Exercície pred GZ – 8.deň

Ježiš a Peter

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!

„Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ To je spôsob, ako povedať Petrovi, že povolaním každého človeka je milovať. Po prvé, milovať Boha, toho, ktorý je prameňom lásky, toho, ktorý miluje nás. Táto láska k Bohu zahŕňa lásku k blížnemu, pretože milovať Boha znamená konať Jeho vôľu. Boh od nás žiada, aby sme sa navzájom milovali.

Ježiš a Mária Magdaléna

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!

Aj keď sme sa vzdialili od Ježiša, aj keď už na Neho nemáme nič iné ako hmlisté spomienky, aj keď nevieme, čo sa s Ním stalo, skúsenosť Márie Magdalény nám pomáha pochopiť, že je vždy prítomný v našom živote. Ostáva prítomný, ak ako Mária Magdaléna uchováme spomienku na Jeho prítomnosť a ak pociťujeme ľútosť nad Jeho neprítomnosťou.

Ježiš a zločinec

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!

Zlý zločinec je mi veľmi podobný. Rovnako ako dav, vie, čo Ježiš robil počas svojho verejného života. Viera mu nechýba, ale hnevá sa: Ježiš ich mohol zachrániť, a nerobí to! Nie je to náš postoj tvárou v tvár nepriazni osudu? Nehovoríme pred utrpením a nespravodlivosťou spontánne Všemohúcemu Bohu, aby nezostal nečinný a urobil zázrak? Naša prosba sa potom stáva, rovnako ako jeho, urážkou.

Ježiš a kanaánska žena

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!

Ak v Neho veríme ako kanaánska žena, môžeme žiť ako spasení ľudia, teda ľudia vedení Božím Duchom. Naša konečnosť sa otvára nekonečnu. Naša túžba je uspokojená v Bohu. Naša láska zažíva radosť z darovania všetkého a z darovania seba samého.

Ježiš a Pilát

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!

Pred Pilátom Ježiš svedčil o pravde, ktorá presahuje rámec politikov, historikov, vedcov a sociológov. Pilát sa Ježiša opýtal: „Si kráľ Židov?“ Otázka pre každého z nás znie: Ježiš si ty ten, kto kraľuje srdcom a mysľou?

Ježiš a cudzoložnica

Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!

Skláňa sa a narovnáva sa, dáva každému väčšiu hĺbku a výšku, núti ho vstúpiť hlboko do seba, a tým ho otvára Bohu. Krásna lekcia ľudskosti! Skrátka, či už vo svojom vzťahu k žene alebo k jej žalobcom, Ježiš sa nám predstavuje ako pravý Boh a pravý muž: kontemplujte Ježiša v hĺbke jeho ľudskosti a jeho spásneho činu.

Ježiš a Zachej. Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!

Ježiš zdvihol zrak a zavolal na neho. Bez ohľadu na to, aký veľký je náš hriech, ako hlboký je náš pád, pokiaľ budeme s vierou stúpať na strom zasľúbenia, naše oči sa stretnú s očami nášho Vykupiteľa.

Ježiš a Samaritánka. Poďme von v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!

Dnes nás evanjelium o samaritánskej žene pozýva, aby sme spolu s ňou zistili, že nové ľudstvo môže vzniknúť iba vtedy, ak prestaneme piť vodu, ktorá v nás zanechá smäd, a nájdeme prameň, ktorý skutočne a hlboko uhasí náš smäd.

Včera začali všetky sestry, ktoré sú v Materskom dome v Paríži zhromaždené na Generálne zhromaždenie, DUCHOVNÉ CVIČENIA. Sprevádzajme ich svojimi modlitbami a obetami, nech ich napĺňa a vedie Duch svätý.

Misijná nedeľa: naše misionárky v Rusku a misionári na Hondurase

Misia v Rusku. Do Nižného Tagilu prišli naše sestry v roku 2 000. Pôsobia v malej katolíckej farnosti. Komunita bola otvorená ako prvá komunita dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul Slovenskej provincie na území Ruskej Federácie.

Komunita v Omsku vznikla v roku 2011 ako druhá komunita Slovenskej provincie DKL. Pôsobia v dvoch katolíckych farnostiach. Svoju činnosť zamerali na duchovnú pomoc vo farnostiach a odľahlých filiálkach a na pomoc a podporu miestnej charity, ktorá je teritoriálne najväčšia v Rusku.

Spolusestrám sme pri príležitosti Misijnej nedele položili pár otázok.

Ako vnímaš svoju prítomnosť medzi chudobnými počas 21 rokov tvojej misie v Rusku?

(s. Michaela): Pán Ježiš povedal: „..chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Ja som vďačná, že môžem slúžiť chudobným na Sibíri, na miestach, kde veľa ľudí trpelo a zomrelo za svoju vieru. Moja prítomnosť v ľuďoch vyvoláva veľa otázok? Načo ste sem prišli? A čo u Vás nie sú chudobní? A kde je tu katolícky kostol? Svojou prítomnosťou ohlasujem Krista, keď je to možné slovom, ale vždy službou, pozornosťou človeku. Už niekoľko rokov slúžim ľuďom bez domova v Omsku. Viem, že mnohí ľudia zo Slovenska nám pomáhajú modlitbami, obetami, peniazmi. Tiež som takou predĺženou rukou Vás všetkých. Aj Vašou pomocou tu môžeme šíriť Kristovu lásku.

Čo tebe osobne dala služba medzi chudobnými Ruska?

(s. Alžbeta): „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Každý deň ma núti rozmýšľať, čo pre mňa a v mojom živote služby druhým znamenajú tieto slová. Dávam lásku, čas, úsmev, slovo, pochopenie a iné, ale chce to odo mňa Boh? Čím je pre mňa každý deň v službe do ktorej som bola vybratá a poslaná? Každý deň sa presviedčam, že Boh je a je veľmi blízko. Vzácny a neoceniteľný dar viery, nádeje a lásky, ktorý je spojený s Jeho milosrdenstvom voči mne i tým, ktorý sú okolo mňa. Denne sa presviedčam, že nielen hmotná pomoc je tá najdôležitejšia, ale byť s ľuďmi, byť pre nich a byť s nimi v Kristovej láske je často viac ako všetko bohatstvo, ktoré sa im ponúka. A … osobne?… Chudobní ma učia… učia ma žiť skromne, jednoducho, učia ma žiť s tým čo mám a vedieť sa s tým deliť, učia ma viac a hlbšie poznávať Krista a hlavne praktizovať svojím životom Evanjelium.

V čom osobne vidíš svoj posun v duchovnom živote sestry vincentky, ktorá už 15 rokov slúži chudobným na misijnom území?

(s. Kaja): Ťažko vidieť svoj posun, väčšinou vidím svoje pády a cúvania. 🙂 Čomu ma naučili misie v Rusku je: žiť svoje zasvätenie osobne. Byť s Bohom aj keď sa mi nedarí, aj keď som sklamaná, aj keď to nefunguje… A naučili ma vidieť konkrétneho človeka a ísť s ním kúsok cesty spolu. Rada spomínam na sprevádzanie niekoľkých ľudí, pretože sa mi vryli do srdca, stali sa mojimi priateľmi. Možno je to neprofesionálne z pohľadu sociálnej práce, ale mňa to naučilo byť blízko k chudobným, ísť spolu s nimi, bojovať o lepší život. A vtedy nielen ja pomáham, ale aj oni pomáhajú mne. Napríklad: Nataša mi pravidelne posiela pohľadnicu, alebo krátky list; Juraj mi zavolal, keď sa už vrátil domov; Žana mi vždy zavolá na narodeniny, keď jej zomrela dcéra, alebo sa narodil pravnuk. Teraz sa už s nimi nestretávam, ale modlím sa za nich.

Čo bolo pre teba najväčšou (najťažšou) výzvou po príchode do tejto „misijnej krajiny“?

(s. Vojtěcha): Co bylo mojí nejtěžší výzvou na mém začátku? Myslím že to byla asi řeč, ruštinu jsme se sice učili ve škole, ale když jí potom člověk několik let nepoužívá, tak se vytratí. Těžké pro mě bylo ani ne tak to, že jsem všemu nerozuměla, ale spíš to, že jsem nemohla říci to co jsem chtěla, vždy mi nějaké to slovo chybělo a tak jsem musela hledat jiné, které jsem už znala a musela jsem to říci jinak než jsem chtěla. Teď už na to s úsměvem vzpomínám. 🙂

Vo svojej misijnej službe si iste videla nie málo zázrakov. Môžeš spomenúť aspoň niektorý z nich?

(s. Miriam): Pán Boh posiela malé zázraky každý deň a je len na nás, aby sme ich v každodennej všednosti videli. Často mi Pán posiela do cesty ľudí, ktorí mi pomôžu, udalosti, ktoré mi vyriešia určitý problém, prečítam si nejakú myšlienku na sociálnej sieti, ktorá ma posunie dopredu. Teším sa z týchto malých zázrakov, oni ma učia byť vnímavou a pozornou na Božiu prítomnosť v mojom živote.

Spomínam si na svoje začiatky, keď som začala pracovať v detskom klube a ešte nevedela správne rozprávať, ako ma jedno malé dievčatko – Veronika – chytila za ruku a povedala mi: “Poď, ja ti všetko ukážem a poviem ti, ako sa to povie po rusky”. Chodila som mnou nejaký čas a všetko mi vysvetľovala. Deti boli mojimi prvými učiteľmi. Postupne som spoznávala deti a mladých, veľa sme sa hrali, tvorili, vystupovali, učili vzájomne sa prijímať a dôverovať si. Vidieť, ako sa mladí menia, stávajú sa zodpovednejšími a viac si veria, tento ich proces zmeny bol pre mňa nepretržitým zázrakom.

Počas letných prázdnin sme chodili na stanovačku a jeden deň sme sa splavovali na katamaránoch. Zvládnuť za jeden deň 25 km, bolo dosť náročné, veľa záviselo od počasia, od hladiny vody, ale najviac od toho ako bola zohratá skupina detí na katamaráne. Vždy sme sa snažili dať starších s mladšími, chlapcov s dievčatami a po určitom čase sa všetci striedali pri 4 veslách. Na jednom takom splave bolo veľmi zlé počasie, zatiahlo sa a prišla silná búrka, aj keď sme mali pršiplášte, boli sme hneď mokrí a uzimení. Pamätám si na štvoricu chlapcov, ktorí sa chytili vesiel (vymenili dievčatá i mňa) a bez slov veslovali až do cieľa. Ani raz som nepočula slovo o únave či chlade, naopak ešte nás zabávali. Na môj návrh, že niekoho vymením, len mi záporne kývali hlavou a veslovali ďalej. Vtedy som si uvedomila, že v kritickej situácii už niektorí naši mladí vedia byť zodpovední a môžeme sa o nich oprieť.

Nejaký čas do nášho klubu prichádzal už starší chlapec, mal 17 rokov a rád sa zapájal do tvorivých aktivít. V jeden deň bol taký smutný a zamyslený, keď som sa spýtala ako sa má, rozpovedal mi, že bol prvýkrát v živote na pohrebe. Zomrel mu dedko. Prvýkrát sa tak blízko stretol so smrťou, a bol z toho zmätený. Vtedy sme sa mohli hlbšie porozprávať o zmysle života i o smrti, videla som, že je to pre neho čosi nové: prijať smrť ako súčasť života, rozprávali sme sa o Bohu. Tento deň bol pre mňa malým zázrakom.

Do rehabilitačného centra pre bývalých väzňov a bezdomovcov prichádzame niekoľkokrát do týždňa a pomáhame im pri kúpaní, holení, strihaní, okrem tejto fyzickej práce sa snažíme rozprávať im o Bohu, o svätých, o modlitbe. Títo ľudia zväčša nepoznajú Boha a nevedia sa modliť. Niektorí si spomínajú na svojich starých rodičov, ktorých sa modliť videli, no sami modlitby nepoznajú. Na sviatky Veľkej noci, či Narodenia Pána, sa snažíme viac im priblížiť tieto tajomstvá spásy. Sú dni, kedy sa tak “náhodne” začne debata o viere, či modlitbe a raz pri takej príležitosti v izbe viacerí hovorili, že veria v Boha, no nevedia sa modliť. Alexander, jeden z obyvateľov ma však milo prekvapil, keď mi povedal, že sa modlí k Bohu vlastnými slovami. Aj keď sa mnohí nevedia modliť, no vždy s veľkou úctou počúvajú, keď sa my modlíme pri zhoršenom stave alebo pri umierajúcom. Raz som počula takú myšlienku, že keď sa ľudia  nerozprávajú s Bohom v modlitbe, hovorme my Bohu v modlitbe o týchto ľuďoch. I naďalej sa za nich modlíme a odovzdávame ich jeseň života i prechod do večného života Jeho Milosrdenstvu.

Misia na Hondurase. Uplynulo už 10 rokov odvtedy, čo Slovenská provincia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul prevzala zodpovednosť za farnosť a prijala ju ako svoju misiu v Sangrelay – srdci slovenskej misie na Hondurase. Naši bratia vincentíni sa snažia byť dobrými samaritánmi, stávajúc sa bratmi pre tých, ktorí sú v ozajstnej núdzi, v nádeji byť vedení tam, kde ich chce mať Božia prozreteľnosť.

Aj im sme v súvislosti so slávením Misijnej nedele položili pár otázok.

Dá sa žiť v kresťanskej viere aj tam, kde ako kňaz prichádzaš medzi veriacich len raz za niekoľko týždňov?

(o. Ján): Odpoveď na Vašu otázku je z môjho pohľadu „áno“. Áno, dá sa žiť v kresťanskej viere aj tam, kam prichádzame iba raz za čas. Ba myslím si, že to, že ľudia v „zastrčených“ komunitkách nemôžu čerpať z kňazskej služby každý deň, ich motivuje, aby sa zapájali do duchovného rozvoja komunít, do odovzdávania viery. Tu v Hondurase v komunitách fungujú delegáti Božieho Slova, ktorí v neprítomnosti kňaza vedú Bohoslužby Slova, v komunitách pôsobia katechétky a katechéti (ženy, laičky, bežné „maminy“) ktoré sa rozhodli vyučovať deti náboženstvo, keďže niečo také, ako náboženstvo na školách tu nefunguje. … v komunitách sú ľudia, zodpovední za sociálnu pastoráciu a pastoráciu mládeže,… Taktiež sa takmer v každej z komunít pravidelne raz týždenne stretávajú malé skupinky ľudí (CEBs – „Základné cirkevné spoločenstvá“) aby meditovali nad Božím Slovom a na základe toho hľadali odpovede na problémy, ktoré trápia ich dedinku, rodiny, okolie…

Zmenila sa vaša služba počas Pandémie? Je niečo, čo ste sa počas „karantény“ naučili?

(b. Ľubomír): To čo nás rozdeľuje, to nás musí aj spájať. Kríza viery a morálky majú svoje podhubie: „hriech“, hriech proti Bohu, sebe i svetu. Túžba mocných po globalizácii všetkého a všetkých nadstavuje ľudstvo a každého z nás do konfrontácie dobra a zla, ktoré sa čoraz viac odzrkadľujú v spoločnom procese, nie chaose. Nad všetkým ale vládne poriadok Stvoriteľa, pre ktorý všetko dozrieva. Každý má možnosť spoluúčasti na tomto procese svojím vlastným pričinením, z ktorého si každý odnesie svoj podiel podľa vlastného úsilia… (Matúš 5:16) Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! 🙂

Život a práca misionára je každodenným posväcovaním sa v plnení svojho poslania. Za takým misionárom sa kráča s radosťou a nádejou… Vzájomná úcta a láska sú ovocím… :)!

V Cirkvi slávime 24. októbra misijnú nedeľu. Čo by si odkázal ľuďom, ak by tvoje slová mohli v ten deň zaznieť vo všetkých kostoloch sveta?

(o. Jozef ) Tak ako sv. Otec nás cez „synodálnu výzvu“ „Spoločenstvo, spoluúčasť, misia“ pozýva, aby sme si boli vedomí krstných záväzkov, ktoré máme… aj môj odkaz by smeroval v tomto duchu. Z môjho pohľadu, ako to vidím tu na misiách, to, že sme veriaci na Slovensku možno berieme skôr zo zotrvačnosti, ako súčasť tradície či kultúry. Preto by som poprial ľuďom, aby sme si uvedomovali čím ďalej tým viac svoje krstné záväzky, ako niečo dôležité, ako niečo podstatné ako živú súčasť nášho života. To, že sme všetci povolaní byť misionármi, že máme o Kristovi svedčiť, tam kde sme… To robili aj prví kresťania, tak prežívali oni svoju vieru… vtedy nebolo veľa kňazov, nebolo veľa biskupov, ale bolo veľa novoobrátencov a práve kvôli tomuto, že každý jeden kresťan sa cítil spoluzodpovedný za misiu…

Zasvätení môžu mladých inšpirovať svojou vernosťou

Rozhovor s novým provinciálnym direktorom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul Jozefom Mrocekom.

Pomysleli ste niekedy na to, že raz pôjdete v stopách svätého Vincenta až do takej miery, že vám bude zverená animácia jeho ženskej vetvy na Slovensku?

Pravdupovediac som nikdy nad tým neuvažoval. Nemyslel som si, že mi Božia Prozreteľnosť prinesie takúto novú misiu. Stalo sa to pre mňa výzvou i požehnaním. Ocitol som sa pred rozhodnutím, rovnako ako svätý Jozef, ktorému Pánov anjel skrze sen zjavil, čo má urobiť. A tak ako Jozef prijal Máriu i ja som prijal tieto drahé sestry.

Kam smerovali vaše prvé myšlienky, keď ste sa dozvedeli, že práve vy budete rozhodovať z pozície provinciálneho direktora?

„Prečo práve ja, Pane?“ bola prvá otázka, ktorú som v mysli smeroval k dobrotivému Bohu. „Je mnoho iných, ktorí by boli vhodnejší, ale ty si vybral mňa.“ Po chvíľach neistoty mi však Pán doprial svoj pokoj a ja som začal nachádzať znaky Božej Prozreteľnosti, ktorými Pán ku mne prehováral. Napĺňa ma bázeň pri pomyslení, že mám v rukách zodpovednosť za iných, ktorí sú mi zverení. No zároveň mám nádej, že Boh, ktorý v nás začal dobré dielo, aj ho v nás dokončí.

Nie náhodou táto voľba na vás padla práve v roku svätého Jozefa, ktorý je zároveň vaším patrónom. Čo si o týchto súvislostiach myslíte? Pripúšťate, že je za vašou voľbou i jeho vplyv?

V živote kresťana náhody neexistujú. Každá skutočnosť je výsledkom Božej Prozreteľnosti. Tak aj tento fakt, že sa to udialo práve v roku svätého Jozefa, vnímam ako znak Božej milosti.

Svätý Otec František v apoštolskom liste Patris corde opisuje svätého Jozefa ako otca nežnej lásky, ktorý je milovaný i milujúci, poslušný, prijímajúci, tvorivo odvážny, pracujúci, a je akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ktorá z týchto jeho charakteristík je vám najviac sympatická?

Poslušnosť – prvá čnosť, zvyknú hovorievať duchovní autori. Práve tento príklad svätého Jozefa v tichej poslušnosti Otcovi je úchvatnou ukážkou viery a odovzdanosti sa do Božej vôle. Iba v jeho vôli nachádza duša pokoj a skrze túto poslušnosť získava mnohé milosti a dary. Tento Jozefov postoj poslušnosti je nádherným príkladom, ktorý musíme nasledovať, aby sme dosiahli veniec víťazstva. Skrze synovskú odovzdanosť do vôle Otca sa i my môžeme stať pravými duchovnými otcami a tak prinášať jediné Božie Otcovstvo na tento svet.

A ku ktorej z uvedených charakteristík svätého Jozefa sa chcete ešte dopracovať?

Najkrajšou zo všetkých vlastností, ktorú vystihuje i názov apoštolského listu, je otcovské srdce. O túto milosť potrebujeme neustále prosiť. Srdce otca je tak otvorené pre každého syna či dcéru a je pripravené položiť i život z lásky k nim. Je to neustále sebadarovanie sa iným skrze Ježiša Krista, ktorého svätý Jozef po celý svoj život opatroval. To je i podstatou otcovstva, vychovávať podľa vzoru nebeského Otca a chrániť Syna v našich životoch.

Okrem svätého Jozefa sú za vašou voľbou i ľudia, ktorí dali rozhodujúce slovo. Ako prebieha tá oficiálna pozemská voľba nového provinciálneho direktora, kto je za tým?

Provinciálneho direktora Dcér kresťanskej lásky menuje generálny otec Misijnej spoločnosti, ktorý na základe konzultácií sestier provincie spolu so svojom generálnou radou o tomto menovaní rozhoduje.

Aké kritériá pri voľbe musí spĺňať provinciálny direktor?

Dvomi základnými kritériami sú, že to musí byť presbyter a zároveň člen Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul.

V Provinciálnom dome Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul sa 24. júla 2021 konala vaša inštalácia do úradu. Aké sú odteraz vaše najdôležitejšie úlohy?

Provinciálny direktor zastupuje v danej provincii generálneho otca a plní vincentskú službu animácie života sestier a ich duchovného sprevádzania. Taktiež sa angažuje vo formácii mladých sestier a navštevuje miestne komunity.

V tejto pozícii ste vystriedali pátra Jozefa Garaja, ktorý bol v tejto službe dvanásť rokov. Čomu by ste sa od neho chceli naučiť?

Jednoznačne vernosti danej službe, ktorú trpezlivo a vždy s láskou vykonával celých dvanásť rokov. V neposlednom rade aj oddanosti Božiemu slovu, ktoré hlásal nielen slovom, ale najmä príkladom a samotnými skutkami.

Stali ste sa otcom pomerne veľkej rodiny, čo vám nie je až také vzdialené, keďže pochádzate zo šiestich súrodencov, ako aj svätý Vincent de Paul. Viacčlenná rodina už odmalička značne okresáva charakter človeka.

Skutočne som sa začlenil do veľkej rodiny. Sestier vincentiek je v súčasnosti na Slovensku dvestoštyri. A faktom je, že vo viacčlennej rodine sa človek naučí väčšej zodpovednosti a tiež spolupatričnosti. Tieto vlastnosti sú veľkým prínosom k tejto službe.

Zaujímavosťou je, že to boli práve sestry vincentky, ktoré sa kedysi „nenápadne starali“ o vaše volanie stať sa kňazom, a dnes sa zas vy „staráte“ o ich povolanie, aby v ňom vytrvali a žili ho čo najsvätejšie. Ako vnímate vo svojom živote toto prozreteľné smerovanie svojho povolania?

Áno, na začiatku môjho povolania stáli práve sestry vincentky, ktoré pochádzajú z našej farnosti, ale tiež ďalšie, ktoré vypomáhali s praním a žehlením bielizne na fare. V tom čase som bol v našej farnosti jedným zo starších miništrantov, a keď pán farár Pavol Mikula s vekom zoslabol, bol som jeho pomocníkom v každodenných prácach na fare i vo farnosti. Taktiež som vykonával prácu kostolníka a mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania, takže v kostole som bol veľmi často.

A zároveň to boli tiež sestry vincentky, ktoré ma neskôr zoznámili s pátrom Ľubomírom Stančekom, ktorý ma pozval do Bijacoviec na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú on sám viedol. Tam som spoznal ďalšie sestry vincentky i bohoslovcov Misijnej spoločnosti. A v tom čase začalo klíčiť semienko povolania, ktoré mi Pán daroval.

Po tejto obnove som vo svojom srdci pociťoval túžbu stať sa Pánovým služobníkom a v roku 1992 som nastúpil do kandidatúry Misijnej spoločnosti.

A čím konkrétne vás inšpirovali vincentky a vincentini, čím boli pre vás príkladom?

Oslovujúcou črtou ich každodennosti bola práve oddanosť službe a to, že i malé skutky konali s veľkou láskou voči Bohu a blížnemu, a tým ich premieňali na skutočné zázraky. Ich pokorná modlitba a neustála pripravenosť vykročiť smerom k chudobným boli pre nás mladých príťažlivým príkladom.

Vincentky sú v prvom rade služobnice chudobných, tých najopustenejších. V istom zmysle sme chudobní všetci. Čím môžu byť tieto vaše novoadoptované dcéry inšpiráciou, príkladom a povzbudením pre dnešných mladých ľudí?

Sú znakom vernosti Boha v tomto svete. Svojou odpoveďou na Božie volanie ukázali svetu, že nasledovať Krista výnimočným spôsobom je možné. Práve vernosť je tým, čím môžu všetci zasvätení inšpirovať svet mladých a ukázať im, že žiť svoju vieru sa oplatí.

Druhou charakteristickou črtou je pravá duchovná radosť a veselosť srdca. Touto charakteristickou vlastnosťou rúcajú stereotypy smutných, namrzených zasvätených a tak vlievajú do sŕdc mladých ľudí nádej.

Jozef Mrocek je viac ako 28 rokov členom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, z toho 17 rokov kňazom. Pochádza z obce Mútne na Orave, kde strávil svoju mladosť. Po teologických štúdiách v Košiciach a neskôr v Bratislave pôsobil v Košiciach, na generálnej kúrii v Ríme a napokon ako direktor seminára, provinciálny ekonóm a miestny predstavený v dome Misijnej spoločnosti Vincenta de Paul v Bratislave. Vo voľnom čase si rád oddýchne a načerpá sily manuálnou prácou v záhrade.

zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/

GENERÁLNE ZHROMAŽDENIE DKL už za 20 dní…

Spoločnosť dcér kresťanskej lásky je prítomná v 96 krajinách a má asi 12 800 sestier a slúži Kristovi v najchudobnejších na piatich kontinentoch. Generálne zhromaždenie DKL sa uskutoční od 29. októbra do 21. novembra 2021 v Materskom dome v Paríži. Ako je zvykom, toto zhromaždenie zhodnotí apoštolské diela celej Spoločnosti v snahe podporiť vernosť charizme a apoštolskej vitalite.

Týždeň duchovných cvičení bude úvodom do tri a pol týždňovej reflexie na tému: EPHATA! Vyjsť za bránu … Ísť v ústrety … Stretnúť sa… Členky zhromaždenia spoločne budú hľadať najlepší spôsob, ako reagovať na dôležité výzvy, akými sú: rešpektovanie ľudských práv a integrálny rozvoj tých najopustenejších v spoločnosti, starostlivosť o náš „spoločný domov“, mystika „spoločného života“, odovzdávanie kresťanskej viery a hodnôt mladým generáciám … vo vernosti Cirkvi a svojej charizme.

Počas tohto zhromaždenia sa uskutoční voľba generálnej predstavenej a jej rady, ktorá je zodpovedná za duchovnú animáciu Spoločnosti DKL a za koordináciu apoštolského úsilia medzi rôznymi provinciami.

Toto medzinárodné podujatie je tiež príležitosťou prehĺbiť odkaz zakladateľov, svätého Vincenta de Paul a svätej Lujzy de Marillac, aby kreatívne prežívali súčasnosť, definovali smery pôsobenia, ako reagovať na dnešné misijné a duchovné výzvy a s radosťou i dôverou vstupovali do budúcnosti.

Zdroj: https://www.filles-de-la-charite.org/en/general-assembly-2021/

Vincentský maratón v Omsku a Nižnom Tagile

Na sviatok sv. Vincenta sme sa pripravovali modlitbou a tiež chystaním dobročinných jarmokov v okolitých farnostiach. V Omsku sme ho nazvali: „Kvapka pomoci núdznym“. Ponúkali sme liečivé čaje z našej záhrady, perníčky a omaľovánky sv. Vincenta, sv. Jozefa a sv. Kataríny Labouré, ručné výrobky sestier – sviečky, púzdra, kabelky… Zároveň sme prezentovali akciu: Taška sv. Vincenta. V každej taške bol návod na použitie: 1. Pomodlite sa. 2. Podeľte sa s tým, s čím môžete: trvanlivé potraviny, drogéria, oblečenie… Druhá časť bola praktická. Organizovali sme sviatok priamo na miestach, kde sa stretávame s chudobnými. Spolu s deťmi sme vymaľovávali omaľovánky a rozprávali o živote a dielach sv. Vincenta. Deti si pripravili scénku, ktorú ostatným zahrali. Pre starších v sociálnej jedálni vymysleli pekný program. Mamy s Centra rozvoja rodiny upiekli koláče. Spolu s bezdomovcami, chorými na tuberkulózu sme si zaspievali a tiež sa porozprávali. Každý z nich dostal už naplnenú tašku sv. Vincenta trvanlivými potravinami. Máme nádej, že všetci chudobní, ktorým slúžime neostali bez pozornosti a pomoci sv. Vincenta. Cez naše ruky tak môžu mnohí ďalší pomáhať iným vo svojom okolí. A tak spolu tvoriť vincentskú rodinu.

Víkend so sv. Jozefom

Aj tento rok naše sestry v Brne boli súčasťou víkendu pre mladých z Brna a okolia. Odpoveď, ako ho prežila jedna z účastníčok, môžete nájsť teraz priamo v jej slovách: „O víkendu od 24. do 26. září 2021 jsme měli víkend na Vranově s mariánskou družinkou. Jely děti z farnosti Lesná a děti z SMM z církevní základní školy na Lerchove. Letošní téma víkendovky byl sv. Josef. V pátek jsme všichni postupně přijeli na ubytování, které jsme měli v klášteře u kostela na Vranově. Všichni jsme se sešli na zahradě a po rozdání jmenovek a rozdělení do skupinek jsme hráli seznamovací hry. Asi hodinu jsme hráli hry a pak jsme si každý natřel svou destičku ze dřeva, ze které jsme pak vyrobili ikonu sv. Josefa, přilepením obrázku. Po krátkém občerstvení následovalo divadélko o životě svatého Josefa, které hráli naši čtyři vedoucí. Když se setmělo, vyrazili jsme společně do lesa, kousek od ubytování. Každý měl svou lucerničku a měl za úkol sám nebo ve dvojici dojít zpět k ubytování. Za odměnu jsme dostali lístečky do tomboly, která byla v neděli před odjezdem. V sobotu ráno jsme se sešli ke společné ranní modlitbě v kapli a pak šli na snídani. Po jídle jsme se přesunuli na nedaleké hřiště, kde jsme celé dopoledne hráli hry ve skupinkách a sbírali nálepky do mapky a lístečky do tomboly. Po obědě jsme měli polední pauzu, ve které se promítala kreslená pohádka o oslíkovi. Na odpoledne byla pro děti nachystaná pokladovka se sladkou odměnou na konci a starší (od 9. třídy a výš) mohli zůstat na ubytování, kde spolu hráli deskové hry. K večeři jsme si opékali špekáčky u ohně v zahradě. Po večeři jsme měli modlitbu růžence. Při růženci jsme šli malý okruh okolo kláštera a došli jsme až do kostela. Po cestě jsme si svítili svíčkami a celá modlitba probíhala v klidném a příjemném duchu. Z kostela jsme se přesunuli na pokoje a šli spát. V neděli ráno jsme se opět sešli v kapli a po snídani jsme se každý sbalil. V 11 hodin jsme šli na nedělní mši do kostela. Jelikož byla pouť, mohly si děti i zakoupit něco ve stáncích u kostela. Po mši jsme už měli jen oběd a závěrečnou tombolu. Ten, kdo posbíral všechny nálepky do mapky při hrách, se mohl zúčastnit tomboly. Každá nálepka symbolizovala jednu vlastnost, např. odvahu, věrnost, … Pak se už jen losovala čísla a šťastlivec s lístečkem se stejným číslem si šel vybrat dáreček. Po tombole jsme se rozešli pro zavazadla a postupně všichni odjeli domů. Víkend se mi opět líbil, proběhl v krásném přátelském duchu a všichni jsme si ho moc užili.“

BPH v Martinských farnostiach

Naše sestry Martinskej komunity sa aj tento rok aktívne podieľali na zbierke BOJ PROTI HLADU v Martinských farnostiach. Pomocou mladých napiekli a zabalili perníčky, ktoré potom ponúkli veriacim v ich farnostiach. Nech im dobrý Pán Boh odmení ich štedrosť!