Predstavujeme o. Jozefa Mroceka CM – nového Provinciálneho direktora DKL

Generálny superior o. Tomaž Mavrič CM menoval pre Slovenskú provinciu Dcér kresťanskej lásky nového Provinciálneho direktora o. Jozefa Mroceka CM, ktorého inštalácia sa uskutoční v sobotu. 24. júla 2021 v Provinciálnom dome DKL v Nitre. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok, aby sme ho lepšie spoznali a tak viac nahliadli do jeho života kňaza – Vincentína.

1. Ako by ste predstavil sám seba?

Ako človeka, ktorý počul Pánovo volanie a aj napriek strachu či mnohým otázkam neváhal naň odpovedať. Ale ak prejdeme ku konkrétnostiam, tak sa volám Jozef Mrocek a pochádzam z dediny Mútne, ktorá leží na Orave neďaleko Námestova. Tam som strávil svoju mladosť až do dňa kedy som nastúpil ako kandidát do Misijnej spoločnosti.

Pochádzam z početnej rodiny, som najstarším synom. Mám ešte dvoch bratov a tri sestry. Počas mojich mladých liet som študoval na strednej škole v Dolnom Kubíne. Neskôr som v tomto meste i pracoval v miestnych závodoch. V súčasnosti som šťastným misionárom a synom svätého Vincenta de Paul. Mojimi doterajšími pôsobiskami boli Košice-Šaca, Generálna kúria-Rím a provinciálny dom Misijnej spoločnosti v Bratislave, kde som bol miestnym predstaveným, direktorom seminára i provinciálnym ekonómom.

2. Cez aké „pomyselné dvere“ najčastejšie vstupujete do kontaktu s Bohom?

Myslím si, že ako každý kňaz, aj pre mňa je bránou k Bohu práve Eucharistia, ktorá je prameňom a vrcholom života Cirkvi. V nej nachádzam posilu i pokrm na všetky potrebné úlohy, ktoré napĺňajú moje dni.

Druhou takouto cestou k Bohu je modlitba breviára a každodenné rozjímanie, kedy sa snažím načúvať Božiemu hlasu. Neodmysliteľnou súčasťou života kňaza je modlitba posvätného ruženca, kedy nadobúdame skutočne synovský vzťah s našou nebeskou Matkou.

V neposlednom rade to je kontakt s bratmi a sestrami, či už v Misijnej spoločnosti, alebo chudobnými vo farnosti. Keďže často chodievam zaopatrovať a vysluhovať sviatosť pomazania chorých, práve v týchto ľuďoch môžeme najlepšie vidieť tvár samotného Ježiša Krista, ktorý sa k nám skláňa a volá nás kontemplovať utrpenie, ale i radosť, ktorá z nich žiari pri pomyslení na večné Otcovo náručie čakajúce nás v nebi.

3. Aká bola cesta vášho duchovného povolania? Ako došlo k tomu, že ste vincentín?

Tak na začiatku môjho povolania stáli práve sestry vincentky, ktoré pochádzajú z našej farnosti. Taktiež aj iné sestričky vincentky, ktoré vypomáhali s praním a žehlením bielizne na fare. Ale poviete si: „Čo som robil na fare?“ V našej farnosti som bol ako jeden zo starších miništrantov. Keď pán farár vdp. Pavol Mikula s vekom zoslabol, bol som jeho pomocníkom v každodenných prácach na fare i vo farnosti. Taktiež som vykonával prácu kostolníka a mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania.

Boli to práve sestry, ktoré ma neskôr zoznámili s Pátrom Ľubomírom Stančekom CM, ktorý ma pozval do Bijacoviec na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú on sám viedol. Tam som spoznal ďalšie sestry vincentky i bohoslovcov Misijnej spoločnosti. Práve tam začalo klíčiť semienko povolania, ktoré mi Pán daroval. Po tejto obnove som vo svojom srdci pociťoval túžbu stať sa Pánovým služobníkom, až som nakoniec roku 92‘ nastúpil do kandidatúry Misijnej spoločnosti.

4. Kto je pre vás svätý Vincent? Čím si vás teda získal?

V duchovnom slova zmysle je pre mňa svätý Vincent otcom, ktorý ma ako syna vďaka charizme vedie po ceste, ktorú mi Pán pripravil. Myslím, že rovnako ako ľudí vtedajšieho Francúzska i mňa si svätý Vincent získal svojím realistickým pohľadom, ktorým dokázal zhodnotiť konkrétnu situáciu a v nej dokázal odčítať znaky Božej Prozreteľnosti. Aj keď mal hlavu v oblakoch, nohami bol vždy pevne na zemi. Bol človekom modlitby, ale zároveň konal veľké diela milosrdnej lásky a získaval tak srdcia pre chudobných, ktorí mu otvorili nebo.

5. Ste vincentínom viac ako 28 rokov. Vnímal ste vo svojom rehoľnom živote aj nejaké náročné momenty, ťažkosti, ktoré sa stali súčasťou vašej životnej cesty.

Naozaj, je za mnou už 28 rokov povolania. Čas sa nedá zastaviť a plynie rýchlo. Ako každý človek, i ja som vo svojom povolaní bol vystavený rôznym výzvam, ktoré postupne prichádzali. Každá nová úloha, či služba so sebou prináša i nové nároky a požiadavky. Snažil som sa ich však prijímať v duchu Božej Prozreteľnosti a odovzdanosti do Pánovej vôle. Veď i apoštol Pavol nás poúča, že so skúškami dá Pán i milosť tieto skúšky prekonať. Dôležitá je v týchto okamihoch nádej a pevná viera v to, že Boh má môj život i schopnosti a talenty, ktoré mi zveril vo svojich rukách.

Je to úsmevné, ale tou najväčšou výzvou, ktorú mi Pán poslal je práve úloha byť direktorom sestier vincentiek. Skláňam sa však ako služobník Ježiša Krista a svätého Vincenta a prosím vás o modlitby, aby Pán stál pri nás všetkých a posilňoval nás pri prekonávaní každej prekážky na ceste k svätosti.

6. Sv. Vincent sa venoval predovšetkým ľuďom chudobným, zaznávaným, na okraji spoločnosti. Keď sa pozriete na Slovensko, kto je podľa vás chudobný pre nás dnes?

Dúfam, že to nepreženiem, ak poviem, že chudobným je každý jeden z nás, keď mu chýba láska a otvorené srdce pre blížneho.

V dnešnej dobe viac ako inokedy pociťujeme zväčšujúcu sa priepasť medzi najbohatšími tohto sveta a najchudobnejšími, ktorí bojujú o každodenný chlieb. Myslím si, že na Slovensku sú chudobní práve naši najstarší a zároveň i mladí ľudia. Tí prví trpia nedostatkom pozornosti od nás mladších a tí druhí sú zase zasiahnutí ohromnou duchovnou chudobou, ktorou je poznačená moderná doba. Tekutá spoločnosť a nestálosť hodnôt ich poznačila natoľko, že nie sú schopní urobiť žiadne stále platné rozhodnutie, čo vidíme i na poklese povolaní.

Je našou povinnosťou byť týmto ľuďom nablízku a podporovať ich svojím príkladom vernosti.

7. Kedy si uvedomujete, že ste vo svojom živote šťastný?

Keď sa snažím naplno žiť svoje povolanie a zasvätenie. Keď môžem inému urobiť radosť, alebo mu darovať svoj čas či poslúžiť.

8. Ako oddychujete? Čo vám pomáha „vydýchnuť, pookriať, znova naštartovať“?

Najradšej oddychujem pri manuálnej práci, kedy človek môže upustiť od každodenných starostí a myšlienky neplynú tak rýchlo a naliehavo. Je to paradoxné, ale práve práca je pre mňa relaxom. No aby ste ma nemali za vorkoholika, veľmi rád navštívim miesta spojené s Pannou Máriou. Modlitba posvätného ruženca mi pomáha pookriať i vydýchnuť. Je pre mňa zdrojom posily do každodenných starostí. Som šťastným synom Panny Márie, ktorú pokladám za moju drahú mamu.

9. Ako ste prežívali moment vášho menovania za Provinciálneho direktora?

Prvá otázka, ktorá mi preblysla hlavou znela nasledovne: „Prečo práve ja, Pane?“ Ako som už vyššie spomenul, je to pre mňa stále veľká výzva. Spočiatku som s touto myšlienkou bojoval, no postupom času som znova začal objavovať znaky Božej Prozreteľnosti.

Je príznačné, že toto moje menovanie prišlo práve v roku svätého Jozefa, ktorý je môj krstný patrón. Práve jemu chcem zveriť moju službu. Jeho tichá práca a ochrana prispeli k tomu, že Ježiš dokonal dielo pre ktoré prišiel na tento svet. Dúfam, že bude i mojím ochrancom a bude ma viesť.

Druhým veľkým znakom pre mňa je samotný deň inštalácie, ktorý pripadol na sviatok Márie Magdalény. Táto svätá mi je už od malička veľmi blízka, lebo v našej farnosti práve na jej sviatok slávime odpustovú slávnosť. Ona bola tou, ktorá spoznala Ježiša po zmŕtvychvstaní a priniesla túto radostnú zvesť apoštolom. Prosím ju teda, aby som bol dôveryhodným svedkom Kristovho zmŕtvychvstania a aby sme spoločne dosiahli cieľ, pre ktorý sme sa stali katolíkmi.

10. Čím žije teraz srdce provinciálneho direktora?

Posledné dve nedele sprevádzala Liturgiu slova naliehavá výzva byť svedkom Krista pre moje okolie. Čoraz viac som si tak uvedomoval, aké je dôležité vykonávať každodenné drobnosti preniknuté láskou. Všade kde sa nachádzame máme byť svedkami Ježiša uvedomujúc si, že práve náš príklad môže byť práve tou jedinou stranou Evanjelia, ktorú ľudia vo svojom živote videli, či uvidia.

11. Stali ste sa Provinciálnym direktorom DKL Slovenskej provincie. Čo prežívate, keď si uvedomíte, že máte byť tu a teraz zástupcom sv. Vincenta pre všetky sestry Provincie?

Veľkú bázeň a zodpovednosť. Tieto dve slová charakterizujú to čo prežívam. Na jednej strane prijímam toto rozhodnutie zástupcu svätého Vincenta v týchto časoch, otca Tomaža Mavriča s vierou a nádejou no na strane druhej, mám obavy či túto naliehavú a nesmierne dôležitú úlohu zvládnem.

Prichádza mi na myseľ myšlienka svätého Vincenta: „Dajte mi muža modlitby a ten bude schopný všetko vykonať.“ Nech je teda modlitba tým obranným valom, ktorý mi pomôže túto úlohu a službu plniť vo všetkej jej dôležitosti.

12. Skôr ako začnete svoje dôležité poslanie: je niečo, čo chcete povedať všetkým sestrám našej Provincie?

Svätý Otec František vo svojom posolstve na nedeľu Dobrého pastiera hovorí o tom, že svätý Jozef nás nijako neohromuje. Nie je obdarený mimoriadnymi charizmami. V očiach tých, ktorí sa s ním stretli, sa nejavil nijako zaujímavý. Avšak v tom, ako prežíval svoj obyčajný život, uskutočnil niečo mimoriadne v Božích očiach.

Boh vidí do srdca a vo sv. Jozefovi spoznal otcovské srdce, schopné darovať a plodiť život v každodennosti. Po každom sne musel Jozef meniť svoje plány a riskovať, obetujúc vlastné plány, aby nasledoval tajomné Božie plány.

Drahé sestry, chcem vás poprosiť, aby sme sa spoločne za seba modlili. Aby sme dokázali v tichu načúvať Pánovmu hlasu a nebáli sa meniť plány podľa toho, čo má Boh pre nás pripravené. Aby sme boli disponovaní ako svätý Jozef, ktorému zverujem vás i svoju službu. Hľaďme na seba očami srdca, lebo vtedy sa veci, ktoré sú navonok obyčajné premenia na Božiu milosť a tá nebude v nás márna.

Žehnám vám z hĺbky srdca a teším sa na spoločné chvíle.

Novému Provinciálnemu direktorovi o. Jozefovi zo srdca ďakujeme za jeho hlboké a úprimné odpovede, vyprosujeme mu stálu otvorenosť na Pánovho Ducha a sprevádzame ho v novej službe svojimi modlitbami a obetami!