Sestra Florina Barbora Boenighová, dcéra kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – nespravodlivo odsúdená na 15 rokov väzenia. Zomrela v Prahe na Pankráci 31. januára 1956. Jej hrob bol zrovnaný so zemou.
Od roku 1948 bola predstavenou v nemocnici v Nitre, kde slúžilo asi 60 sestier vincentiek. V novembri 1951 ju ŠtB zaistila a v Krajskej väznici v Nitre podstúpila kruté vyšetrovanie. Bola odsúdená na 15 rokov väzenia.
Konfederácia politických väzňov Slovenska v spolupráci so Spoločnosťou dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul si pripomenuli príklad vernosti tejto hrdinskej sestry – mučeníčky. Dňa 14. decembra 2015 v nemocničnej kaplnke sv. Alžbety Uhorskej v Nitrianskej nemocnici sa slávila zádušná sv. omša za nebohú sestru Florinu. Potom na Mestskom cintoríne v Nitre sa konali pohrebné obrady – takmer po šesťdesiatych rokoch od jej smrti.
Konfederácia politických väzňov Slovenska pripravila pamätnú tabuľku na pamiatku sestre Florine Benighovej. Táto tabuľka bola inštalovaná na náhrobkoch sestier vincentiek, ktoré slúžili v nitrianskej nemocnici, ktorým nebohá bola predstavenou a spolusestrou.
Na uctenie pamiatky nespravodlivo odsúdenej položil veniec zástupca Ústavu pamäti národa, sestry vincentky a zástupcovia Konfederácie politických väzňov Slovenska.
Ďakujeme pánu Petrovi Sandtnerovi z Konfederácie politických väzňov Slovenska za túto podnetnú iniciatívu.
Kto bola Sestra Florina Boenighová
Blahej pamäti Sestra Florina, krstným menom Barbora Boenighová, pochádzala z Pruska. Narodila sa v dedine Wengaithen 21. decembra 1894. Bolo ich osem detí. Rodičia mali väčšie hospodárstvo, ktoré ich živilo.
Keď Barbora pocítila Božie povolanie k rehoľnému životu, prihlásila sa do našej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, aby po celý život slúžila chudobným chorým. Oficiálne sa stala jej členku 27. júna 1914 a začala formáciu v seminári v Budapešti. Po skončení dostala meno Sestra Florina. Predstavení ju zadelili do služby deťom v sirotinci Trnave. Tam slúžila takmer 10 rokov. Potom jej bol zverený úrad predstavenej vo viacerých nemocničných komunitách, kde sestry slúžili: v Kremnici, v Ružomberku, v Levoči. Aj ako predstavená slúžila ako iné spolusestry, bola jednou z nich. Sestry takto na ňu spomínali: „Keď poviem, že bola dobrá, to je málo, bola predobrotivá! Zbožná, skromná, nenápadná, pracovitá. Konala tie najposlednejšie práce. V Levoči mala na starosti zásobovanie nemocničnej kuchyne. Chovala prasatá a hydinu pre nemocnicu, pestovala kvety pre kaplnku. Občas prekvapila sestru na nočnej službe a priniesla jej nejakú sladkosť. Veľmi dbala o to, aby sestry boli verné vo svojom povolaní a v službe.“
Sestra Florina nezniesla neúprimnosť. Vedela aj nemilú pravdu povedať priamo do očí. Sestry spomínali jej veľkú múdrosť, odvahu, spravodlivosť a obetavosť. Pripomínala im: „Sestričky, len sa modlite. Modlitba zachráni celý svet, aj nás!“
V roku 1948 bola preložená za sestru predstavenú do nitrianskej nemocnice, kde slúžilo viac ako 60 sestier. Vincentky boli v nitrianskej nemocnici od roku 1894 až do násilnej likvidácie do 11. novembra 1956.
Sestra Florina sa však už toho nedožila. Zatknutá bola 22. novembra 1951.
Aká bola príčina jej zatknutia? Boli to skutky milosrdnej lásky, ktoré preukázala nespravodlivo prenasledovaným.
Poskytla v nemocnici úkryt Pátrovi Štefanovi Krištínovi, CM, ktorému sa mu podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku. Počas 14 dní ho skrývala v nemocnici, pokým sa mu nenašiel byt u rodiny Bencových na Chrenovej.
Jej ďalším obvinením bolo, že pomáhala bohoslovcom – lazaristom, ktorým komunistický režim znemožnil pokračovať v štúdiu po násilnom zrušení mužských kláštorov. Bohoslovci bratia Ján a Anton Havlíkovci hľadali riešenie čo ďalej, ako pokračovať na svojej ceste ku kňazstvu. Vtedy im sestra predstavená Florina poradila, nech si nájdu zamestnanie a popritom môžu súkromne študovať, aby nestrácali čas. Sestry im našli privát u pani Valášekovej neďaleko nemocnice v Nitre pod Kalváriou. Postupne sa k nim pridali aj ďalší spolubratia. Začali súkromné štúdium pod vedením pátrov: Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka. Sestra predstavená Florina so spolusestrami z nemocnice im pomáhali v tom, čo sa dalo – potravinami, oblečením, financiami. Na základe udania bola skupina bohoslovcov spolu s Pátrom Krištínom prepadnutá a boli zatknutí 29. októbra 1951. Ich súkromné štúdium polícia klasifikovala ako tajnú bohosloveckú fakultu, čo považovali za protištátnu činnosť a rozvracanie ľudovodemokratického zriadenia.
Po mesiaci ich vyšetrovania na ŠtB zatkli aj sestru predstavenú Florinu. Návrh na zatknutie dal vyšetrujúci referent Laštík. Zatknutie sa malo uskutočniť tak, aby „nevzbulilo pozornosť osadenstva štátnej nemocnice“ Život sestry Floriny sa radikálne zmenil 22. novembra 1951 o 9.15 hod. Vchodom pre personál vošiel istý príslušník ŠtB do nemocnice zazvonil na sesterskom byte. Otvorila mu sestra predstavená Florina. Okamžite ju zatkol a odviedol. Keby to nebola uvidela sestra, ktorá bola práve na byte, ani by sa to sestry nedozvedeli. Potom nasledovala domová prehliadka, kde zabavili všetky písomnosti. V tom čase bola zatknutá aj sestra Vincencia Hansková, predstavená v trenčianskej nemocnici.
Sestra Florina mala vtedy 57 rokov a trpela na vysokú cukrovku a ochorenie srdca. Vyšetrovania v nitrianskej väznici boli surové, ponižujúce a hrubé, urážajúce jej ľudskú a ženskú dôstojnosť. Veľmi ju bili a mnoho trpela hladom a zimou. Vyšetrovateľov zaujímal úkryt lazaristov Hutyru, Púchovského a Orješka. Ona im odpovedala: „Neviem a nikdy by som nezradila aj keby som vedela“. Pevný charakter, ktorý si budovala, neochvejnosť, rozhodnosť a viera jej pomáhali vytrvať v tomto rozhodnutí napriek fyzickým a psychickým útrapám, ktorým ju vyšetrovatelia zámerne vystavovali.
V dôsledku zhoršeného zdravotného stavu ju jedenkrát museli odviesť do nemocnice na ambulantné vyšetrenie. Sestry šikovne zaujali jej strážcu, ktorý ju eskortoval na ambulanciu a tak sa s niektorými sestrami mohla na chvíľku stretnúť. Vtedy im povedala: „Obetujem to všetko aj za vás, aby ste boli verné a vytrvalé.“
Sestru Florinu aj všetkých zatknutých previezli 19. marca 1952 z Nitry do Bratislavy. Po približne piatich mesiacoch vyčerpávajúcej vyšetrovacej väzby nasledovalo čakanie na súd. Po desiatich mesiacoch čakania ich znova eskortovali do Nitry.
Súd sa konal v dňoch 3. 4. a 5. februára na Krajskom súde v Nitre. Predsedom súdu bol Dr. Dominik Turčan. Súdny proces mal názov: Krištín a spol. Otec Krištín, CM, bol vtedy odsúdený na doživotie. U sestry Floriny súd došiel k záveru, že: „Barbora Boenighová sa dopustila trestného činu velezrady podľa § 78 ods. 1 písm. c); ods. 2 písm a) b) Zákona č. 86/50. … odsúdil ju na 15 rokov odňatia slobody, na peňažný trest 20.000 korún, prepadnutie majetku a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov. … Hľa, ako vysoko si vtedajší režim cenil milosrdnú lásku! Sestra Florina sa proti rozsudku neodvolala.
Spolu so sestrou Vincenciou 
Hanskovou, ktorá dostala tiež 15 rokov, boli väznené najskôr v Rimavskej Sobote, potom v Pardubiciach, kde sa stretli s inými väznenými spolusestrami.
Sestra Florina bola v Pardubiciach zaradená na pracovisko do pletárne, napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu. Posledný rok od júna 1954 do júna 1955 bola vedená ako chorá – ale celá zdravotná dokumentácia z jej väzenského spisu sa stratila. Z Pardubíc ju 24. januára 1956 previezli do väznice č. 2 do Prahy na Pankrác. Tam prežila posledný týždeň života. Zomrela 31. 
januára 1956 o 20.30 – ako je uvedené v Ohliadacom liste. Príčina smrti je uvedená: opakovaný infarkt myokardu.
Sestry sa o jej smrti dozvedeli postupne: Zo Smečna, kam už v tom čase boli vyvezené sestry z trenčianskej nemocnice, poslali jej balíček. Ten sa vrátil zo strohou poznámkou: „ZEMŘELA“. Iné sestry sa dozvedeli od jej spoluväzenky, ktorá po prepustení z väzenia im prišla povedať, čo sa s ňou stalo. Rozpovedala im, že keď sestra Florina zomrela, jej telo vyložili na nosidlách von na dvor. 
Až kým na druhý deň neprišla pohrebná služba, na dvore padal na jej mŕtvolu sneh. Sestričky potom pátrali kam uložili jej telo. Zistili, že to bolo v Prahe – Ďáblicích. Keď sa im podarilo nájsť predpokladaný hrob, dali k nemu tabuľku s menom a malý krížik. Bol to štvorposchodový hrob, v ktorom boli pochované deti, ktoré sa narodili väzenkám vo väznici. Po niekoľkých rokoch sestry už zbytočne hľadali jej hrob – bol zrovnaný so zemou a nad miestom kde sa približne nachádzal, rástol orgován.
Vo väzenskom spise sestry Floriny ako pozostalosť sa nachádzajú iba dva predmety: malý obrázok dieťaťa, ktoré pozerá na kríž a Zázračná medaila Panny Márie,[1] ktoré ona mnohým rozdávala počas svojho života. Nech jej Nepoškvrnená Panna Mária umožňuje v nebi vidieť oslávený Kristov Kríž, v ktorom našla spásu. R.I.P.
(Mestský cintorín Nitra, 14. 12. 2015)
[1] Lagová Veronika, Smrť za mrežami; Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2006, str. 185