Kategória: Aktivity

Šesť našich spolusestier sa tento rok mohlo spolu stretnúť pri príležitosti 25. jubilea svojho zasväteného života v službe chudobným. Mohli sa obzrieť späť, pozrieť sa na svoj život s odstupom času, skúseností i pôsobenia Božej milosti v ich živote. Pri tejto príležitosti sme aj im položili niekoľko otázok.

1. Ako by si opísala svoje 25 ročné putovanie s Ježišom na ceste zasväteného života? Akou bola tvoja cesta? Ako by si ju charakterizovala?

K: Bolo to a je to spoznávanie Ježiša ako Mesiáša, Syna živého Boha…, ktorému som odovzdala a každý deň odovzdávam svoj život.

Ma: Moje 25 ročné putovanie s Pánom Ježišom bolo plné jednoduchého života v rozmanitej službe – od služby pri chorých, v jedálni, kaplnke, na –  ľudových  misiách, v školách, v Združení Zázračnej medaily  a bolo plné aj prekvapení.  Nemenila by som nič z toho, čo som prežila a niektoré úseky života boli náročné, ale v prvom rade veľmi pekné.

Mi: Moje putování s Panem Ježíšem začalo tím, že jsem se narodila věřícím rodičům, zrálo velmi dlouho a proto je mi vzácné.

Nejprve jsem po vyučení v oboru kuchař- číšník 10 let pracovala jako mistrová u učňů v hotelu a po sametové revoluci jsem si uvědomila, že mi něco chybí. Víru v naší rodině držel velmi přísně otec. Já a moji 3 sourozenci jsme si museli najít cestu k Panu Bohu každý sám, neboť spočívala v poctivém chození do kostela a na mariánské poutě v okolí.

Od 2. třídy jsme chodili na náboženství.Mnoho Božích dotyků skrze lidi věřící mě přivedlo do kláštera ve středních Čechách, kde sloužili řeholní sestry (lidově vincentky). S nimi jsem prožívala, jak vypadá jejich život a ráno s nimi chodívala na mši svatou.

Jedna z mladších sester se mi ochotně věnovala. V Charitním domově na severu Čech jsem vařila už jako postulantka.

Do semináře nás asi po roce nastoupilo 9. Zde jsme prožívali milostivý rok 2000 a nechali se formovat v duchu vincentské charismy. Přiznávám, že jsem musela dlouho bojovat s vlastními představami a duchovními postoji, neboť stály na špatném základě.

Mám opravdu za co být vděčná. Děkuji Pánu Bohu i celé Společnosti za to, že mi umožnila být DKL.

Po odposlání jsem se vrátila do Charity v Přepychách a znovu do tamnější kuchyně.

Před skončením dané Charity jsem byla přeložena do kuchyně na Mendryce. Kromě pracovních povinností a pracovních vztahů s civilními zaměstnanci zde prožívám mnohé aktivity spojené s vinc.charismou.

Po 25 letech zasvěceného života jsem našla Boží pokoj a zakusila veškerou Boží lásku. Velmi si cením činnosti dobrých kněží, zpovědníků, duchovních obnov a duchovních cvičení i také podporu spolusester v těžkých chvílích (při odchodu nejbližších na věčnost).

Ľ: 25ročné putovanie s Ježišom vnímam ako vzdávanie vďaky za to, že sa ujíma, svojich maličkých a tých, ktorý k nemu volajú o pomoc.

Mojou službou je ošetrovanie chorých, ale aj služba bezdomovcom v Košiciach a v Starej Boleslave. Chudobní sú vaši páni a učitelia, hovoril sv. Vincent.

Aj ja som mala možnosť sa od nich učiť. Od bezdomovcov skromnému, nenáročnému spôsobu života a pritom jasnému pohľadu na život.

Od chorých sa ešte stále učím trpezlivosti. Obdivujem, ako sa rýchlo naučili prijať zmenu života, keď sa náhle zmenil ich zdravotný stav a vnímam, že aj ležiace sestry sú spokojné, vyrovnané, udržiavajú si vzťah s Bohom a obdarúvajú ma úsmevom a pozornosťou.

Môžem vnímať, že aj keď človek už nič nemôže urobiť, predsa je dôležitý a vzácny. V tejto  službe som sa mohla mnohé veci naučiť vďaka seminárom, ktoré sme museli v Čechách  absolvovať. Radšej som mala semináre aj z iných domovov, keď som sa niekedy mohla nakaziť ich horlivosťou pre ošetrovanie chorých. Uvedomila som si, že len keď sa prednášajúcich pýtam, len vtedy môžem získať konkrétne schopnosti pre pomoc danej osobe.

Uvedomila som si, že zmena komunít nám prináša možnosť spoznať nové miesta, vzácnych ľudí, rozšíriť si rozhľad, ale aj srdce.

2. Keď sa obzrieš naspäť, ktorá životná skúsenosť ťa v ťažkých chvíľach veľmi posilnila, pozdvihla a dodala silu i odvahu nanovo kráčať s Ním?

K: Keď prvého januára. 2023, okolo druhej hodiny nad ránom sa moja sestra so švagrom a dvoma malými deťmi ocitli na ulici bez ničoho len tak v pyžamách, keď im do tla zhorel byt. Ako sa vložili do rúk Božej Prozreteľnosti…vtedy som si v srdci hlboko uvedomila, že: ” Tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.” Rim 8, 28.

Ma: Najviac ma asi posilnila služba rozdávania sv. prijímania na Onkologickom oddelení v Košiciach a určite aj moja zlomená noha, keď som bola úplne odkázaná na druhých. Jednoducho to boli poriadne školy života. A vždy je to každá sv. omša a sviatosť zmierenia.

Mi: Největší posilou je pro mně Pán Ježíš, Panna Maria a svatí. Vyslyšení modliteb je výlučně v  odevzdanosti ve vzhahu k nim.

Ľ: Mojou posilou v ťažkostiach bola modlitba a obnovený vzťah s Ježišom, ale samozrejme aj priateľský rozhovor s predstavenými a spolusestrami spriazneného srdca.

3. Na čo by si upriamila sestru, ktorá len začína kráčať po tejto ceste?

K: Aby mala srdce vždy naplnené Bohom. Duša, keď vlastní Boha nič ňou nezakolíše ( Denníček 1132) a aby vždy hľadala iba Jeho Tvár. “Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár.” 1 Krn 16, 11.

Ma: Začínajúcej sestre by som odporučila najviac živý vzťah s Ježišom a Pannou Máriou a každodenné odovzdanie do Božích rúk s dôverou v nežnú Božiu lásku a dobrotu.

Mi: Pokud mohu radit, myslím, že je třeba mít vždy dobrý úmysl a konat podle Boží vůle a v pokoře. cesta je to velmi náročná, ale smysluplná.

Ľ: Najdôležitejšia je modlitba a otvorený osobný vzťah s Bohom, ale tiež nebrať veci tak vážne. Na všetko nemusím reagovať, komentovať, …

Aj tento rok máme medzi sebou štyri sestry, ktoré slávia 50 ročné jubileum svojho povolania. Je to čas, keď sa už pozeráme späť, kladieme si otázky, rekapitulujeme… Aj my sme im pri tejto príležitosti položili niekoľko otázok.

1. 50 rokov života v Spoločnosti DKL je dosť dlhý čas prežitý v službe chudobným. Čomu ťa najviac naučili chudobní?

H: Chudobní ma učili najviac svojou skromnosťou, nenáročnosťou a dôverou v Boha. Aj keď prežívali ťažkosti, dôverovali Bohu, že im pomôže niesť ich osobný kríž. Verili, že im chce len dobre a utiekali s k nemu v modlitbe. Boli vďační Bohu a ľuďom aj za to málo, čo mali. Tomu sa chcem od nich učiť a pamätať na to, že mne sa toho dostáva oveľa viac a nie vždy som dosť vďačná Bohu, Spoločnosti a blížnym.

A: Každé lôžko je oltár, kde sa obetuje sv. omša. V dôvere v Boha, spoliehať sa na Neho, nezabúdať komu slúžim v pokore. Je to jeho dar, bez neho to nedokážeme.

Mg: Chudobní ma naučili dôvere v Pána Boha, vďačnosti, trpezlivosti a slúžiť s láskou.

M: Chudobní ma najviac naučili pokore, vďačnosti. Veľmi sú vďační za dar Eucharistie, hlavne keď už nemôžu ísť do kostola. Vedeli sa podeliť o múdrosť života.

2. Čo je pre teba najdôležitejšie, čo si najviac vážiš v spoločnom živote po prežitých 50 rokoch v komunite? V čom ti bola komunita najviac oporou?

H: Komunita bola pre mňa miestom vzájomnej sesterskej lásky, radosti, povzbudenia v snahe napredovať v duchovnom živote a v horlivej a kvalitnej službe Kristovi v chudobných.

Hlavne v mladších rokoch mi najviac pomáhal materský prístup sestry služobnice a jej ochota vypočuť a usmerniť ma, keď som to potrebovala. Tiež mi pomáhal dobrý príklad spolusestier a ich snaha navzájom sa prijímať s našimi kladmi a zápormi.

A:  – Boh ma stvoril a povolal pre Neho, žiť s ním, patriť mu.

• V komunite sa nám venoval o. Púchovský a s. Zuzana. Ráno sme chodievali spoločne na rozjímanie, nahlas sme sa učili rozjímať.
• Dobré duchovné vedenie – poklad.
• Komunita mi nahradila rodinu, keď i zomreli rodičia.
• Na Svatej Hore nás s. Rustika chránila ako „oko v hlave“.

Mg: Pre mňa je najdôležitejšie snažiť sa plniť Božiu vôľu a v modlitbe prosiť vernosť a vytrvalosť vo svätom povolaní. V spoločnom živote si vážim, že každá sestrička sa snaží napredovať v duchovnom živote. Komunita mi bola oporou dobrým príkladom, modlitbou a službou.

M: Najviac si vážim úprimnosť, priamosť, otvorenosť a ochotu spolusestier prijať ma takú, aká som. Vo chvíľach skúšok hlavne vedomie, že tu nájdem pomoc, porozumenie a radu.

3. Čo by si odkázala mladým, ktorí vnímajú, že ich Boh volá, ale nevedia sa rozhodnúť odpovedať na Ježišovo pozvanie?

H: Ak naozaj cítite, že vás Boh volá do svojej služby, nebojte sa mu zasvätiť. Aj ja som mala obavy, či to zvládnem. Svojimi silami by som to nedokázala, ale vložila som svoju dôveru do Neho a On ma postupne viedol a posilňoval ma cez modlitbu, sviatosti a predstavených. „Dôveruj Bohu a on sa už postará.“

A: Dobrého duchovného Otca – sprievodcu im prajem. Aby si na prvom mieste našli čas na sv. omšu, sviatosť pokánia, čas pred svätostánkom. Aby sa nebáli, utiekali sa k Panne Márii modlitbou ruženca a prosili o pomoc duše v očistci.

Mg: Mladým, ktorí vnímajú, že ich Boh volá by som odkázala, aby sa dlho nerozhodovali, ale čím skôr odpovedali na Božie volanie.

M: Aby dobre počúvali Pánov hlas. On volá potichu, nie v hluku a nepokoji.

8. jún 2025 – slávnosť Zoslania Ducha Svätého – sa stal pre sestru Michaelu dňom, keď povedala Bohu svoje ÁNO a zložila sľuby po prvýkrát. Slávnosť prebiehala počas slávenia sv. omše v provinciálnom dome Spoločnosti dcér kresťanskej lásky v Nitre.

S odstupom času sme sa jej opýtali:

1. Pred niekoľkými týždňami si Bohu povedala svoje Áno, keď si po prvýkrát zložila svoje sľuby. Ako s odstupom času vnímaš tento deň? Čím bol pre teba?

Pre mňa to bol deň neopísateľnej nebeskej radosti, kedy sa nebo dotklo zeme. Deň, kedy som sa celkom odovzdala Pánovi, aby som mohla lepšie slúžiť chudobným. Deň splnených túžob a potvrdenia záväzku, ktorý vyplýva pri vstupe do Spoločnosti.

 2. Akú úlohu zohrala pre teba príprava, ktorú si pred sľubami prežívala?

Počas bezprostrednej prípravy som sa modlila za tento deň Ruženec k Božej Prozreteľnosti. Vnímala som, ako si ma Boh pomaličky pripravuje. Duchovné cvičenia tesne pred sľubmi boli pre mňa milostivý časom, kedy ma Boh premieňal, aby ma mohol naplniť svojimi darmi.

 3. Myslíš, že práve sľuby sú tým, čo môže zmeniť či prehĺbiť tvoj osobný život s Ježišom?

Uvedomenie si, že celkom patrím Pánovi, ma viac uisťuje, že ma miluje. Nie som sama, mám Jeho a vďaka Duchu Svätému, sa môžem otvoriť novým výzvam a ísť hlbšie do Jeho srdca.

V dňoch 13. – 16. júna 2025 sa konalo strenutie Národných združení Spolkov kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (AIC) v Krakove. Témou stretnutia bola myšlienka „Otvorme sa zmene“. Stretnutie prebehlo vo veľmi srdečnej atmosfére. Každá skupina sa podelila s informáciami o svojej službe aj prostredníctvom prezentácie. Celé stretnutie viedla medzinárodná prezidentka  Tayde de Callatay a otec Emanuel Typamm, CM. Príhovorom o vincentínskej charizme a spiritualite nás povzbudila sestra Hana Cybula, dkl – generálna radkyňa. Odchádzali sme povzbudení vincentínskou identitou, aj tým, koľko dobra sa robí prostredníctvom vincentínskej rodiny.

Vedeli ste, že pred 350 rokmi bolo svätej Margaréte Márii Alacoque zjavené Najsvätejšie Srdce Ježišovo? Vďaka tomu sa v katedrále v Novosibirsku konala Konferencia venovaná oslave Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Bola to skutočná oslava nekonečnej Božej lásky k nám. Otvorenie výstavy, história, prezentácie o konkrétnej službe, práca v skupinách, požehnanie nového obrazu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, spoločná Eucharistia a agapé… Bolo to živé, nezabudnuteľné spoločenstvo sŕdc. Na tejto slávnosti sme mali možnosť aj my priblížiť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v našej Spoločnosti a konkrétne i ako sa prejavuje v našej každodennej službe. Sestra Antonia, spolu so s. Janou Pavlou si pripravili prezentáciu. Veľkým prekvapením pre nás bolo, keď nás zavolali, aby nám znova poďakovali za našu prítomnosť v Rusku, pri príležitosti 25. výročia. Boli sme milo prekvapené. Zo svedectiev mnohých účastníkov sme videli, že oheň tejto Božej lásky sa znovu roznietil v srdciach všetkých prítomných. Na začiatku mesiaca jún – mesiaca špeciálne venovaného úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, si želáme, aby sa plameň tejto Božej lásky rozžiaril aj vo vašich srdciach.

Zlaté jubileum

Život je Boží dar. Leto strieda jeseň, jeseň vystrieda zima … rok sa míňa s rokom. S vďačnosťou sme sa obzreli späť – na uplynulé roky spolu so štyrmi zlatými jubilantkami. S. Magdaléna Beláková, s. Helena Horváthová, s. Mária Kubinská a s. Angelika Ševečková sa na spoločnom stretnutí obzreli na uplynulé roky svojho života. Spomienky nás priviedli k vďake za dar povolania, dar sesterského spoločenstva, dar každého človeka, ktorému mohli poslúžiť, ktorého im Boh poslal do cesty. Svoju vďaku sme zavŕšili slávením sv. omše v jubilejnom chráme na Skalke pri Trenčíne. Hlavným celebrantom bol Mons. Peter Beňo, pomocný biskup Nitrianskej diecézy. Spoločenstvo miestnych veriacich sme obohatili o účasť viacerých sestier z okolitých komunít. Prežili sme spolu požehnaný čas oslavy Boha za dobrá, ktoré našim sestrám daroval. Nech je zvelebený Boh v životoch našich jubilantiek, nech ich naďalej sprevádza svojou pomocou, aby celý ich život bol radostným svedectvom o veľkosti Božej lásky.

Strieborné jubileum

Oslávilo šesť sestier našej provincie:

1. Mária Gostíková
2. Miriam Kolínová
3. Silvia Müllerová
4. Ľubomíra Ševčeková
5. Alžbeta Šimíková
6. Katarína Štupáková

Ďakujeme za dar ich povolania, za ich službu a svedectvo zasväteného života. Nech je Boh oslávený za všetky dobrá, ktoré mohli prostredníctvom im zverených služieb vykonať, za všetky dary a lásku, ktorou ich Boh zahŕňal počas štvrťstoročia ich zasväteného života.

13. mája sa mladí zo Združenia mariánskej mládeže v Košiciach spojili s celou Cirkvou na spomienku zjavenia Panny Márie vo Fatime. Spolu so sestrami sa v kaplnke sestier pomodlili svätý ruženec a spolu so sv. Luciou, Františkom a Hyacintou prosili o pokoj a mier vo svete. Pred každým desiatkom zapálili sviečku ako symbol nádeje a ukončili modlitbu piesňou hymny ZMM, aby pozvali Pannu Máriu aj do svojich životov.

V dňoch od 8. do 11. mája sa Nižný Tagil stal centrom osláv a radosti vincentskej rodiny – početní veriaci, priatelia a hostia sa s nami mohli podeliť o radosť a vďakyvzdanie pri príležitosti 25. výročia prítomnosti Spoločnosti Dcér lásky sv. Vincenta de Paul v Rusku.

Túto radosť s nami zdieľal ordinár diecézy Premenenia Pána, biskup Jozef Wert, ktorý v súvislosti s aktuálnym štvrťstoročným výročím špeciálne pricestoval do Nižného Tagilu z Novosibirska.

Na slávnosť prišla aj naša provinciálna predstavená s. Damiána Poláková spolu so sestrou Katarínou Števicovou, ktorá bola jednou zo sestier, ktoré prišli do Ruska pred 25 rokmi. Prítomní boli aj zástupcovia Charity z Novosibirska a Omska.

Samotný začiatok osláv bol výnimočný tým, že vo štvrtok 8. mája večer sme všetci spolu sledovali voľbu nového pápeža. A tak, za búrlivého potlesku a spevu „Aleluja“ sme ďakovali Bohu za  nášho nového pápeža – Leva XIV. Bola to najväčšia radosť.

V piatok 9. mája na slávnosť sv. Lujzy de Marillac celebroval náš diecézny  biskup slávnostnú sv. omšu spolu so siedmimi kňazmi diecézy. Okrem toho sme mali v tento deň pred obedom duchovný program o živote svätej Lujzy. Po obede mal pre nás detský klub „Zabota“ pripravený ďalší program. Deti nám pripravili slávnostné predstavenie o dobre a milosrdenstve. Pripomenuli nám, aké rôzne cnosti i necnosti môžu žiť v našom srdci.

V sobotu 10. mája sme rozjímali o Božej kráse v prírode Uralu – na Bielej hore.

V nedeľu 11. mája sme sa spolu s farníkmi a pútnikmi z Jekaterinburgu a iných farností zúčastnili odpustovej slávnosti nášho kostola Panny Márie Fatimskej v Nižnom Tagile. Slávnostnú omšu opäť viedol Jeho eminencia Mons. Jozef Wert. V tento deň sme taktiež zorganizovali charitatívny jarmok, kde si každý mohol kúpiť ručne vyrobené dobroty od našich sestier. Počas pohostenia, ktoré nám pomohli pripraviť naši spolupracovníci z charity, sa ľudia priateľsky rozprávali a mohli sa aj odfotiť v našej fotozóne.

Ďakujeme všetkým, ktorí zdieľali túto radosť a vďačnosť Bohu za všetky požehnania, ktoré nám boli dané po celých 25 rokov!