Generálne zhromaždenie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (43. v poradí) v sobotu 2. júla 2022 v Ríme zvolilo o. Tomaža Mavriča CM na druhé funkčné obdobie za generálneho predstaveného Misijnej spoločnosti a Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
Sme vďačné za jeho otvorené a disponované srdce pre túto náročnú službu. Sprevádzajme ho na nej svojimi modlitbami a obetami.
V dňoch od 27.6. do 15.7. 2022 sa v Ríme koná Generálne zhromaždenie Misijnej Spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Slovenskú provinciu na ňom zastupuje o. vizitátor Tomáš Brezáni a o. Emil Hoffmann. Sprevádzajme všetkých zhromaždených svojimi modlitbami, aby Duch Svätý viedol a sprevádzal všetky ich úsilia týchto dní.
Sestry z Brnenských komunít aj tento rok zorganizovali duchovný víkend pre deti a mladých zo SMM. Ako ho prežili a čo ho napĺňalo? Prečítajte si, čo o ňom napísala jedna z účastníčok:
Od 3. do 5. června jsme měli pravidelný duchovní víkend mariánek na Vranově. Děti ze SMM z Lesné a SMM od sv. Augustina prožily společnou víkendovku. Tentokrát v tématu Ježíšovy zázraky.
Program začal v pátek už společnou pěší poutí z Brna až do Vranova. Šlo se v krásné přírodě, ale cesta byla náročná a děti po ní byly unavené. Po příjezdu proto nebyl náročný program, jen animovaný film.
Sobotní ráno začalo společnou modlitbou v kapli. Po modlitbě následovala snídaně a po ní jsme se rozdělili do skupinek. Čtyři vedoucí, čtyři skupinky, čtyři barvy. Každý dostal tričko v barvě svého týmu a v dopoledním programu si ho vyzdobil fixami. Každý tým si vymyslel i název a pokřik. Dopolední program zahrnoval i deskovky, například puzzle s obrázky Ježíšových zázraků. V 11 hodin byla dobrovolná mše svatá v bazilice a následoval oběd a polední pauza. Odpoledne jsme trávili venku společnými hrami. Riskuj, bingo i běhací hry byly zaměřené na zázraky a děti se tak učili o Ježíši zábavnou formou. K večeru jsme se přesunuli zpět na ubytování a večer si na večeři tradičně opekli buřty na ohni. Den jsme zakončili společnou modlitbou.
Neděle začala opět kapli. Dopoledne jsme strávili na zahradě. Hrály se deskové hry, u kterých jsme si zopakovali, co jsme se naučili o Ježíši v předešlých hrách. Ještě před obědem jsme se společně vydali na cestu do okolního lesa na závěrečnou hru – pokladovku. Cestou jsme sbírali fáborky a u některých měly děti za úkol odpovědět na otázku ze sobotního Riskuj. Po obědě jsme se už jen sbalili. Na závěr jsme měli mši svatou v kapli, při které bylo osm holčiček přijato do sdružení mariánského spolku. Po mši bylo nachystané občerstvení a pak už jen každý odjel domů. Víkendovky na Vranově mám velice ráda. Společenství, ve kterém se tam pravidelně scházíme, je pro mě jedinečné a poutní místo, ve kterém se víkendovky konají, má vždy krásnou atmosféru a odpočinu si tam od ruchu města.
DÁVAME ti do POZORNOSTI…chceš zažiť spoločenstvo i osobnú skúsenosť s MÁRIOU? Neváhaj, prihlás sa a príď…
Tretí deň návštevy generálnej matky a generálnej radkyne vo svojom programe priniesol predstavenie Pamätnice Slovenskej provincie DKL pod názvom V RUKE PROZRETEĽNOSTI.
Po spoločnej modlitbe Ranných chvál a raňajkách nasledovala prezentácia novopredstavovanej publikácie. Generálna matka slávnostne prestrihla stuhu na Pamätnici čím „otvorila dejiny Slovenskej provincie“ všetkým budúcim čitateľom. O. vizitátor Tomáš Brezáni CM prezentoval spomínaný „zozbieraný klenot našej histórie“. Predstavil autorku knihy sr. Mariannu Buckovú DKL a Ing. Kristínu Deákovú, ktorá pripravovala knihu po grafickej stránke. Obom dal slovo, a vyzval ich, aby sa podelili s tým, čo prežívali pri jej tvorbe.
O. vizitátor Tomáš sa následne bližšie venoval knihe, oboznámil nás s jej kapitolami, i osobnosťami, ktoré napísali príhovor v úvode knihy. Samotný štýl knihy bol priblížený pútavou formou štyroch ukážok, ktoré odzneli v podaní o. Augustína Slaninku CM, sr. Kataríny Števicovej, sr. Marty Benejovej a sr. Simony Trecákovej, ktorá zakončila čítanie ukážok recitáciou básne. Po nich dal priestor prítomným, aby mohli autorke položiť otázky. Zvedavé otázky prítomných pomohli bližšie spoznať autorku i dobu, ktorú kniha popisuje.
V závere s. vizitátorka Damiána Poláková obom poďakovala za ich namáhavú ale výbornú prácu pri tvorbe knihy a o. vizitátorovi za jej erudované predstavenie. Sr. Marianna ňou (povedané slovami s.vizitátorky Damiány) „z hlbín archívov vyviedla na svetlo to, čo predchádzalo ustanoveniu Slovenskej provincie DKL …jej začiatky, rast i rozkvet…“
A ako to pri každej prezentácii býva, aj u nás nasledovala autogramiáda.
Po ukončení prezentácie knihy program pokračoval Eucharistickým slávením, ktorému predsedal o. vizitátor Tomáš Brezáni CM. Vo svojej homílii nás povzbudil príkladom života našej zakladateľky sv. Lujzy. Poukázal na to, že história provincie nie je o číslach, ale je o každej z nás… Rovnako ako kráľ Šalamún v dnešnom prvom čítaní i celý zástup DKL dokáže svedčiť, že Pán splnil všetko, čo prisľúbil – že bude stále s nami… Preto nás vyzval prosiť zvlášť za tie, čo prídu po nás, aby aj náš život bol pre nich tiež krásnou históriou…. Lebo sám Boh nás pozná a s každým počíta…
Na záver nás vyzval vyprosovať si milosť, aby sme slúžili plné sily a radosti, lebo On je ten, čo si nás vyvolil, aby sme šli a prinášali ovocie… Tak ako sv. Lujza mala dar chváliť Boha vo všetkom a jej vôľa bola vždy naklonená k tej Jeho, tak si to žiadajme a vyprosujme aj my…
Slávnostné popoludnie spríjemnili všetkým prítomným mladí zo ZMM i ochotníci z Lokce pripraveným divadelným predstavením o začiatkoch existencie Slovenskej provincie. V dobových kostýmoch priblížili ťažké hľadanie provinciálneho domu pre sestry v rokoch 1922 – 1924.
Tichou adoráciou pred Eucharistickým Kristom pokračovalo naše vďakyvzdávanie, ktoré následne pokračovalo animovaným ružencom s myšlienkami našich predstavených – sr. Maristelly Brezániovej, otca Jána Hutyru, sr. Agnely Paceltovej, otca Jozefa Danielika. Jednotlivé desiatky sa pomodlili sestry v rôznych jazykoch – maďarsky, poľsky, nemecky, česky a francúzsky. Modlitba vyvrcholila Eucharistickým požehnaním.
Spoločne sa modliace spoločenstvo zúčastnených prednieslo Bohu Večerné chvály. Počas nich sa sestrám prihovoril o. direktor Jozef Mrocek CM. Pozerajúc sa do budúcnosti nás pobádal, aby sme sa my samé stávali svedkami a tak sa charizma odovzdávala ďalej. Aby tie, čo prídu po nás o sto rokov mohli povedať, ako verne sme plnili svoje poslanie a s akou horlivosťou sme zachovávali to, čo sme samé prijali.
O. direktor vyslovil tiež vďaku za to, že Boh si povolal práve nás pre službu chudobným a že tak môžeme pokračovať v diele Ducha Svätého. Vyslovil i vrúcnu prosbu, aby aj o nás raz mohli povedať, „hľa, aké vzory vernosti, nasledovania, lásky a služby.“
Druhý deň prítomnosti generálnych predstavených na Slovensku sa niesol už v samotnom duchu SLÁVENIA 100. výročia USTANOVENIA Slovenskej provincie DKL. Popoludňajšiemu oficiálnemu zahájeniu slávnosti predchádzalo dopoludňajšie stretnutie generálnych predstavených s vizitátorkami Slovenska a troch Poľských provincií, prehliadkou Sály pamiatok i centra ZMM.
Samotné slávenie o 15.30 hod. otvorila s.vizitátorka Damiána privítaním všetkých hostí. Vyzdvihla „našu vďačnosť Pánu Bohu za všetko čo sestry prežili, za všetko čo mohli vykonať na Božiu oslavu a pre dobro chudobných… Toto je vlastný dôvod našej slávnosti. Oslava a vďakyvzdanie Božej prozreteľnosti za všetky milosti, ktorými vždy sprevádza Spoločnosť DKL i našu provinciu…“
Zaznela hymna výročia a napokon sa všetkým, zvlášť sestrám prihovorila generálna matka Francoise Petit. Vo svojom príhovore poukázala na to, aké je dôležité držať sa našich počiatkov, našej identity a pritom vedieť otvárať okná ako by to dnes robili sv. Vincent a sv. Lujza. V tom vidí našu slobodu a našu zodpovednosť. Našu pozornosť upriamila na to, v čom vidí hlavné dôvody na ďakovanie i na výzvy, ktorým treba čeliť. Každý z troch dôvodov i troch výziev vložila do našich „slovenských“ podmienok. V závere vyzdvihla, že môžeme byť šťastné a hrdé v tomto slávení. Popriala nám, aby nám tento čas spomienok a slávení pomohol prezrieť si celú cestu, ktorou sme prešli vďaka tým, ktoré nás predišli. Lebo každá doba má svoje drámy, bohatstvá, ťažkosti, radosti, a s týmto všetkým sa postupne buduje to, čo Pán očakáva…teraz i v nasledujúcich rokoch…
Slávenie pokračovalo slávnostnou sv. omšou, ktorú o 18. hodine celebroval Nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák, spolu s Trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Oroschom, desiatkami kňazov, diakonov a bratov Misijnej spoločnosti. Vo svojej homílii o. biskup Viliam prešiel históriou Slovenskej provincie DKL, dotkol sa jej počiatkov, samotným Ustanovením provincie, obdobím rozvoja a časom totality. No položil nám aj otázku: “Čím môže poslúžiť toto jubilujúce spoločenstvo dnešnému svetu?” Odpoveď na túto otázku hľadal prostredníctvom literárneho príbehu „Samaritánka“, ktorého autorom je moldavský-sovietsky prozaik Jon Druce. Odkryl nám odkaz tohto vyznania, pretože je veľmi aktuálny aj pre nás. “Bez čistej, nefalšovanej obetavej lásky sa svet obráti na púšť. Stratí zmysel pre pravdu, pre krásu, pre dobro. Dnes svet veľmi žízni po troche čistej, úprimnej lásky a po troške opravdivého, nefalšovaného života. Nájde sa však niekto kto ho ponúkne?”… V závere homílie vo svojom žičení vyprosoval Božiu blízkosť a jeho požehnanie pre všetky sestry aj naďalej, na príhovor pokornej služobnice Panny Márie.
Eucharistické slávenie v závere doplnil osobným svedectvom o. arcibiskup Ján Orosch, v ktorom sa podelil o svoje prvé kroky v spoločenstve sestier Vincentiek i bratov Vincentínov. Celé slávenie bolo umocnené slávnostným požehnaním. Nasledovala slávnostná večera a po nej sa sestrám prihovoril generálny otec Tomaž Mavrič CM prostredníctvom online príhovoru. Po ňom uzavrela slávnostný deň videoprojekcia 100 ročnej histórie života a služby Slovenskej provincie.
…FOTO DOPLNÍME DODATOČNE…
12. máj 2022 sa hlboko zapísal do sŕdc všetkých Dcér kresťanskej lásky Slovenskej provincie, ktoré dnes mohli medzi sebou privítať vzácnych hostí. Pár minút pred 12 hodinou pristála na Viedenskom letisku Schwechat generálna matka Francoise Petit a generálna radkyňa sr. Hanna Cybula, kde ich už čakali a srdečne privítali sr. Damiána – vizitátorka Slovenskej provincie DKL, otec direktor Jozef Mrocek CM a sr. Klára, prekladateľka. Spoločne sa presunuli do Bratislavy, kde po spoločnom obede so sestrami Bratislavských komunít strávili so vzácnou návštevou príjemné popoludnie. Sestry svoju službu a činnosť predstavili návšteve prostredníctvom videoprojekcie.
V neskorých popoludňajších hodinách ich ďalšie kroky viedli k sestrám, ktoré pôsobia v Malackách….
Po zoznámení sa so službou sestier sa návšteva presunula do PD v Nitre, kde ju už čakali všetky sestry. Privítali ju spevom, ale aj tradične slovensky – chlebom a soľou. V mene všetkých sestier generálnu matku i generálnu radkyňu privítala sr. Angelika a vyjadrila svoju radosť zaželajúc im, aby sa u nás cítili ako doma. Generálna matka poďakovala za privítanie, spoločne pozdravili Pána domu v kaplnke… Po ubytovaní sa všetky sestry stretli v jedálni na spoločnej večeri, kde sa už pridali aj poľské sestry z dvoch provincií.
Pred 25 rokmi pripadol sviatok sv. Juraja (24. apríl 1997) na štvrtok. Tento deň je pre nás všetky hlboko zapísaný v našom srdci, pretože je dňom, keď sme spoločne vstúpili do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Všetky sme boli mladé, plné túžob a očakávaní, čo Boh bude od nás žiadať a akou cestou nás v našom zasvätení povedie. Dnes, keď uplynulo 25 rokov od tejto chvíle, slávime v tento deň Nedeľu Božieho milosrdenstva. Naše srdce je znova zvláštnym spôsobom naplnené vďakou za okamihy radosti, požehnania i bolestí, ktoré nás učili rásť v Jeho škole. Nech je Boh oslávený v našich životoch, nech znova požehná naše zasvätenie, aby sme mu naďalej verne slúžili milujúcou láskou pravých služobníc.
Pri tejto príležitosti sme sestrám položili zopár otázok.
1. Ak sa obzrieš späť, keď sa zrodilo tvoje povolanie prežiť svoj život v službe chudobným, ako to vidíš s odstupom času? Bolo to správne rozhodnutie, napĺňa ťa táto služba, napĺňa tvoje povolanie?
JA: Áno, bolo to správne rozhodnutie. S odstupom času vnímam, ako ma Boh a Panna Mária viedli, aj keď som to v danom čase nevnímala tak, ako teraz. Pomáhali mi robiť správne rozhodnutia.
MA: Pozerám sa na svoje povolanie ako mnou ničím nezaslúžený dar. O to viac, že moje povolanie k zasvätenému životu sa zrodilo v kontakte s inými sestrami a myslela som si, že budem jednou z nich. Naozaj, všetko riadi Božia prozreteľnosť. On ma chcel a chce mať tu – o tom som presvedčená na 100 %.
JU: Áno. Keď sa obzriem späť, vidím, že si ma Pán Boh postupne viedol. Z našej farnosti sme s mamou chodievali na púte k Panne Márii na rôzne pútnické miesta. Tu som sa stretla aj so sestrou Nonnátou. Začala som chodievať na stretnutia mládeže a vstúpila som do ZMM. Po prihlásení do Spoločnosti DKL som ukončila svoje zamestnanie predavačky, aby som nastúpila ako kandidátka do komunity v Pezinku. Odchod z domu nebol pre mňa ťažký, pretože som bola zvyknutá dochádzať na internát. Po ukončení seminára som bola odposlaná do misie v CHD pre kňazov v Pezinku a neskôr pre naše staršie a choré sestry v Belušských Slatinách, v Nitrianskom Pravne a teraz v Mendryke. Službu sestrám mám rada. Snažím sa, aby sa cítili dobre, prihováram sa im a vypočujem ich. Za službu som veľmi vďačná. Je tu rovnováha medzi modlitbou, prácou a odpočinkom.
KO: Na cestu svojho povolania sa dívam s veľkou vďačnosťou. Nasledovať Božie volanie bolo a určite aj vždy bude tým najsprávnejším rozhodnutím. Vedomie, že som tam, kde ma Boh chce mať a robiť to, čo odo mňa žiada, ma robí šťastnou.
BE: Povolanie je pre mňa dar a tajomstvo. Zároveň úžasné dobrodružstvo s Pánom. Každá služba, do ktorej ma Boh cez predstavených poslal, bola pre mňa darom, školou, v ktorej ma Boh naučil a stále učí tomu podstatnému… láske a dôvere. Jeho milosť mi pomáha objavovať krásu, hodnotu a veľkosť človeka.
TE: Som presvedčená, že odpovedať Bohu „áno“ na jeho volanie, je správne rozhodnutie. Na začiatku tejto dobrodružnej cesty som to možno hovorila s väčším nadšením 🙂, no teraz s odstupom času vidím, že to moje „áno“ sa postupne prehlbuje a dozrieva. Keďže som DKL, stredobodom môjho života je služba Kristovi v chudobných. Táto naša charizma je taká krásna a univerzálna. Som pozvaná hľadať, nachádzať a slúžiacou láskou si ctiť Boha v každom človeku – je jedno koľko má rokov, aké má postavenie či je veriaci alebo nie. Slúžim i keď sa modlím, obetujem, keď niekoho vypočujem, nadviažem rozhovor, prejavím záujem … Ako povedal sv. Vincent: „Láska je nekonečne vynaliezavá.“ Takže moje povolanie ma určite napĺňa.
BO: Môj pohľad späť ma uisťuje, že služba Ježišovi v chudobnom je práve aj tou cestou „radosti“, na ktorú si ma ON povolal. Spočiatku som nepoznala jej konkrétnu podobu, ale On mi ju postupne krok za krokom odhaľoval a učil ako slúžiť.
2. Boh má dokonalé načasovanie. Čomu ťa Boh učil pre tvoje osobitné poslanie, ktoré ti potom chcel zveriť?
JA: Učil ma a stále učí počúvať srdcom a nie až tak ušami, tých, s ktorými pracujem a žijem, tam, kde sa momentálne nachádzam. Tak môžem správne chápať ich správanie a konanie.
MA: Ono to bolo postupne cez objavovanie veľkosti povolania, krásy charizmy, hĺbky Božieho Slova, Pánovej prítomnosti v bežných udalostiach dňa, objavovanie darov a talentov, ktoré mi Boh dal, či vnímavosť na Jeho vnuknutia. Ďakujem Mu aj za sestry – formátorky a kňazov, ktorí ma na tejto ceste sprevádzali.
JU: Láske a úcte k ľuďom, osobitne k našim starším a chorým sestrám. Na samote bývali starší bezdetní manželia. Po smrti manžela zostala pani na samote sama. Vždy v nedeľu popoludní som k nej šla na návštevu. Veľa sa modlila a tiež sme sa spolu modlievali ruženec a rozprávali sa. Tešila sa každému stretnutiu a ďakovala, že som si našla pre ňu čas. Jej som sa zverila, že chcem byť sestričkou a ona sa osobitne za mňa modlila. Keď som sa dozvedela, že sa pani presťahovala do Domova dôchodcov v Skalke n/Váhom, rada som ju šla navštíviť aj ako sestra. Mala veľkú radosť, že som na ňu nezabudla. Veľmi sa tešila z nášho stretnutia. Ona ma naučila vytvárať si vzťah k Panne Márii a milovať ju ako dieťa. V máji sme sa chodievali modliť ruženec ku kaplnke. Na našej lúke stál drevený stĺp a na ňom bola soška Panny Márie. Tu som sa rada vracala aj ako sestra, keď som prišla na návštevu k príbuzným.
KO: Myslím, že postupne ma privádzal k pochopeniu, že vlastnými silami moc nezmôžem, že potrebujem Jeho, a preto musím byť s Ním vnútorne spojená, aby ma napĺňal svojim Duchom služobníka, až tak dokážem ísť k chudobným ako dcéra kresťanskej lásky. Poslúžiť neznamená len niečo urobiť, je to oveľa viac, je to výsada, ktorú udeľuje Boh.
BE: Boh ma neustále presviedča o tom, že je stále so mnou. Cez množstvo ťažkostí ma pripravoval na situácie, na službu, ktorú mi potom zveril. A čo chce od mňa? Aby som mu to odovzdala a úplne dôverovala, že to má v rukách a chce iba moje dobro a dobro tých, ktorí sú so mnou „na ceste“.
TE: Boh ma neustále niečomu učí, som rada, že som jeho učeníčka. Je trpezlivý učiteľ, nie vždy hneď rozumiem, čo mi chce povedať, no s odstupom času sa to vždy podarí. V poslednom období vnímam, že ma stále viac pozýva k väčšej odovzdanosti a dôvere, aby som objavovala Jeho prítomnosť vo všetkom a bola s Ním.
BO: V prvom rade určite ma učil a učí dôvere voči Nemu a kráčaniu s Ním. A ešte jednej veci: vstávaniu z každého môjho pádu uvedomujúc si Jeho príklad na Krížovej ceste…
3. Je niečo, za čo dnes zvlášť ďakuješ, pretože ťa to v zasvätenom živote najviac teší alebo fascinuje?
JA: Myslím, že to počúvanie iných srdcom. Keď si ľudia pýtajú radu alebo povzbudenie, a vtedy im môžem ukázať Božiu lásku.
MA: Jednoznačne Eucharistia, ktorá sa ako niť tiahne od začiatku môjho povolania. Eucharistia ako živý Kristus medzi nami; Ten, ktorý sa nám dáva za pokrm. Počas koronakrízy v čase zákazu či obmedzení pri slávení verejných sv. omší sa to ešte viac prehĺbilo. Už dávnejšie som si uvedomila, že keby sme my mali za menom taký charakteristický prívlastok (ako napr. od Ježiša, od Božieho milosrdenstva, či iné), tak by som sa volala sestra M. od eucharistického Pána.
JU: Som vďačná za prehĺbenie vzťahu k Panne Márii, za úctu a lásku k nej. Teší ma, že Panna Mária osobitne miluje našu Spoločnosť.
KO: Je to predovšetkým každodenná milosť žiť osobný vzťah s Kristom, milosť objavovať ho v modlitbe či v službe, je to jednoducho život s Ním.
BE: Je toho veľa. No najväčším darom je to, že napriek rôznym ťažkostiam, som doteraz dkl 🤭 a som šťastná…
TE: Nedávno som bola v kostolíku, kde som bola pokrstená, kde som prvýkrát prijala sviatosť zmierenia i Pána Ježiša do svojho srdca. Prenikla ma vďačnosť… Tiež som si uvedomila, že ako kresťanka som dostala obrovský dar navyše v podobe môjho povolania. Môžem poznávať a nasledovať Ježiša stále viac, úplne zblízka a samozrejme potom svedčiť o Jeho radostnej zvesti. Na tomto mi treba ešte veľa pracovať 🙂. Teší ma aj to, že pri priamej službe chudobným oveľa viac od nich dostávam, ako im ja dávam.
BO: Zvlášť som vďačná za „Jeho reč“, kedykoľvek sa Ho niečo pýtam, niečomu vo svojom živote nerozumiem. Zakaždým mi odpovedá inak no vždy spôsobom, rečou, o ktorej vie, že jej rozumiem „práve ja.“
4. „Sme zvláštnym spôsobom povolané byť svedkami Pánovej milosrdnej lásky; máme iným sprostredkovať našu osobnú a živú skúsenosť s Božím odpustením, lebo sme osobami kráčajúcimi ku spáse, zvlášť vtedy, keď uznávame svoju slabosť, neustále uzdravovanú svätosťou Boha a poslušnosťou Bohu.“ Vedela by si opísať chvíľu či okamih, kedy si počas týchto rokov vnímala svoje zasvätenie ako dar?
JA: Časom, keď som hlbšie začala chápať čo sa deje vo sv. omši a komu patrím.
MA: Takých chvíľ či okamihov bolo určite mnoho a nemuseli to byť tie slávnostné – ako vstup do Spoločnosti, či zloženie sľubov po prvý raz. Konkrétne si neviem na nijaký spomenúť, ale bolo to iste také nečakané, keď som si mohla uvedomiť, že to už nie som len ja ako osoba XY, ale skrze povolanie reprezentujem Boha. Napr. to bolo na stretnutí so spolužiakmi zo základnej školy, či so širšou rodinou, a pod.
JU: Mnohí mi hovorili: „Dobre ste si vybrali“. Ja si však stále viac uvedomujem, že som len odpovedala na Božie volanie. Povolanie ma napĺňa vďačnosťou voči Pánu Bohu, že si vybral práve mňa. Niektorí mi povedali, že život sa dá prežiť aj ináč – zmysluplnejšie. Moje povolanie v nich vyvolalo odpor, niekedy obdiv, že som nastúpila na cestu zasväteného života. Možno je pre nich výčitkou, že sa vzdialili od Pána Boha, hoci sú pokrstení alebo prijali ostatné sviatosti. Zároveň ich to môže nasmerovať na novú cestu k Pánu Bohu. Niektorí mi o tom otvorene hovoria. Ďakujem za tak veľký a nezaslúžený dar sv. povolania, ktorý ma presahuje a napĺňa veľkou bázňou voči Bohu.
KO: Pre mňa je takým najsilnejším okamihom práve každoročná renovácia sľubov, kedy Bohu, s vedomím vlastnej nedostatočnosti a nehodnosti, nanovo odpovedám na ponúknutý dar svojim „áno“.
BE: Tých situácii a momentov, kedy som si uvedomovala povolanie resp. zasvätený život ako dar, je mnoho. No jedným z nich, o ktorom som už viackrát hovorila bolo, keď som hľadala zmysel a moje poslanie v službe ľuďom bez domova a Boh mi dal poznať, že im mám odovzdať kúsok Jeho lásky…
TE: Prichádzajú mi na myseľ chvíle, keď ma na ulici niekto osloví a potrebuje sa rozprávať, keď vo vlaku nadviaže rozhovor mladý človek a má otázky týkajúce sa života viery. Alebo na prechádzke v prírode, pri stretnutí s dvomi dievčatami vnímam, aké utrpenia prežívajú v rozpadnutej rodine bez otca, ako sa nevedia zorientovať v pravých hodnotách a hľadajú zmysel života. V takýchto a podobných situáciách si obzvlášť uvedomujem, že zasvätený život je pre dnešný svet veľkým darom. Ľudia potrebujú vidieť svedkov nádeje a dobroty Boha Otca.
BO: Veľkosť zasvätenia ako DARU som si zvlášť uvedomovala pri špecifickej službe počas rozhovorov s odsúdenými vo väznici. Tu som osobitne vnímala, že aj vďaka tomuto daru mi títo ľudia dovolili vstúpiť a poodhalili svoje vnútro, miesto kde vstupuje sám Boh.
5. Máš nejaké krédo, ktoré zohráva v tvojom živote významnú úlohu, ktoré ťa sprevádza?
JA: Modlitba Sláva Otcu… – aby Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý bol mojím životom oslávený.
MA: Verím v silu modlitby, preto keď potrebujem takúto pomoc pre seba, pre iných, tak o ňu prosím. Mám takú „modlitbovú základňu“ ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť, keď to potrebujem. Funguje to, samozrejme, aj opačne, keď iní prosia o modlitby mňa.
JU: Vážiť si povolanie – svoje i svojich spolusestier, byť zaň veľmi vďačná a vyprosovať vernosť a vytrvalosť pre seba a pre všetkých zasvätených. Modliť sa i za nové povolania, aby mal kto prevziať štafetu po nás. Uvedomujem si, že aj mne niekto vyprosil povolanie. Každého 24. v mesiaci si s vďakou pripomínam dar sv. povolania a myslím i na svoje spolusestry, s ktorými som bola v seminári.
KO: Je to ustavičný úkon lásky mojej nebeskej patrónky Consolaty Betrone: „Ježiš, Mária, milujem Vás, zachráňte duše!“
BE: Na začiatku môjho povolania má fascinovalo povolanie Jána Krstiteľa…“On musí rásť a mňa musí ubúdať“… až po mnohých rokoch skutočne viem, čo to znamená a určite ešte objavím čaro tohto posolstva 🙂 aktuálne každodenné motto: „Život je krásny“…opakujem si to často, aj keď vnímam pravý opak… 😉 A moc sa teším, pretože dobrodružstvo s Pánom pokračuje…
TE: Pred niekoľkými rokmi som dostala darček – malé drevené srdce, kde bol napísaný citát z evanjelia podľa Jána: „Zostaňte v mojej láske.“ (Jn 15,9) Spomínam si, že som sa vtedy nachádzala v nejakej zložitejšej situácii a toto Božie slovo mi v tej chvíli prinieslo svetlo a pokoj. Toto Ježišovo pozvanie ma sprevádza doteraz asi v takomto znení: „Nech sa deje okolo teba či v tebe čokoľvek, zostaň v mojej Láske!“
BO: Jedno ma sprevádza už 25 rokov a opakujem si ho od vstupu do Spoločnosti. „Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou a urob ma celú nástrojom svojej lásky.“
Sprevádzajme ich svojou modlitbou a obetou, aby naďalej VERNE kráčali s NÍM!
VOJNU UŽ POZNALI
Vincentka, sestra Marta Baliaková pôsobí v ukrajinskom meste Svaľava na Zakarpatí.
„S utrpením ľudí v dôsledku konfliktu na Ukrajine som sa prvý raz stretla pred štyrmi rokmi, keď som ako dobrovoľníčka spolu s ďalšími našimi sestrami mala možnosť prežiť dva týždne medzi chudobnými dedinskými ľuďmi v zóne ATO blízko Mariupoľa.“
Pre Katolícke noviny hovorí, že to, čo sa deje teraz, je oveľa ťažšie. Zakarpatsko je síce zatiaľ od priamych vojenských útokov uchránené, no znáša ich dôsledky. Psychologické aj materiálne. Vincentky v komunite už dávnejšie rozmýšľali, ako by mohli miestnym v prípade vojny pomôcť.
„Žijeme v byte a uvedomili sme si, že ak bude zastavená dodávka energie, mnohí prídu o teplo a jedlo.“ Kúpili teda sporák na pevné palivo a farník im pomohol s technickými a stavbárskymi prácami.
„Hneď na druhý deň po tom, čo skončil, sa začali útoky na Kyjev.“ Prvé dni prežívali vo veľkej úzkosti. „Ľudia z okolia sa nahrnuli do mesta, aby kúpili a vybavili potrebné. Ale všetko prebiehalo vo vzájomnej tolerancii a ohľaduplnosti k druhým.“
Komunita je podľa sestry Marty dar. „Veľa sme sa rozprávali a intenzívne modlili aj s farníkmi.“
VNÍMAJÚ PODPORU
Komunitám na Ukrajine pomohli zorientovať sa v novej situácii kresťanské a katolícke portály a médiá. „Robia výbornú prácu – evanjelizáciu, katechézu, modlitbu, rozlišovanie. Vďaka výzvam biskupov a predstaviteľov kresťanských konfesií na modlitbu a pôst sme si uvedomili, že vedieme duchovný boj.“
Modlitby zintenzívnili aj vo farskom spoločenstve. „Ach, ako dobre nám padne spievať. Všetka úzkosť sa stráca. Ľudia pristupujú k sviatosti zmierenia, lebo si uvedomujú, že s čistým srdcom sa dá urobiť viac.“
Veľkou vzpruhou je pre nich podpora okolitých štátov v prijímaní utečencov. Sestra Marta sa zvlášť teší slovenskej pomoci. „Všetci sme si uvedomili, že môžeme začať konať. Modlitba, pokánie, pôst, drobná pomoc. Tento národ je pre mňa, pre nás darom.“
Sestry vo Svaľave čistia spolu s farníkmi pivnice na úkryt.
Zdroj: KN – Zostali-pri-svojich (výber)
Celý článok na: https://www.katolickenoviny.sk/tema/category/tema/article/zostali-pri-svojich.xhtml
