Kategória: Nezaradené

Dňa 25.6.2020 sa v komunite sestier v Rožňave konalo požehnanie Kaplnky sv. Vincenta, ktoré udelil o. biskup Stanislav Stolárik. Zdôraznil, že doteraz bol Pán Ježiš u sestier na priváte ,ale odteraz má u nich trvalý pobyt. Poďakoval sestrám za ich službu v jeho diecéze a vyjadril nádej ku ďalšej spolupráci. Po sv.omši bolo pripravené malé agapé, ktoré prebehlo v srdečnej atmosfére. Okrem sestier vincentiek z Rožňavy, Košíc a Nitry prišli na toto slávenie aj sestry sv. Kríža, vikár Rožňavskej diecézy, tajomník o.biskupa a seminaristi. Nech Pán žehná službu sestier v tomto meste!

Situácia so šírením Covid 19 nás zo dňa na deň postavila do situácie, ktorú sme dosiaľ nepoznali. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa adaptovali na nové podmienky. Zároveň mi  nástojčivo prichádzala na um otázka: „Aká je naša – moja úloha v tejto situácii? Čo by robil sv. Vincent? Ešte stále mi zneli v ušiach slová z domácich zhromaždení „Efetta…“ – otvorte sa. Všetky opatrenia však akoby išli proti týmto myšlienkam. Ostaňte doma, chráňte sa, lebo tým ochránite iných…

Vyhliadky na návrat do školy boli slabé a tak stále viac mi prichádzali na myseľ myšlienky – dať sa k dispozícii pre dobrovoľnícku činnosť. Začala som si vyhľadávať možnosti na internete. V Bardejove hľadali dobrovoľníkov na vstupný filter pred nemocnicou. Kým som však podnikla nejaké kroky – dozvedela som sa o výzve Ministerstva vnútra pre rehoľníkov – ísť vypomáhať k repatriantom. Uvedomila som si, že toto prostredie je veľmi rizikové. V modlitbe pred Pánom som hodnotila pre a proti. Zdravotný stav, realitu komunity, zároveň som si uvedomovala, že sv. Vincent nikdy neváhal posielať sestry do prvej línie, na miesta, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť neobvyklé (bojiská, galejníci, nájdené deti…). Uvedomila som si, že je to miesto, o ktoré sa asi ľudia nebudú biť. A z toho pohľadu to bolo naozaj miesto pre Vincentskú charizmu.

Po dohode s komunitou som sa dala k dispozícii krízovému štábu v Bratislave a hoci to na začiatku vyzeralo tak, že miesto pôsobenia bude Stará Ľubovňa alebo Svidník, nakoniec som bola pridelená na Hotelovú akadémiu priamo v Bardejove. Trikrát denne bolo potrebné vydať stravu,  resp. vyniesť smeti, alebo zistiť nejaké informácie. Vedenie školy so zaangažovanými zamestnancami sa usilovali vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre ubytovaných. Sprostredkovali klientom kontakt na ochotného taxikára, ktorý im vybavoval nákupy. Okrem zabezpečenia stravy sme im zalievali a niektorým aj dávali kávu a čaj.

Iste, bolo to pre nich ťažké, mnohí si prešli svoju „kalváriu“ pri príchode na Slovensko. Bolo tu viacero Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pracovať, ale aj takí, ktorí mali namierené do iných krajín (napr. Belgicka) a prekročením hraníc sa automaticky dostali do karantény. Napriek negatívnemu testu, boli povinní absolvovať celú dvojtýždňovú karanténu na Slovensku. Hoci boli sklamaní, keď som im oznamovala túto nepríjemnú správu, pokoj, s ktorým ju prijali som u nich naozaj obdivovala… v modlitbe na nich naďalej myslím. Kto vie, čo všetko ešte museli absolvovať prechodom cez ďalšie štátne hranice a či už vôbec dorazili do cieľa.

Izolácia, problém so závislosťou, strach z infikovania v zariadení, neistota z výsledkov testov, nefungujúce telefóny, vzdialenosť od rodiny cez celú republiku… to sú len niektoré z problémov, ktoré doliehali na ľudí, ktorí boli nútení pre spoločné dobro stráviť 5-6 dní v repatriačných zariadeniach. Všetci klienti, ktorým som slúžila boli negatívni. Na záver som sa dala aj ja otestovať, aby som mala istotu pri návrate do komunity aj pri nástupe do zamestnania.

Bol to pre mňa požehnaný čas. Aj ja som bola vo väčšej izolácii (bývala som mimo komunity) hoci sa nedala porovnať s tou, ktorú prežívali repatrianti. Ale to očakávanie výsledku testu mi dalo aspoň trochu zakúsiť istý druh napätia a neistoty a tým aj solidarity s tými, ktorým som slúžila.

sestra Damiána dkl

Rada by som sa podelila o moju milú skúsenosť, ktorú som mala počas obdobia, kedy sa celý svet akoby spomalil, zmenil svoj rytmus, no stále tu bolo rovnako milujúce srdce nebeského Otca.

On je Bohom prekvapení. A ako všetci rodičia radi pripravujú malé prekvapenia svojim deťom nielen vtedy, keď majú sviatok, aby ich potešili a prejavili im svoju náklonnosť, tak to robí aj nebeský Otecko voči nám, napr. formou nečakaných pozvaní. O jednom takomto nečakanom pozvaní hovoria aj nasledujúce riadky…

Počas Veľkého týždňa, v čase vrcholenia pôstu, sme si v našej komunite čítali správy, ktoré prišli z nášho provinciálneho domu v Nitre. Jedna zo správ bola aj výzva ministerstva vnútra. Obracala sa na rehoľníkov s prosbou o pomoc v karanténnych centrách z dôvodu ubúdania dobrovoľníkov. Prečítanie tejto správy sa ma dotklo. Moja myseľ a srdce sa nedali odtrhnúť od tejto myšlienky. Tá čoraz viac rezonovala počas celej modlitby sv. ruženca, ktorý sme sa denne v komunite modlievali  o 20 hod. v spojení s celým Slovenskom. Prichádzali mi na um slová sv. Vincenta, ktoré povedal prvým sestrám, keď v 17. stor. vznikala naša malá Spoločnosť dcér kresťanskej lásky: „Je potrebné, aby ste boli pripravené slúžiť chudobným všade, kam vás pošlú: na bojisku, ako ste to urobili, keď vás tam zavolali, úbohým väzňom,  a vôbec všade, kde budete môcť poslúžiť chudobným.“ Ešte v ten istý večer som poprosila moje spolusestry o dovolenie slúžiť v karanténnom centre, odoslala som mail na ministerstvo a čakala, čo sa bude diať. Potešil ma aj súhlas našej p. riaditeľky, ktorá túto moju túžbu poslúžiť videla aj ako prostriedok vyjadrenia mojej viery.

O pár dní som už putovala na stredné Slovensko, do krásneho prostredia Vysokých Tatier. Srdce mi poskočilo od radosti, aké krásne miesto mi Božia Prozreteľnosť pripravila. V karanténnom centre ma na moje prekvapenie uvítali rehoľné sestry. Slúžili tu už niekoľko dní. Ukázali mi ochranné pomôcky, ktoré som mala používať, spôsob ich dezinfekcie a zadelili ma do služby. Mojou úlohou bolo každé ráno, na obed a večer vydávať s ďalšími tromi dobrovoľníkmi stravu pred dvere repatriantov /tj. ľudí ubytovaných v centre/ a vynášanie odpadkov. Mohli byť ubytovaní sami, po dvoch alebo troch. Dôležité zo strany repatriantov bolo, aby si jedlo zobrali 1 min. po zaklopaní na dvere s rúškom na tvári z dôvodu ochrany, nás, ktorí sme im pomáhali. V tomto centre bolo ubytovaných asi 120 ľudí. Okrem rehoľných sestier tu slúžili aj dobrovoľníci, ktorí si zobrali týždeň dovolenky, alebo tí, ktorí boli poslaní svojim zamestnávateľom na výpomoc.

Krásne bolo, keď sme si s repatriantami navzájom kývali v čase ich pobytu na balkónoch a my, dobrovoľníci, sme sa večer vonku prechádzali a prosili v modlitbe za nich a za celý svet.

Po  5 – 6 dňoch prebiehalo testovanie, ktoré robili profesionálni požiarnici. Tešili sme sa, že všetky výsledky boli dobré, repatrianti mohli odísť do domácej karantény a zariadenie sa  zatvorilo na dezinfekciu. Vzhľadom na to, že sa nevedelo, či sa zariadenie čoskoro otvorí, moje ďalšie kroky putovali ďalej na východ Slovenska, do ďalšieho, už väčšieho karanténneho zariadenia vsadeného do krásneho lesného prostredia v okrese Stará Ľubovňa.

Po príchode som bola prekvapená mladými ľuďmi, ktorí tam obetavo slúžili deň a noc. Moja služba v tomto centre bola rozmanitejšia. Repatrianti si cez recepciu mali možnosť objednať na izbu sladkosti, kávu, … Veľmi ma to prekvapilo. Pochopila som, že táto ústretovosť je im ponúknutá z dôvodu väčšej psychickej pohody. Mnohí oddelenie od rodiny, domova, nebezpečie nákazy, či prispôsobenie sa  znášali psychicky ťažko. Do karanténneho centra ľudia prichádzali často v nočných hodinách. Zvuk koliesok na kufri, ktorý sa ozýval aj do mojej izby, prezrádzal nový príjem. Cesta do zariadenia pre mnohých nebola ľahká. Po prechode štátnej hranice čakali aj dlhé hodiny, kým sa dostali autobusom do prideleného zariadenia. Pri ich odchode bolo krásne pozorovať, ako si navzájom vymieňajú kontakty. Dovtedy ich jedinou možnosťou komunikácie bola „balkónová sociálna sieť.“ Mojimi spolupracovníkmi boli študenti – čerství maturanti, vysokoškoláci, dobrovoľní hasiči a mladí z Asociácie samaritánov. Všetkých nás spájala ochota slúžiť a radosť zo služby. 

Som vďačná Bohu za náročnú, no veľmi obohacujúcu skúsenosť, ktorá ma viedla k hlbšiemu uvedomeniu si, že vyjsť zo svojho bezpečia a darovať seba druhému je cestou radosti, cestou Ježiša.

s. Faustína

zdroj: vincent-levice.sk

Tohtoročná slávnosť sv. Lujzy de Marillac v provinciálnom dome DKL v Nitre bola výnimočná nie len tým, že sme si pripomenuli 100 rokov od jej blahorečenia, ale aj tým, že postulantka Simonka Trecaková sa stala novou členkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Po období kandidatúry a postulátu, počas ktorých spoznávala život dcér kresťanskej lásky a rozlišovala svoje povolanie, si dnes obliekla ich rúcho a vykročila na cestu života obetovaného Kristovi v službe chudobným.

Po slávnostnom a zároveň jednoduchom obrade prijatia do Spoločnosti, ktorý sa konal v kaplnke Provinciálneho domu v Nitre, nasledovala svätá omša, ktorú celebroval p.Jozef Garaj, CM provinciálny direktor sestier.

Sestry Slovenskej provincie sa tomu tešia a s vďačnosťou sprevádzajú sestru Simonu svojimi modlitbami aj v tejto etape formácie. Čas seminára je privilegovaným obdobím formácie, je etapou vnútorného prehlbovania, osvojovania si ducha povolania dcéry kresťanskej lásky a života v sesterskom spoločenstve.

Komunity v Nižnom Tagile a v Omsku počas pandémie Covid – 19 odpovedajú na momentálne potreby. Sestry dali k dispozícii auto a vozia lekárov na návštevu chorých, pretože sanitky nestačia. Pomáhajú v sociálnom hoteli chorým bezdomovcom pri základnej hygiene, ošetrovaním, potravinami. Rozvážajú potraviny do rodín v sociálnej núdzi, rozdávajú teplé jedlo, ošatenie, robia zakladné preväzy bezdomovcom.

pozri tu

Takto vyzerá rozdávanie  potravinových balíčkov bezdomovcom v Košiciach. Sú bezdomovci disciplinovaní? Nosia rúška? Čo obsahujú potravinové balíčky? Pozrite si ako prebieha výdaj jedla ľuďom bez domova v týchto ťažkých časoch.

pozri tu

Keďže Pán si k sebe povolal našu generálnu matku sestru Kathleen APPLER, jej úrad do najbližšieho generálneho zhromaždenia preberá generálna asistentka sestra Françoise PETIT. Po konzultácii členiek generálnej rady, bola menovaná sestra Iliana de la Caridad SUAREZ PEREZ za generálnu asistentku Spoločnosti DKL spomedzi členiek súčasnej rady. Veľkodušne prijala túto úloh, preto ju sprevádzajme svojou sesterskou modlitbou.

Tri dni pred vstupom do Veľkonočného trojdnia môžu byť sestry košických komunít účastné videokonferencií o štyroch Piesňach o Pánovom služobníkovi. Z iniciatívy Mons. prof. o.Gabriela Ragana  – pedagóga TF KU nás  v polhodinových vstupoch každý deň jednou Piesňou prevedie o.Jozef Kohut – prefekt kňazského seminára sv.Karola Boromejského v Košiciach.Vo svojom prvom zamyslení nám poodhalil kto Pánovým služobníkom skutočne je, čo ho charakterizuje a aká je jeho úloha. Kladie aj otázku kto sa k nemu prihovára? Cez tieto podnety nás privádza k tomu, ako sa máme aj my samé každodenne formovať Božím Slovom a príkladom Pánovho služobníka.V druhej Piesni o Pánovom služobníkovi nás nasmeroval vnímať, okrem iného, svedectvo Pánovho služobníka o jeho povolaní, ako svedectvo o Božom konaní v jeho živote. To isté sa totiž deje aj v našich životoch. Viac ako o sebe môžeme svedčiť o tom, ako On sám koná v nás. Nanovo nám poukázal na to, že meno Pánovho služobníka je skryté, je iba v Božej mysli. No v dnešnej piesni bolo toto meno odhalené. Na záver nás uistil v tom, že my sme tí, ktorým zasvietilo Svetlo a preto sa máme o to viac snažiť žiť týmto Svetlom autenticitu nášho povolania. V úvahe nad treťou Piesňou o Pánovom služobníkovi nám o. Jozef zdôraznil, že Pánov služobník v tejto Piesni hovorí priamo, je poodhalené jeho zmýšľanie, jeho city. Podčiarkol tiež všimnúť si, že „jazyk učeníka“, ktorý dostal k posilneniu unaveného, k ohlasovaniu Pána, Hospodina má byť i pre nás prostriedkom k tomu, aby sme sa zžili so Slovom. Potom sila Slova môže pôsobiť v nás a cez nás ďalej. Vyzdvihol aj dôležitosť „každoranného“ nie jednorázového kontaktu s Pánom, ktorý máme rozvíjať v každodennom „kurze“ učeníka, ktorý v spojení so skúsenosťou bolesti a utrpenia bude aj náš život robiť vždy o kúsok zrelším. Štvrtou Piesňou o Pánovom služobníkovi bolo dokončené „vyskladanie mozaiky“ o Pánovom služobníkovi. Naša pozornosť bola nasmerovaná na skutočnosť, že v nej môžeme vnímať prítomnosť Pánovho služobníka aj keď nebudeme počuť jeho hlas. Je v nej odkryté, že je mužom bolesti, ktorý dôverne ba až intímne hlboko pozná slabosť, má skúsenosť s bolesťou. Fakt, že spomínaná bolesť je nesená za nás, za mňa – zástupne – chce spôsobiť aj vo mne obrátenie, zmenu zmýšľania. Nech skrze toto uzdravovanie prijmeme pozvanie aj my vykročiť na cestu sebaobetovania.

Predsedníčka Únie vyšších predstavených ženských reholí (UISG) sr. Jolanta Kafka vo svojom štvrtkovom videoposolstve vyzýva členky, aby sa v nedeľu 22. marca pripojili k svetovému dňu modlitieb a solidarity s obeťami súčasnej pandémie. Všetky ženské rehoľné spoločenstvá sú pozvané k účasti.

„Nastal čas, aby každá z nás reagovala na túto svetovú krízu tým, že prejavíme solidaritu,“ apeluje predsedníčka zastrešujúceho zväzu katolíckych rehoľníčok a ako konkrétny príklad uvádza pomoc najmä ohrozeným ľuďom či vďačnosť a poďakovanie tým, ktorí sa starajú o chorých, poskytujú každodenné služby verejnosti alebo sa snažia vyvinúť očkovaciu látku proti koronavírusu.

„Tí všetci sa musia dozvedieť, že sú trvale prítomní v myšlienkách a modlitbách našich rehoľníčok po celom svete,“ zdôrazňuje sr. Jolanta.

Únia na svojich stránkach zároveň zverejnila zvláštne modlitby k tomuto dňu a vyzýva rehoľníčky, aby súčasnú dobu prežívali v pokoji a oddanej poslušnosti, ako na cirkevnej rovine, tak ako súkromné občianky. Robí tak na základe listu, ktorý zasväteným osobám pred niekoľkými dňami adresovali prefekt a sekretár vatikánskej Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Plné znenie Listu k aktuálnej situácii z Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života

Vatikán 16. marec 2020

Drahí zasvätení bratia a sestry, náš Pán dopustil, aby sme toto pôstne obdobie v roku 2020 prežívali osobitným spôsobom; takým spôsobom, na aký nikto nedokázal ani pomyslieť, ani si ho predstaviť. Tento spôsob si naliehavo vyžaduje, aby sme sa každý deň všetci usilovali zmeniť spôsob a štýl nášho života. Zvyčajne počas pôstneho obdobia prebiehajú početné charitatívne iniciatívy a chvíle intenzívnej modlitby a reflexie, a tak sa obnoveným a očisteným duchom pripravujeme na veľkonočné sviatky. V našich komunitách sa vtedy intenzívnejšie konajú liturgické slávenia a stretnutia. Tento rok sme pozvaní prežívať silné obdobie viery s takou istou intenzitou, no úplne odlišným spôsobom. Najúčinnejšie svedectvo, ktoré môžeme vydať, je na prvom mieste svedectvo pokojnej a presvedčivej poslušnosti tomu, čo od nás žiadajú tí, ktorí nás vedú na občianskej a cirkevnej úrovni, prijať všetky nariadenia týkajúce sa ochrany nášho zdravia – ako súkromných občanov alebo rehoľných komunít. Pre každého z nás, jednotlivca aj komunity, je povinnosťou lásky a vďačnosti zintenzívniť modlitbu za všetkých, ktorí nám pomáhajú prežívať a prekonať tieto ťažké chvíle. Autority, správcovia, zdravotníci na každej úrovni, dobrovoľníci civilnej ochrany a vojenské sily, teda všetci, ktorí v súčasnej kalamite poskytujú svoj vzácny prínos, nech sú predmetom našej modlitby a našich obiet! Nech im nechýba vzácny príspevok našej vytrvalej modlitby, ktorú každý z nás môže ponúknuť. Na prvom mieste máme na mysli komunity kontemplatívnych sestier, ktoré chcú byť hmatateľným znamením trvalej a dôverujúcej modlitby za celé ľudstvo. Tiež mnohé naše staršie sestry a bratov, ktorí svojou modlitbou denne sprevádzajú službu a apoštolát tých, ktorí sú zapojení do rôznych aktivít a nešetriac svoje sily sa rozdávajú, aby prišli ku každému bratovi a sestre, čo sú v núdzi. Počas týchto dní ešte s väčším nadšením zintenzívnite tento váš vzácny a nenahraditeľný apoštolát s istotou, že Pán nebude meškať, vyslyší nás a vo svojom nekonečnom milosrdenstve vzdiali od nás tento hrozný bič. Radostne prinesme Pánovi veľkú obetu z nedostatku svätej omše a nemožnosti mať účasť na eucharistickom stole: prežívajme to všetko v hlbokom spoločenstve s tými, ktorí aj pre nedostatočný počet kňazov nemajú také privilégium, aby mohli byť denne účastnými na svätej obete. Tí, ktorí môžu, nech prejavia svoju blízkosť nášmu ľudu konkrétnymi gestami, rešpektujúc usmernenia občianskych autorít a žijúc vernosť svojim charizmám, ako to bolo v každej minulej, ale aj prítomnej dobe. Majme účasť na utrpeniach, úzkostiach, obavách ľudí, ale dôverujme Pánovi, že jeho odpoveď nebude meškať a čoskoro budeme môcť spievať Bohu ako prejav našej vďaky slávnostné Te Deum. Svätý Otec František včera [15. marca] putoval k Matke Salus Populi Romani a ku krížu, symbolu záchrany Ríma od rôznych epidémií. Svätý Otec pripomenul, že nemáme k dispozícii iba technologické a zdravotné prostriedky, ktorými možno poraziť nešťastia a pohromy, ale aj tie, ktoré používali naši predkovia. Sú to modlitba, obeta, pokánie, pôst a charitatívna láska – silné zbrane, ktorými možno vyprosiť od eucharistického Ježišovho srdca milosť úplného uzdravenia zo súčasnej zákernej epidémie. Drahé sestry a bratia, prostredníctvom moderných prostriedkov spoločenskej komunikácie máme možnosť mať účasť na sláveniach a formačných chvíľach; máme možnosť cítiť sa menej osamelými a izolovanými a umožniť tiež, aby aj tie najvzdialenejšie spoločenstvá počuli náš hlas! Vyšlime ku všetkým znamenie nádeje a dôvery; napriek tomu, že v týchto dňoch žijeme v úzkosti a obavách, buďme presvedčení, že ak každý dobre zastane svoju úlohu, pomôžeme spoločenstvu vyjsť z tejto súčasnej tmavej chvíle. S nadšením prijmime výzvu Svätého Otca a s veľkou dôverou sa zverme našej drahej Matke Božskej Lásky (Madonna del Divino Amore). Každý deň, ráno i večer, recitujme modlitbu Svätého Otca: „Ty, záchrana rímskeho ľudu, vieš, čo potrebujeme, a sme si istí, že sa o nás postaráš, pretože tak ako v Káne sa po tejto skúške znovu vráti medzi nás radosť a oslava.“ Pomáhaj nám, drahá nebeská Matka, prežívať tieto ťažké dni s veľkou nádejou, obnovenou jednotou, opravdivým duchom poslušnosti tomu, čo nám bude prikázané, s istotou, že prostredníctvom tejto skúšky raz dosiahneme požehnané a slávne vzkriesenie. S láskou a úctou vás všetkých pozdravujeme a prajeme vám, aby svetlo a láska, vyžarujúce z veľkonočného tajomstva nášho Pána, prenikli celý váš život.

„Ukážeš mi cestu života.

U teba je plnosť radosti,

po tvojej pravici večná slasť.“ Ž 16, 11

V stredu 18. marca 2020 sestra Kathleen APPLER v 68. roku života, v 47. roku sv. povolania, Generálna predstavená Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul sa stretla so svojím Pánom po živote úplne obetovanom Bohu v službe chudobným a Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.

Počas pohrebu sestry Kathleen sme boli všetky spojené v duchu a v modlitbe, aby sme poďakovali Pánovi za jej život a za všetko, čo dala  Spoločnosti.