Z medzinárodnej vincentskej sesie 2015
V septembri sa konala v Paríži Medzinárodná vincentská sesia, na ktorej sa zúčastnilo 90 dcér kresťanskej lásky z celého sveta. Slovenskú provinciu reprezentovali tri sestry: sestra Katarína z Nitrianskeho Pravna, sestra Terézia z Omska a sestra Gemma z Nitry.
Bohatý program bol zameraný na prehĺbenie poznania našej vincentskej charizmy.
Viaceré sestry sa podelili o svedctvá z ich služby. Medzi nimi zaznelo aj svedectvo sestry Terézie, ktorá pôsobí na misiách v Ruskom Omsku:
S BOHOM V RUSKU
Volám sa sestra Terézia a som zo Slovenskej provincie. Mám 18 rokov povolania.
Vo februári r. 2013 som bola poslaná slúžiť chudobným v Rusku do komunity v Omsku. Slovenská provincia otvorila túto komunitu v r. 2011 ako odpoveď na výzvu chudobných, ktorých je v tejto krajine veľa. Mesto Omsk leží v juhozápadnej Sibíri, 2555 km od Moskvy. Tento kraj je typický veľkými teplotnými rozdielmi, kedy v zime teplota klesá na –40 stupňov a v letnom období vystupuje aj na +40 stupňov. Spolu s miestnymi obyvateľmi sa snažíme túto klímu prijímať a niesť v duchu askézy a chudoby, čím môžeme vyjadriť našu blízkosť s chudobnými.
V komunite sme tri sestry. Najbližšia komunita od nás je vzdialená na 1000 km.
Som veľmi vďačná Pánu Bohu za túto moju misiu, považujem to za veľký Boží dar a milosť, že smiem byť misionárkou v Rusku. Keď som prvýkrát počula, kde ma Pán pozýva, moje prvé myšlienky boli preniknuté obavou i strachom, či ja mám na to dostatočné schopnosti.
S odstupom času môžem povedať, že viac ako inokedy v mojom doterajšom zasvätenom živote zakusujem Božiu prítomnosť a milosť, ktoré ma nesú a dávajú potrebnú silu na každý deň. Mám tu možnosť lepšie spoznať samu seba, v rôznych situáciách odkývam talenty, ktoré Boh do mňa vložil a o ktorých som doteraz nevedela. Mám veľa príležitostí prekonávať samu seba, robiť veci, ktoré som doteraz nerobila. Veľmi cenná je pre mňa skúsenosť, že ak sa celkom odovzdám do Jeho rúk, Boh koná cezo mňa, uvedomujúc si, že moja malosť nie je prekážkou. Hlboko sa ma dotýka pravdivosť slov sv. apoštola Pavla v 2. liste Korinťanom „Stačí Ti moja milosť…, keď som slabý, vtedy som silný…, aby vo mne prebývala Kristova sila… „
Spolu s mojimi spolusestrami tvoríme 3-člennú komunitu. Máme možnosť vydávať svedectvo o Božej láske službou chudobným v miestnej charite-Karitas najmä v sociálnej oblasti a taktiež slúžime v 2 farnostiach v meste Omsk a v dedinách, ktoré patria do nášho dekanátu. Mne bola zverená služba pri deťoch v detskom klube „Krajina radosti“, v projekte pri bezdomovcoch, a vo farnosti katechizácia detí a starostlivosť o náš chrám. Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť zo života a služby vo farnosti.
Bola som poslaná na „perifériu“, pretože Katolícka cirkev v Rusku je vo veľkej menšine. Katolícka viera bola totiž násilne potláčaná a vykoreňovaná počas 60 rokov. V Omsku je z celkového počtu obyvateľov len 1,2% katolíkov. Sú tu malé kresťanské spoločenstvá, v ktorých častokrát obyčajní jednoduchí ľudia žijú ako prví kresťania. Kňazovi pomáhame prinášať Krista týmto ľuďom, ktorí žijú ďaleko od mesta v odľahlých dedinkách(100-250 km). Šírenie viery a ohlaasovanie dobrej zvesti je veľmi naliehavou potrebou, aby sa ľudia cítili posilnení a mohli túto vieru odvzdávať svojim deťom.
Počas týchto stretnutí si uvedomujem, že často nie ja učím ich, ale oni učia mňa svojou hlbokou vierou, ktorú si zachovali aj cez ťažké obdobie, keď dlhé desaťročia kňaza nevideli a nemohli pristupovať k sviatostiam. Aká cenná a vzácna je pre nich sv. omša, niektorí na ňu cestujú niekoľko hodín zo susedných dedín.
V dedinke Prirtišie nie je kostol. Ľudia sa schádzajú v jednej rodine. Kňaz prichádza do ich príbytkov, tam slúži sv. omšu a spovedá. Po slávení liturgie je vždy „agapé“- jednoduché, no štedré pohostenie farníkov, ktorí žijú veľmi jednoducho a vedia sa podeliť aj s tým málom čo majú, týmto ma tiež evanjelizujú. Keď k nim prichádza kňaz, je to pre nich veľký sviatok, tak veľmi cenná je pre nich viera.
V chudobných sa môžem vidieť ako v zrkadle, môžeme sa učiť od seba navzájom. Nemôžem odovzdať Ježiša iným, ak ho nemám ja sama. Takáto konfrontácia mi pomáha, uvedomujem si potrebu svojho vlastného obrátenia.
Spomínam si ešte na jeden z mnohých krásnych zážitkov s našimi farníkmi z Vianočného obdobia. Na výzvu kňaza sme zostali po sv. omši ešte v kaplnke zaspievať si spoločne koledy. Jednému z prítomných veriacich prišla na um myšlienka, aby sme zaspievali každý nejakú koledu vo svojom rodnom jazyku. A tak sme boli všetci milo prekvapení, aké sme my tu medzinárodné spoločenstvo. Koledy zazneli samozrejme po rusky, ale i po poľsky, ukrajinsky, po taliansky, slovensky a nakoniec sme sa smiali, že ani vo Vatikáne nespievajú koledy v toľkých jazykoch … a pridali sme ešte jednu aj po latinsky.
Často rozmýšľam o tom, aký je Boh? … Aký je osobný, milosrdný, dobrý Pastier, ktorý hľadá každú svoju aj zablúdenú ovečku aj v ďalekej Sibíri. Pošle tam misionárov, aby prišli aj do odľahlej, zdanlivo zabudnutej dedinky, prekonali 250 km, aby prinášali Krista, aj kvôli 10 veriacim, ktorí prídu na slávenie Eucharistie.
V závere chcem ešte spomenúť niektoré výzvy chudobných, ktoré vnímam a stretávam sa s nimi.
- Byť blízko pri nich srdcom, spoločne s nimi prežívať ich trápenia i radosti, predkladať ich v každodennej modlitbe Pánovi.
- Dokázať sa „znížiť“ na ich úroveň, aj keď ma veľakrát prevyšujú svojou živou vierou, skromnosťou, odovzdanosťou, schopnosťou prinášať obety, vďačnosťou.