Pandémia je súčasťou našich životov a rodín už vyše roka. Mnohých vecí sme sa museli zriecť, s mnohými sme sa museli navždy rozlúčiť. Avšak aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa dotýkajú našich dní, nie sme sami.
V našej Chynoranskej komunite sme sa rozhodli slúžiť, aj keď sme sa nemohli osobne stretnúť s tými, ktorí to najviac potrebovali. Často sme zvykli chodievať k chorým a roznášať im posilu v podobe sv. prijímania. Ani zákaz návštev túto našu aktivitu neprekazil. Tento čas sme využili na to, aby sme našli iné spôsoby, ako pomôcť. Telefonicky sme sa kontaktovali s ľuďmi, ktorí to potrebovali a slúžili sme počúvaním.
Možno si poviete: „Čo už je toto za služba?!“…Áno, aj toto je služba a niekedy naozaj náročná. Veď v dnešnej hlučnej dobe sme už zabudli počúvať. Prehlušuje nás všetko okolo a niekedy aj naše vnútro. No ak upriamime ucho na svojho blížneho a počúvame ho naozaj so záujmom a láskou, zistíme, ako málo sme doteraz milovali. Zaujímať sa o našich blížnych, modliť sa s nimi a aj za nich, povzbudzovať ich, milovať, pripomenúť im, že dôvera v Boha sa ukazuje v prekonávaní prekážok, že osamelosť sa môže zmeniť na obetu za naše rodiny a Cirkev, že choroba nás môže oslobodiť od samých seba. Toto všetko môžeme robiť neustále.
Aj my, v našej komunite, sme tento čas v izolovanosti využili na modlitbu a sledovanie sv. omší v televízii Lux alebo cez rádio Lumen. Uvedomili sme si, že Pán Boh si vždy nájde cesty, ako sa k svojim ovečkám priblížiť, aby im ukázal, že je tu stále a v čase pandémie je to práve ON, čo počúva na druhej strane telefónnej linky. Buďme teda vďační za všetky obyčajné veci našich dní. Niekedy aj samotné vypočutie môže tomu druhému priniesť veľkú úľavu a nádej. Skúsme to aj v dnešnej uponáhľanej a náročnej dobe.
Táto veta sa vydrala z úst 81-ročnej ženy na lôžku potom, ako sa nám podarilo prebaliť ju. Dôvera – dnes sme to vyhrali. Prebaľovanie totiž nebývalo také ľahké a bolo ho treba vybojovať, nestratiť zo zreteľa cieľ a nenechať sa odradiť …. Všelijako sa už s nami rozprávala pani Darja alebo aj jej 59-ročná bezdetná dcéra Hanna, ktorá ju už 2 roky opatrovala a teraz sama vážne ochorela. Raz nás s krikom vyháňali z domu a inokedy zas poďakovali za to, že sme ich navštívili a požiadali nás, aby sme prišli zas. Žili v neudržiavanom rodinnom dome zamorenom hlodavcami, bez vody a tepla.
Niektorí od nich bočili, ale v týchto končinách sú ľudia zvyknutí nemyslieť len na seba a tak sa našli takí, čo nabrali odvahu a chceli im pomôcť. Naše dve ženy však nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Odmietli aj sociálnu službu z mesta, ktorá sa im pokúšala poskytovať pomoc a upratať dom.
Obe – Darja aj Hanna však mali vieru! Hannu sme vlastne poznali z kostola, naučili sme sa počítať s tým, že niekedy ju pochytí agresivita… Zaujímavé, že svoje výkyvy mala „spočítané“ a vždy sa za ne pri nasledujúcom stretnutí ospravedlnila.
Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc. V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad…. Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie. Asi hľadali východiská tam, kde žiadne nie sú.
Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu. Videli sme v nej trpiaceho Ježiša.
Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. Bolo zaujímavé počuť modlitbu pani Darje, ktorá bola zvyknutá pamätať skôr na seba a zrazu sa modlila za Ukrajinu a za celý svet: aby tá vojna už skončila, aj tá strašná choroba.
V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna. Duch Svätý obnovil tvárnosť zeme.
Naša misia v Omsku je vyjadrením hlbokej oddanosti Kristovi služobníkovi, našej túžby nasledovať ho podľa charizmy sv. Vincenta a sv. Lujzy. Svedčí o našej láske k mužom a ženám tejto doby, zvlášť k najnúdznejším a je výsledkom nášho úsilia ísť tam, kde sa nachádzajú, aby sme im prejavili milosrdnú Božiu lásku.
Na počiatku to bolo takto… Počas návštevy generálnej predstavenej v Nižnom Tagile v roku 2010 pri príležitosti 10. výročia pôsobenia sestier na Urale sa Generálna Matka stretla s o.biskupom Jozefom Wertom. Vtedy ešte nikto netušil, že ju o.biskup poprosí o sestry pre službu v Omsku.
Akosi spontánne sme sa všetci potešili možnosti novej komunity v našej diecéze. Netušili sme, že slová Generálnej Matky o disponibilite sa nás o pol roka bytostne dotknú. Prijali sme výzvu k statočnosti, prelomili sme putá, ktoré obmedzovali našu veľkodušnosť.
A tak sa 20. apríla 2011 zrodila nová komunita v Rusku, v sibírskom meste Omsk, ktorá sa vytvorila z dvoch sestier, ktoré dovtedy slúžili v Nižnom Tagile a z jednej sestry, ktorá prišla so Slovenska. Vykročili sme po ceste, ktorá je duchovná, apoštolská a misionárska, cesta spoločná.
V Omsku sme začali pomáhať v dvoch farnostiach mesta, a tiež v celej oblasti. V miestnej charite sme našli ženy a mužov, ktorí sú solidárni a dávajú zo seba to najlepšie pre spravodlivejší a bratskejší svet.
Vtedy sme to vnímali, ako plod nášho misijného úsilia, otvorenie sa pre nové formy služby a spolupráce.
Za 10 rokov sa všeličo zmenilo, vymenilo sa niekoľko sestier, menili sa i formy služby.
Darčekom k 10. výročiu sa stalo otvorenie denného centra sv. Vincenta v miestnej Charite. Tým sa chceme zapojiť do projektu 13 domov vincentskej rodiny. Slúžime v zdravotnej a sociálnej službe ľuďom bez domova v teréne. Každý deň vydávame teplé jedlo, ošetrujeme rany, vydávame oblečenie, tiež im je poskytnutá možnosť prísť do Charity a tam sa osprchovať. Veľmi nám chýbalo miesto, kde by si mohli títo ľudia posedieť, zohriať sa, a tiež sa porozprávať. Bol to náš už dlho trvajúci sen. A on sa stal skutočnosťou. Práve v týchto dňoch! Nech je za všetko pochválený Boh!
Pôstne obdobie a Veľkú noc som prežila v meste Zgharta na severe. Je tu nádherné okolie, z jednej strany hory, z druhej more, v zime je tu však viac chladno a vlhko. Momentálne je tu aj veľa corony a preto je aj škola aj dispenzár, ktoré sestry vedú zatvorený. Čas som využila na učenie sa arabčiny a francúzštiny. V komunite sme boli tri sestry, sr. Služobnica libanončanka je zároveň riaditeľka základnej školy asi pre 1000 detí. Druhá sestra sýrčanka zatiaľ študuje katechetiku momentálne online. Na sv. omšu sme chodievali väčšinou do farského kostola vedľa nášho domu. Pripomínalo mi to trocha grécko – katolícku liturgiu, ktorú poznáme na Slovensku.
Kresťanská cirkev tu funguje v maronitskom obrade, len medzinárodné spoločenstvá používajú latinský obrad vo francúzštine. Priebeh maronitskej liturgie aj spevy sú úplne iné ako to poznáme v rímsko – katolíckej cirkvi a ešte k tomu všetko v arabskom literárnom jazyku. Maronitská cirkev patrí do antiochijskej západosýrskej tradície. Na čele stojí patriarcha, ktorý sídli v Libanone. Jej začiatky siahajú k mníchovi sv. Maronovi (preto maroniti) v 4. storočí. V 12. storočí maroniti potvrdili svoju jednotu s Rímom.
Pôst tu má trocha iné rozmery. Okrem toho, že sa neje celý pôst mäso a jedlá s použitím mlieka a vajec (čo poznáme aj od našich gréckokatolíkov prípadne pravoslávnych kresťanov), je tu typické postenie sa od jedla doobeda, teda prvé jedlo sa zje počas celého pôstu alebo aspoň niektoré dni najčastejšie v stredu a piatok až na obed, niekto sa aspoň napije, ale niekto nepije celé doobedie (je to asi ovplyvnené mohamedánskym spôsobom, počas ramadámu moslimovia jedia až po západe slnka). Veľký týždeň sa začal Kvetnou nedeľou, tu je to za normálnych okolností veľká oslava so sprievodom po celom meste, tiež je to sviatok detí, ktoré dostávajú v tento deň darčeky, idú v sprievode vyobliekané a rozsýpajú kvetinové lupienky ako u nás počas procesie na sviatok Božieho tela. Tohto roku samozrejme z dôvodu proticovidových opatrení bolo slávenie bez procesie, ale deti prišli vyobliekané a po sv. omši rozdávali olivové vetvičky. Večer už mal inú atmosféru. ˃ ˃ ˃ ˃ ˃
Na námestí pred kostolom už takmer za tmy sa kňazi spolu s veriacimi modlili akoby vešpery s množstvom spevov s trúchlivou melódiou a čítaniami o utrpení Pána Ježiša. Spoločné modlitby boli vždy ráno a večer; od nedele večera do soboty večera trvali min. 1,5 hod. a boli vždy spojené s homíliou. Zeleným štvrtkom tu začali dni pracovného pokoja, sv. omše boli ako v nedeľu. Kňazi sa tiež stretli so svojím biskupom. Oleje sa tu v tento deň nesvätia. Večer bola opäť liturgia F2. Končila sa ako u nás vystavením Sviatosti Oltárnej, ale schovanej za závojom, Eucharistia zostala v centre na oltári, okolie bolo upravené ako v Getsemanskej záhrade. Ráno na Veľký piatok sa konali ranné modlitby spojené s bohoslužbou slova a sv. prijímaním. O 10 hod. bola krížová cesta a po nej nasledovali obrady s poklonou sv. Krížu. Kňazi, ktorí slúžili v čiernom liturgickom rúchu zložili najskôr korpus Pána Ježiša z kríža, holý kríž zostal položený na odhalenom oltári, podopretý knihou Svätého písma. Korpus vložili do tmavej kvetovanej šatky, ktorú chytili za rohy spolu s dvomi našimi sestrami a niesli ho v sprievode s kadidlom a sviečkami po celom kostole, ľudia sa snažili dotknúť sa Pána Ježiša, a kľakali si pred sprievodom na znak úcty. F3 . Potom sa v sprievode preniesla z bočného oltára pred hlavý oltár Pieta zahalená do čierneho, tu sa bolo možné takisto pokloniť. F4.
F2
F3
F4
Sviatosť Oltárna sa odniesla z kostola úplne a telo pána Ježiša zabalené v čiernej štóle vložili do skleneného hrobu, kde sa chodili ľudia pomodliť. Večer bola opäť spoločná modlitba s litániami k sv. Krížu. Na Bielu sobotu zase o 7 hod. ráno boli spoločné modlitby a spevy. Večer bola pobožnosť zmierenia, spoločné modlitby a spevy, ktoré sa zakončili litániami Vzkriesenia, teda začala vigília, ale sv. omša so vzkriesením bola až o polnoci ako na Vianoce. F7 Slávnostné Aleluja je tu síce radostné, ale nie nezvyčajné, lebo v tomto obrade sa Aleluja používa aj v čase pôstu, (tiež sa nikdy nevynecháva počas sv. omše spoločné vyznanie viery.) Už večer (a počas nedeľných sv. omší) každý veriaci dostal varené vajíčko ako symbol nového života a ľudia sa navzájom pozdravovali a priali si požehnané sviatky podobne ako u nás na východe: El Mesich khán! (Pán Ježiš vstal z mŕtvych!) A odpovedá sa: Ha khán khán! Naozaj vstal! F6/1, F6/2
F7
F6/1
F6/2
Veľkonočná nedeľa už prebehla normálne, len s veľkonočnou radosťou.:) Počas veľkonočnej oktávy sa ľudia ďalej chodia pokloniť k prázdnemu hrobu a potom si vezmú z košíka zelenú olivovú vetvičku alebo drobné kvietky ako symbol, že boli hľadať Pána Ježiša v hrobe, ale ho nenašli, lebo vstal z mŕtvych! V Libanone nepoznajú našu typickú šibačku alebo oblievačku na veľkonočný pondelok, ale počas tohto dňa sa konajú súťaže v „naťukávaní“ varených vajíčok. Vo dvojici sa ťuká vajíčkom do vajíčka súpera, šťastie bude mať ten, komu po ťuknutí ostane vajíčko celé :). F8 K príprave na Veľkú noc patrí aj pečenie mamúl, sú to typické koláčiky zo špeciálneho cesta plnené orechami alebo ďatlami F9, no a samozrejme bohato prestretý stôl s množstvom rôznych druhov jedál.
F8
F9
Hoci aj tu platia proticovidové opatrenia, liturgie sa zúčastňovalo počas Veľkého týždňa vždy veľké množstvo ľudí, takže som mohla zakúsiť aj keď iným spôsobom, silné spoločenstvo viery a nádeje. Kresťania používajú veľa symbolov, napr. ich domy sú často vyzdobené krížom a obrazmi svätých. Nech je Pán Boh pochválený za svedectvo viery maronitských kresťanov, ktorí žijú v moslimskom väčšinovom prostredí, a odvážne a verejne sa hlásia ku Kristovi, tiež vnášajú do tohto multikultúrneho prostredia pokoj a kresťanské hodnoty, ktoré oceňujú aj moslimovia. Spomeňte si prosím na nich (na nás) v modlitbe! Sr. Judita
„Sestra, kedy už pôjdeme do Omska?“ – Už viac ako rok som na túto otázku nevedela odpovedať. Po príhovore samotných rodičov a dokonca aj návrhu témy: „Ja a moja rodina“, sme si uvedomili, že prišiel čas. Medzi mladými ľuďmi vo veku od 12 do 16 rokov a ich rodičmi vzniká veľa problémov, otázok, konfliktov, nedorozumení. Často ich nie sú schopné vyriešiť ani deti, ani ich rodičia.
Preto sme sa rozhodli usporiadať stretnutie detí z farností Nižného Tagiľa, Omska a Azova. Pretože puberta a problémy vzťahov nečakajú, oni ich tlačia, a preto potrebujú pomoc! Preto sme 26. – 28. marca 2021 zorganizovali stretnutie mladých v Omsku!
V Rusku je pandemická situácia iná, deti sa učia od septembra v škole, takmer všetko je otvorené – všetky obchodné centrá, kúpaliská, divadlá, aj keď s menším počtom, s obmedzeniami…. Takže stretnutie 10 detí nie je vínimkou.
1.deň
Život, rodina je dar od Boha, preto sme sa v piatok rozhodli pozrieť na naše rodiny a náš začiatok. Meditovali sme o zázraku počatia a zázraku dospievania. Položili sme si otázku, čo sami robíme pre svoju rodinu, o čom snívame ani nie tak pre seba, ako pre všetkých našich príbuzných. Zistili sme, čo môžeme ovplyvniť, a čo nie. Namaľovali sme erby našej rodiny, tešili sa z mnohých vecí, na ktoré sme v našej rodine hrdí. Zaujímalo nás, kto nás ovplyvňuje pri riešení našich problémov.
Krížovú cestu a svätú omšu sme prežívali s veľkými úmyslami za našich blízkych.
2. deň
Vyrábali ste už píšťalky? Môžeme sa podeliť s tým, že ide o mimoriadne zaujímavý, tvorivý a nie veľmi zložitý proces. Ste síce si celý špinaví, ale zachytilo to každého, aj toho nie veľmi usilovného puberťáka, pretože celý proces pripomína tvorbu. Pocit malého tvorcu nás všetkých naplnil. V sobotu sme boli na worksope v hrnčiarskej dielni, a deti i nás to veľmi obohatilo.
Otázka – odpoveď alebo stolička pre otca Gregoria a dve hodiny preleteli jedným dychom. Prinajmenšom na všetky vyslovené otázky, ktoré znepokojovali mladých vo vzťahoch s rodičmi, dostali odpoveď.
Sladké fondue, pizza pre domácich majstrov, príprava kytíc na kvetnú nedeľu, spoveď, spoločné hry a ešte oveľa viac, to všetko mladí na konci dňa pomenovali ako svoje najväčšie zážitky. A pritom sa zdalo sa, že to nie je možné stihnúť všetko v jeden deň.
3.deň
Aj posledný prázdninový deň môže byť radostný. Áno, ranný spev „Hosanna“ bol aj napriek náročnej noci hlasným výkrikom detí a mládeže. Naša účasť na liturgii Kvetnej nedele bola logickým zavŕšením nášho stretnutia, aby sme posilnili vieru a lásku našich mladých sŕdc.
Spoločné diskusie, rodina mojich snov, stolný tenis, veľkonočné darčeky pre rodičov, stretnutie so starými priateľmi a posledné kolo – „za čo som vďačný“, to všetko môže charakterizovať náš tretí deň.
My samé sme sa opäť presvedčili, že mládež je taká istá, ako kedysi i my.Potrebuje pomoc v hľadaní svojich odpovedí! A to dáva nádej, že aj oni nájdu tú svoju, tak ako kedysi i my!
25. MAREC je v našej Spoločnosti každoročne dňom RENOVÁCIE SV.SĽUBOV, kedy sestry nanovo Bohu podľa príkladu Panny Márie hovoria svoje „ Fiat!“. Aj tento rok predchádzala tejto Slávnosti duchovná obnova, ktorou nás previedol o.Ján Sňahničan CM. Tentokrát nám v prednáškach predostrel veľkosť sľubu chudoby a moc uzdravujúcej lásky. Obohacujúco sa o svoje prežitie tejto tak dôležitej udalosti v živote každej sestry podelili aj naše spolusestry z Košíc.
Ako pozeráš dnes – po svojej XY renovácii – na rozhodnutie Zakladateľov, aby sa sestry zaväzovali jednoduchými každý rok obnovovateľnými sľubmi?
(renovácia po 21.x) Veľmi pozitívne. Hovorí mi to o slobodnom znovudarovaní sa, o väčšom objavovaní daru odovzdanosti. Ide tu o bytostnú skúsenosť, presvedčenie, prežívanie života s Kristom a na základe tejto skúsenosti sa znova v slobode darovať.
(36.x)Toto rozhodnutie je veľmi múdre a výnimočné. Hovorí nám o jedinečnosti našich Zakladateľov. Pobáda nás k stále väčšej horlivosti.
(23.x) Bol nadčasový, vedel, že všetko je potrebné oprášiť a vytrhnúť nás zo stereotypu, preto vnímam ako prínos to, že môžem s novou odvahou povedať Bohu „Áno“.
(21.x) Myslím, že to bolo úžasné rozhodnutie z ich strany – môcť vždy nanovo a nie z dákej rezignácie, alebo rutiny obnovovať sľuby a dávať vždy „čerstvé Áno“
2. Pamätáš si na svoje prvé zloženie sv. sľubov? Je dnes v tvojom srdci rozdiel s akým rozpoložením obnovuješ sv. sľuby?
(renovácia po 36.x)Moje prvé sľuby boli skôr citové, no neuvedomovala som si naplno ich vážnosť a dôležitosť. Čím som staršia, tým skladám svoje sľuby s väčšou radosťou, vďačnosťou a uvedomujem si viac ich hodnotu a svoju zodpovednosť.
(23.x) Určite je rozdiel medzi prvými sľubmi a terajšími, lebo každý rok obnovy sľubov je iný. Ja som iná. Moja cesta je originál, každý deň je jedinečný. Teraz vnímam obnovu ešte krajšie, plnšie, ako prvý raz, vnímam krásu sľubov aj zodpovednosť za to, čo poviem Ježišovi.
(21.x) Áno, pamätám si veľmi dobre….jednoducho povedané – entuziazmus, nadšenie aj cit… kedysi…Dnes poznanie Krista hlbšie s vďačnosťou, že ma stále chce…
(21.x) Áno, pamätám. Boli bez emócií aj vtedy aj teraz. Dnes ma každodenné skúsenosti života s Kristom vedú k presvedčeniu, k istote dať svoje „Áno“.
3. Bolo v tvojom živote niečo, na čo sa ti počas XY rokov renovácie ťažko hovorilo „FIAT?“
(renovácia po 36.x)Moje „Fiat“ sa mi nikdy nehovorilo ťažko, hoci párkrát som prežila nejaké krízy.
(23.x) Ježiš je mojím učiteľom, ktorý ma stále učil niečomu novému, čo možno bolo pre mňa tajomné, čo som nevedela chápať, prijať a hneď odpovedať „Fiat“. Len vo viere som mu mohla povedať „Áno“.
(21.x) Ťažké bolo to, keď som si pri renovácii uvedomila, že On je verný aj napriek mojej nevernosti a akoby predtým „zatvára“ oči…
(21.x) Áno, boli.
Za čo dnes zvlášť ďakuješ svojmu Ženíchovi, keď si mu dnes nanovo zopakovala svoje „ÁNO“?
(renovácia po 36.x)Svojmu Ženíchovi najviac ďakujem za to, že si ma vybral bez mojej zásluhy a dal mi vytrvalosť v povolaní napriek mojim zlyhaniam.
(21.x) Ďakujem za to, že pri odhaľovaní pravdy o sebe mi dáva nádej, drží ma za ruku a ukazuje mi spôsob riešenia a svojej prítomnosti v ňom.
(23.x) Vďačnosť, že je mojím Ženíchom a ja Jeho nevestou, lebo túto cestu pre mňa mohol pripraviť len ON.
Současnou situaci, ve které se nachází zdravotníci v nemocnicích, nemusíme zdlouhavě popisovat. Mnoho lidí v Brně již delší dobu cítí potřebu vyjádřit jim vděčnost a zájem. Rozhodli se tak vyjádřit podporu personálu nemocnice a poděkovat za obětavou práci během pandemie onemocnění COVID-19. Tak jsme se k této podpoře připojili i my – sestry Brněnské komunity. Za zdravotníky se často modlíme, aby současnou situaci zvládli. Vznikla i myšlenka uspořádat bohoslužbu za zdravotníky Fakultní nemocnice u sv. Anny na Petrově. Zároveň jsme vnímali, že by bylo dobré nějak tu naši solidaritu a vděčnost zhmotnit. Výsledkem jsou perníková srdíčka, do jejichž výroby se zapojili:
Biskupství brněnské
Spolek Vysokoškolské katolické hnutí Brno
Farnost Brno – Lesná
Farnost Brno sv. Tomáš a díky ní další ochotní lidé napříč mnoha brněnskými farnostmi.
Takto se sešlo přibližně 2.600 ks perníkových srdíček, které byly požehnány před předáním zástupcem klinik a oddělení.
Aké boli najvtipnejšie reakcie na jej rozhodnutie zasvätiť sa Bohu? Čo zaberá, keď je niekto v rozpakoch z jej rehoľného habitu? Prečo trávi mladá rehoľníčka veľa času četovaním na internete? A neotriasa kontakt s ľudskými krížmi a tragédiami jej vierou v dobrého Boha? O ceste jej zasvätenia, o hrozbách pre rodiny a mladých, ale aj o tom, ako zvládať súčasnú pandémiu sme sa rozprávali s psychologičkou a rehoľnou sestrou Miriam Badárovou (29).
Miriam, ako si spomínaš na začiatok svojej cesty duchovného povolania ? Kedy, ako a prostredníctvom koho bolo do tvojho srdca zasiate zrnko duchovného povolania?
Celý svoj život vnímam blízkosť Panny Márie a myslím, že ani čo sa týka povolania tomu nie je inak. Prvé Božie dotyky sa mi úzko spájajú s Lurdami a následne Parížom – kde to všetko začalo, keď som tam bola ako dobrovoľníčka po strednej škole. Bola to však dlhšia cesta hľadania a rozpoznávania. Pán ku mne hovoril cez zasvätených, cez rôzne situácie a udalosti v mojom živote.
NAJVTIPNEJŠIE REAKCIE NA DUCHOVNÉ POVOLANIE BOLI TIE MOJE VLASTNÉ
S akými reakciami na tvoje rozhodnutie si sa stretla vo svojom okolí? Spomenieš si na najkrajšiu reakciu, najzvláštnejšiu reakciu a tiež na nejakú zábavnú, veselú?
No, keď tak nad tým uvažujem, asi najvtipnejšie mi prídu tie moje vlastné (úsmev). Dlho som sa uisťovala, respektíve som spochybňovala túto cestu. Keďže som povolanie začala vnímať vo svojich 19. rokoch, no čakalo ma ešte celé vysokoškolské štúdium, mala som naozaj veľa času hľadať medzi touto túžbou a túžbami po rodine. Boli chvíle, kedy sa mi zdalo rozlišovanie ťažké a s Pánom som „vyjednávala“ (úsmev)… keď sa na to spätne pozerám, vidím, že Pán je ozaj trpezlivý.
Jedna z najmilších reakcií prišla v čase, keď som prežívala také obdobie radosti z túžby zasvätiť sa, o čom však okolie ešte nevedelo. Jeden kamarát si ma odchytil a pýtal sa ma, s kým chodím – vraj je na mne veľmi vidno, že som zaľúbená a snažil sa zistiť KTO TO JE. Dlho som si to nechávala ako tajomstvo a vedelo o tom málo ľudí. Veľmi ma oslovila reakcia mojich rodičov, pre ktorých to síce nebolo úplne jednoduché, no povedali mi, že nech sa v živote rozhodnem akokoľvek, budú stáť pri mne a podporovať ma. A to si veľmi vážim.
Spomínaš si na to, kedy si definitívne sľúbila Bohu svoje nerozdelené srdce?
Keďže som ešte sestra vo formácii, na skladanie sľubov sa ešte len pripravujem. No samozrejme, celý život je o dennom odovzdávaní sa do rúk Pána.
Zrejme však nastal nejaký zlomový bod v tvojom vnútri, posledná kvapka k rozhodnutiu vstúpiť do rehole.
Ako som vyššie spomínala, dlho som tejto ceste nevedela uveriť, spochybňovala som ju. Na jednom podujatí som sa dostala k úryvku Sv. písma (Lk 5, 1 – 6). Veľmi ma oslovila osoba sv. Petra – keď ho Pán požiadal, aby opäť spustil siete, Peter sa hájil, že celú noc nič nechytili a on je predsa skúsený rybár, vie ako sa to robí. Aj mne sa zdalo, že som odborníkom na svoj život a viem, čo robím a čo chcem. Veľmi sa ma dotkli Petrove slová: „Pane, ale na Tvoje slovo spustím siete“. Teda, idem do toho, čo sa mi zdá ľudsky nepochopiteľné, že by mohlo fungovať… Ďalšiu vetu „chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali“ som už dočítala so slzami v očiach… Tento kratučký úryvok ma priviedol k dlhej osobnej modlitbe a ku kroku dôvery, že Boh ma vedie svojou cestou a chce odo mňa dovolenie nechať sa viesť.
Takýto krok však so sebou nesie veľké zmeny. Je možné, aby mladý človek dokázal opustiť pekné a dobré svetské veci bez toho, aby prežíval smútok?
Myslím, že ide o to, ako sa na to pozeráš. Môžeš sa pozrieť na to, čo „strácaš“ alebo na to, čo „získavaš“. Ak v srdci ostáva prázdnota z toho, že niečo zanecháš, tak to naozaj bolí, ale ak tá prázdnota je naplnená, potom je to oveľa jednoduchšie. Myslím, že aj keď sa dievča vydáva, neplače za tým, že stráca slobodu, ale naopak, teší sa na spoločný život so svojím milovaným.
ŽIŤ POVOLANIE NEZNAMENÁ LEN PRACOVAŤ PRE BOHA KÝM VLÁDZEM, ALE PREDOVŠETKÝM MU PATRIŤ
Do formácie u sestier si vstúpila ešte počas svojho vysokoškolského štúdia. Ako to fungovalo? Reálne si „pendlovala“ medzi internátom a klauzúrou?
No, pendlovala som medzi internátom, domovom a kláštorom. Chodila som do nášho provinciálneho domu na také formačné víkendové stretnutia, počas prázdnin na pár dní. Komunitný život som však ochutnala až keď som skončila školu.
Odvtedy už plynie štvrtý rok. Okrem úzkej komunity v Leviciach patríš do veľkého spoločenstva slovenských Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Vekový priemer iste ťaháš výrazne nadol. Ako zvládaš vzťahy naprieč generáciami?
Učí ma to vnímať ich pohľad na život, na vieru. Môžem sa učiť aj z ich skúseností – s čím ako mladé sestry zápasili a ako to zvládali. A naozaj niekedy žasnem nad tým všetkým, čo prežili, a napriek tomu majú stále pozitívny pohľad na svet, vedia sa zasmiať, tešiť sa. Aj vo svojich okolnostiach žijú svoje povolanie. Učí ma to, že povolanie neznamená len pracovať pre Boha kým vládzem, ale predovšetkým vždy BYŤ JEHO – s vekom, schopnosťami aj obmedzeniami, ktoré mám. Žiť povolanie neznamená len robiť niečo pre Boha a blížnych, ale predovšetkým mu patriť. Je úžasné, ako sa aj ležiace sestry pýtajú, ako sa máme, čo v službe prežívame – chcú mať účasť na živote chudobných a tak nás všetkých vkladajú do modlitieb.
Čím sa ty osobne, ako jedna z najmladších členiek, snažíš byť prínosom, darom, obohatením pre vašu spoločnosť a tvoju komunitu?
Hľadám a rozpoznávam svoje dary od Pána, ktoré sa snažím využívať v prospech komunity, aj tých, ku ktorým ako sestra prichádzam.
A konkrétne?
Myslím si, že viem celkom jednoducho nadviazať kontakt s ľuďmi, mám rada, keď sa spolu so sestrami môžeme zasmiať, odľahčiť náročnejšie dni, vymyslieť niečo, čím môžem obohatiť alebo spríjemniť chvíle ľuďom, ktorých stretávam v tom, čo práve prežívajú.
Čo, naopak, ty ťažíš zo spolunažívania s ostatnými spolusestrami?
Najmä možnosť zdieľať sa – v spoločnej modlitbe, službe. Tým, že každá sestra má iné dary, vieme spolu vytvárať mozaiku, ktorú by som sama nevytvorila. Učí ma to tešiť sa z darov iných sestier, prinášajú svoj pohľad, ktorý ma vie neraz obohatiť, povzbudiť. Tiež mi dobre padne, keď v nejakom spoločnom diele „rozložíme sily“ a zároveň keď viem, že sa môžem oprieť o ich modlitby.
NEJDE O TO STAŤ SA INÝM ČLOVEKOM, ALE OBJAVIŤ TO A STAŤ SA TÝM, KÝM SME V BOŽÍCH OČIACH
V čom ti komunitný štýl života rehoľnej sestry vyhovuje viac ako dovtedajší štýl života a na čo, naopak, bolo ťažké si zvyknúť?
Ja často robím veci na poslednú chvíľu, kopí sa mi to a potom nestíham (úsmev). Keďže komunitný život má svoj režim a pravidlá, viem, že ak nechcem zbytočne strácať čas a niečo zanedbať, potrebujem si vytvárať systém. Učí ma to teda prioritám, správnemu rozdeľovaniu času medzi modlitbu – či už osobnú alebo komunitnú, prácu, službu a tiež odpočinok. Občas mi chýba, že si nie vždy môžem zariadiť veci podľa seba, ale myslím, že je to prirodzené aj v rodinách. Tiež sa treba učiť ustupovať, brať ohľad na iných, zriekať sa…
V čom si dnes iným človekom v porovnaní s obdobím pred vstupom do formácie u sestier vincentiek?
Nemyslím si, že som teraz iným človekom. Keď sa však spätne pozriem, vidím, že v niektorých oblastiach života som podrástla, z čoho sa teším, v iných stále rast potrebujem – a z toho sa teším tiež. Celý život sa však meníme, rastieme, dozrievame… Výsledkom však asi nemá byť, že sa máme stať iným človekom, ale objaviť to, kým v skutočnosti sme v Božích očiach – stať sa teda skutočne sebou samým.
ZA ĽUĎMI, KTORÍ POTREBUJÚ POMOC, TREBA ÍSŤ TAM, KDE SÚ – AJ NA INTERNET
Rehoľníčky zvyčajne pracujú v nemocniciach, venujú sa seniorom alebo bezdomovcom, prípadne sa uplatnia v školstve. Ty však aktuálne nepracuješ v žiadnej z týchto oblastí. V čom spočíva tvoja služba, čomu sa venuješ?
V rámci našej charizmy služby chudobným sa naozaj často venujeme práve seniorom a bezdomovcom, tiež mladým. V zamestnaní pracujem ako psychologička v poradni – prichádzajú k nám ľudia s rôznymi problémami, či už osobnostnými, partnerskými alebo rodinnými. Veľmi blízka mi je tiež spolupráca s občianskym združením Femina, ktoré sa venuje rodinám, ktoré sa ocitajú v ťažkých životných situáciách a potrebujú pomoc. Taktiež sa dobrovoľnícky venujem internetovému poradenstvu pre mladých.
Aké najčastejšie problémy v rodinách vnímaš cez svojich klientov? Čo dnes najviac trápi rodiny?
Mnohí sa na nás obracajú s tým, že sa cítia pod tlakom. Zladiť všetky požiadavky pracovného a rodinného života nie sú vždy jednoduché. Často si tiež partneri po rokoch prestávajú rozumieť, vznikajú konflikty, hádky a nenaplnené potreby, neraz sa k tomu pripletú aj problémy vo výchove detí. Bojujú s pocitom zlyhania – vnímajú, že zlyhávajú ako partneri a zlyhávajú ako rodičia. A tak u nás hľadajú pomoc, aby sa naučili, ako to riešiť a úspešne zvládnuť.
Spomenula si, že sa venuješ aj online psychologickému poradenstvu pre mladých. Prečo si sa rozhodla vstúpiť do tejto služby?
Náš zakladateľ sv. Vincent stále nabádal prvé sestry, aby išli medzi chudobných (teda tých, ktorí potrebujú pomoc – akúkoľvek, nie len materiálnu), priamo tam, kde sú a tam sa im venovali. Aj sv. otec František raz povedal, že internet je nový kontinent mladých. Tam sú a tam za nimi treba ísť.
ĽUDSKOSŤ A PRIJATIE BÚRAJÚ BARIÉRY A OTVÁRAJÚ SRDCIA
A čo oni na to, že za nimi prišla na internet rehoľná sestra? S akými reakciami sa stretávaš v tejto súvislosti?
Reakcie ľudí sú niekedy naozaj rôzne. Myslím si, že často vychádzajú aj z rôznych skúseností, ktoré ľudia so zasvätenými majú. Niekedy ma už od začiatku vnímajú ako niekoho, komu môžu dôverovať a hovoria o tom, čo ich trápi, teší. Často ma prosia aj o modlitby. Zvlášť, keď je nám ťažko, otvárajú sa v nás rôzne bytostné otázky, hľadanie zmyslu, úľavy… Pýtajú sa ma rôzne otázky, ktoré sa týkajú Boha, v nádeji, že mám na ne odpovede. Samozrejme nemám ich, no vtedy sa to stáva výzvou hľadať ich spolu s nimi. A to je obohacujúce pre obe strany. Niektorí, naopak, pristupujú nedôverčivo, akoby nevedeli, čo môžu čakať. Keď vidím, že je niekto trochu v rozpakoch z habitu, snažím sa, aby zažil predovšetkým stretnutie človeka s človekom. Ľudskosť a prijatie búrajú bariéry a otvárajú srdcia.
Prostredníctvom linky pomoci máš možnosť sledovať prežívanie mnohých mladých ľudí. Kto alebo čo podľa teba najviac ubližuje mladým ľuďom?
Tlak na ich výkony. Z každej strany číha „dokonalosť“. Zvlášť v období, kedy si mladí budujú identitu a objavujú svoju hodnotu, sú im podsúvané falošné ideály. Keď sa podľa nich porovnávajú, majú pocit, že jednoducho nestačia, že nie sú dosť dobrí. Napriek mnohým technickým vymoženostiam dnešnej doby sa mladí často cítia osamotení alebo nepochopení. Mnohokrát si rodičia chcú plniť vlastné sny cez svoje deti a nepočúvajú ich túžby.
Čo môžeme my dospelí robiť, aby sa mladým ľuďom v našom okolí žilo v tomto svete ľahšie?
Mladí potrebujú zažívať a cítiť, že ich berieme vážne, vidíme v nich potenciál a dávame im šancu. Nie je pravdou zdanie, že mladým sú starší ľudia ľahostajní. Naopak, v poslednej dobe sa často stretávam s tým, že mladí vzhliadajú k starším, vnímajú ich ako svoj vzor. Vedia sa od nich učiť, sú otvorení a uvedomujú si, že ich starší majú čím obohatiť, že si majú čo od nich zobrať. Mládež nie je zlá a lenivá, práve naopak. Skúsme im byť inšpiráciou, motivovať ich a dôverovať im, vidieť v nich potenciál. Keď je im preukázaná dôveru, dokážu svoj potenciál premeniť.
PROSÍM BOHA, ABY SOM DOKÁZALA SPRÍTOMŇOVAŤ NÁDEJ, ŽE BOH UŽ NAD VŠETKÝM ZVÍŤAZIL
Nie je bežné, aby bol človek konfrontovaný s toľkými vážnymi problémami až tragédiami nevinných mladých ľudí. Neotriasa to tvojou vierou v dobrého Boha?
Práve naopak. Zvlášť vtedy, keď som konfrontovaná s veľkým ľudským nešťastím, na ktoré nemám vysvetlenie a je ťažko pochopiteľné, je mi veľkou oporou dôvera, že je tu niekto, kto to má i napriek tomu pevne v rukách, a že sa nedeje nič, o čom by nevedel a nad čím by nezvíťazil. Vtedy mu to v modlitbe odovzdávam a prosím ho, aby mi ukázal, ako v týchto chvíľach túto nádej sprítomniť.
Psychológia sa javí ako veľmi praktická a užitočná veda. Vnímaš znalosť psychológie ako výhodu aj vo svojej každodennosti – mimo zamestnania a služby na linke dôvery?
Čím viac ju študujem, tým viac žasnem nad tým, ako úžasne Boh stvoril človeka. V kancelárii nad stolom mám na drevenej tabuľke napísané slová zo Sv. písma adresované Mojžišovi: „Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš je zem svätá“ (Gn 3, 5). Touto svätou zemou – svätým miestom, je pre mňa ľudská duša. Vždy ostáva pre mňa tajomstvom, a toto sa snažím pripomínať si pred každým rozhovorom s človekom, ktorý za mnou prichádza. A hoci ho mám v kancelárii, tento odkaz ide so mnou všade.
Už vyše roka čelíme okolnostiam života, ktoré sú obrovskou záťažou pre psychiku každého z nás. Poraď ty, psychologička a rehoľná sestra zároveň, čo môžeme robiť a ako sa k tomu všetkému postaviť, aby sme sebe i svojmu okoliu pomohli zvládnuť tento čas?
Kresťan je človekom nádeje. Kresťanská nádej však neznamená len nejaký optimizmus. Je to presvedčenie a viera, že nech sa deje čokoľvek, Boh všetko dokáže použiť na dobro. Ako hovorí sv. Pavol: „Tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Oprime sa o vieru, že Boh nás neopúšťa ani v týchto časoch a každý z nás môže hľadať spôsob, ako svoj vzťah s ním prehlbovať; či už osobnou modlitbou, službou tým, ktorí to potrebujú… Svätý Vincent rád hovorieval, že láska je neskutočne vynaliezavá. Teda nevzdal sa, kým nenašiel spôsob, ako iným pomôcť. Skúsme hľadať nie to, čo sa robiť nedá, ale práve naopak, čo robiť môžeme. Môžu to byť činnosti, ktoré sme pre nedostatok času dlho odkladali alebo sme nemali čas ich vyskúšať. Sme pozvaní šíriť do sveta pokoj. Hľadajme odpoveď na otázku: „Akým spôsobom ho ja môžem priniesť môjmu okoliu?“ Ak máte pocit, že to, čo prežívate je náročné a potrebujete odbornú pomoc, nebojte sa o ňu požiadať. Nie je to hanba, práve naopak.
V tomto Pôstnom období sa pripravujeme na prežitie najkrajších tajomstiev našej viery – na Veľkú noc. Zo srdca vám prajem jej hlboké prežitie, aby sa vaše kríže premenili na víťazstvá. Kým sa tak stane, nech nás sprevádza dôvera, ktorú vyjadril Pete Greig, autor knihy Keď Boh mlčí, krásnymi slovami: „na kríži vidíme skrytého Boha, ktorý je v utrpení s nami“.
Zdroj: https://www.slovoplus.sk/ autor: Jana Kasajová
Vo februári 2021, kedy sme si pripomenuli 190 rokov od poslania do misie sv. Kataríny Labouré, boli posledné dni tohto mesiaca obohatené o vzácnu – ba priam podobnú udalosť. Dňa 27. februára o 11 hod. sa v Provinciálnom dome dcér kresťanskej lásky v Nitre konala slávnosť „poslania do misie“. Seminárska sestra Michaela Čergeťová, po ukončení prvej etapy počiatočnej formácie v seminári, si zamenila biely závoj za modrý a bola poslaná do svojej prvej misie v Rožňave. Tu bude môcť reálne objavovať a nachádzať Krista v chudobných a upevňovať sa tak v povolaní dcéry kresťanskej lásky.
Po slávnostnom a zároveň jednoduchom obrade, ktorý sa konal v kaplnke provinciálneho domu, nasledovala svätá omša, ktorú celebroval p. Jozef Garaj, CM provinciálny direktor sestier a dp. Ján Bulko, miestny duchovný správca.
Sestry Slovenskej provincie a osobitne nová komunita v Rožňave sa tomu tešia a sprevádzajú sestru Michaelu svojimi modlitbami aj v tejto etape formácie. Do novej misie jej vyprosujú hojnosť darov Ducha Svätého a zverujú ju pod ochranu Panny Márie – jedinej Matky našej Spoločnosti.
Pri tejto príležitosti nám s. Michaela odpovedala na pár otázok spojených s časom jej doterajšej formácie.
S. Michaela, prežila si viac ako 20 mesiacov v uzobratí, v mlčaní. Je niečo, čo si z tohto požehnaného času vyťažila, čím si sa obohatila?
V tomto čase formácie som si zamilovala najmä ticho. Boh hovorí v tichu. Ticho nám pomáha lepšie si uvedomovať Božiu prítomnosť. V tichu sa dostáva všetko na povrch, čo treba riešiť, prijať, pochopiť, spracovať. Najradšej som len tak v tichu sedela pred Pánom a počúvala ho.
Je niečo, čo si počas formácie ”objavila” ako “svetielko”, ktorým ti sv. Vincent alebo sv. Lujza posvietili na tvojej duchovnej ceste?
Svätá Lujza ma veľmi oslovuje svojou duchovnou hĺbkou. Počas Turíc v roku 1623 pochopila, že raz bude patriť do Spoločnosti, kde budú sestry vychádzať a prichádzať. Po celý život sa často vracala k tomuto zážitku a vďaka tomu mala Turíce vo veľkej obľube. Sv. Lujza ma pozýva neustále prehlbovať vzťah k Duchu Svätému a dennodenne ho vzývať. Sv. Vincent ma naučil dôverovať a spoliehať sa na Božiu Prozreteľnosť.
Bude tvoja služba chudobným teraz v niečom iná, ako bola pred samotnou formáciou? Ak, áno, čo prispelo k tejto zmene?
Služba chudobným bude obohatená o poznania a skúsenosti počas formácie. Chudobným by som chcela slúžiť jednoducho, pokorne a s láskou, vidieť v nich Krista a pozerať sa na nich ako na svojich Pánov a Učiteľov, od ktorých sa môžem učiť.
Určite si počas tohto času spoznala aj viacerých svätých a blahoslavených Vincentskej rodiny. Prirástol ti niekto z nich srdcu tak, že je pre teba vzorom, príkladom?
Počas apoštolských stáži som bližšie spoznala blahoslavenú sestru Martu Wiecku. Jej príklad obetavosti a láskavého prístupu ku všetkým na mňa zapôsobil. Tiež ma oslovila i jej veľká dôvera v Boha, najmä počas skúšky, kedy čelila ohováraniu v oblasti čistoty a nik okrem sestry služobnice jej neveril. Tento jej príklad ma pozýva dôverovať Bohu a spoliehať sa iba naňho. Boh o všetkom vie a on sa postará.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí možno tiež cítia volanie, pozvanie Pána, ale váhajú?
Nebojte sa! Ak Pán volá, dá aj potrebné milosti. Nebojte sa urobiť krok do neznáma a vykročiť na dobrodružnú cestu. Nebudete ľutovať, Boh Vás povedie. Ak sa mu odovzdáte a prijmete jeho vôľu, budete šťastní.
S čím chceš vstúpiť a čo chceš priniesť do svojej prvej misie?
Do svojej prvej misie chcem priniesť seba, taká aká som, s celou svojou minulosťou, so všetkým poznaním a skúsenosťami, darmi a talentami. Jednoducho chcem sa učiť novým veciam, aby som bola pravou dcérou kresťanskej lásky.
Ako sa dá najlepšie využiť čas, ak spojíte začiatok pôstneho obdobia (po), lockdown(ld) a u niekoho aj jarné prázdniny (jp)? No predsa duchovnými cvičeniami! (DC) Tento čas, čas exercícií môže byť pre každého človeka príležitosťou, aby sa posunul o kúsok bližšie k Bohu. Preto sa aj sestry našej Košickej komunity vydali na túto cestu v dňoch od 19. – 27.februára 2021 pod vedením o.Romana Haška tentokrát s Pannou Máriou. V tomto čase počúvajúceho mlčania nás Panna Mária pozvala pozrieť sa na jej život z rôznych uhlov. Učila nás byť ženou a ukázala ako napĺňať úlohu dcéry. Voviedla nás do úzkeho vzťahu so svojím ženíchom sv.Jozefom, ktorého rok teraz prežívame. Cez nebezpečné 3D osobnostných defektov = dôležitosť, dokonalosť a direktívnosť nám odhalila svoju veľkosť a výnimočnosť v tom, že ju nedosiahla vlastným snažením, ale že ju práve takouto urobil Boh. Ukázala nám aj návod, ako sa k takejto veľkosti môžeme aspoň priblížiť a to skrze Dôležité 3P = pokoru, poníženosť a poslušnosť. Určite to nie je všetko, čo nám v tomto čase o sebe odhalila a kam nás pozvala. Preto dovoľme počúvajúcim vystúpiť z mlčania a dajme priestor samotným sestrám…
Oslovil ma fakt, že Boh vybral pre mňa mojich rodičov. Ja som si ich nezvolila a ani oni si nezvolili mňa. Lebo: „ak sa nezmierim s vlastným príbehom, nedokážem urobiť ani ďalší krok. Prvým krokom skutočného vnútorného uzdravenia je prijatie vlastnej osobnej histórie a v nej toho, čo sme si v našom živote nezvolili.“(pápež František – Patris corde)To mi pomohlo vyrovnať sa so skutočnosťou, že práve tých mojich rodičov mi vybral Boh a to, do akej rodiny ma postavil, bolo pre mňa to najlepšie. Prestala som sa zaoberať myšlienkou, že ak by som mala iné podmienky, môj život by bol ľahší. A to je pre mňa veľká milosť!
Pre mňa odrazovým mostíkom bude asi to, že chcem prehĺbiť svoj osobný vzťah s Bohom (lebo cieľom nášho života je milovať Boha z celého srdca…) ako zamilovanie na úrovni intímneho vzťahu, lebo ak tak nie je, potom hľadám lásku inde: v správaní ľudí, v hľadaní výhod, v súperení…
Myslím, že som mohla zakúsiť Máriin vrúcny materinský vzťah ku mne. ĎAKUJEM ZA TO! Chcem ju spolu s Ježišom pozývať do všetkého v mojich dňoch. A učiť sa od nej, dôverovať bez výhrad. 😊 Nech je za všetko zvelebený Boh!
Nanovo som si uvedomila, aké je dôležité byť darom pre iných. Láska je sebadarovaním. A ak darujem seba, svoj čas, svoje schopnosti do služby Bohu, ktorý je najväčším Darom, to bude dávať zmysel môjmu životu. Prosím Pána, aby mi pomáhal byť darom pre tých, s ktorými žijem a ku ktorým ma posiela, a nie byť „pani dôležitou“.
V chválospeve Panna Mária spieva: „ mocnárov zosadil z trónov…“ chcem prosiť Pána, aby On svojou mocou zosadil z trónu môjho srdca všetkých súperov, ktorí chcú zaujať miesto v mojom srdci alebo v myšlienkach….prosím Pána, aby som dobre myslela o druhých, priala im dobro a požehnávala ich.
Panna Mária je mi vzorom v plnení Božej vôle vo všetkom. Žila všedný život ženy, matky, vdovy – chodila pre vodu k spoločnej studni. Ale robila to nevšedne, s veľkou láskou a pre Boha. Žiadne jej osobné výmysly. Plnila Božiu vôľa v situáciách čo jej vo všednom dni poslal Boh. Do toho vložila celú lásku svojho srdca. Tak i ja chcem prijať všetko to, čo Boh pošle i teraz v čase Pandémie – žiť živú vieru, lásku k Bohu a k blížnym ako Mária.
Som vďačná za uvedomenie si a prežitie skutočnosti, že Panna Mária bola dcérou svojich rodičov. Áno, logické a prirodzené to je, ale predsa až teraz som si to uvedomila plnšie. A dokonca: dcéra rodičov – ktorí na rozdiel od Nej – mali svoje slabé stránky. Toto poznanie mi pomohlo prežiť „u nich a s nimi“ príjemnú rodinnú atmosféru. A tiež ma pozvalo k ešte intenzívnejším modlitbám a obetiam za vlastnú rodinu. (okrem vďaky 😊 )
Ďakujem ti, Panna Mária, za trpezlivé tiché čakanie pred dverami môjho srdca. Pozývam ťa rada a veď ma v mojom živote, pri rozhodovaní, modlitbe, službe, v komunite i všetky spolusestry, chudobných, vzdialených od Boha.
