„Najkrajšia chvíľa môjho života“… Slová sv. Kataríny Labouré, keď sa po prvýkrát stretla s Pannou Máriou. Práve dnes, 18. júla, si takúto chvíľu pripomíname, keď sa v duchu spájame s touto sväticou a premýšľame nad tým, či aj my sme vo svojom živote mali takúto chvíľu ako ona. Čo to bolo? Kedy sme sa takto cítili? Sv. Katarína toto stretnutie s Pannou Máriou opisuje ako najkrajšiu chvíľu jej života. Je nemožné opísať, čo vtedy asi mohla cítiť.
Presne v dnešný deň však aj naša Slovenská provincia prežíva veľkú radosť a vďačnosť, pretože naša postulantka, Gabriela Hojová, bola prijatá do Spoločnosti DKL. Po jednoduchom, ale krásnom obrade prijatia v kaplnke Provinciálneho domu v Nitre sa o 11. hodine konala slávnostná sv. omša, ktorú celebroval o. Jozef Garaj CM, provinciálny direktor.
Stala sa tak jednou z nás, sestier, ktoré túžime nasledovať príklad sv. Kataríny Labouré v jej jednoduchosti, kráse a pokore. Pre sv. Katarínu bol dnešný deň tým najkrajším dňom, pretože mohla byť v blízkosti Panny Márie. Nádherná milosť darovaná jednoduchej a pokornej duši.
Aj naša, teraz už seminárska sestra Gabriela, prežívala krásne okamihy, keď po období skúmania vlastnej duše, srdca, túžob a Božieho smerovania sa naplno rozhodla obetovať svoj život Kristovi a vidieť ho v tých najchudobnejších našich čias. Svojím „Áno!“ dnes vstúpila medzi nás, aby ako sv. Katarína Labouré, bola vnímavá na potreby ľudí, ich hlad po Bohu a láske.
Na príhovor sv. Vincenta a sv. Lujzy, našich Zakladateľov, jej z celého srdca prajeme, aby jej život bol odrazom Božej náklonnosti a vernosti v každom čase.
Nechať sa viesť cez strmé skálie, ruka v ruke, prepletené tváre.
Aj takýmito slovami, by sme mohli opísať dobrodružstvo štyroch našich spolusestier, ktoré si práve v dnešný deň pripomínajú svoj vstup do Spoločnosti DKL. Počas 25 rokov vystriedali viacero komunít i stretli množstvo chudobných, ktorým mohli slúžiť. No snáď najväčším dobrodružstvom ich putovania v povolaní DKL bolo ich budovanie osobného vzťahu s Ježišom Kristom. Ako ony samé vnímajú tento požehnaný čas nám nakrátko priblížili vo svojich odpovediach na položené otázky:
1. Svojím „ÁNO“ pre povolanie v službe chudobným si sa rozhodla stať DKL. Čo zohralo pri tomto tvojom rozhodnutí najdôležitejšiu úlohu?
M: Nejdůležitější bylo to, že Pán Bůh byl trpělivý a čekal na moje rozhodnutí, neomrzelo ho čekat. Svoje povolání, cestu k poznání a rozhodování, vnímám jako takovou mozaiku, kde se vkládají další a další kamínky a ty pak tvoří ten celek. Každý ten kamínek je důležitý. Zpětně jsem si uvědomila, že v mém srdci vytryskla vroucí modlitba k Panně Marii, které jsem svěřovala mnohé.“ PM, prosím, doveď mě tam, kde budu moci být co nejblíže Pánu Ježíši. „To jsem se modlila denně, nevím, kolik roků. Přišla možnost zasvětit se v Mariánské družině. Za dva roky potom jsem odcházela z domova a konečné rozhodnutí padlo na DC na Svaté Hoře, u Panny Marie a s ní.
Ž: Pred 25 rokmi som odpovedala na volanie Pána. Dôvod, pre ktorý som vstúpila do Spoločnosti, bol príklad starších sestier na Mendryke, kde som bola na brigáde. Videla som tam staršie ale i mladšie sestričky ako si navzájom pomáhajú. Bol to pre mňa príklad ako sa žije v spoločnosti sestier. Po práci sme voľné chvíle prežívali v spoločenstve sestier. Boli to pekné chvíle.
K: Povolanie som v sebe pociťovala už ako 13 ročné dievča a možno aj skôr. Kam len siaha moja pamäť vždy som cítila, že chcem patriť Paňu Bohu. Priťahovali ma Božie veci. Po sv.omši vo farskom kostole všetky deti vybehli počas záverečnej piesne, len ja som ešte zostala a modlila sa s našimi ženičkami rôzne modlitby, ktoré mali vo zvyku modliť sa. Vnímam to ako milosť od Pána, ktorý si ma chcel rezervovať pre seba. Podarilo sa mu to a ja som sa nijako nebránila. Obrovskú úlohu v tom, samozrejme, zahrali moji rodičia a vlastne celá rodina. Keď som sa ako 14-ročná stala kandidátkou u dcér kresťanskej lásky ešte počas ôsmeho ročníka Základnej školy, začala som každý mesiac chodiť na formačné stretnutia z Oravy do Beckova. Rodičia mi nikdy nepovedali, že som príliš mladá, aby som si ešte nechala čas, doštudovala, dozrela…Nikdy. Naopak, otec bol vždy priam hrdý na to, že chcem byť rehoľnou sestrou. Bol šťastný a verím, že mu Pán odmení jeho veľkodušnosť večnou radosťou a že už je s ním. Mamka pre mňa vždy bola a je vzorom svätosti, vzorom prežívania životných krížov, vzorom radosti a šľachetnosti. Ona je mojou najdôležitejšou formátorkou až doteraz. Takže, ak sa vrátim k položenej otázke, tak určite som nesmierne vďačná za rodinné zázemie, skromné a krásne.
A: Rozhodnutie pre DKL – univerzálnosť charizmy a láska Panny Márie, ktorú prejavila Spoločnosti.
2. 25 rokov povolania určite prinieslo v tvojom živote rôzne skúsenosti. Za čo je tvoje srdce najviac naplnené vďačnosťou?
M: Každý den je velkou milostí. Jsem vděčná za každé místo, misii, komunitu sester, spolupracovníky a všechny ty, kterým jsem směla a smím sloužit. Pán mě nikdy nenechal na holičkách, nezlomil nade mnou hůl, ale je věrný, milující a milosrdný. Umí si použít i naše slabosti, křehkosti, aby se naplnil Jeho plán s námi.
Ž: Som vďačná Pánu Bohu za prežitých 25 rokov v službe chudobným. Niekedy boli obdobia ťažšie, ale s pomocou Panny Márie som vytrvala. Uvedomujem si, že je to dar pre mňa a pre mojich príbuzných, že som členkou tak omilostenej Spoločností ako je naša.
K: Nesmierne ďakujem za každé miesto, kde som mohla prežiť kus svojho života: Pezinok, Nitra, Rajec, Nitra, Nitrianske Pravno, Nitra, Paríž, Nitra a momentálne Košice. Na každom mieste ma Boh predchádzal svojou láskou a pozornosťou. Všade ma niečomu naučil, všade som mohla rozvinúť niečo iné. Ťažko vybrať, za čo som najvďačnejšia, lebo či som pôsobila na Slovensku alebo v zahraničí, všetko malo svoju krásu. No istotne môžem byť osobitne vďačná za skúsenosť v Materskom dome na Rue du Bac, kde som pôsobila priamo v kaplnke Panny Márie Zázračnej medaily. Ďakujem Panne Márii, že si ma vybrala, aby som jej tam mohla byť aspoň trochu užitočná. Ďakujem za medzinárodnú skúsenosť, ktorá mi pomohla rozšíriť svoje srdce a vnímať všetko s oveľa väčšou „optikou“. No zároveň ďakujem aj za nenápadné úlohy, ktoré môžem v živote plniť tak, že vie o nich iba Pán. Viem, že človek má kvitnúť tam, kde ho Boh zasadí. A tak mu osobitne ďakujem za to, že mi dáva milosť plniť každé poslanie s láskou a radosťou.
A: Za Prítomnosť osobného Boha, za jeho milujúcu prítomnosť
3. Známe porekadlo hovorí: “Nomen omen“ = „Meno je predzvesť“. Platí to aj o tvojom sesterskom mene, ktoré nosíš?
M: Mám ráda jméno, které mi vybrali a smím ho nosit. Miluji vodu i hvězdy i Pannu Marii. No, zatím si spíše připadám tou, která volá, když se potápí, která hledí na maják a hledá světlo, aby plula správným směrem. Toužím však jako ona, ukazovat druhým směr k Bohu, k věčnosti a ke štěstí. Jsem ráda, že právě DKL kráčí cestou milosrdné a sloužící lásky.
K: Moje krstné meno je Eva. Všetci moji súrodenci majú také „sväté“ mená, len ja nie. Trochu ma to stálo, aby som to prijala. Ale Pán mi to uľahčil, pretože som v Spoločnosti dostala meno sestra Klára. Význam tohto mena je bohatý. Znamená to jasná, priezračná, svetlá… Často sa mi to v mnohých situáciách aj potvrdilo. Mnohé veci mi boli a sú jasné, nerada veci komplikujem, teší ma, keď aj ja vnesiem do niečoho trochu svetla a podobne. Meno Klára je mi teda osobitne blízke a ďakujem, že som ho dostala.
A: Myslím, že áno
4. Ako najčastejšie voláš a oslovuješ Boha na základe svojich životných skúseností v tvojom rozhovore s Ním?
M: Můj Pane a Králi, můj milovaný Spasiteli. Moje jediné Dobro.
Ž: Boh je pre mňa ten, ktorý má najlepšie pozná. Stačí len uveriť tejto Pravde. Toto je každodenná práca. Vždy znova začínať. Z toho dôvodu Boh je pre mňa OTEC, ktorého sa chcem i naďalej držať. Keď spadnem ON má zdvihne a povie neplač!
K: Už aj z predchádzajúcich riadkov sa dá zistiť ako najčastejšie oslovujem Boha pri rozhovore. Rada mu hovorím „Pán“ alebo „Pane Ježišu“. Chcem, aby on bol Pánom môjho života, aby vládol nad všetkým. On si ma vybral a ja som jeho. Má právo som mnou zachádzať ako sa jemu páči. Nech to však neznie ako nejaká rezignácia. Naopak. Ja svoj vzťah s Pánom prežívam v istote, že On aj tak všetko urobí pre moje dobro, veď ma miluje a už toľkokrát mi to prejavil a dokázal.
A: Jeho Menom
5. Určite vo svojom živote potrebuješ občas REŠTART ako aj my všetci. Čo ti v tom pomáha?
M: Od určité doby si musím hlídat odpočinek. Někdy musí více odpočívat tělo, tedy hledám fyzický odpočinek a zdravý spánek, pěkné společenství. Jindy potřebuje odpočívat hlava, a tak hledám spíše ticho, ráda tvořím rukama drobnosti, vezmu pěknou knihu. Pramenem každého odpočinku a restartem je Pán a setkání s Ním a to mohu vždy a všude.
Ž: Čo mi pomáhalo a pomáha je na prvom mieste čas strávený pred mojím Otcom a potom spoločenstvo spolusestier. To je odrazový most pre mňa, aby služba bola svedectvom, že patrím Bohu.
K: Keď cítim, že začínam vlažnieť, vtedy buď potrebujem dobrú svätú spoveď a zintenzívniť modlitbu alebo viac slúžiť chudobným. Som však veľmi vďačná za to, že mám pekné spoločenstvo a dobré spolusestry, ktoré sú mi povzbudením a oporou. Ďakujem Pánovi, že mi doteraz vždy pomohol prejsť cez ťažšie situácie a naučil ma, že ak budem všetko robiť s láskou, tak budem šťastná. Áno, k reštartu mi pomáha úmysel robiť všetko s láskou a vtedy, hoci sa vonkajšie okolnosti nezmenia, zmení sa postoj môjho srdca a to je ten pravý reštart.
A: Modlitba, prechádzka prírodou, stretnutie s inými a úprimný dialóg
Toto sme my pred 25.rokmi 🙂
Všetkým jubilantkám zo srdca blahoželáme, sprevádzame modlitbou a do ďalších rokov vyprosujeme vernosť a vytrvalosť v slúžiacej láske!
Na víkendové stretnutie s Pannou Máriou Vranovskou priputovalo do Vranova u Brna spolu so s. Margitou (z komunity Bno – Lesná) 32 účastníkov z Brna – škola Lerchová a z farnosti Brno-Lesná. Počas celého víkendu pri programe pomáhali 4 animátori a sestričky. Program bol veľmi pestrý aj bohatý na hry, súťaže, v ktorých deti získavali body, za ktoré dostali “duháky” – (malé farebné žetóny) a za ne si mohli vybrať v obchodíku Noeshop plyšáky, darčeky či sladkosti. V programe nechýbalo hľadanie pokladu, výstup na skaly, šport, táborák a večer sme deťom premietali film o Noemovej arche. Na záver bola skúška odvahy, ktorú deti sledovali so zatajeným dychom. Deň sme začínali modlitbou a tiež ukončili motivačnou meditáciou detí, kde mohli zo srdca poďakovať za to, čo cez deň zažili a čo ich oslovilo. Mariánka Markétka namaľovala dúhu, do ktorej deti umiestnili zapálené sviečky ako symbol toho, že každý má byť svetielkom viery vo svojom okolí. Ak nebudeme horieť, nemôžeme zapaľovať. Bohu vďaka za tento čas milostí a sily, za radosť detí, ktoré ani nechceli odísť domov a už mali záujem o ďalšiu podobnú akciu, kde by im bolo dobre a kde by sa duchovne osviežili.
Markétka ze Sdružení mariánské mládeže doplnila: “Na víkendovky mariánek jezdím už dlouho a moc se mi tam líbí. Poznávám nové lidi, potkávám se s kamarády, které často nevidím, ale vzdělám se tam i po duchovní stránce. Program je vždy zábavný a moc se mi líbí nápady a témata víkendovek, a v neposlední řadě je tam skvělý kolektiv.”
Dnes 24. júna 2021 si po prvýkrát v histórii Slovenskej republiky pripomíname Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Pri tejto príležitosti sa dňa 23. júna 2021 na Úrade vlády SR v Bratislave uskutočnilo stretnutie rehoľníkov s premiérom Eduardom Hegerom. Za rehoľníkov sa stretnutia zúčastnilo šesť rehoľných sestier, priamych účastníčok Akcie R zo štyroch reholí. Z našich sestier to bola s. Nonnáta Vrbová a s. Notburga Galbavá. Sprevádzala ich s. Veronika Hanáková.
Pri príležitosti tohto nového pamätného boli pozvané na úrad vlády rehoľné sestry, ktoré boli počas komunistického režimu násilne internované v sústreďovacích kláštoroch, väznené a následne zneužité na nútené práce. Vo svojom príhovore premiér vyzdvihol hrdinstvo rehoľníkov, poďakoval za ich nezlomnú vieru, odvahu a vytrvalosť, s akou znášali neľahké obdobie prenasledovania vtedajšej komunistickej moci. S dojatím si všetci prítomní vypočuli krátke svedectvá prítomných sestier, ktorým v rozkvete života boli odňaté základné práva a slobody, ale napriek všetkému vytrvali a zostali verné Pánovi a svojmu povolaniu. Rehoľníčok a rehoľníkov, ktorým boli takto hrubo porušené základné práva a slobody, bolo viac ako 5 000.
Asi som avizovala, že po Veľkej noci budem meniť svoje pôsobisko a tak som sa
presunula zo severu od Tripoli späť k Bejrútu do asi 15 min vzdialeného mesta Zouk Mikael. Mesto leží pri mori v kopci, je to veľmi staré kresťanské mestečko, sú tu kostoly maronitského obradu, gréckokatolícke aj pravoslávne. Teraz tu pribúda sýrskych prisťahovalcov, ale mešitu tu zatiaľ nemáme. Je to veľmi cítiť v spoločnosti i v atmosfére. Je tu oveľa príjemnejšie podnebie, aj keď je vlhko, nie až tak, ako na severe, momentálne máme príjemných 30˚C ešte vraj neudreli úplne páľavy. Máme krásny výhľad na Harisu – hlavné mariánske pútnické miesto zasvätené Panne Márii Patrónke Libanonu, ktoré je na kopci oproti nám. Tiež z vrchných poschodí vidíme na more, zvlášť rada sledujem úžasné západy slnka.
V komunite je nás päť, ja som najmladšia, sestra služobnica má k 60-tke a ostatné 3 sestry okolo 80 rokov. Bývame, ako je tu zvykom, v areáli veľkej školy, sestry tu zabezpečujú kresťanské vzdelávanie pre celý región od jasličiek, cez materskú, základnú až po strednú technickú školu sv. Jozefa. V areáli je kinosála, ihriská, gymnastická sála, 2 knižnice. Zároveň v spolupráci s Maltézskymi rytiermi prevádzkujeme pomerne veľký dispenzár vzdialený asi 7 minút cesty autom dolu kopcom. Je to akoby malá poliklinika so 6 ambulanciami, na ktorých sa počas dňa strieda niekoľko lekárov od obvodných cez snáď všetkých špecialistov, denne funguje zubár a poobede detský psychológ, logopéd, rehabilitačný pracovník. Tiež máme v rámci objektu laboratórium a lekáreň. Pracuje tu tiež sociálny pracovník, ktorý zaraďuje ľudí do kategórie podľa odkázanosti, ako by sa u nás povedalo. Pretože Maltézski rytieri ponúkajú mnohé projekty zo zahraničných dotácií, a podľa určenej kategórie majú pacienti nárok buď na úplne bezplatné vyšetrenie alebo si prispievajú malou čiastkou. Prichádza k nám veľa Sýrčanov, Palestínčanov (každý nový konflikt spôsobí presídľovanie obyvateľov.) Takisto tu pracuje ako au pair a nízke práce vykonáva veľa Bangladéšanov, Afričanov a tiež som sa už viac ráz stretla (dokonca si aj pohovorila:) s Rusmi. Som veľmi vďačná, za službu, lebo slúžime naozaj chudobným, na našu pomoc odkázaným ľuďom. Prichádzajúci majú veľkú dôveru voči sestrám, sme zároveň zodpovedné za túto službu, takže som takým styčným dôstojníkom, (zároveň si vybavujem potrebné doklady o vzdelaní, kvôli licencii). Systém práce je iný ako u nás, takže sa učím pracovať po novom, zároveň mám na starosti sklad a projekty napr.: dento balíčky pre deti so zubnou pastou a kefkou, je tu veľký nedostatok jednorazových plienok, či vložiek, takže, je to pre nich veľká pomoc, keď dostanú tieto pomôcky zdarma a že ich vôbec dostanú. Vieme požičať tiež invalidné vozíky a rôzne chodítka. Je tu napr. nedostatok analgetík a vitamínov, takže zase veľa ľudí príde hľadať lieky k nám. Zároveň pomaly začíname podomovú službu, aby sme mohli navštevovať a slúžiť ľuďom v ich zväčša skromných príbytkoch, ako som mala možnosť vidieť. Takže služba je v niečom podobná, ako poznám z Bratislavy, len ľudia sú tu hlavne cudzinci, v ešte horších životných podmienkach. Situácia politicky aj ekonomicky žiaľ napreduje stále k horšiemu. Vláda, prevažne moslimská podporuje prílev utečencov, domáci, zvlášť kresťania, to však vnímajú ako islamizáciu. Mnohí odchádzajú za lepšími a stabilnejšími životnými podmienkami do Francúzska, či Kanady a Sýrčania, či palestínski mohamedáni sa sťahujú do ich príbytkov, majú viac žien a detí a tak už je prevaha moslimského obyvateľstva v krajine, čo sa podpisuje na znižovaní životnej úrovne, ale aj na ovzduší, je viac násilnosti, nepokojov a neporiadku. Problémy sú tu iného rázu ako u nás a aj sa inak riešia. Žiaľ všade rastie korupcia, aj v kruhoch okolo kresťanského prezidenta maronitu. Teraz je napr. nedostatok benzínu, či plynu, preto máme často vypnutú elektrinu, vlastný zdroj šetríme, aby vydržal aj pre školu aj pre náš dom, takže napr. večer už po našej 20. hodine sa u nás vypne prúd a elektrina nie je celú noc a zapne sa až ráno po 6. hodine. S tým súvisí zdražovanie potravín, hlavne mäsa, ktoré si niektorí ľudia už nemôžu ani dovoliť. Vládne tu napätá atmosféra a denne sú protesty a štrajky, výsledky však nevidno. Ľudia sa s dôverou utiekajú k Bohu a Panne Márii svoju vieru prejavujú navonok, bez problémov, všade vidno kresťanské symboly, obrazy, pacienti majú často na krku ruženec a tiež sa ho počas čakania modlia, podobne aj u moslimov vidno ich “ruženec”, ktorý premŕvajú v rukách. Minule prišiel jeden pacient k ušnému lekárovi a robili sme výplach uší, no nie a nie to dostať z ucha von, pacient sa nahlas začal modliť k sv. Charbelovi a hneď to povolilo a všetko zlé sa z ucha vyplavilo, spolu s lekárom a pacientom sme povzdychom poďakovali sv. Charbelovi za pomoc a išli sme ďalej. 🙂
Som tiež veľmi rada, že aj covidová situácia sa tu zlepšuje a že mám možnosť vidieť už trocha viac normálny život, aj keď všetky aktivity ako napr. práca s mariánskou mládežou, misijnými dobrovoľníkmi a rôzne stretká, ktoré prebiehajú v našom kostole viac ráz do týždňa sa ešte nerozbehli naplno.
Takže, keď si spomeniete v modlitbe na chudobných v tejto krajine a tiež na tých, ktorí sa snažia napriek nepriaznivej situácii konať nezištne dobro, budem veľmi vďačná! Tiež pozdravujem a pamätám v modlitbe! sr. Judita
výhľad z okna na západ slnka
kostol zasvätený Božskému Srdcu
dispenzár
ambulancie v dispenzári
v deň keď prichádza pediater, zväčša prichádzajú cudzinci s deťmi
spolupráca s Maltézskymi rytiermi pri testovaní
dispenzár
vyšetrenie pacientov z Bangladéšu
pomoc libanonskej rodinke formou DENTO balíčkov z projektu Maltézskych rytierov
5.júna 2021 sme v našej malej farnosti Perečín prežívali deň detí. K tomuto sviatku prispelo svojou láskou a pomocou veľa dobrých a obetavých farníkov, otcovia lazaristi, členovia AIC a my – sestričky. Spoločnými silami sme pripravili pre deti pohostenie, atrakcie, zábavné a kreatívne aktivity. Deti nič neodradilo, ani dážď, ani zlé počasie. Všetci prežívali radosť a aktívne sa zúčastňovali všetkých aktivít a súťaží. Okolo100 detí prežilo krásne chvíle odpočinku a vzájomného povzbudenia. Napokon všetci chválili Boha za Jeho nekonečnú dobrotu a možnosť vytvoriť krásne spoločenstvo. 13.júna 2021 sme prežili ďalšiu krásnu udalosť – Slávnosť 1. svätého prijímania spolu s 12 deťmi našej farnosti. Celý rok sa aktívne pripravovali a prichádzali na katechézu. Zodpovedne a horlivo sa snažili prichádzať na sväté omše a zapájať sa aktívne na živote farnosti. Máme radosť z toho, že naši malí farníci sa nenechali odradiť ani pandémiou koronavírusu. Nasledovali túžbu prijať Pána Ježiša napriek všetkým ťažkostiam uplynulého roka. V nich pokračuje život našej malej farnosti. Ich horlivosť je nám všetkým na povzbudenie. Ďakujeme im a Bohu za nich. Nech Boh žehná a dá vyklíčiť dobrému semenu, ktoré zasial do ich sŕdc. S láskou: sestry Perečín.
Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že vigíliu pred slávnosťou Božieho Tela, ktorá sa tu na Ukrajine slávi v nedeľu po Najsvätejšej Trojici, si urobíme stretnutie u nás v Svaľavskej komunite s našimi mladými z farnosti Pidpolozzya vzdialenej asi 30 km. Pricestovali ranným spojom na sv. omšu, krátko sa stretli s pátrami salvatoriánmi, ktorí spravujú aj ich farnosť a spoločne sme si to namierili do nášho bytu.
Kto je sv. Vincent a kto je sv. Lujza? Milosrdný Boh im vo svojej láske daroval charizmu a oni ten dar prijali a žili. Čo to pre nás znamená? Spoločná reflexia, ktorá nasledovala po tom, ako túto tému predstavila sestra Joana cez slovo a obraz, odkryla nové obzory. Mladí si všímali zrod povolania u našich zakladateľov. Postrehli, že Vincent spočiatku vykročil na cestu kňazstva s úmyslom zabezpečiť rodinu, ale Boh mu dal spoznať iný smer – povolal ho za apoštola chudobných. Dôležité je odpovedať na povolanie a Pán už povedie. Na živote Lujzy si všimli, že príbuzní niekedy kladú prekážky Božiemu volaniu. Lujza spočiatku príbuzných poslúchla a vydala sa, ale jej túžba aj tak našla Ježiša v chudobných.
Títo siedmi mladí z malej farnosti, ktorí spontánne tvoria spoločenstvo bez ohľadu na vekové rozdiely (10-17rokov), sa angažujú – napr. pravidelne upratujú svoj nový kostolík, alebo pozvú svojich kamarátov na svätú omšu. Bolo pre nich celkom prirodzené, že nám pomohli s prípravou obeda a po ňom poumývali aj riad.
Po obede sme plánovali prejsť a pomodliť sa krížovú cestu, ktorá je pozdĺž chodníka na vrch Ostrá a z vrcholu s krížom, čo v noci svieti, sme chceli mať výhľad na mesto a majestátny vrch Stoj. Začalo nám však pršať, tak sme zvolili alternatívny program. Pozreli sme si jeden diel z filmu Katolicizmus (Robert Barron, USA), ktorý neodolateľným spôsobom vťahuje na cestu do hlbín viery. Tento diel hovoril o tajomstve Eucharistie, o tom, že svätá omša je privilégiom zjednotenia sa s Pánom, preto tí, ktorí sa na nej aktívne zúčastňujú, definitívne sa menia a nevracajú sa na staré cesty. Mladí zauvažovali nad tajomstvom Eucharistie, chleba a vína, Tela a Krvi: aké jednoduché a zároveň hlboké!
Prišiel čas odchodu a my sme si povedali, že naše stretnutie bude mať ešte pokračovanie – stretneme sa, keď bude priaznivejšie počasie a vyberieme sa na krížovú cestu nad naše mesto. A určite ešte spolu vystúpime na vrch Vysoký kameň nad ich dedinou.
Centrumpomoci rodinám sv. Lujzy v Starej Boleslavi pokračuje v materiálnej pomoci hlavne matkám samoživiteľkám. Prichádzajú si pre potraviny, drogériu, oblečenie, obuv a použité, ale funkčné vybavenie do domácnosti.
Pri stretnutiach a rozhovoroch ženy spontánne hovoria aj o svojich vnútorných bolestiach, zraneniach a vyčerpanosti.
Po modlitbe a premýšľaní, ako im lepšie pomôcť, pozvali sme ich na stretnutie do priestorov farského centra a zároveň sme pozvali aj psychologičku a kazateľa Církvi bratskej, ktorý je otcom 5 detí.
Témou rozhovorov boli: sebadôvera, sebavedomie, sebaúcta. Niektoré zo žien boli vychovávané v detskom domove, prešli si telesným i psychickým týraním od partnerov, šikanou a ponižovaním už od školských lavíc. Všetky tieto zranenia si nesú zo sebou a pritom chcú čo najlepšie zvládnuť úlohu matky. Na stretnutí prišlo aj na otázky, kde je Boh, keď je na svete toľko bolesti. Existuje vôbec? Odpoveď sme hľadali vo Sv. Písme.
Skúsenosť, že sa o ne a ich problémy niekto zaujíma, je ochotný ich počúvať, povzbudiť, bola pre ne veľmi silná. Ich tváre, v ktorých je hlboko vrytá bolesť, sa vyjasnili a ich oči sa začali usmievať. Prejavili záujem aj o ďalšie stretnutie. Určite bude! Nech vedia a nadobudnú istotu, že sú milované tou najväčšou LÁSKOU. Nech je Pán za všetko pochválený.
Komunita Dcér kresťanskej lásky v Lokci pôsobí už 11 rokov. Spočiatku bola ich služba zameraná najmä na deti a mladých vo farnosti a ich formáciu pre vstup do Združenia mariánskej mládeže. Neskôr sestričky začali pomáhať aj chorým, ľuďom bez domova a tým, ktorí to potrebujú. Častá návšteva takýchto ľudí v ich domovoch a počúvanie o ich starostiach, ale i radostiach prináša obohatenie pre všetkých.
Asi pred šiestimi rokmi prijala komunita ďalšiu výzvu. A tak sa ich služba rozšírila o pomoc tým, ktorí majú problémy v rodinách, kde hrozí rozvod, kde trpia psychickými poruchami, prípadne prepadli rôznym závislostiam ako alkohol, drogy, automaty… Nie je to ľahká úloha, ale prosiacich o pomoc je stále veľa. Človek sám je v tomto svete plného utrpenia často bezmocný, ale keď do tohto všetkého vstupujeme s Nebeským Otcom, On sám nám postupne ukáže, ako sa dá podať pomocná ruka aj v mnohých ťažkých a neriešiteľných situáciách.
Príbehov, ale i zázrakov, ktoré na tomto mieste zažili je celkom dosť a stoja za to, aby sa spomenuli aspoň niektoré z nich. Možno oslovia aj vás a možno sa v nich nájdete, pretože riešite podobné problémy a nevidíte žiadne východisko.
Sestričky v Lokci rady spomínajú na pána, ktorého našli v dome bez vody a elektriny. Pod vplyvom alkoholu človek prestane riešiť všetko okolo seba a postupne okrem rodiny stráca aj vlastnú hodnotu. Zrazu zistí, že nepotrebuje ani to základné na prežitie, pretože to jediné, čo mu stačí, je plná fľaša. Aj keď sa dotyčný pán zúčastnil protialkoholického liečenia, opäť ho toto pokušenie dostalo. Boh však stále čaká a nepočíta naše pády. Vždy má pripravenú ruku, aby nás zdvihol, aby nám vrátil našu hodnotu. Pri jednej z návštev mu jedna zo sestričiek povedala: „Ja neviem, či tu máme ďalej chodiť. Čo by mi na to povedal sv. Vincent!?“ Pán sa odmlčal a potom so slzami v očiach povedal: „Áno, sestrička, príďte!“ No ak si pomyslíte, „aký šťastný koniec“, musíme vás sklamať. Niekedy to nie je také jednoduché, no aj títo ľudia si zaslúžia našu pozornosť a lásku. Možno je potrebné im zakaždým ukazovať nádej, ktorú už dávno stratili. Veríme, že príde čas, kedy sa aj on otvorí Bohu a zanechá alkohol, ktorý ho momentálne stále drží v otroctve.
Pokušení tohto sveta je veľmi veľa a doliehajú hlavne na mladých ľudí. Najmä vo forme drog, ktoré im pomáhajú zabudnúť na problémy a ponúkajú ľahké riešenia. Aj tu však boli sestričky svedkami zázraku. Jeden mladý človek, ktorý prepadol drogám, často vravieval: „Už nechcem takto žiť. Už mi ani droga nechutí, ale musím si ju dať!“ Pod vplyvom omamných látok bol zvyčajne mimo reality, mal halucinácie. Niekoľkokrát si chcel vziať život, ale nepodarilo sa mu to. Ani tu však Boh nemávol nad ním rukou. Práve naopak. Vždy je pripravený byť tu s nami a pre nás, nech prežívame čokoľvek. Práve vďaka modlitbách a Božiemu riadeniu tento mladík momentálne nastupuje na liečenie. Komunita sa z toho veľmi teší a verí, že každý krok a snahu zmeniť sa, Pán Boh požehná.
Niektorí z ľudí, ktorých sestričky navštevujú, majú v Zdravotnej poisťovni vysoké dlhy, preto ich nemocnica nemôže prijať. I v tomto im Pán Boh až zázračne pomáha. Raz ich navštívil pán, ktorý im daroval značnú sumu peňazí pre pomoc tým, ktorí to budú potrebovať. O pár dní neskôr, vybavovali liečenie pre alkoholika, u ktorého zistili vysoký dlh v poisťovni až s hrozbou exekúcie. Uvedomili si, že je to práve tá istá suma, ktorá im bola darovaná. Videli v tom Božie riadenie. Dlh sa zaplatil a on mohol nastúpiť na liečbu. Teraz si to spláca a sestričky môžu vďaka týmito vráteným peniazom pomáhať ďalším. Zázrak? Áno, ale ak spolupracujete s Bohom a s dôverou mu odovzdávate všetky problémy a ťažkosti, potom je to Jeho odpoveď. Odpoveď otca, ktorý sa stará o svoje deti s veľkou láskou.
Pred pár rokmi začali pomáhať aj deťom, ktorých matka striedala partnerov. Najstarší syn (9 rokov) dokonca spával s nožom pod vankúšom. Často sa vyhrážal, bil brata aj mamu, bol zlý, kričal na celý svet. Možno si poviete, čo je už toto za správanie. Takému načo pomáhať. Avšak krik tohto chlapca a jeho konanie bolo krikom o pomoc. Matkiným životom bol veľmi zranený. Komunita sa mu snažila vybaviť pobyt v rôznych detských liečebniach a neskôr aj v detskej psychiatrickej liečebni, kde hľadali preňho odbornú pomoc. Medzitým sa rodina presťahovala do inej obce, a tak o ňom dlho nepočuli. No neustále modlitby sestričiek boli s ním. A Pán koná… Koná stále, aj keď to my nevidíme. Pred pár mesiacmi sa stretli. Vyrástol z neho naozaj pekný mladík. Oslovil jednu z našich sestričiek: „Ako sa máte, sestrička?“ Prehovorili spolu pár slov a spomenul, že sa momentálne zdržiava viac u babky ako u mamy. „Keď budeš niečo potrebovať, príď, vieš kde bývame,“ povzbudila ho jedna zo sestier. Domov a bezpečie, to je to, čo neustále hľadáme, či máme 9, 19 alebo 69 rokov. A práve to ponúka Boh aj cez naše ruky. Buďme vnímaví na ľudí, ktorí sú okolo nás, možno tiež potrebujú počuť podobnú vetu.
Na ďalšieho muža upozornil sestričky dôstojný pán, ktorý autom prechádzal okolo neho. „Sestričky, ja musím ísť za svojimi povinnosťami, ale na zemi pri obchode sedí opitý človek, ktorému treba pomôcť.“ Sestričky teda šli a odviezli pána domov. Mal 3 možnosti. Buď mu bude zavolaná sanitka, pretože bol vo veľmi zlom stave, alebo ho do nemocnice hneď vezmú autom, alebo tá najhoršia možnosť… smrť. „Ja sa nechystám zomrieť!“ vykríkol. Bol však celý žltý. Sestričky si teda povedali, že tu nezmôžu nič, tu musí konať Boh. A tak sa začali modliť. Pánovi, ktorý všetko odmietal, povedali, že Pán Ježiš sľubuje záchranu za modlitbu k Božiemu milosrdenstvu. „Tak počkajte,“ povedal. Odišiel do druhej izby, priniesol krížik a začali sa spolu modliť. Vzbudili si aj úkon viery, nádeje a lásky. Oslovili aj jeho príbuzných, ktorí ho najbližšie dni navštevovali, ale nemocnicu stále odmietal. Až po štyroch dňoch súhlasil. Keď sa im s Božou pomocou podarilo pána dostať do nemocnice, hneď naňho upozornili nemocničného kaplána. Komunita sestričiek ho odovzdala v dôvere do rúk Pána Boha a Panny Márie. Neskôr sa dozvedeli, že niekoľko dní po zaopatrení dotyčný pán zomrel. Vďaka Bohu, že mohol prijať sviatosti a že v závere svojho života otvoril svoje srdce Bohu a Jeho milostiam. Aj tu boli svedkami zázraku. Zázraku, že Boh je Ten, ktorý nás hľadá prvý, aby mohol naše rany naplniť svojou nekonečnou láskou.
Posledný príbeh, ktorý stojí za zmienku, je o človeku, ktorého sestričkám do cesty určite poslal sám Boh. Ako dieťa bol v detskom domove. Z toho vyplýva, že život mal naozaj veľmi ťažký už odmalička. Pri jednom stretnutí, keď bol pod vplyvom alkoholu, veľmi klial, kričal na sestričky, nadával… Raz sa s ním stretla jedna zo sestier, keď niesla sv. prijímanie chorým. Urobila len veľmi malé, no krásne gesto lásky. Podarovala mu čokoládu, ktorú dostala. Prekvapilo ho to. Ktovie, kedy mu naposledy niekto niečo daroval len tak. Aká maličkosť a ako dokáže roztopiť ľad v srdci. Sestrička mu darovala aj Zázračnú medailu. Vlastne túto medailu dávajú sestričky všetkým, aby takto ľudí zverili pod ochranu Panny Márie a nechali jej voľnú ruku, aby mohla konať v ich životoch. A Panna Mária konala. Tento pán nosil túto medailu stále so sebou a postupne sa jeho život začal meniť. Prečo? Pretože prijatím daru otvoril svoje srdce pre Boha a jeho lásku. Už je to 5 rokov, čo nepije, pracuje a spolu s jeho kamarátmi veľmi rád navštevuje sestričky. Často prídu aj pomôcť, zvlášť v zime, keď je potrebné odhrnúť sneh. A komunita ich veľmi rada privíta a pohostí teplým čajom, kávou a nejakou sladkosťou. Vytvoria tak aspoň na malú chvíľu domov, rodinu, bezpečie a prijatie.
Príbehy, životy, osudy, zázraky…Môžeme to nazvať akokoľvek. S pokorou však musíme priznať, že sú to práve chudobní, ktorí nás učia vidieť Boha medzi nami v každodennom živote. A vďaka nim sa môžeme deliť o zázraky, ktoré Boh koná v ich i v našom živote.
Sme radi, že k tomu Boh používa aj sestričky z komunity v Lokci. Nech je za všetko oslávený.
Už v stredu 16. júna 2021 o 17:30 v relácii Doma je doma na tému: Boží služobník Ján Havlík si s P. Tomášom Brezánim CM, sr. Stanislavou Jadroňovou DKL a Peterom Sabom priblížime jeho svätosť. Jeho život bol životom obetavého muža, ktorý skutkami svedčil o trvalo platných hodnotách. Bol svedkom viery, ktorý slúžil pravde i za cenu svojho života. Strávil niekoľko rokov vo väzení a na nútených prácach v uránových baniach. Po jedenástich rokoch utrpenia bol smrteľne chorý pacient prepustený na slobodu. Zomrel vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. Moderuje Janka Lakomčíková
