Srdiečko. V poslednom čase sa veľmi často objavuje najmä v našich online priestoroch počítačov či mobilných telefónov v podobe rôznych reklám. Chce nám pripomenúť, že sa blíži deň sv. Valentína, ktorý už mnohí vnímame ako príliš komerčný a často spájaný s dňom zaľúbených.
Tento krásny symbol lásky však skrýva oveľa hlbší zmysel. Skutočný zmysel lásky, ktorým je milovať a byť milovaný. Či už si otec, matka, sestra, brat, rehoľník, dieťa, bezdomovec…Všetci túžime po láske rovnako.
Práve spomínané srdiečka mi však v poslednom čase pripomenuli pár veľmi pekných chvíľ v našej komunite, ktoré v sebe tieto odkazy nesú. Myslím na perníkové srdiečka v rámci projektu Boj proti hladu, do ktorého sa naša komunita zvykne každoročne zapojiť. Aj v mestečku Martin preto nezostali sestry tejto výzve ľahostajné a minulý rok túto zbierku aj napriek ťažkej situácii zorganizovali spolu so šikovnými farníkmi a deťmi.
Opäť to srdiečko. Jednoduchý, ale o to výstižnejší symbol, ktorý nás upriamuje na podstatu. Lásku k tým najchudobnejším sveta. Lásku k tým, ktorí túžia byť tiež milovaní, a to nielen v deň sv. Valentína, ale aj dnes, v tomto momente, keď čítaš tieto riadky.
Otvoriť si srdce pre blízkych môžeme kedykoľvek, aj pri rôznych potravinových zbierkach pre chudobných, možno aj milým slovom alebo len samotným záujmom o človeka, ktorý je blízko mňa.
Najkrajším príkladom lásky je práve sv. Rodina. Jej obraz určite nechýba v mnohých domácnostiach. V rámci našej komunity v martinskej farnosti sme minulý rok zrealizovali putovanie obrazu sv. Rodiny, ktorý bol zdieľaný medzi rodinami a komunitami. Návšteva sv. Rodiny je vzácnou príležitosťou si nanovo uvedomiť krásu a zmysel lásky. Veď práve v podobe sv. Jozefa, Panny Márie a Ježiška nachádzame tie najkrajšie srdcia čistej, obetavej a nekonečnej Lásky. Lásky Boha k nám, ľuďom.
Nech nám aj v dnešnej dobe srdiečka pripomínajú, že Láska nikdy nezanikne a možno práve teraz je rad na tebe, aby si tento symbol pretvoril na skutočné umelecké dielo. Skúsiš to?
Už niekoľko rokov je jednou z mnohých služieb našich starších sestričiek na Mendryke pletenie štvorcov zo zvyškovej vlny. Tieto štvorce potom posielame do redakcie Dúha, odkiaľ ich distribuujú ďalej. Ich pospájaním vzniknú deky, ktoré slúžia pre potreby misií – zvlášť v Afrike alebo vo Východnej Európe.
V tomto roku sme 25. januára odoslali krabicu, ktorá obsahovala 121 štvorcov. 3. februára sme dostali list – snáď po prvýkrát, – ktorý nás milo prekvapil a potešil. Pripájame jeho plné znenie:
“Vážení, nevím, kolik vás bylo, kteří jste pletli čtverce na deky, které pomáhají potřebným. Rád bych vám však touto cestou poděkoval. Zásilka, kterou jsem obdržel, mi udělala radost. Tolik času, práce a dobré vůle. Po zháčkování dek budou předány do farnosti mých přátel v Německu, kteří „organizují“ další distribuci. Bude to na některé z více než 15 míst, především ve východní Evropě nebo v Africe, případně pomohou ke stavbě školy v Malawi. Přijměte tedy srdečné poděkování a přání všeho dobrého v novém roce”. Cyril Havel
A tak aj týmto listom sme sa mohli uistiť, že i naše staršie spolusestry sú misionárkami, hoci to robia – ako sa teraz tomu hovorí – „dištančne“, teda z domova pri stole v dennej miestnosti. 😊
“Evanjeliový obraz Obetovania Pána v chráme obsahuje základný symbol svetla; svetla, ktoré vychádza z Krista osvetľuje Máriu a Jozefa, Simona a Annu a skrze nich osvetľuje všetkých. Cirkevní otcovia spájali túto žiaru s duchovnou cestou. Na Kristovej tvári žiari toto svetlo krásy… Svetlo vychádzajúce z vteleného Slova zakusujú jedinečným spôsobom práve ľudia povolaní k zasvätenému životu. Tento evanjeliový obraz zjavuje proroctvo, dar Ducha svätého. Simeon a Anna uvažujú o dieťati Ježišovi, vytušia jeho údel smrti a vzkriesenia pre spásu všetkých…” ( Benedikt XVI.)
Inšpirované posolstvom tohto Sviatku sme položili sestrám Košickej komunity pár otázok, aby svojím pohľadom na OBETOVANIE PÁNA i SEBA SAMEJ povzbudili či nadchli tých, ktorí budú čítať tieto riadky…
1. Čím je pre teba sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň dňom zasväteného života?
(sestra 53 rokov povolania) Tento sviatok mi pripomína Obetovanie Božieho Syna ako jeho hlavnej životnej úlohy so všetkou jej náplňou. Je aj prejavom vďačnosti za moje pozvanie k obetovaniu seba samej.
(sestra 40 rokov povolania) Sviatok Hromníc je pre mňa dňom, v ktorom si pripomínam svoje odovzdanie sa Ježišovi. Tak ako Panna Mária obetovala Bohu, čo jej bolo najdrahšie, tak aj ja sa snažím v živote zriekať všetkého, čo nie je Pánove. Pri obetovaní jej bol posilou sv. Jozef, preto som si ho aj ja vyvolila za spoločníka na ceste za Pánom.
(sestra 27 rokov povolania) Je pre mňa pripomenutím si aký veľký dar povolania mi Boh dal. Skrze toto povolanie mu môžem odpovedať aspoň omrvinkou svojej lásky.
(sestra 19 rokov povolania) Je spomienkou na moje vlastné zasvätenie Pánovi. Povzbudzuje ma príklad Panny Márie. Jej poslušnosť, pokora a odovzdanosť. Panna Mária obetuje Ježiša Nebeskému Otcovi a Nebeský Otec nám ho vracia späť, aby nás vykúpil. Spolu s Ježišom sa aj ja Obetujem Pánovi a túžim mu patriť celá, aby takto naplnená Ním samým som mohla slúžiť svetu.
2. Ako prežívaš ty svoje OBETOVANIE vo svojom každodennom živote?
(sestra 53 rokov povolania) Vo chvíľach radostných, slávnostných ale najmä bolestných a ťažkých mi dodáva silu, ochotu aj radosť prežívať život v jeho plynutí, najmä v modlitbe a sviatostiach, hlavne svätom prijímaní, ale aj v spoločenstve komunity.
(sestra 40 rokov povolania) Snažím sa využiť každú príležitosť, aby som obetovala Ježišovi všetky malé obety i všetko, čo mi je ťažké, za ľudí, ktorí sú mi blízky, za neveriacich, chudobných, za potreby svet… Dávam ich na paténu pri obetovaní sv. omše.
(sestra 27 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam tým, že mu dávam naspäť to, čo mi dal a to v každodennej službe pri prekonávaní seba samej, svojich predstáv, keď to Boh vidí inak ako ja. Tým, že sa snažím odpovedať na jeho lásku a jeho výzvy.
(sestra 19 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam ako vďačnosť za najväčší dar svätého povolania, ktorý mám hlboko vo svojom srdci. Som šťastná, že môžem denne v každej chvíli dávať lásku Ježišovi v čistote, chudobe, poslušnosti a v službe chudobným bez nároku na odmenu. Viem, že mojou odmenou je sám Pán tu i vo večnosti, lebo toto je môj cieľ.
3. Bol v tvojom živote „SIMEON a ANNA“, ktorým si vďačná, že ťa na tvojej ceste povolania zvlášť nejakým spôsobom sprevádzali?
(sestra 53 rokov povolania) V komunite do ktorej som bola umiestnená som sa bližšie zoznámila s našou Spoločnosťou a svojím usmernením mi pomohol vincentín o. Mihina, ktorý sa na ten čas stal mojím „Simeonom“.
(sestra 40 rokov povolania) Mala som vďaka Bohu duchovného vodcu a spovedníka, ktorý stál pri mne v najťažších chvíľach, krížoch a skúškach. Tiež sestru Vizitátorku, ktorá mi bola oporou svojou chápavosťou a pomocou.
(sestra 27 rokov povolania) Pre mňa „Simeonom a Annou“ boli ľudia, ktorých som stretávala v bežnom každodennom živote. Boli plní Svetla, ktoré nadobudli tak, že zotrvávali na modlitbách. Potom to, čo dostali mi ponúkli hoc o tom ani nevedeli a tým mi pomohli ísť ďalej na mojej ceste.
(sestra 19 rokov povolania) V mojom živote pri zrode môjho povolania stál môj duchovný otec a dve rehoľné sestry. Jedna ma oslovila svojou duchovnosťou a druhá praktickými radami do života a zaiste aj dobrým príkladom. Aj dnes mi Boh posiela „Simeona a Annu“, ktorí ma sprevádzajú na ceste povolania – veľakrát v osobe spolusestry ale aj kňaza ich príkladom a vernosťou.
4. Čo by si popriala v tento deň všetkým zasväteným?
(sestra 53 rokov povolania) Prajem všetkým zasväteným, aby ich srdcia prežívali radostnú nádej po každom sv. prijímaní, že tu je tá najväčšia blízkosť s Ježišom na tomto svete.
(sestra 40 rokov povolania) Všetkým prajem stále väčšiu zamilovanosť do Krista.
(sestra 27 rokov povolania) Prajem im radosť a odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, v ktorej nájdu útechu a inšpiráciu v láske k Nemu i blížnym.
(sestra 19 rokov povolania) Všetkým zasväteným prajem vernosť až do smrti. Nech sú podmienky v našom povolaní akékoľvek – či už šťastné alebo ťažké – vždy sa oplatí ísť za Kristom. Milujem Pána, milujem povolanie, lebo je to veľká výsada od Pána, že si nás vyvolil byť s Ním, pracovať pre Neho a Jeho kráľovstvo.
Ó, Mária, Matka Cirkvi, zverujem ti celý zasvätený život, aby si mu získala plnosť Božského svetla: nech žije v načúvaní Božieho Slova, v pokore nasledovania Ježiša, tvojho Syna a nášho Pána, v prívetivom postoji voči vnuknutiam Ducha svätého, v každodennej radosti Magnificatu, aby Cirkev bola budovaná svätosťou života týchto tvojich synov a dcér, v prikázaní lásky. Amen
Mnohí z nás sa v súčasnosti stretávame s chorobou, nešťastím pandémie či smutnými osudmi. Napriek tomu sú nám aj v dnešnej neľahkej dobe ponúkané krásne príbehy ľudí, ktorých sa dotýka nebo.
Pri práci a službe tým najchudobnejším sa v našej Spoločnosti DKL snažíme byť predĺženou rukou Boha a ísť tam, kde nás naozaj potrebujú. V rámci našej služby poskytovania pomoci chorým sa aj naša sestra z Nitrianskeho Pravna dostala k dvom nádherným ľuďom. Ich život nezostal nepovšimnutý. V tejto chvíli myslím na jeden, už teraz manželský pár. Majú za sebou 20 rokov spoločného života, postavili si svoje vlastné skromné bývanie, kde zdieľajú každodenné radosti a aj starosti.
Často sú však naše vzťahy skúšané a my sa v nich učíme rásť. Podobne je to aj v prípade spomínanej dvojice. Prišla veľmi ťažká choroba a milovaná žienka zostáva v bolestiach pripútaná k posteli.
V šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe…. Možno práve teraz dostáva spomínaná veta manželského sľubu tú pravú podobu. Možno práve tieto slová zazvonili v srdci oboch ako ozvena a zväčšila sa ich túžba posvätiť svoj vzťah aj sviatostne a pred Pánom Bohom prijatím sviatosti manželstva.
Vďaka iniciatíve a ochote našej spolusestry a pána farára sa to podarilo. Nebo sa dotklo zeme a aj v nešťastí a chorobe prichádza Boh, aby si oboch manželov privinul na svoje milujúce srdce a požehnal im. Možno aby im dal nádej a istotu, že láska je večná a preniká všetko naše konanie. Sme veľmi radi, že aj my a naša Spoločnosť sme toho mohli byť účastní. Kiežby sme si všetci čoraz viac uvedomovali, že meno nášho Boha je Láska.
V novembri 2020 prebiehala na Slovensku Národná potravinová zbierka, ktorej sa zúčastnila aj naša komunita v Rožňave. Spolu s mladými a zamestnancami Diecéznej charity v Rožňave sme v Tescu oslovovali ľudí, aby podporili túto zbierku kúpou trvanlivých potravín alebo drogérie. Spoločnými silami sa nám podarilo vyzbierať okolo 750 kg. Hoci sme sa stretli i s odmietavými postojmi, väčšinou sme mohli zakúsiť, že i tu v Rožňave sú štedrí ľudia a bieda druhých im nie je ľahostajná.
Taška svätého Vincenta
Tohoročný adventný čas bol pre našu komunitu v Rožňave výnimočnou radosťou. Prvýkrát sme v našej farnosti rozbehli akciu Taška svätého Vincenta. Deň čo deň sme sa s pribúdajúcimi taškami naplnenými potravinami a drogériou presviedčali o dobrote a štedrosti tunajších ľudí. Mnohí sa podelili nielen o hmotné dary, ale i finančné. Vďaka tejto štedrosti sme mohli pred Vianocami pomôcť viacdetným a sociálne slabším rodinám, aby prežili tieto vianočné chvíle dôstojne a v radosti.
Svätý Mikuláš
Naša komunita v Rožňave sa pomaličky rozbieha. Snažíme sa byť vnímavé na potreby chudobných, ktorých nám Pán posiela. Začali sme chodiť i k deťom do jednej rómskej osady, kde sa s nimi zahráme a porozprávame. Napadlo nás, že by bolo pekné, keby k týmto deťom tiež prišiel sv. Mikuláš. Pán nám poslal dobrodincov, vďaka ktorým sme mohli pre deti pripraviť balíčky. Pán kaplán vzal na seba postavu Mikuláša, Majka anjela a mohli sme vyraziť. Samozrejme že súčasťou výbavy boli i rúška, keďže pandémia koronavírusu bola v plnom prúde.
To vám bolo prekvapenia a radosti! Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí nám s touto akciou pomohli. Nech im to Pán odmení.
Na slávnosť Zjavenia Pána prišli naše spolusestry ako Traja králi do rehabilitačného centra, samozrejme nie s prázdnymi rukami – ich zlatom bolo výborné jedlo a sladkosti, kadidlom spievanie kolied, a myrhou milé slová, pohoda, úsmev a pozornosť, ktorú venovali všetkým. S prianím šťastných a veselých Vianoc neodišli ani ony s prázdnymi srdciami, chudobní ich naplnili radosťou, úsmevom a láskavosťou.
Napriek ťažkému obdobiu sa naše sestry s duchovným otcom a farníkmi snažili prežívať Vianoce v duchu jednoty, radosti a oslavy novonarodeného Krista. Mladí ľudia a deti si 25. decembra pripravili jasličkovú pobožnosť „Nebo a zem čakajú na príchod Krista“. V nej ukázali na príklade malej Sophie, ako často ľudia zabúdajú na hĺbku tohto sviatku a ako sa nebo raduje, pretože Boh nám poslal Spasiteľa. Keďže tento rok nemohli koledami rozniesť Dobrú novinu do domovov svojich farníkov, mládež farnosti ukázala svojím vystúpením, ako sa v dávnych dobách slávili Vianoce. Takto priniesli radosť všetkým prítomným, ako aj sebe.
S.Judita, ktorá už vyše mesiaca slúži chudobným v Bejrúte nám napísala:
Posielam srdečný pozdrav z Bejrútu v Libanone. Aspoň z toho, čo som doposiaľ videla, je to krásna krajina na jednej strane more a na druhej vysoké hory, naozaj nádherné scenérie. Momentálne máme cez deň stále okolo 20˚C, slnečno. Je tu veľmi pestrá zeleninová strava, ľudia sú tiež srdeční, veselí a štedrí. Je tu však cítiť zhoršujúcu sa politickú a ekonomickú situáciu, ktorú ešte zvýraznil výbuch zo 4.8.2020 a samozrejme pandémia Coronavírusu. Bývam v našom provinciálnom dome a chodím (pokiaľ mi nájdu stálu misiu) do dispenzára v chudobnej časti Karm – Zeitoum. Celá naša štvrť Achrafieh je kresťanská a práve ona najviac utrpela počas výbuchu, pretože je vzdialená len asi 10 min. pešo od pobrežia. Domy sestier sa opravujú a tiež aj náš dispenzár, preto funguje len asi na 50 %. Ľudia sem môžu prísť na ošetrenie menších zranení, na vyšetrenie k lekárovi, ktorý prichádza viac krát do týždňa kvôli dospelým aj deťom. Prichádzajú si tiež pre lieky, ktoré nám posielajú rôzne donorské organizácie. Na obed si prídu pre teplé jedlo alebo chlieb. V susedstve funguje pekáreň, ktorú prevádzkujú naši pátri lazaristi. Pečú chlieb pre tých najchudobnejších, ktorí majú poukážky a určenie podľa “stupňa odkázanosti” koľko krát do týždňa môžu dostať chlieb. Pred vianocami sme chodili „koledovať” s mariánskou mládežou (ktorá tu má silnú základňu) aj s mladými misionármi z MISEVI po našej štvrti, aby všetci počuli o Radostnej zvesti. Sviatky si pripomínajú všetci kresťania, sú tu hlavne maroniti, pravoslávni a katolíci, ako aj moslimovia, ktorí majú tiež stromčeky a ozdoby, ale bez jasličiek. Všetci spolu oslavujú príchod nového roka. Prechádzajúc touto štvrťou som videla, aký dopad má kríza na tých najchudobnejších. Vďaka Bohu naše sestry zohnali prostriedky a mohli sme urobiť radosť deťom sladkými darčekmi a hračkami. Tiež sme poskytli poukážky na nákup potravín alebo drogérie, veľa ľudí to potešilo a rozžiarilo, že na nich Pán myslí! Aj keď zvyky sú odlišné od tých našich, spájala nás rovnaká radosť z Ježišovho narodenia, ktorá osvetlila cestu do neznámej budúcnosti a priniesla nádej, že On je ten, ktorého čakáme a On je Emanuel – Boh s nami!
Prosím o modlitby pre ľudí tejto skúšanej krajiny aj pre seba, aby som im dokázala svedčiť o Jeho láske a slúžiť tým najchudobnejším! Vďaka! S.Judita
V týchto dňoch slávi organizácia Depaul na Slovensku 15 rokov. Je to požehnaný čas pomoci ľuďom bez domova. Dcéry kresťanskej lásky z Bratislavy v ňom boli takmer od začiatku nejakým spôsobom prítomné, či už ako dobrovoľníčky, alebo prostredníctvom sestier ADOS, Mobilného hospicu a od decembra 2015 tam pôsobím ako zdravotná sestra. Utrpenia, bolesti, opustenosti, strachu…je tam veľa a proti toľkej biede je naša služba ako kvapka v mori, no aj malá pomoc, ktorá uľaví, či navráti človeku jeho dôstojnosť sa počíta. Počas svojej služby som svedkom ľudsky nepredstaviteľných vecí, aj Božích zázrakov. Na jednej strane, koľko bolesti človek unesie a na druhej, ako aj malá pomoc dokáže človeka posunúť. Ľudia bez domova boli cieľovou skupinou, z ktorej som mala strach, pretože som nevedela ako im slúžiť. No Boh keď pozýva, zaväzuje sa ukázať človeku cestu a toto som skúsila a denne zakúšam vo svojej službe. Boh ma učí, že treba obrátiť medailu, že za ich hrubosťou, agresivitou, nadávkami, je iba výkrik túžby po láske, po ľudskej dôstojnosti, že často je to len prejav strachu z utrpenia, opustenosti… Je ich veľa, mnohí prichádzajú do nocľahárne nepravidelne, mám možnosť stretnúť ich iba ak majú nejaký zdravotný problém, no je pre mňa nepochopiteľné, že aj tí ktorých som nikdy nevidela, poznajú moje meno a prichádzajú s dôverou. Sú pre mňa učiteľmi, formujú ma ľudsky i odborne. Netvrdím, že služba je ľahká, to nikdy nebude, no zároveň sú pre mňa darom, lebo ma učia svet vidieť trochu inými očami. Som súčasťou organizácie, ktorá cez ľudí s veľkým srdcom a zanietením, odpovedá na rôzne potreby ľudí bez domova. Okrem nocľahárne, ktorá má už krásnych 15 rokov, pribudli aj ďalšie projekty – pri nocľahárni útulok sv. Vincenta, útulok a ZOS sv. Lujzy de Marillac – pre chorých ľudí bez domova, ošetrovňa sv. Alžbety, terénna práca bl. Rozálie Rendu a iné. Od kolegov, či spolupracovníkov sa stále učím novým veciam, v rôznosti vierovyznania, vzdelania a hlavne nadšenia pre túto službu, sú pre mňa veľkým darom. Z blízka môžem vidieť, ako charizma sv. Vincenta zapaľuje aj dnes srdcia mnohých. V týchto dňoch sa ma pýtal jeden odchádzajúci kolega (nie katolík) či môže zostať s nami v spojení, lebo chce pokračovať tam kde bude, podľa charizmy sv. Vincenta. Viacerí vnímajú zvláštnu ochranu sv. Vincenta a sv. Lujzy najmä v tomto čase pandémie, pretože doteraz sa nikto v našich projektoch covidom nenakazil…
Ďakujem Bohu za túto službu, za možnosť dotýkať sa ho cez rany chudobných, nech je v tom všetkom oslávený a zvelebený…
Spája ich dvojročná formácia v seminári, skúsenosti a zážitky počas formácie na spoločných stretnutiach… Ďalšie roky prežívali rôzne – každá v inej komunite, predsa sú stále spoločenstvom, ktoré sa rado zdieľa o to, čím žije…Tento rok oslávili 25 rokov svojho povolania. Položili sme im pár otázok, aby sa obzretím za „prežitým“ obohatili samé a samozrejme i nás všetkých…
1. Prečo si sa rozhodla pre povolanie zasvätenej ženy práve v službe chudobným?
VI: Chcela som pomôcť ľuďom inak, tak ako to môže vykonať žena, ktorá celá patrí Bohu.
SA: Často som sa stretla s vyjadrením, že laici môžu službu iným vykonávať lepšie a kvalitnejšie ako my, zasvätení. Pripúšťam, že často je to tak. Keďže Kristus je a mal by byť stredobodom môjho života, od neho sa snažím odvíjať aj všetko to, čo konám. Keďže som jeho “jedinečný originál”, uvedomujem si, že iba v Ňom a s Ním dokážem zverenú službu vykonávať k úžitku druhých, aby som mohla dať za pravdu sv. Pavlovi😉- 1 Kor.26-29
PA: Moja prvá myšlienka sa zrodila, keď sme navštevovali moju o rok mladšiu sestru, ktorá bola umiestnená v zariadení pre telesne postihnuté deti. V tom čase tam pôsobili sestry svätého Kríža, mala som vtedy 10 rokov a o 11 rokov neskôr ma oslovil jeden kňaz či by som sa nechcela ísť pozrieť do Nitrianskeho Pravna. Tam som sa prvýkrát stretla so službou sestier vincentiek a pocítila som v srdci, že tu patrím a tu je môj domov.
KA: Po skúmaní a rozlišovaní som spoznala, že Pán ma pozýva na túto životnú cestu – povolanie.
ZD: Ja som sa túžila zasvätiť Bohu a na Jeho hlas som aj odpovedala…Akým spôsobom a kde by to malo byť, to som už nechala na Neho. A On sa postaral – do našej farnosti prišli (na tú chvíľu) sestry vincentky. 😊
VO: Cítila jsem Pánovo volání k tomuto způsobu života a tak jsem ho následovala a mohu říci, že mě Pán nesklamal a že na této cestě nacházím své naplnění a spokojenost.
GE: Bola to skôr odpoveď na povolanie. Pocítila som ho pri stretnutí so sestričkou vincentkou s veľkým úsmevom na tvári, s horlivosťou v srdci a s veľkou láskou, ktorá z nej vychádzala počas nášho rozhovoru. Pri nej som v srdci počula: „To je ono, tu ťa chcem mať, tu je tvoje miesto, ja sa o teba postarám…!“ Bol to najkrajší a najsilnejší okamih môjho života, a moja odpoveď v srdci bola: „Aj ja chcem byť takouto sestričkou!“ Pamätám si to živo, až doteraz. U DKL ma oslovila skutočnosť rôznorodosti služby, ako hovoril sv. Vincent sestrám, žiadna bieda vám nemá byť cudzia, posielal sestry všade, kde bola potreba. V evanjeliu o poslednom súde Boh hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých… mne ste urobili!“ Sv. Vincent nás uisťuje, že: „Chudobní vám otvoria nebo!“ Je to sám Boh, ktorému slúžim.
AN: Na začiatku svojej cesty, som sa rozhodovala, pre povolanie zasvätenej ženy. Chcela som patriť úplne Pánovi a hotovo. Nechcem povedať, že mi bolo jedno kde, skôr mi bolo jasné, že to má byť v našej malej Spoločnosti. Počas formácie nás dopovali v láske, to bolo pre mňa obdobie „blaženstva.“ Myslím, že po prvej skúsenosti takej mimoriadnej blízkosti Boha ku mne v chudobnom, som sa utvrdila, že to je ono, to je moje – stretať Boha v chudobnom. Nebola to už len viera v to, že v blížnom ma čaká Boh, ale ja som sa ho skutočne dotýkala. Takých zážitkov nie je veľa, ale sú nezabudnuteľné. Vo svojom srdci som už veľmi dávno prežila uistenie a rozhodnutie, že nechcem a už asi ani nemôžem žiť bez tejto duchovnosti.
ZO: V prvom rade som sa rozhodla, že chcem byť šťastná. Časom som pochopila, že šťastná môžem byť iba vtedy, ak pôjdem cestou, ktorú mi pripravil Boh. A tak som sa nechala ním zviesť, až ma priviedol k zasvätenému životu v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky k službe chudobným.
2. Za čo si najviac vďačná z tých 25 rokov?
VI: Za to, že ma Boh nikdy neopustil. Pri všetkom a vo všetkom bol so mnou.
SA: Je veľa vecí, za ktoré by som ďakovala a nie je možné ich všetky spomenúť, no najdôležitejšia je tá, že to Pán so mnou nevzdal😀a verím, že ani nevzdá! Za to mu patrí môj úprimný obdiv😉.
PA: Som vďačná za vernosť a vytrvalosť v každodennom živote. Za to, že som …!
KA: Za Božiu blízkosť.
ZD: Za Jeho lásku a vernosť…
VO: Největší vděčnost na prvním místě vnímám vůči Bohu, který mě povolal a neustále zahrnuje svou milostí a milosrdenstvím. Dále má vděčnost patří rodičům, kteří mi nebránili jít za Božím hlasem a kteří mě provází svou modlitbou a můj otec už svou přímluvou u Pána. Má vděčnost patří i mým sestrám představeným, které mi byli vždy oporou, pomocí a duchovními matkami. Myslím že vděčnost cítím vůči každému s kým jsem mohla kráčet po této cestě, mým spolusestrám, chudým i každému člověku, kterého mi Pán poslal do cesty, protože každý nás může něčím obdarovat. 16 let svého povolání jsem prožila ve službě našim starším a nemocným spolusestrám a proto velkou část své vděčnosti cítím i vůči nim, které pro mě vždy byli velkou oporou a svědectvím věrnosti a mnohým z nich jsem už vděčná za jejich přímluvu z nebe.
GE: Za lásku a radosť, ktorú cítim v srdci. Za Ježišovu a Máriinu lásku, ktorú mi dávajú, že majú so mnou trpezlivosť napriek mnohým slabostiam a zlyhaniam.
AN: Z 25 rokov svojho svätého povolania som slúžila 18 rokov v Rusku a ostatné som slúžila na Slovensku, teda nepočítajúc apoštolskú skúsenosť v Čechách a misijný týždeň v Rumunsku 😉 Neviem povedať, ktoré obdobie bolo ťažšie, lepšie, krajšie, dôležitejšie. Som vďačná za každý deň v službe Pánu Bohu, aj za ten najobyčajnejší, možno najnudnejší, lebo som bola s Ním. Asi najvďačnejšia som za Božiu trpezlivosť so mnou, že na mňa stále čaká, pokiaľ mi to „dôjde“ a viem prijať, pochopiť, odovzdať situáciu, udalosť… Za to, že som mohla počas každého obdobia nielen veriť, ale aj prežívať, že ma vedie, že mi dáva vidieť ako ďalej, nielen mne, ale aj tým čo boli so mnou. Za jeho nesmiernu, konkrétnu lásku ku mne, ktorá sa prejavovala vo chvíľach, o ktorých vieme len my s Ním, vo všetkom vyššie spomenutom a nielen v tom.
ZO: Som veľmi vďačná, že som Ježiša denne mohla stretať a že sa mi nechal poznávať v chudobných.
3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?
VI: Láskavý Otec, veselý spoluPútnik, neúnavný v odpúšťaní…
SA: Okrem všetkých pomenovaní a prívlastkov, ktoré Pánovi patria a ktoré mu neodopieram, mu so všetkou úctou patrí aj ten môj podľa skúseností s Ním-“Priateľ do každého počasia!” Je úžasné vedomie, že je niekto s tebou 24 hodín a Ho neomrzíš😄.
PA: Boh zmilovania a milosrdenstva
KA: Láska
ZD: Milujúci Otec…
VO: Bůh se stará, Bůh je Láska a Milosrdenství
GE: Ježišu, Láska moja najdrahšia… Ježišu, môj Milosrdenstvo.
AN: Najčastejšie Boha vo svojich modlitbách volám „Môj Dobrý Bože“, „Milujúci Pane“ alebo „Trojjediný Bože“.
ZO: BOH OTEC milosrdný a pozorný, BOH LÁSKA vrúcna a verná
4. Čím sú vám blízki vaši patróni / vaše patrónky, po ktorých nosíte svoje mená?
VI: sv.Vincent, lebo sa dokázal sa neuveriteľne podvoliť Bohu.
SA: Samuel je mi na povzbudenie tým, že vo svojom útlom veku vedel počúvať Pána a učil sa ho poznávať a ja ešte aj po toľkých rokoch prežitých s Ním som často taká “hluchá”.
PA: Meno som dostala, nevyberala som si ho, len som prosila Pán nech je moje meno jednoduché, aby bolo blízke pre chudobných. A nech je znamením, že k niekomu patrím. Ale keď som prichádzala k oltáru vedela som, že dostanem meno Patrícia. A tak to aj bolo …
KA: V jednom kostole som videla vyobrazenú sv. Karitas, ako v jednej ruke drží dieťa a druhou podáva chlieb. Spojenie milosrdnej lásky s duchovným materstvom.
ZD: Sv. Zdislava slúžila Bohu a plnila jeho svätú vôľu celým svojím životom. Všetky dary, ktoré od Boha dostala, Mu naplnené a premenené vracala v službe blížnym. Dala sa Mu k dispozícii a tak Boh cez ňu nielen telá, ale aj duše.
VO: Svatý Vojtěch byl čech jako já, to je asi první čím je mi blízký, ale nositelkou jeho jména jsem zrovna netoužila být, ale Pán si to tak přál a tak mě i na toto jméno připravil. Bylo to způsobem Jemu vlastním a trochu i humorným. Byla jsem v seminári a jednoho krásného dne si Pán k sobě povolal sestru Vojtěchu z Mendriky a já jsem četla její parte a ve svém srdci jsem zaslechla Boží hlas: “teď budeš nositelkou tohoto jména ty“, přiznám se, že jsem nebyla velmi nadšená, to jméno se mi moc nelíbilo. Pán mi to ale včas oznámil /v těch časech jsme dostávali jména až na konci seminára/, byl tedy ještě rok čas. Řekla jsem tedy Pánovi:“jestli mám být nositelkou tohoto jména tak mi dej milost, aby jsem toto jméno přijala s radostí“ a nechala jsem to na Něho, já jsem se pouze modlila za toto přijetí a opravdu Bůh se zahanbit nedá je gentleman, ve svůj čas přichází se svou milostí i v takových maličkostech. Po pravdě mohu říci, že jsem se na to jméno dokonce začala těšit a do dnešního dne jsem vděčná že jsem jeho nositelkou, cítím jeho mocnou ochranu a pomoc. Je to velký světec na kterého jsem hrdá.
GE: Sv. Gemma Galgani mi je blízka odkedy som ju spoznala cez prečítanie si jej životopisu. Prvé, čo mi udrelo do očí bolo, že sa zhoduje náš dátum narodenia s rozdielom 99 rokov. Oslovuje ma jej osobná láska k Ježišovi a Márii, jej ochota trpieť a zachraňovať duše pre nebo.
AN: Sv. Alena(krstná patrónka) mi bola veľmi blízka svojou rozhodnosťou v prijatí kresťanstva za akýchkoľvek okolností. Nekompromiseľnosťou pred vlastným otcom a ženíchom, dokonca za cenu vlastného života. Na začiatku môjho duchovného života asi v 14 rokoch, to bolo pre mňa veľmi vážne. Sv. Anton si ma musel dlho dobýjať. Nechcela som ho za patróna a dlho som sa viac modlil k sv. Magdaléne, ktorá bola patrónkou našej skupiny. Obdivovala som ju pre jej nesmiernu lásku, ktorá bola iná, než som ja dovtedy lásku chápala. Ešte som mala veľkú úctu k Panna Márii Frívaldskej, považovala som ju za ochrankyňu môjho povolania a aspoň raz do roka som k nej utiekla, keď som bola na návšteve u rodičov, aby som sa jej vyžalovala a poďakovala. Už som asi 10 rokov nosila meno sv. Antona, keď mi z Padovy jedna dcéra našej farníčky, ktorá vôbec nechodila do kostola, doniesla jeho sošku a relikvie. Moc som sa nepotešila, teda zo začiatku. Potom mi došlo, že to si ma on sám našiel. Kúpila som si v ruštine jeho životopis a stalo sa to. Konečne mi došlo, akého mám patróna. Veľmi mi pomáhal, a to nielen pri stratených veciach(to ma učili sestry v mojej prvej komunite v Močenku), ale hlavne pri vedení skupín, duchovných cvičení, organizovaní rôznych diecéznych stretnutí, veď on bol majster slova a rozprával, tak, že ho aj ryby na brehu mora počúvali…
ZO: Život sv. Kataríny Labouré ma zaujal, keď som ešte nebola v Spoločnosti DKL. Sestra Katarína 45 rokov slúžila starým a chorým láskavo, úctivo, pokojne a trpezlivo, zahŕňala ich pozornosťou a milosrdnou láskou. Nenápadne prežila život napriek výsade, že videla P. Máriu a rozprávala s ňou. Úprimne som sa tešila, keď som sestru Katarínu dostala za patrónku.
5. Máš nejakú veselú historku zo služby chudobným?
VI: Tu si spomenúť neviem. Ale ja sama zažívam radosť, keď môžem niekomu uľaviť v jeho ťažkostiach.
SA: V komunite, kde mojou službou bola obsluha v jedálni, ktorú som sa ju snažila čo najlepšie plniť, snažila sa byť úslužná, ochotná, srdečná. Vo svojej horlivosti minúť všetko jedlo toho dňa, som viac krát obehla jedáleň a ponúkala ho, aby nevyšlo nazmar. Niektorí z klientov si z neho vzali ani nie tak kvôli hladu, ale pre moju neodbytnosť a s úsmevom poďakovali, až mi nakoniec jeden z nich povedal: Sestrička, Vy by ste predali aj tržnicu!
PA: Na nejakú historku si momentálne neviem spomenúť…
KA: Je veľa príhod, ktoré som zažila. Nad mnohými sa dá pousmiať a nad inými povzbudiť. Chcem sa podeliť s jednou z nich… Keď som pôsobila v Košiciach, k mojej každodennej službe patrilo aj rozdávanie polievky chudobným. Istý čas sme chodievali rozdávať aj do útulku. Priviezli tam jednu pani, ktorá bola podvyživená a veľmi zanedbaná. Vôbec nerozprávala. Každý deň sme ju poumývali a nakŕmili. Po celý čas na nič nereagovala, ale asi po dvoch alebo troch týždňoch nám povedala jediné slovo a to „ďakujem“.
ZD: Mám ich a nie jednu, ale teraz ma rýchlo nenapadne. S chalanmi v našom zariadení sa smejeme stále…
VO: Veselá historka? – určitě ani o ně nebyla nouze, momentálně mi přišla na mysl jedna příhoda, nebylo to sice ve službě chudobným, ale Pán si to použil, aby si policista, kterému jsme přišli do cesty vzpoměl na Pána Boha. Jeli jsme tenkrát z Brna, plné auto sester. Za Brnem jsme natankovali plnou nádrž a pokračovali v cestě a po nějakém tom kilometru přestalo auto poslouchat až úplně zastavilo. Nevěděli jsme co se stalo, pokoušeli jsme opakovaně nastartovat, ale bez účinku. Auto nám zastavilo na kraji cesty kde ještě asi 2 metry od nás stálo jedno auto na které jsme neobraceli pozornost až do té doby kdy z něho vyšel policista. Když jsem ho uviděla zalil mě pot ještě více a má jediná myšlenka byla „ tak už jen on nám tu chyběl“, nejdříve nás dobře poobrcel, jestli máme vše co má být v autě, výstražný trojúhelník když je porucha…, no potili jsme se myslím všecky a potom se objevila i jeho milosrdná stránka, došlo na to proč jsme tam zastavili a co máme za poruchu. Zkoušel tedy i on nastartovat ale bez úspěchu a nakonec se zeptal:“ a co tankujete?“ Příčina byla odhalena, my jsme natankovali benzín místo nafty a to byl průšvih, ale vše se nakonec dalo do pořádku. Policista nám nakonec pomohl zařídit odtahovou službu a v čase kdy jsme na ni čekali vždy přišel k našemu autu a rozvyprávěl se o tom jak byl v dětství ministrantem, jak si cenil toho když při návštěvě Papeže v čechách byl v jeho blízkosti a mnohé jiné, nakonec jsme mu podarovali Zázračnou medailku s tím že se budeme za něho modlit. Byla to příhoda která mi utkvěla v paměti nejen proto že jsem špatně natankovala, ale i to jak to vše Pán naplánoval, my nikdy nevíme proč se to či ono stane, ale Pán to ví.
GE: V mojej službe šírenia mariánskej úcty cez Zázračnú medailu a ZZM sme zažili mnoho skúsenosti, na humorné si veľmi nepamätám, ale si pamätám, ako sme zažívali Božiu blízkosť, blízkosť Panny Márie, jej príhovor a ochranu. Podelím sa o zázrak Panny Márie v „priamom prenose“ 😉 – ako Panna Mária koná, dnes, s nami a cez nás, keď jej dôverujeme!
Pri jednej ceste, za účelom apoštolátu ZZM – Podomovej návštevy Panny Márie Zázračnej medaily, sme zažili rýchly zásah Panny Márie Zázračnej medaily. Naša cesta viedla do farnosti – cca 40 km po horách, bez dedín a civilizácie. V meste, z ktorého sme vychádzali, sme plánovali natankovať benzín, ktorý sme už nutne potrebovali. Keďže sme tam neboli „doma“, sústredili sme sa na cestu, aby sme správne odbočili a vyšli z mesta. A tak sa stalo, že na benzín sme zabudli… Až po dobrej chvíli modlitby, rozhovoru a obdivu krásnej jesennej prírody, sestričke, ktorá šoférovala padol zrak na „ručičku“, ktorá ukazovala, že benzín nemáme už ani v rezerve. Prenikla ju hrôza, hovorí mi: „Sestrička, my ideme už len na milosti Božej.“ A tak sme zintenzívnili modlitbu k Panne Márii, aby sme nezostali „visieť“ v tých horách. Prosili sme Pannou Máriu, aby sa o nás postarala. Len čo sestrička dopovedala vetu, že „tu v týchto horách by sa uživila aj benzínka“ – „už kvôli nám ju tu mohli postaviť“, zrazu sme zbadali značku benzínovej pumpy. Zastavila som a spýtala sa jedného pána, kde je tá benzínka. Bola asi 200 m od nás. Nemusel nás tam, vďaka Bohu, nikto tlačiť a keď sestrička natankovala, neustále tomu pracovníkovi ďakovala za to, že tu tá benzínka je, že ich tu sám Pán Boh „postavil“, že kvôli nám ju tu postavili, – že sme už išli len na „milosti Božej“, atď, atď. Pracovníci sa len čudovali tomu, aká je sestrička šťastná a čo to rozpráva…
Do farnosti na stretnutie ZZM sme šťastne a načas prišli. Keď sme sa potom v užšom kruhu mladých rodín rozprávali, nedalo nám, aby sme im neporozprávali tento náš príbeh o tom, čo sme zažili a ako sme vďačné za tú benzínku. Oni nám povedali, že tá benzínka patrí mafiánovi, ktorý tam organizuje veľké párty, diskotéky, že sa tam dejú hrozné veci – alkohol, drogy a pod… Mladých ľudí aj z okolitých miest zadarmo dovážajú na autobusoch. Diskdžokej prichádza za drahé peniaze, až zo zahraničia. Obyvatelia tej dedinky sa tam už boja aj bývať. Keď sme počuli o tejto bolestnej situácii, rozhodli sme sa, že sa tam vrátime a dáme tam všade Zázračné medaily. Išiel s nami v aute aj jeden pán, ja som zostala v aute aj s ním a modlili sme sa. S. Renáta bola odvážnejšia a išla „posadiť“ medaily okolo celého areálu benzínky. Najviac ich dala okolo miesta, kde sa konali tie párty. Hovorila, že sa pri tom modlila a prosila Pannu Máriu, aby zachránila všetku tú mládež. Prosila, len aby to nevybuchlo tu, lebo sme mali skúsenosť, že pri dome jednej komunity bola krčma „u čertice“, keď tam sestričky hádzali medailičky, krčma dvakrát vyhorela a urobili tam parkovisko…
O mesiac nám telefonovala vedúca skupinky ZZM, celá šťastná, lebo robila v tej dedine a v blízkosti tohto miesta, že Panna Mária už urobila zázrak. Majiteľa uväznili. Diskotéky a aktivity klubu so všetkou tou hrôzou boli zakázané. Posledná sa konala okolo sviatku Panny Márie Zázračnej medaily – t. j. 27. novembra. Zázrak nad zázraky! Všetci, ktorí o tom vedeli, zostali v úžase. Teraz je už nový majiteľ benzínky a klubu. Vďaka, Panna Mária, za tvoju lásku a starostlivosť o nás!
AN: Jeden s mojich prvých chudobných v Nižnom Tagile bol Valoďa. Bol iný ako ostatní chorí na tuberkulózu. Bol inteligentný, bývalý majster z učilišťa. Bol úplne slepý. Učil ma po rusky a keď som si niečo hundrala po slovensky, povedal: „vy máte taký spievajúci jazyk“. Vybavili sme mu invalidný dôchodok a okrem iného mal veľkú túžbu nás – sestry, uvidieť. Po operácii, keď mu dali dole obväzy a mohol nás vidieť, zostal veľmi zaskočený. My sme sa začali smiať, že asi hrozne vyzeráme. Pre neho to bolo, ale natoľko dojemné, že nemal slov, že môže konečne vidieť ľudí, ktorí mu tak veľmi pomohli.
Ešte je veľmi milé, že ma niektorí ľudia volajú António, nevedia, že je to ženské meno. Bola jedna chorá Ľuba, ktorá vždy keď sme prišli kričala na celú slobodárku: „António prišla na svojom Voľvo“. Všetky zahraničné autá boli pre ňu VOĽVO.
ZO: Pri druhom testovaní na Covid 19 mi znova vyšli negatívne výsledky. Jeden obyvateľ Domova sv. Václava sa k tomu vyjadril: Tak vidíte sestrička, nič nie je na vás pozitivného. Údržbár k tomu dodal: Nič si z toho nerobte, ja som tiež od narodenia negativista…
6. Akým spôsobom “dobíjaš” svoje baterky?
VI: Rozjímanim nad Božím slovom, rozhovorom s Ním. Svätá spoveď a denná sv. omša, to je to, čo mi dáva štart.
SA: V prvom rade dobíjam baterky pred Pánom resp. s Pánom😉 a potom neodmietnem ani dobrú knihu, či film, občas “donútim” svoje telo ku zmene v pohybe😉
PA: Svoje baterky dobíjam modlitbou sv. ruženca a pri adorácii, a keď je možnosť ísť do prírody tak idem veľmi rada… je tam ticho a dobrý vzduch a Pán prítomný vo svojich dielach.
KA: V prvom rade pri Pánovi v osobnom rozhovore, a tiež v komunite…
ZD: Modlitbou sv.ruženca a prechádzkami (rýchla chôdza)
VO: Vždy jsou k dispozici různé způsoby, ale tím hlavním je určitě vždycky modlitba – přebývání s Pánem, kde Mu mohu vše předložit a být v jednoduchosti srdce jenom s Ním. Ale baterky dobíjím i ve společenství sester v komunitě, ve službě chudobným, kde je Pán také přítomný a dává mi i přes tyto prostředky svou milost a sílu.
GE: Osobnou modlitbou, adoráciou, spánkom, kontaktom s ľuďmi, ktorí sú pre mňa obohatením, ale aj v službe, z ktorej mám radosť…
AN: Závisí to od toho, v čom som vyprázdnená. Ak potrebujem viac „Boha“, tak si rada v tichu posedím pri Ježišovi, alebo v samote a v tichu vo svojej izbe poležím či posedím na zemi. Ak mi treba niečo prečítať, mám okrem biblie niekoľko obľúbených kníh, ktoré „zaberú“, niekedy mi treba osamote popočúvať hudbu. Veľmi často mi pomáha príprava na rôzne stretnutia, kde si chystám nejaké cvičenia, dynamiky a najskôr ich „skúšam na sebe“. Často zaberie pekné stretnutie alebo telefonát, kde si môžem vyliať dušu a pocítiť pochopenie. Rada si len tak pre seba kreslím svoje pocity a prežívania, no len máloktoré si odkladám. Mám rada prírodu a hlavne hory, nielen v lete, ale aj v zime, lebo rada lyžujem. Medzikomunitné stretnutia (niekoľko krát do roka sa stretávame so sestrami z Omska) ma vedia riadne naštartovať, kde spoločne ďakujeme, snívame, plánujeme, oddychujeme.
ZO: Baterky sa dobíjajú pomocou nabíjačky napojením na zdroj 😉
Nabíjačka = Eucharistia, sv. Písmo, modlitba, príroda. Zdroj = Boh
