Aj tento rok (21. a 22. augusta) v našom spoločenstve môžeme ďakovať Bohu spolu s našimi šiestimi sestrami za dar ich zasväteného života. 50 rokov je krásna doba naplnená skutkami milosrdnej lásky, služby samému Kristovi v osobe tých najchudobnejších.
Pri tejto príležitosti sme im položili zopár otázok, aby sa s nami podelili o svoj pohľad späť, pohľad na svoju cestu za a s Kristom.
1. Viete si spomenúť na prvé kroky, ktoré vás nasmerovali do Spoločnosti DKL? Ako si spomínate na tie chvíle?
L: Roku 1968 boli v našej dedine misie. Nasmerovali ma na duchovný život. Raz pri sv. omši ma veľmi oslovila kázeň p. V. Olosa, ktorý povedal, že keď je chvíľa premenenia, na slová kňaza… vstupuje do hostie živý Boh – Ježiš. Veľmi sa ma to dotklo a vo chvíli premenenia som sa rozplakala, čomu sa moje kamarátky divili. Dostala som milosť VIERY. Potom som čítala život Krista (od Papiniho), Fatimu a iné knihy. Začala som túžiť po čistote duše a zasvätení sa Pánu Bohu. Už v puberte som bola ohúrená pravdou, že raz musím zomrieť… Existencia Boha a fakt, že raz zomriem a pôjdem pred súd Boží mi k rozhodovaniu pre život s Bohom, pomohli. Hovorila som si, že veď to bude najlepšie prežitý život – zasvätiť sa Bohu. Vtedy som nevedela, že je veľa reholí. Bolo mi jedno kde, pre mňa bolo hlavné – patriť Pánu Ježišovi.
J: Boli to kroky s radosťou, keď som sa bola prihlásiť v Beckove a potom ďalšie kroky v službe v domovoch dôchodcov. Hoci som nevedela, čo budem robiť, ale mala som v duši cieľ, zasvätiť sa Bohu a to mi dávalo odvahu a silu.
R: Významnú úlohu v tom zohrala prvá dcéra kresťanskej lásky, ktorú som stretla vo vlaku ako študentka na strednej škole. Cestovali sme so spolužiačkou domov. Prisadla si k nám jedna žena, jemná, skromná, nenápadná, no pritom veľmi očarujúca. Žiarila z nej zvláštna vnútorná krása, ktorá veľmi priťahovala. Zdala sa mi niečím zvláštna, tajuplná. Nadviazali sme rozhovor, prejavila o nás záujem, pozvala na návštevu. A tak sa postupne odhaľovalo tajomstvo, ktoré v sebe nosila. Bola to sestra v civile. Vnímala som, že je plná Boha, zasvätila sa mu, žije pre Neho a s Ním. Božia láska cez ňu preteká a vylieva sa na iných. Bola to sestra Terézia Hovancová. Na duchovných cvičeniach, ktoré mi ona sprostredkovala, sa ma páter Orješek, CM opýtal, čo si myslím, kde ma Pán Boh volá, či do manželstva alebo do Bohu zasväteného života. Jednoznačne som mu odvetila, že sa chcem vydať a mať veľa deti. Odporučil mi, aby som sa modlila za dobrého manžela. Ja som to zobrala veľmi vážne. Každý deň som prosila Pannu Máriu, aby ona vybrala pre mňa toho najlepšieho manžela. A ona mi ponúkla svojho vlastného Syna. Na nasledujúcich duchovných cvičeniach sa ma páter opýtal: „Pamätáš sa, čo si mi pred rokom povedala?“ Áno, také nevyspytateľné sú Božie cesty a jeho volanie.
V: Som vďačná Bohu za dar viery. Keď si spomínam na prvé kroky, tak si uvedomujem, že som osobne nepoznala žiadnu rehoľnú sestru. Keď som chodievala na púte do Levoče, tak som nejakú sestričku zahliadla, no v srdci som vnímala, že v ňom vždy bola túžba stať sa rehoľnou sestrou. Prostredníctvom pána farára som sa dostala k vincentkám. Keď som už odchádzala z domu, šla som do kostola, kľakla si pre oltár a povedala som si: „Pane Ježišu, idem do Čiech k sestričkám, nikoho tam nepoznám, ale ja tam idem za Tebou a Ty si tam… a to mi stačilo.
2. Prežili ste už 50 rokov vo svätom povolaní, dá sa povedať, že už máte takýchto rokov viac za sebou ako pred sebou… O čo v tejto etape vášho zasvätenia teraz najviac prosíte?
L: Obraciam sa na Pannu Máriu – Nevestu Ducha Svätého, aby mi vyprosila Ducha Svätého, aby som Ním vedená poznávala a plnila vôľu Božiu. Prosím Ducha Svätého, aby mi pomáhal prijímať a prežívať v odovzdaní do vôle Božej všetko, čo mi život prináša. Prosím o milosť modliť sa srdcom.
J: O vytrvalosť v povolaní až do smrti, aj keď sú určité ťažkosti a aj zdravotné problémy.
R: Predovšetkým ďakujem Bohu za každý prežitý deň. A o čo prosím? – O múdrosť srdca, aby som bola dobrým nástrojom v Božích rukách, aby som zo dňa na deň vzrastala v láske, dôvere a odovzdanosti.
V: Najviac prosím o lásku, vernosť a vytrvalosť vo sv. povolaní. Ďakujem Bohu za spolusestry, za ich obetavosť a dobrý príklad.
3. Pamätáte si nejaký okamih zo svojho života, keď ste zreteľne zahliadli tvár Krista v osobe chudobného? Podelíte sa oň s nami?
L: Nič bombastické so neprežila. Je ale viac situácií, kedy som videla zúfalo prosiace oči dusiacej sa pacientky, ktoré prosili o pomoc… napriek rýchlej a odbornej pomoci, zomrela. Tie oči nedali viac nocí spať a to nielen mne. – Navštevovala som osamelé duše, ktoré sa tak veľmi tešili návšteve. Bola radosť uvedomiť si, že to Boh ma čaká v nich. – V mladosti ma šokoval pohľad na obrnou poškodené mladé žieňa, úplne odkázané na pomoc. Uvedomovala som si, že zdravie nie je samozrejmosť! A že je lepšie slúžiť v zdraví, než byť úplne odkázanou na pomoc!
J: S Božou pomocou som sa snažila z lásky slúžiť starým ľuďom. Všetko robiť pre Neho a v nich vidieť Krista.
R: Áno, v očiach malého dieťaťa, ktorého matka na začiatku vojny utekala z Charkova. Pred hranicou vložila toto svoje dieťa do náručia celkom neznámej dobrej ženy – jeho „novej mamy“. Spolu s Ukrajinou opustila aj svojho synčeka a odišla za lepším životom do Nemecka.
V: Slúžila som väčšinou v DD, ale popri tejto službe vždy som chodievala k istej chudobnej rodine. Spomínam si, že v Krásnej Lípe mamka s postihnutou dcérou bývali dosť na osamelom mieste, ďaleko od mesta. Keď som sa v zime borila cez sneh k nim s nákupom, vždy som cítila v srdci radosť, že idem poslúžiť Pánu Ježišovi.
4. Aké SLOVO či myšlienka vás sprevádza počas týchto 50 rokov povolania?
L: Nebolo to slovo, či myšlienka, ale uvedomujem si, že Pán Ježiš desaťročia nado mnou bedlil a pomáhal mi cez svojich vzácnych služobníkov zdolať moje ťažkosti či krízy. Najviac mi pomohol otec J. Hutyra, tiež sr. Placídia Izáková, sr. Azária Šebová, sr. Maristella Brezániová. Boli pre mňa svetlom – vzorom, poslúžili mi priateľstvom a radou v zasvätenom živote. Pán mi posielal aj iných ľudí, ktorí mi pomáhali. Bola mi nápomocná aj moja rodina, z ktorej som vyšla. Úprimná láska, duchovná a rôzna pomoc mojej vzácnej mamičky a rodných sestier. Sú to vzácne ženy, žijúce duchom evanjelia vo svojich rodinách a v živote farnosti. Boli mi vzorom, posilou, pomocou. BOHU VĎAKA!
J: Povzbudenie viacerých duchových otcov, ktorí ma usmerňovali a povzbudzovali vidieť v blížnom Ježiša a robiť každý skutok pre Neho.
R: „Tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc a nie my.“ 2 Kor 4,7
V: Často si spomínam na otca Hutyru ako nám hovoril: „…všetko treba robiť z lásky k Pánu Ježišovi a nie nasilu, že musím…“ Vzbudzovať si častejšie čistý úmysel a uvedomovať si, že viem, prečo som tu a komu slúžim.
5. Je niečo, čo by ste chceli odkázať nám mladším, načo upriamiť svoju pozornosť?
L: Žiť verne svoje vyvolenie! Byť s Pánom Ježišom vo svojom srdci. Nezanedbávať priateľstvo s Ním. Jemu všetko zverovať… S Ním sa rozprávať. Živý Boh je s nami. Vždy na nás s láskou hľadí… Naše šťastie či „nešťastia“ sa odvíjajú od toho, nakoľko si Boha uvedomujeme… nakoľko pre Neho a s Ním žijeme. Len Boh nás môže napĺňať, darovať nám svoj pokoj a viesť nás k večnému šťastiu! Žij Bože v mojom a našich srdciach teraz a naveky!
J: Obetovať sa z lásky k Bohu tam, kde sme, aby sme chodili s otvorenými očami a videli potreby druhých, snažili sa byť pokorné a obetavé, teda všímavé.
R: Len láska sa počíta.
V: Buďte radostného ducha, lebo keď má človek v srdci radosť, všetko ide ľahšie. Nezanedbávajte modlitbu a buďte verné v maličkostiach. Dôverujte vždy Bohu, že vás nikdy neopusti.
Ďakujeme sestrám za ich službu, ich lásku k spolusestrám, k chudobným i všetkým, ktorých im Pán posielal do cesty. Nech ich ON sám odmení svojou láskou. My sa pripájame k všetkým gratulantom svojou modlitbou a obetou!