Mesiac: august 2021

Náš Provinciálny dom v Nitre privítal počas posledného augustového víkendu po viac ako 20 mesiacoch sestry služobnice na spoločnom stretnutí. Zúčastnili sa ho skoro všetky sestry zo Slovenska, Čiech, Ukrajiny a Ruska. V sobotu sa sestry počas stretnutia poďakovali otcovi exdirektorovi Jozefovi Garajovi CM a prvýkrát medzi sebou privítali nového o. direktora Jozefa Mroceka CM, s ktorými napoludnie spoločne slávili sv. omšu. Hlavnou náplňou tohto stretnutia bolo stretnúť sa, povzbudiť, informovať o interných záležitostiach i zmenách, podeliť sa o skúsenosti, aktivity a podujatia jednotlivých vincentských vetiev za uplynulý čas. Stretnutie obohatili príspevkami o svojej službe i sestry pôsobiace v Libanone, Rusku, Maďarsku i Betleheme. Stretnutie vyvrcholilo informovaním s. vizitátorky Damiány o budúcich aktivitách provincie, blížiacom sa Generálnom zhromaždení i prebiehajúcej príprave na Jubileum storočnice Slovenskej provincie.

• 

• 

Dňa 22.8.2021 začali dve sestry pôsobenie v Malackách, v meste, v ktorom vincentky pôsobili pred 66 rokmi. Otvorenie tzv. annexu začalo v byte sestier sv. omšou, ktorú celebroval p. Jozef Mrocek, CM, direktor sestier, ktorý ich povzbudil, aby boli svedkami viery na tom mieste, kde boli poslané. Po sv. omši sr. vizitátorka Damiána Pagáčová prečítala dekrét ustanovenia annexu a oficiálne ho týmto otvorila. Potom nasledovalo malé agapé. Slávnosti sa zúčastnili aj sestry bratislavskej komunity, pod ktorú bude annex patriť. Nech Boh žehná sestry v novej misii.

• 

• 

• 

• 

• 

Ať celé nebe dnes s námi jásá

a naši radost světu hlásá.

Za 50 let povolání

se naše srdce Bohu klaní.

Dnes chceme za vše díky vzdát,

v čem zhřešily jsme, litovat.

Za 50 let – co krásné bylo

i za to, co se nedařilo.

Když v duchu minulé dny vzpomínáme

a 50 let v duchu promítáme,

za tato léta ve službě Boží

kvetly nám růže i píchalo hloží.

Ať bylo slunečno či temná noc

vždy přišla Matka Boží na pomoc.

Za Kristem šly jsme v Jeho šlépějích

i když za zády zněl nám krutý smích.

Také je třeba, abychom děkovaly

těm, kteří nás s láskou formovaly:

tak Otec Hutyra, sestra Cherubína –

a mnoho dalších si duše připomíná.

Měly jsme před sebou nádherné vzory,

už v nebi jistě jich zpívají sbory.

My také chceme těm mladším vzorem být,

svůj život v hymnu lásky zakončit.

50 rokov služby v zasvätenom živote. Je to veľa, alebo málo? Určite dosť na to, aby sa naše jubilantky obzreli späť a podelili sa s nami o svoje spomienky i životné skúsenosti.

1. Ako si spomínate na obdobie spred 50 rokov, keď ste vstúpili do Spoločnosti DKL?

Gr: Živě si vzpomínám na moment, kdy jsem se nabídla sestře Olympii, že jí pomohu rozdat svačinu babičkám. To jsem byla v Přelouči na internátě a chodila do Rodinné školy. Přišla jsem do tamějšího Domova důchodců na oslavu MDŽ. Bez jakéhokoliv uvažování jsem se sestry zeptala, zda berou do kláštera. Samo sebou to bylo Boží vnuknutí, protože o tomto jsem nikdy neuvažovala. A ta myšlenka mě neopustila… a jsem, Bohu díky, ve Společnosti dcer křesťanské lásky už 50 let.

V: Do seminára som vstúpila po dlhšom čakaní. Pred vstupom do seminára som mala aj častú kontrolu ŠTB – pretože som mala kontakty s našimi sestričkami. Keď som bola prijatá do Spoločnosti mala som 39 rokov. Čas seminára som prežívala s ostatnými sestričkami, ktoré boli mladšie.

M: Zišli sme sa ako kandidátky do seminára v Mendryke. Každá bola z inej časti Slovenska, ale hneď sme utvorili radostný kolektív, hoci sme boli aj rôznych vekových kategórii. Spájala nás láska k Pánu Ježišovi. Sestra Cherubína ako direktorka seminára nás pomaly uvádzala do duchovnej spirituality zasväteného života. Prednášal nám otec Hutyra pokiaľ mal štátny súhlas a neskôr chodil za nami do Krásnej Lípy, ako mu to bolo možné. Do seminára nám chodil prednášať aj otec Belan, Krištín a Orješek. Mám veľmi krásne spomienky na seminár.

Ga: Každá doba je iná. Spoločnosť a predstavení sa vždy usilujú urobiť všetko čo najlepšie, aby budúce DKL boli pripravené pre život a službu. Vstup do seminára sme mali k 15.8.1971, predtým sme si konali exercície, ktoré viedol otec Hutyra. Vyučovanie v seminári viedla direktorka sr. Cherubína a otec Hutyra, tiež otec Belan. Čas plynul v odlúčenosti od sveta, modlitbe, vyučovaní a pridelenej práci. Spoločenstvo, ktoré sme tvorili, bolo vo väčšom vekovom rozpätí, no napriek tomu si myslím, že sme nemali nejaké zvláštne problémy vo vzťahoch, boli sme šťastné. Po odposlaní do misie sme sa rozišli do rôznych  služieb. Stretávali sme sa najprv v Mendryke, asi dva mesiace všetky sestry, ktoré sme si konali seminár. Potom prichádzal za nami otec Hutyra  do Krásnej Lípy.

L: Pred 50 rokmi (1971) – bolo obdobie tzv. „normalizácie.“ Moje spolusestry v seminári boli poslednou „oficiálnou“ skupinou vo formácii, lebo štát dorast opäť zakázal. Ja som (na odporúčanie p. Hutyru a i.) zostala aj s niektorými staršími sestrami v utajení – „v civile“. Do Mendryky, kde bol vtedy provinciálny dom a seminár, som cestovala pravidelne (už si nepamätám ako často) na víkend + niekoľko dní dovolenky, podľa možností. Cestovala som tak – na noc – aby som bola skoro ráno (prvý robotnícky autobus) na Gajeri, potom peši do PD (niekedy aj zozadu, cez dieru v plote) – priamo k sr. Direktorke, obliecť sa a „stratiť sa“ medzi seminárkami nepovolaným očiam… Mala som veľmi rada tieto dni bohaté na nové vedomosti, stretnutia s predstavenými, radosť zo spoločných chvíľ, prevzatie študijných materiálov na ďalšie obdobie… Až neskôr som si uvedomila, že sme síce boli opatrné, ale necítila som strach, skôr istú radosť… To vnútorné, osobné, sa ťažko vyjadruje slovami – možno bázeň, dojatie, úžas nad tým, že ma Pán pozýva bližšie k sebe, ako ma vedie a bez mojej zásluhy stále prekvapuje…

2. Spomínate si, kedy ste vnímali blízkosť Pána práve cez chudobných? Čo sa vtedy odohrávalo vo vašom srdci?

Gr: Ještě v civilu jsem byla na návštěvě u sester Františkánek v Domově důchodců v Kuksu. Měla jsem tam příbuznou sestru Františkánku, která tam sloužila. Pomáhala jsem krmit jednoho stařečka a všímala jsem si sestřičky, která rovněž podávala jídlo dědečkovi vedle mě. Nějak mi projelo myslí, že tyto sestřičky slouží potřebným z lásky k Ježíši, ale Vincentky, které jsem už delší dobu navštěvovala, sloužily přímo Pánu Ježíši v tom člověku.

V: Po seminári som bola odposlaná do služby v Domove dôchodcov – v Heřmanově Městci a zapájala som sa ako som najlepšie vedela v ťažkých službách. Služba ma napĺňala a rada som slúžila.

M: Spomínam si, čo hovoril sv. Vincent, že chudobní sú naši pani a učitelia. Veľa ma naučili chudobní: nenáročnosť, trpezlivosť v znášaní choroby a odovzdanosť do Božej vôle. Veľa krát ma zahanbili, keď som bola podražená, či netrpezlivá pri práci.

Ga: Služby, v ktorých sme pracovali boli veľakrát náročné, ale Pán dával silu a robili sme to s radosťou. Keďže nás v domoch bolo viac mladších, povzbudzovali sme sa navzájom. Staršie sestričky, s ktorými sme pracovali nás viedli, aby sme popri práci dávali dôraz aj na duchovnú službu obyvateľom, ktorým sme slúžili v DD a ÚSP, ako aj chudobným v okolí. Stretávanie nás viedlo k hlbšej modlitbe za trpiacich. Tak sme hľadali možnosti, ako im pomôcť. Navštevovali sme chudobných s radosťou, aj keď sme za nimi museli ísť pešo aj väčšie vzdialenosti.

L: Blízkosť Pána cez chudobných? V našej vtedajšej komunite sme mali rôzne zamestnania (zdravotníčky, úradníčky, chemička…) a popri zamestnaní sme si všímali ľudí, ktorí potrebovali pomoc (upratanie, nákup, službu ucha…) Chodievali sme pravidelne aj k dvom nevidiacim… Ale veľmi som vnímala aj iný druh chudoby, s ktorým som sa stretala medzi spolupracovníkmi v zamestnaní (vzďaľovanie sa od Boha, nevedomosť vo viere a morálke…). Tu som videla službu, pre ktorú mi odporúčali zostať v civile – sem sa nedostal kňaz, sestrička… ani slová z časopisov. Žila som myšlienkou, že keď nemôžem mať rúcho DKL, o to viac mám svedčiť o Bohu a jeho láske svojím životom a postojmi… pod vedením Panny Márie… Až keď som v r. 1990 odchádzala a „zverejnila“ postupne svoju identitu, dozvedela som sa, že väčšinu mojich známych, spolupracovníkov, kamarátov… to ani nejako neprekvapilo a prijali to ako niečo, čo „sedelo“. Zdá sa, že keď som ja hľadala Pána v nich, oni Ho vnímali cezo mňa…

3. Prešli ste si nejakou krízou? Ak áno, čo vám ju pomohlo prekonať?

Gr: Nevzpomínám si, že bych po dobu 50 let prožila nějakou krizi.

V: Ťažkosti som mala, ale Pán mi ich pomohol prekonať.

M: Áno, kríza bola. Pomohla mi modlitba, časté pristupovanie k sviatosti zmierenia, duchovné rozhovory s otcom Hutyrom, aj inými duchovnými. Často som si pripomínala aj prvotnú horlivosť a lásku k Pánu Ježišovi.

Ga: Kríza?! Iste ňou musí prejsť každý človek. Prekonať mi ju pomohla modlitba, rozhovory s kňazmi,  predstavenými i stretnutia s chudobnými, trpiacimi, ktorí znášali oveľa viac ťažkostí.

L: Kríza? Asi každému dá Pán aj príležitosť „vyskúšať sa“, spoznať sa v ťažších situáciách a posilniť svoje povolanie aj cez krízu. Myslím, že najviac mi pomohli:

1. Duchovné vedenie

2. opora komunity (s. služobnica a ostatné)

3. z mojej strany asi snaha o úprimnosť a otvorenosť (hneď od začiatku problému)

4. Čo by ste odkázali nám, ktoré kráčame po tejto ceste kratšiu dobu?

G: Myslím, že nejdůležitější je v pokoře si zamilovat Boha. Je to jen odpověď na jeho velkou lásku k nám. Osobně jsem se snažila za vše, co mě potkalo – ať dobré nebo méně dobré – děkovat Pánovi. Když jsem dostala jméno Gracia, přimyslela jsem si na konci „s“ – tedy Gracias – děkuji. Je třeba snažit se ve všem a vždy plnit vůli Boží, cvičit se hlavně v pokoře a uvědomovat si vedle sebe přítomnost anděla strážného. Být milosrdná ve všem.

V: Nezabúdajte a v každej ťažkosti sa obracajte na Pána a Pannu Máriu, berte si ju ako spoločníčku na cestách života.

M: Odkázala by som všetkým: buďte verné v maličkostiach a prvom rade nezanedbávajte modlitbu. Hovorí sa, že keď je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste.  A tiež pestujte sesterskú lásku, proste si pravého ducha Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.

Ga: Zamilujte si Božie slovo. Stretajte sa s Ježišom vo vrúcnej modlitbe. Milujte Pannu Máriu. Buďte pravdivé k sebe a otvorené pred predstaveným a kňazom. Tak budete zo dňa na deň vernejšie.

L: Môj odkaz? Že tých 50 rokov prešlo veľmi rýchlo… 😊Viem, že stále sa musím opierať o Pána, Pannu Máriu, snažiť sa o vernosť v maličkostiach a nikdy sa nespoliehať na seba („Ak chcem to, čo chce Boh, mám všetko, čo chcem!“). Takže mladším spolusestrám želám stále rastúcu radosť z daru povolania a vďačnosť za Jeho lásku, ktorú treba „rozmnožovať dávaním“.

Zo srdca našim jubilantkám blahoželáme a sprevádzame naďalej svojimi modlitbami.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Do Společnosti jsme vstupovaly 29.6.1996. Spolu jsme prožívaly čas kandidatury, postulátu a pak semináře. Při odposlání jsme dostaly jména – Klára, Adriana, Žofia, Maristella a Ivana. Čas letí a letos jsme se mohly díky sestře Vizitátorce Damiáně a Otci direktorovi Josefovi setkat a spolu trávit čas díků, chvály, sdílení, putování, vzpomínání…. Sestřička Ivana nás jistě doprovázela z nebeských příbytků a sestřička Žofia, která se připravuje v Mateřském domě na misie, byla s námi ve spojení on line.

 Putování začala každá ze svého místa, kde se z Boží vůle nachází a tak jsme se sjely z Košic, Bratislavy, Brna a Nitry. Ve čtvrtek 5.8. jsme na pár dní spočinuli v Bijacovciach, v domě Misijní společnosti, bývalém semináři. Následující den, který byl svátkem Proměnění Páně, jsme si konaly duchovní obnovu a cítily jsme se jako učedníci na hoře Tábor. Pán si nás také každou povolal, abychom byly s Ním a nyní nás chtěl občerstvit na další cestu s Ním a za Ním. Každá z nás vnímala tento milostivý čas jako velký dar a naše srdce byla a jsou naplněna velkou vděčností za VŠE. Další den jsme putovaly a žasly nad Boží krásou a velikostí v jeho stvoření. Bachledova dolina, Hrebienok, vodopády, lanovka……Spišský hrad a Spišská kapitula. Provázela nás Boží ochrana a dobrota. V neděli jsme mohly pozdravit a poděkovat Panně Marii v Levoči a ubírat se zpět, z vrchu, do reality našich životů. Věřím, že každá z nás si odnáší hluboko v srdci prožitky těchto dní a jsme vděčné těm, kteří nám to přáli, připravili a umožnili. Kéž Pán žehná sestru Damiánu a našeho nového otce direktora Josefa a odmění jim jejich obětavost, službu a lásku, kterou nám projevili.

Sestra Maristella, Klára, Adriana

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Duchovná obnova rodín sa konala od 12. – 18.7.2021 v Zlatých horách pri Jeseníku. Na toto pútnické miesto prichádzajú manželia prosiť s dôverou o požehnanie dieťatka, tiež aj tí, ktorí prekonávajú rôzne problémy. Prichádzajú, aby tu pri Božej Matke čerpali silu pre dobrú výchovu svojich detí vo viere a dôvere v Boha. Na duchovnej obnove sa zúčastnilo 18 účastníkov, 10 detí a 8 dospelých. Téma stretnutí bola Eucharistia, ako posila pre duchovný život. Pri svätých omšiach nás duchovne sprevádzal o. Mariusz – rektor pútnického miesta.
Program bol viac zameraný pre deti. Mohli sa zapájať do rôznych hier, súťaží, športov, vyrábali rôzne ručné výrobky – ružence, pozdravy, maľovali rôzne výrobky zo sadry, ktoré sami vytvorili. Ranná modlitba bola prepletená piesňami – ukazovačkami, deti sa do nej zapájali vkladaním vlastných prosieb. Príbehy z Biblie znázorňovali krátkymi divadielkami. Zaujímavá a poučná bola aj krížová cesta symbolov v lese, kde deti niesli kladivo, klince, kvapky krvi, kamene… Každé zastavenie bolo vizuálne znázornené a deti to hlboko prežívali. Nechýbali aj výlety do prírody, rodiny navštívili jaskyňu, rozhľadňu i zvieratká v zoo. Vo štvrtok po svätej omši sme mali krátku adoráciu, kde sme ďakovali, odprosovali a prosili za všetkých, čo trpia a potrebujú duchovnú podporu. Duchovnej obnovy sa zúčastnila aj rodinka, ktorá má aj autistické a inak choré deti, preto ich bolo aj náročnejšie zvládnuť, ale rodičia mi povedali: „Sestřičko, nás nikde nechtějí, protože jsme socialně slabší rodina a proto jsme nesmírně vděční za to, že děti mohli zažít něco krásneho, povzbuzujíciho na této akci“. Deťom a rodičom sa veľmi páčila známa hra na anjela, keď si každé ráno ťahali lístočky, komu ten deň budú „anjelom” a budú mu preukazovať dobro v skrytosti skutkom i modlitbou. Večer, keď sa toto „tajomstvo odtajnilo“ boli voči sebe plní vďačnosti. Rodičia a deti pomáhali pri príprave stravy i umývaní riadu. Bohu vďaka za túto požehnanú duchovnú obnovu rodín, veríme, že prinesie svoje plody v ich rodinách. Nech Boh žehná naše rodiny, aby rástli vo viere a ďakujem Bohu i všetkým dobrodincom, že im môžeme pomáhať.

• 

• 

• 

• 

• 

•