Aké boli najvtipnejšie reakcie na jej rozhodnutie zasvätiť sa Bohu? Čo zaberá, keď je niekto v rozpakoch z jej rehoľného habitu? Prečo trávi mladá rehoľníčka veľa času četovaním na internete? A neotriasa kontakt s ľudskými krížmi a tragédiami jej vierou v dobrého Boha? O ceste jej zasvätenia, o hrozbách pre rodiny a mladých, ale aj o tom, ako zvládať súčasnú pandémiu sme sa rozprávali s psychologičkou a rehoľnou sestrou Miriam Badárovou (29).
Miriam, ako si spomínaš na začiatok svojej cesty duchovného povolania ? Kedy, ako a prostredníctvom koho bolo do tvojho srdca zasiate zrnko duchovného povolania?
Celý svoj život vnímam blízkosť Panny Márie a myslím, že ani čo sa týka povolania tomu nie je inak. Prvé Božie dotyky sa mi úzko spájajú s Lurdami a následne Parížom – kde to všetko začalo, keď som tam bola ako dobrovoľníčka po strednej škole. Bola to však dlhšia cesta hľadania a rozpoznávania. Pán ku mne hovoril cez zasvätených, cez rôzne situácie a udalosti v mojom živote.
NAJVTIPNEJŠIE REAKCIE NA DUCHOVNÉ POVOLANIE BOLI TIE MOJE VLASTNÉ
S akými reakciami na tvoje rozhodnutie si sa stretla vo svojom okolí? Spomenieš si na najkrajšiu reakciu, najzvláštnejšiu reakciu a tiež na nejakú zábavnú, veselú?
No, keď tak nad tým uvažujem, asi najvtipnejšie mi prídu tie moje vlastné (úsmev). Dlho som sa uisťovala, respektíve som spochybňovala túto cestu. Keďže som povolanie začala vnímať vo svojich 19. rokoch, no čakalo ma ešte celé vysokoškolské štúdium, mala som naozaj veľa času hľadať medzi touto túžbou a túžbami po rodine. Boli chvíle, kedy sa mi zdalo rozlišovanie ťažké a s Pánom som „vyjednávala“ (úsmev)… keď sa na to spätne pozerám, vidím, že Pán je ozaj trpezlivý.
Jedna z najmilších reakcií prišla v čase, keď som prežívala také obdobie radosti z túžby zasvätiť sa, o čom však okolie ešte nevedelo. Jeden kamarát si ma odchytil a pýtal sa ma, s kým chodím – vraj je na mne veľmi vidno, že som zaľúbená a snažil sa zistiť KTO TO JE. Dlho som si to nechávala ako tajomstvo a vedelo o tom málo ľudí. Veľmi ma oslovila reakcia mojich rodičov, pre ktorých to síce nebolo úplne jednoduché, no povedali mi, že nech sa v živote rozhodnem akokoľvek, budú stáť pri mne a podporovať ma. A to si veľmi vážim.
Spomínaš si na to, kedy si definitívne sľúbila Bohu svoje nerozdelené srdce?
Keďže som ešte sestra vo formácii, na skladanie sľubov sa ešte len pripravujem. No samozrejme, celý život je o dennom odovzdávaní sa do rúk Pána.
Zrejme však nastal nejaký zlomový bod v tvojom vnútri, posledná kvapka k rozhodnutiu vstúpiť do rehole.
Ako som vyššie spomínala, dlho som tejto ceste nevedela uveriť, spochybňovala som ju. Na jednom podujatí som sa dostala k úryvku Sv. písma (Lk 5, 1 – 6). Veľmi ma oslovila osoba sv. Petra – keď ho Pán požiadal, aby opäť spustil siete, Peter sa hájil, že celú noc nič nechytili a on je predsa skúsený rybár, vie ako sa to robí. Aj mne sa zdalo, že som odborníkom na svoj život a viem, čo robím a čo chcem. Veľmi sa ma dotkli Petrove slová: „Pane, ale na Tvoje slovo spustím siete“. Teda, idem do toho, čo sa mi zdá ľudsky nepochopiteľné, že by mohlo fungovať… Ďalšiu vetu „chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali“ som už dočítala so slzami v očiach… Tento kratučký úryvok ma priviedol k dlhej osobnej modlitbe a ku kroku dôvery, že Boh ma vedie svojou cestou a chce odo mňa dovolenie nechať sa viesť.
Takýto krok však so sebou nesie veľké zmeny. Je možné, aby mladý človek dokázal opustiť pekné a dobré svetské veci bez toho, aby prežíval smútok?
Myslím, že ide o to, ako sa na to pozeráš. Môžeš sa pozrieť na to, čo „strácaš“ alebo na to, čo „získavaš“. Ak v srdci ostáva prázdnota z toho, že niečo zanecháš, tak to naozaj bolí, ale ak tá prázdnota je naplnená, potom je to oveľa jednoduchšie. Myslím, že aj keď sa dievča vydáva, neplače za tým, že stráca slobodu, ale naopak, teší sa na spoločný život so svojím milovaným.
ŽIŤ POVOLANIE NEZNAMENÁ LEN PRACOVAŤ PRE BOHA KÝM VLÁDZEM, ALE PREDOVŠETKÝM MU PATRIŤ
Do formácie u sestier si vstúpila ešte počas svojho vysokoškolského štúdia. Ako to fungovalo? Reálne si „pendlovala“ medzi internátom a klauzúrou?
No, pendlovala som medzi internátom, domovom a kláštorom. Chodila som do nášho provinciálneho domu na také formačné víkendové stretnutia, počas prázdnin na pár dní. Komunitný život som však ochutnala až keď som skončila školu.
Odvtedy už plynie štvrtý rok. Okrem úzkej komunity v Leviciach patríš do veľkého spoločenstva slovenských Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Vekový priemer iste ťaháš výrazne nadol. Ako zvládaš vzťahy naprieč generáciami?
Učí ma to vnímať ich pohľad na život, na vieru. Môžem sa učiť aj z ich skúseností – s čím ako mladé sestry zápasili a ako to zvládali. A naozaj niekedy žasnem nad tým všetkým, čo prežili, a napriek tomu majú stále pozitívny pohľad na svet, vedia sa zasmiať, tešiť sa. Aj vo svojich okolnostiach žijú svoje povolanie. Učí ma to, že povolanie neznamená len pracovať pre Boha kým vládzem, ale predovšetkým vždy BYŤ JEHO – s vekom, schopnosťami aj obmedzeniami, ktoré mám. Žiť povolanie neznamená len robiť niečo pre Boha a blížnych, ale predovšetkým mu patriť. Je úžasné, ako sa aj ležiace sestry pýtajú, ako sa máme, čo v službe prežívame – chcú mať účasť na živote chudobných a tak nás všetkých vkladajú do modlitieb.
Čím sa ty osobne, ako jedna z najmladších členiek, snažíš byť prínosom, darom, obohatením pre vašu spoločnosť a tvoju komunitu?
Hľadám a rozpoznávam svoje dary od Pána, ktoré sa snažím využívať v prospech komunity, aj tých, ku ktorým ako sestra prichádzam.
A konkrétne?
Myslím si, že viem celkom jednoducho nadviazať kontakt s ľuďmi, mám rada, keď sa spolu so sestrami môžeme zasmiať, odľahčiť náročnejšie dni, vymyslieť niečo, čím môžem obohatiť alebo spríjemniť chvíle ľuďom, ktorých stretávam v tom, čo práve prežívajú.
Čo, naopak, ty ťažíš zo spolunažívania s ostatnými spolusestrami?
Najmä možnosť zdieľať sa – v spoločnej modlitbe, službe. Tým, že každá sestra má iné dary, vieme spolu vytvárať mozaiku, ktorú by som sama nevytvorila. Učí ma to tešiť sa z darov iných sestier, prinášajú svoj pohľad, ktorý ma vie neraz obohatiť, povzbudiť. Tiež mi dobre padne, keď v nejakom spoločnom diele „rozložíme sily“ a zároveň keď viem, že sa môžem oprieť o ich modlitby.
NEJDE O TO STAŤ SA INÝM ČLOVEKOM, ALE OBJAVIŤ TO A STAŤ SA TÝM, KÝM SME V BOŽÍCH OČIACH
V čom ti komunitný štýl života rehoľnej sestry vyhovuje viac ako dovtedajší štýl života a na čo, naopak, bolo ťažké si zvyknúť?
Ja často robím veci na poslednú chvíľu, kopí sa mi to a potom nestíham (úsmev). Keďže komunitný život má svoj režim a pravidlá, viem, že ak nechcem zbytočne strácať čas a niečo zanedbať, potrebujem si vytvárať systém. Učí ma to teda prioritám, správnemu rozdeľovaniu času medzi modlitbu – či už osobnú alebo komunitnú, prácu, službu a tiež odpočinok. Občas mi chýba, že si nie vždy môžem zariadiť veci podľa seba, ale myslím, že je to prirodzené aj v rodinách. Tiež sa treba učiť ustupovať, brať ohľad na iných, zriekať sa…
V čom si dnes iným človekom v porovnaní s obdobím pred vstupom do formácie u sestier vincentiek?
Nemyslím si, že som teraz iným človekom. Keď sa však spätne pozriem, vidím, že v niektorých oblastiach života som podrástla, z čoho sa teším, v iných stále rast potrebujem – a z toho sa teším tiež. Celý život sa však meníme, rastieme, dozrievame… Výsledkom však asi nemá byť, že sa máme stať iným človekom, ale objaviť to, kým v skutočnosti sme v Božích očiach – stať sa teda skutočne sebou samým.
ZA ĽUĎMI, KTORÍ POTREBUJÚ POMOC, TREBA ÍSŤ TAM, KDE SÚ – AJ NA INTERNET
Rehoľníčky zvyčajne pracujú v nemocniciach, venujú sa seniorom alebo bezdomovcom, prípadne sa uplatnia v školstve. Ty však aktuálne nepracuješ v žiadnej z týchto oblastí. V čom spočíva tvoja služba, čomu sa venuješ?
V rámci našej charizmy služby chudobným sa naozaj často venujeme práve seniorom a bezdomovcom, tiež mladým. V zamestnaní pracujem ako psychologička v poradni – prichádzajú k nám ľudia s rôznymi problémami, či už osobnostnými, partnerskými alebo rodinnými. Veľmi blízka mi je tiež spolupráca s občianskym združením Femina, ktoré sa venuje rodinám, ktoré sa ocitajú v ťažkých životných situáciách a potrebujú pomoc. Taktiež sa dobrovoľnícky venujem internetovému poradenstvu pre mladých.
Aké najčastejšie problémy v rodinách vnímaš cez svojich klientov? Čo dnes najviac trápi rodiny?
Mnohí sa na nás obracajú s tým, že sa cítia pod tlakom. Zladiť všetky požiadavky pracovného a rodinného života nie sú vždy jednoduché. Často si tiež partneri po rokoch prestávajú rozumieť, vznikajú konflikty, hádky a nenaplnené potreby, neraz sa k tomu pripletú aj problémy vo výchove detí. Bojujú s pocitom zlyhania – vnímajú, že zlyhávajú ako partneri a zlyhávajú ako rodičia. A tak u nás hľadajú pomoc, aby sa naučili, ako to riešiť a úspešne zvládnuť.
Spomenula si, že sa venuješ aj online psychologickému poradenstvu pre mladých. Prečo si sa rozhodla vstúpiť do tejto služby?
Náš zakladateľ sv. Vincent stále nabádal prvé sestry, aby išli medzi chudobných (teda tých, ktorí potrebujú pomoc – akúkoľvek, nie len materiálnu), priamo tam, kde sú a tam sa im venovali. Aj sv. otec František raz povedal, že internet je nový kontinent mladých. Tam sú a tam za nimi treba ísť.
ĽUDSKOSŤ A PRIJATIE BÚRAJÚ BARIÉRY A OTVÁRAJÚ SRDCIA
A čo oni na to, že za nimi prišla na internet rehoľná sestra? S akými reakciami sa stretávaš v tejto súvislosti?
Reakcie ľudí sú niekedy naozaj rôzne. Myslím si, že často vychádzajú aj z rôznych skúseností, ktoré ľudia so zasvätenými majú. Niekedy ma už od začiatku vnímajú ako niekoho, komu môžu dôverovať a hovoria o tom, čo ich trápi, teší. Často ma prosia aj o modlitby. Zvlášť, keď je nám ťažko, otvárajú sa v nás rôzne bytostné otázky, hľadanie zmyslu, úľavy… Pýtajú sa ma rôzne otázky, ktoré sa týkajú Boha, v nádeji, že mám na ne odpovede. Samozrejme nemám ich, no vtedy sa to stáva výzvou hľadať ich spolu s nimi. A to je obohacujúce pre obe strany. Niektorí, naopak, pristupujú nedôverčivo, akoby nevedeli, čo môžu čakať. Keď vidím, že je niekto trochu v rozpakoch z habitu, snažím sa, aby zažil predovšetkým stretnutie človeka s človekom. Ľudskosť a prijatie búrajú bariéry a otvárajú srdcia.
Prostredníctvom linky pomoci máš možnosť sledovať prežívanie mnohých mladých ľudí. Kto alebo čo podľa teba najviac ubližuje mladým ľuďom?
Tlak na ich výkony. Z každej strany číha „dokonalosť“. Zvlášť v období, kedy si mladí budujú identitu a objavujú svoju hodnotu, sú im podsúvané falošné ideály. Keď sa podľa nich porovnávajú, majú pocit, že jednoducho nestačia, že nie sú dosť dobrí. Napriek mnohým technickým vymoženostiam dnešnej doby sa mladí často cítia osamotení alebo nepochopení. Mnohokrát si rodičia chcú plniť vlastné sny cez svoje deti a nepočúvajú ich túžby.
Čo môžeme my dospelí robiť, aby sa mladým ľuďom v našom okolí žilo v tomto svete ľahšie?
Mladí potrebujú zažívať a cítiť, že ich berieme vážne, vidíme v nich potenciál a dávame im šancu. Nie je pravdou zdanie, že mladým sú starší ľudia ľahostajní. Naopak, v poslednej dobe sa často stretávam s tým, že mladí vzhliadajú k starším, vnímajú ich ako svoj vzor. Vedia sa od nich učiť, sú otvorení a uvedomujú si, že ich starší majú čím obohatiť, že si majú čo od nich zobrať. Mládež nie je zlá a lenivá, práve naopak. Skúsme im byť inšpiráciou, motivovať ich a dôverovať im, vidieť v nich potenciál. Keď je im preukázaná dôveru, dokážu svoj potenciál premeniť.
PROSÍM BOHA, ABY SOM DOKÁZALA SPRÍTOMŇOVAŤ NÁDEJ, ŽE BOH UŽ NAD VŠETKÝM ZVÍŤAZIL
Nie je bežné, aby bol človek konfrontovaný s toľkými vážnymi problémami až tragédiami nevinných mladých ľudí. Neotriasa to tvojou vierou v dobrého Boha?
Práve naopak. Zvlášť vtedy, keď som konfrontovaná s veľkým ľudským nešťastím, na ktoré nemám vysvetlenie a je ťažko pochopiteľné, je mi veľkou oporou dôvera, že je tu niekto, kto to má i napriek tomu pevne v rukách, a že sa nedeje nič, o čom by nevedel a nad čím by nezvíťazil. Vtedy mu to v modlitbe odovzdávam a prosím ho, aby mi ukázal, ako v týchto chvíľach túto nádej sprítomniť.
Psychológia sa javí ako veľmi praktická a užitočná veda. Vnímaš znalosť psychológie ako výhodu aj vo svojej každodennosti – mimo zamestnania a služby na linke dôvery?
Čím viac ju študujem, tým viac žasnem nad tým, ako úžasne Boh stvoril človeka. V kancelárii nad stolom mám na drevenej tabuľke napísané slová zo Sv. písma adresované Mojžišovi: „Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš je zem svätá“ (Gn 3, 5). Touto svätou zemou – svätým miestom, je pre mňa ľudská duša. Vždy ostáva pre mňa tajomstvom, a toto sa snažím pripomínať si pred každým rozhovorom s človekom, ktorý za mnou prichádza. A hoci ho mám v kancelárii, tento odkaz ide so mnou všade.
Už vyše roka čelíme okolnostiam života, ktoré sú obrovskou záťažou pre psychiku každého z nás. Poraď ty, psychologička a rehoľná sestra zároveň, čo môžeme robiť a ako sa k tomu všetkému postaviť, aby sme sebe i svojmu okoliu pomohli zvládnuť tento čas?
Kresťan je človekom nádeje. Kresťanská nádej však neznamená len nejaký optimizmus. Je to presvedčenie a viera, že nech sa deje čokoľvek, Boh všetko dokáže použiť na dobro. Ako hovorí sv. Pavol: „Tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Oprime sa o vieru, že Boh nás neopúšťa ani v týchto časoch a každý z nás môže hľadať spôsob, ako svoj vzťah s ním prehlbovať; či už osobnou modlitbou, službou tým, ktorí to potrebujú… Svätý Vincent rád hovorieval, že láska je neskutočne vynaliezavá. Teda nevzdal sa, kým nenašiel spôsob, ako iným pomôcť. Skúsme hľadať nie to, čo sa robiť nedá, ale práve naopak, čo robiť môžeme. Môžu to byť činnosti, ktoré sme pre nedostatok času dlho odkladali alebo sme nemali čas ich vyskúšať. Sme pozvaní šíriť do sveta pokoj. Hľadajme odpoveď na otázku: „Akým spôsobom ho ja môžem priniesť môjmu okoliu?“ Ak máte pocit, že to, čo prežívate je náročné a potrebujete odbornú pomoc, nebojte sa o ňu požiadať. Nie je to hanba, práve naopak.
V tomto Pôstnom období sa pripravujeme na prežitie najkrajších tajomstiev našej viery – na Veľkú noc. Zo srdca vám prajem jej hlboké prežitie, aby sa vaše kríže premenili na víťazstvá. Kým sa tak stane, nech nás sprevádza dôvera, ktorú vyjadril Pete Greig, autor knihy Keď Boh mlčí, krásnymi slovami: „na kríži vidíme skrytého Boha, ktorý je v utrpení s nami“.
Zdroj: https://www.slovoplus.sk/ autor: Jana Kasajová