducha Svätého a že to teda skúsim.

Vo chvíli keď som celá spotená odoslala vyplnený dotazník v angličtine a tam mi vybehla správa, že po tom, ako prejde výberové konanie, tak mi odpíšu, sa mi uľavilo, lebo som si s istotou povedala, že ma určite nevyberú, nakoľko mám pramálo skúsenosti v oblasti žurnalistiky. Pravda však bola opakom. 😊 A tak som po prečítaní e-mailu o tom, že ma vybrali, otvorila anglický slovník a začala pilne trénovať angličtinu, nakoľko celý kurz bol vedený v angličtine, kde boli prednášajúci z celého sveta – od Ameriky, cez Veľkú Britániu po Taliansko.

Na online kurze bolo účastných 100 sestier z celého sveta. Cieľom kurzu bolo naučiť nás ako písať články, ako robiť fotografie, tiež etika žurnalistiky – aby sme boli citlivé k tomu, čo, kde a ako publikujeme, pretože pri rozhovoroch s chudobnými sa vždy dozvieme i veľa chúlostivých informácií. Je teda na nás, aby sme vedeli vyrozprávať ich príbehy tak, aby bola zachovaná ich dôstojnosť. Zároveň nám vždy bol kladený pred oči fakt, že vystupujeme nie vo svojom mene, ale v mene zasvätených a teda v mene Cirkvi.

Jednou z možností po ukončení kurzu bola táto stáž vo Vatikánskych médiách. Po zvážení, či sa mám o túto možnosť vôbec uchádzať, som poslala všetky potrebné dokumenty, vrátane článku, ktorý sme museli napísať a znova čakala na odpoveď. A prišiel deň D, kedy som našla vo svojej pošte odpoveď o tom, že ma spomedzi 100 sestier vybrali do skupiny 9 sestier, ktoré majú možnosť zúčastniť sa 3-mesačnej stáže vo vatikánskych médiách. Neverila som vtedy svojim očiam a ohromná radosť sa striedala s chvíľami neistoty čo sa týka jazyka a toho, čo ma to vlastne čaká… A aké to tu je?? To sa dozviete v ďalšej časti. 😊

Veľmi sme sa potešili, keď nám sr. Damiána, vizitátorka oznámila, že slávnosť našej Zakladateľky, svätej Lujzy de Marillac, oslávime spoločne s našimi sestrami, dcérami kresťanskej lásky z Maďarska, z komunity v Budapešti, kde pôsobí už 18 rokov sestra Katarína Štupáková. Chceli sme im okrem iného takto poďakovať za to, že nás vždy prijali u nich v Budapešti.

Dňa 8. mája sme okrem sr. Kataríny privítali medzi nami sestry – növér :sr. Kornéliu, sr. Martu, sr. Kerubinu a sr. Lujzu. Jazykovú bariéru nám pomáhala odstraňovať sr. Katarína a sr. Damiána, ktorá si precvičila svoje dobré základy z maďarčiny. My, ostatné sestry, sme si pomáhali úsmevom a gestikuláciou J, ale vždy sme sa dohovorili.

Sestra Damiána so sr. Monikou sa im plne venovali a ukázali im krásy mesta Nitry: Baziliku sv. Emeráma, Kalváriu a miesto, kde býval bl. Janko Havlík, Zobor a ostatné dominanty mesta. Nechýbala ani prehliadka Archívov provincie a odborné vysvetlenie našich dejín.

V sobotu 9. mája, v deň slávnosti celebroval slávnostnú svätú omšu o 9.00 h náš provinciálny direktor, o. Jozef Mrocek, čím sme mohli tak rodinne prežiť tento sviatok.

Nech sa za nás i za ne prihovára svätá Lujza de Marillac!