8. decembra 2021 presne 37 dní pred oslavou 100. výročia vzniku Slovenskej provincie DKL bola inštalovaná za Vizitátorku Slovenskej provincie dcér kresťanskej lásky s. DAMIÁNA POLÁKOVÁ, ktorá je 10. sestrou v tomto zodpovednom úrade. Pri tejto príležitosti sme jej položili niekoľko otázok.
1. S. Damiána ako si spomínate na obdobie svojho rozhodovania a vstupu do Spoločnosti DKL? Prečo to bola práve táto? Kto alebo čo zohralo tú najdôležitejšiu úlohu pri tomto vašom kroku?
Pochádzam zo Šale. Keďže patrím k tým skôr narodeným, pamätám si, že v našej farnosti pôsobili naše zaoblečené i nezaoblečené sestry. O týchto dobrých dievčatách, ktoré sa nám ako mladým vo farnosti venovali, som dlho nemala tušenia, že sú to sestry našej Spoločnosti. Poznala som obetavú službu sestier v rúchu i tých v civile, zakúsila ich dobrotu. Vyžarovali životnú spokojnosť, ich tváre vždy zdobil úsmev, ktorému sme ako mladí nedokázali odolať. Túžila som byť ako ony. Rada som sa zúčastňovala malých brigád, ktoré organizovali, keď bolo treba pred sviatkami upratať starkým, ktorým v domácnostiach slúžili. Potom nasledovalo malé agapé pre nás, brigádničky, u sestričiek, rozhovory na veselé i vážne témy. V lete pre nás organizovali duchovné cvičenia, samozrejme v tajnosti, lebo politická situácia to inak nedovoľovala. Život s nimi bol teda aj dobrodružný, čo nás ako mladých k nim o to viac priťahovalo. Ponúkli nám v lete mesačnú brigádu v domovoch dôchodcov v Čechách, kde pracovali naše sestry. Tam som stretla mnoho mladých dievčat, ktoré pracovali so sestrami a pripravovali sa na zasvätený život. Samozrejme v tajnosti. Ako inak v tej dobe? Tak si Pán pripravoval cestu aj do môjho srdca, aby sa v ňom zabýval navždy.
2.Chudobným slúžite už 36 rokov. Ako sa pozeráte spätne na tento požehnaný čas prežitý v Spoločnosti?
Myslím, že to bol čas aj môjho osobného rastu a dozrievania. Služba chudobným sa stala prostriedkom mojej vlastnej formácie. Pochopila som napríklad, že ak sa s chudobnými o niečo delím, nie je to skutok milosrdenstva, ale spravodlivosti. Lebo ak som dostala viac ako oni, to preto, aby som sa s nimi delila. Zároveň som s nimi utvárala vzťahy. Myslím, že Boh sa usmieva vždy, keď vytvárame vzťahy s druhými, lebo vtedy sa Mu podobáme. On je predsa Trojica, a to je život vo vzťahu.
3.Kde a ako vás zastihlo oznámenie vášho menovania do úradu vizitátorky Slovenskej provincie? Čo napĺňa vaše srdce od tejto chvíle?
Bola som v službe v Domove pre seniorov v Starej Boleslave a pípol mi mobil, že mi prišla mailová správa. Čakala som objednaný tovar z jednej lekárne, a tak som si myslela, že to je ono. Ale prečo až z Paríža? Ahaaa! Pomaly mi to začalo dochádzať… Moje srdce je plné bázne, ale aj veľkej dôvery. Viem, že Ten komu patrím, mi bude vždy blízko. Veď plním Jeho vôľu, nie svoju.
4.Stali ste sa vizitátorkou Slovenskej provincie, čo to pre vás znamená?
Je to pre mňa iná forma služby. Služba Provincii a sestrám na určité obdobie. Moje menovanie zároveň vnímam aj ako prejav dôvery zo strany mojich predstavených.
5.Ako hľadíte do nasledujúcich rokov v optike potrieb služby chudobným? Čo si myslíte, čo najviac v tomto období potrebujú samotné sestry?
Sme sestry obetované Bohu pre službu chudobným. Ak nás Pán udržiava v povolaní a posiela nám aj nové povolania, znamená to, že to s nami myslí vážne a počíta s našou službou chudobným. Sv. Otec pri návšteve Slovenska povedal, že „Cirkev chce byť fontánou nádeje v živote ľudí“. Je to pre nás veľká výzva. Zostaňme vnímavé na výzvy doby a buďme ako dcéry Cirkvi fontánou nádeje zvlášť pre chudobných.
Čo najviac v tomto období potrebujú sestry? To sa teraz s istotou neodvážim tvrdiť. Žila som posledných 8 rokov konkrétnou službou v konkrétnej komunite. Chvíľu mi asi bude trvať, kým spoznám život, službu a skutočné potreby sestier Provincie.
6.Koho vnímate ako „pravých“ chudobných dnešnej doby? Pred akými výzvami dnes stojí naša Provincia?
Kto sú „praví chudobní“ dnešnej doby? Charizma sv. Vincenta je veľmi univerzálna. Predstavení vždy zakladali komunity tam, kde bola potreba konkrétnej služby. Epidémia koronavírusu preverila našu disponibilitu a pohotovosť. Sestry pružne zareagovali a slúžili chorým, postihnutým touto chorobou. Zachovajme si disponibilitu a ochotu ísť tam, kde je to práve potrebné a buďme vnímavé na nové výzvy a potreby chudobných našich čias. Revidujme každá osobne, ale i spoločne s odvahou i opatrnosťou naše životy a našu službu, či sú naozaj službou potrebným. Nebojme sa vstúpiť do Božích plánov s nami. Boh to s nami i s chudobnými myslí dobre, dôverujme Mu.
7.Čo si najviac ceníte z toho, čo sa doteraz v Slovenskej provincii udialo?
Budeme sláviť 100 rokov od vzniku našej provincie. Vďaka Jubilejnému poslíkovi, ktorý s láskou a nadšením pripravuje sestra Marianna, máme možnosť nazrieť do toho, čím si Provincia prechádzala od jej skromných a ťažkých začiatkov až do dnešných dní. Predstavuje nám odvahu, tvorivú a vynaliezavú lásku sestier k chudobným v čase nedostatku, hladu a chudoby v krajine. Ale aj vernosť sestier Bohu a zverenej misii i odvahu prijímať tajný dorast i za cenu perzekúcií, neraz i väzenia. Ich príklad hovorí o tom, ako si vážili svoje povolanie. Bolo pre nich skutočným darom, pre ktorý boli ochotné hrdinsky trpieť, aby odovzdali štafetu milosrdnej lásky ďalším generáciám. Ich životy sú pre nás vzorom a zároveň výzvou.
8.Aký je váš prvý odkaz pre sestry?
Nebojte sa, sme milované. Boh sa nás nikdy nevzdá. Buďme v Jeho láske doma. Buďme v nej hlboko zakorenené a otvorené. Otvorené pre spolusestry vo vlastnej komunite, pre chudobných, pre ľudí v našom okolí a pre výzvy, ktoré k nám Boh smeruje.
Sprevádzajme s. Damiánu svojimi modlitbami, vyprosujme jej Božieho Ducha pri animovaní Provincie, Božiu blízkosť vo všetkých každodenných situáciách a Máriinu materinskú múdrosť vo všetkých stretnutiach, do ktorých ju pozveš.