Výzva… i… odpoveď

Komunita Dcér kresťanskej lásky v Lokci pôsobí už 11 rokov. Spočiatku bola ich služba zameraná najmä na deti a mladých vo farnosti a ich formáciu pre vstup do Združenia mariánskej mládeže. Neskôr sestričky začali pomáhať aj chorým, ľuďom bez domova a tým, ktorí to potrebujú. Častá návšteva takýchto ľudí v ich domovoch a počúvanie o ich starostiach, ale i radostiach prináša obohatenie pre všetkých.

Asi pred šiestimi rokmi prijala komunita ďalšiu výzvu. A tak sa ich služba rozšírila o pomoc tým, ktorí majú problémy v rodinách, kde hrozí rozvod, kde trpia psychickými poruchami, prípadne prepadli rôznym závislostiam ako  alkohol, drogy, automaty…  Nie je to ľahká úloha, ale prosiacich o pomoc je stále veľa. Človek sám je v tomto svete plného utrpenia často bezmocný, ale keď do tohto všetkého vstupujeme s Nebeským Otcom, On sám nám postupne ukáže, ako sa dá podať pomocná ruka aj v mnohých ťažkých a neriešiteľných situáciách.

Príbehov, ale i zázrakov, ktoré na tomto mieste zažili je celkom dosť a stoja za to, aby sa spomenuli aspoň niektoré z nich. Možno oslovia aj vás a možno sa v nich nájdete, pretože riešite podobné problémy a nevidíte žiadne východisko. 

Sestričky v Lokci rady spomínajú na pána, ktorého  našli v dome bez vody a elektriny. Pod vplyvom alkoholu človek prestane riešiť všetko okolo seba a postupne okrem rodiny stráca aj vlastnú hodnotu. Zrazu zistí, že nepotrebuje ani to základné na prežitie, pretože to jediné, čo mu stačí, je plná fľaša. Aj keď sa dotyčný pán zúčastnil protialkoholického liečenia, opäť ho toto pokušenie dostalo. Boh však stále čaká a nepočíta naše pády. Vždy má pripravenú ruku, aby nás zdvihol, aby nám vrátil našu hodnotu. Pri jednej z návštev mu jedna zo sestričiek povedala: „Ja neviem, či tu máme ďalej chodiť. Čo by mi na to povedal sv. Vincent!?“ Pán sa odmlčal a potom so slzami v očiach povedal: „Áno, sestrička, príďte!“ No ak si pomyslíte, „aký šťastný koniec“, musíme vás sklamať. Niekedy to nie je také jednoduché, no aj títo ľudia si zaslúžia našu pozornosť a lásku. Možno je potrebné im zakaždým ukazovať nádej, ktorú už dávno stratili. Veríme, že príde čas, kedy sa aj on otvorí Bohu a zanechá alkohol, ktorý ho momentálne stále drží v otroctve.

Pokušení tohto sveta je veľmi veľa a doliehajú hlavne na mladých ľudí. Najmä vo forme drog, ktoré im pomáhajú zabudnúť na problémy a ponúkajú ľahké riešenia. Aj tu však boli sestričky svedkami zázraku.  Jeden mladý človek, ktorý prepadol drogám, často vravieval: „Už nechcem takto žiť. Už mi ani droga nechutí, ale musím si ju dať!“ Pod vplyvom omamných látok bol zvyčajne mimo reality, mal halucinácie. Niekoľkokrát si chcel vziať život, ale nepodarilo sa mu to.  Ani tu však Boh nemávol nad ním rukou. Práve naopak. Vždy je pripravený byť tu s nami a pre nás, nech prežívame čokoľvek. Práve vďaka modlitbách a Božiemu riadeniu tento mladík momentálne nastupuje na liečenie. Komunita sa z toho veľmi teší a verí, že každý krok a snahu zmeniť sa, Pán Boh požehná.

Niektorí z ľudí, ktorých sestričky navštevujú,  majú v Zdravotnej poisťovni vysoké dlhy, preto ich nemocnica nemôže prijať. I v tomto im Pán Boh až zázračne pomáha. Raz ich navštívil pán, ktorý im daroval značnú sumu peňazí pre pomoc tým, ktorí to budú potrebovať. O pár dní neskôr, vybavovali liečenie pre alkoholika, u ktorého zistili vysoký dlh v poisťovni až s hrozbou exekúcie. Uvedomili si, že je to práve tá istá suma, ktorá im bola darovaná. Videli v tom Božie riadenie. Dlh sa zaplatil a on mohol nastúpiť na liečbu. Teraz si to spláca a sestričky môžu vďaka týmito vráteným peniazom pomáhať ďalším. Zázrak? Áno, ale ak spolupracujete s Bohom a s dôverou mu odovzdávate všetky problémy a ťažkosti, potom je to Jeho odpoveď. Odpoveď otca, ktorý sa stará o svoje deti s veľkou láskou.

Pred pár rokmi začali pomáhať aj deťom, ktorých matka striedala partnerov. Najstarší syn (9 rokov) dokonca spával s nožom pod vankúšom. Často sa vyhrážal, bil brata aj mamu, bol zlý, kričal na celý svet. Možno si poviete, čo je už toto za správanie. Takému načo pomáhať. Avšak krik tohto chlapca a jeho konanie bolo krikom o pomoc. Matkiným životom bol veľmi zranený. Komunita sa  mu snažila vybaviť pobyt v rôznych detských liečebniach a neskôr aj v detskej psychiatrickej liečebni, kde hľadali preňho odbornú pomoc. Medzitým sa rodina presťahovala do inej obce, a tak o ňom dlho nepočuli. No neustále modlitby sestričiek boli s ním. A Pán koná… Koná stále, aj keď to my nevidíme. Pred pár mesiacmi sa stretli. Vyrástol z neho naozaj pekný mladík. Oslovil jednu z našich sestričiek: „Ako sa máte, sestrička?“ Prehovorili spolu pár slov a  spomenul, že sa momentálne zdržiava viac u babky ako u mamy. „Keď budeš niečo potrebovať, príď, vieš kde bývame,“ povzbudila ho jedna zo sestier. Domov a bezpečie, to je to, čo neustále hľadáme, či máme 9, 19 alebo 69 rokov. A  práve to ponúka Boh aj cez naše ruky. Buďme vnímaví na ľudí, ktorí sú okolo nás, možno tiež potrebujú počuť podobnú vetu.

Na ďalšieho muža upozornil sestričky dôstojný pán, ktorý autom prechádzal okolo neho. „Sestričky, ja musím ísť za svojimi povinnosťami,  ale na zemi pri obchode sedí opitý človek, ktorému treba pomôcť.“ Sestričky teda šli a odviezli pána domov. Mal 3 možnosti. Buď mu bude zavolaná sanitka, pretože bol vo veľmi zlom stave, alebo ho do nemocnice hneď vezmú autom, alebo tá najhoršia možnosť… smrť. „Ja sa nechystám zomrieť!“ vykríkol.  Bol  však celý žltý. Sestričky si teda povedali, že tu nezmôžu nič, tu musí konať Boh. A tak sa začali modliť. Pánovi, ktorý všetko odmietal, povedali, že Pán Ježiš sľubuje záchranu za modlitbu k Božiemu milosrdenstvu. „Tak počkajte,“ povedal. Odišiel do druhej izby, priniesol krížik a začali sa spolu modliť. Vzbudili si aj úkon viery, nádeje a lásky. Oslovili aj jeho príbuzných, ktorí ho najbližšie dni navštevovali, ale nemocnicu stále odmietal. Až po štyroch dňoch súhlasil. Keď sa im s Božou pomocou podarilo pána dostať do nemocnice, hneď naňho upozornili nemocničného kaplána. Komunita sestričiek ho odovzdala v dôvere do rúk Pána Boha a Panny Márie. Neskôr sa dozvedeli, že niekoľko dní po zaopatrení dotyčný pán zomrel. Vďaka Bohu, že mohol prijať sviatosti a že v závere svojho života otvoril svoje srdce Bohu a Jeho milostiam. Aj tu boli svedkami zázraku. Zázraku, že Boh je Ten, ktorý nás hľadá prvý, aby mohol naše rany naplniť svojou nekonečnou láskou.

Posledný príbeh, ktorý stojí za zmienku, je o človeku, ktorého sestričkám do cesty určite poslal sám Boh. Ako dieťa bol v detskom domove. Z toho vyplýva, že život mal naozaj veľmi ťažký už odmalička. Pri jednom stretnutí, keď bol pod vplyvom alkoholu, veľmi klial, kričal na sestričky, nadával… Raz sa s ním stretla jedna zo sestier, keď niesla sv. prijímanie chorým. Urobila len veľmi malé, no krásne gesto lásky. Podarovala mu čokoládu, ktorú dostala. Prekvapilo ho to. Ktovie, kedy mu naposledy niekto niečo daroval len tak. Aká maličkosť a  ako dokáže roztopiť ľad v srdci. Sestrička mu darovala aj Zázračnú medailu. Vlastne túto medailu dávajú sestričky všetkým, aby takto ľudí zverili pod ochranu Panny Márie a nechali jej voľnú ruku, aby mohla konať v ich životoch. A Panna Mária konala. Tento pán nosil túto medailu stále so sebou a postupne sa jeho život začal meniť. Prečo? Pretože prijatím daru otvoril svoje srdce pre Boha a jeho lásku. Už je to 5 rokov, čo nepije, pracuje a spolu s jeho kamarátmi veľmi rád navštevuje sestričky. Často prídu aj pomôcť, zvlášť v zime, keď je potrebné odhrnúť sneh. A komunita ich veľmi rada privíta a pohostí teplým čajom, kávou a nejakou sladkosťou. Vytvoria tak aspoň na malú chvíľu domov, rodinu, bezpečie a prijatie.

Príbehy, životy, osudy, zázraky…Môžeme to nazvať akokoľvek. S pokorou však musíme priznať, že sú to práve chudobní, ktorí nás učia vidieť Boha medzi nami v každodennom živote. A vďaka nim sa môžeme deliť o zázraky, ktoré Boh koná v ich i v našom živote.

Sme radi, že k tomu Boh používa aj sestričky z komunity v Lokci. Nech je za všetko oslávený.