Posts by -bs-

Drahí bratia a sestry!

Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!

Rok 2020, ktorý sa vyznačuje toľkým utrpením, úzkosťou, strachom a prognózami obrovského nárastu chudoby na celom svete najmä kvôli COVIDu-19, sa chýli ku koncu. Pred nami sa vynára horizont nového roku 2021.

V súčasnom období núdze, podobne ako vo všetkých okamihoch nášho života, v ktorých sa objavuje utrpenie rôznej intenzity, je niekto, kto žije v nás a ktorého duch napĺňa každý kút nášho bytia. Je s nami stále, nech ideme kamkoľvek, nech robíme čokoľvek, a v každú sekundu dňa je ochotný prejaviť sa, keď mu to dovolíme. Vždy je pripravený vliať nádej tam, kde už niet nádeje, pokoj tam, kde niet pokoja, zmysel tam, kde niet zmyslu, novú vieru tam, kde naša viera pokrivkáva, lásku tam, kde sa nás zmocňuje nenávisť. Ten niekto sa volá Ježiš.

Vieme, že Ježišova osoba je v jadre identity Vincenta de Paul ako mystika lásky, v srdci vincentskej spirituality a charizmy. Ježiš je dôvodom nášho bytia a osobou, ktorej spôsob myslenia, cítenia, rozprávania a konania sa stáva naším životným cieľom, takže jeho blízkosť k trpiacim je vzorom pre Vincentov spôsob života, i pre tých, ktorí ho nasledujú. Vincent nikdy neodvracal tvár od bolestných situácií, ani od zranených ľudí, pretože videl Ježiša v chudobných a chudobných v Ježišovi:

„Nesmiem posudzovať chudobného sedliaka či sedliačku podľa ich zovňajšku, ani podľa ich myslenia, pretože často akoby ani nemali výraz či ducha rozumných ľudí, takí sú neotesaní a prízemní. Ale obráťte medailu a vo svetle viery uvidíte, že títo chudobní nám predstavujú Božieho Syna, ktorý chcel byť chudobný… Ach, Bože! Aké krásne je vidieť chudobných, keď na nich hľadíme v Bohu a s úctou, akú k nim mal Ježiš Kristus!“^[1]

Aby sme mohli hlbšie pochopiť Ježišovu prítomnosť v tom, čo je znetvorené, rád by som v tohoročnom advente ponúkol meditáciu nad ikonou Spasiteľa zo Zvenigoroda, pričom sa budem opierať o úvahy otca Henriho Nouwena. Andrej Rublev napísal ikonu, ktorá je tiež nazývaná „Tvorca pokoja“. Bolo to v 15. storočí v Rusku. Ikona sa stratila, no bola nájdená v roku 1918 v jednej stodole neďaleko katedrály Nanebovzatia Panny Márie v meste Zvenigorod v Rusku. Jej pôvodné čaro a detailná dokonalosť autorovej práce sa stratili. Ikona bola skutočne nájdená vo veľmi zlom stave, bola poškodená a zničená.

Henri Nouwen, vo svojej meditácii o ikone spomína, v akom hroznom stave ju našli.

„Keď som prvýkrát uvidel ikonu, jasne som pocítil, že Kristova tvár sa objavuje uprostred veľkého chaosu. Smutná, ale stále krásna tvár sa na nás díva cez ruiny sveta… Pre mňa táto svätá tvár predstavuje hĺbku nesmierneho Božieho súcitu uprostred nášho sveta, v ktorom je čoraz viac násilia. Počas dlhých storočí ničenia a vojen, tvár vteleného Slova hovorila o Božom milosrdenstve, pripomínala nám obraz, na ktorý sme boli stvorení a volala nás k obráteniu. Je to skutočne tvár Tvorcu pokoja.“ [2]

Práve tento súčasný stav ikony Spasiteľa zo Zvenigoroda s poškodenou a spustošenou Ježišovou tvárou by som chcel navrhnúť na meditáciu v tohoročnej adventnej dobe. Prikladám obrázok ikony a prosím, aby ste sa naňho zadívali. Pomôže vám k hlbšej reflexii a kontemplácii.

Meditácia o ikone Spasiteľa zo Zvenigoroda

–          Vidieť Ježišovu tvár znamená vidieť tvár Boha a celého ľudstva.

• Čo vidím?
• Vidím veľmi poškodený obrázok.
• Zároveň vidím najnežnejšiu ľudskú tvár.
• Vidím oči, ktoré prenikajú do srdca Boha i do srdca každého človeka.

1. Dívať sa na poškodený obrázok

–   Krásna Ježišova tvár sa na nás pozerá cez ruiny nášho sveta.

–   Pýta sa: „Čo si urobil s prácou mojich rúk?“

–   Ikona vyjadruje hlboký Boží súcit uprostred nášho násilníckeho sveta.

–   Pripomína nám obraz, na ktorý sme boli stvorení a volá nás k obráteniu.

–   Je to tvár tvorcu pokoja.

• „Kde je pokoj, tam prebýva Boh.“[1]

• Pri pohľade na tento poškodený obraz začujeme volanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 28-29).

1. Vidieť najnežnejšiu ľudskú tvár
2. Nádherná Ježišova tvár sa vynára uprostred ruín.

• Uvedomujeme si, že Ježiš je priamo pred nami.

• Ježiš nás pozoruje a díva sa nám priamo do očí.

• Môže nám to pripomenúť stretnutie Ježiša s Petrom, po tom, ako ho zradil. „…Pán sa obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo“ (Lk 22, 61).

• Podobne ako Peter, aj my si musíme pripomínať:

• svoje príliš sebavedomé sľuby
• svoju neschopnosť dodržať ich
• svoju nedostatočnú vernosť
• svoju bezmocnosť, keď sme sami.

• Ale rovnako ako Peter si musíme tiež pripomínať:

• lásku, ktorá nás nikdy neopustí
• súcit, ktorý je bez medzí
• odpustenie, ktoré sa nám vždy ponúka.

• Keď Peter pocítil, ako Ježišove oči prenikajú do jeho najhlbšieho vnútra, uvidel svoju slabosť a Ježišovu lásku: „Vyšiel von a horko sa rozplakal“ (Lk 22, 62).

• Boli to slzy pokánia, ale aj vďačnosti za takú hlbokú lásku.

• „Ak sme sa rozhodli stať sa podobnými tomuto Božskému modelu a v srdci pociťujeme túto túžbu a svätú náklonnosť, musíme sa snažiť zosúladiť naše myšlienky, diela a zámery s jeho myšlienkami, dielami a zámermi.“[1]

• Ikona nebola písaná podľa žiadneho ľudského modelu, nevznikla z iniciatívy Andreja Rubleva. Bola napísaná vo svätej poslušnosti voči spôsobu maľovania, ktorý sa traduje z generácie na generáciu.

• Najvýraznejšou farbou ikony je sýtomodrá farba plášťa, ktorý zakrýva Spasiteľove ramená. V gréckych a ruských ikonách je Kristus maľovaný s červenou tunikou a modrým plášťom.

• Červená farba predstavuje Ježišovo božstvo.

• Modrá farba predstavuje Ježišovo ľudstvo.

• Modrá farba Andreja Rubleva je oveľa jasnejšia ako zvyčajne, aby bola ešte viac zvýraznená Ježišova ľudskosť.

• Tým nám zreteľnejšie ukazuje ľudskú tvár Boha, Ježišovo neodolateľné kúzlo.

• Pohľad na túto ikonu nezastiera iné ikony Krista, ktoré zdôrazňujú iba Božiu nádheru a majestátnosť. Na tejto ikone Kristus zostupuje zo svojho trónu, dotýka sa našich ramien a pozýva nás, aby sme sa na neho zahľadeli.

• Jeho tvár nevzbudzuje strach, ale lásku.

1. Vidieť oči, ktoré prenikajú do srdca Božieho aj do srdca všetkých ľudí, do srdca každého z nás

• Sú to práve Ježišove oči, vďaka ktorým ikona vyvoláva taký hlboký zážitok.

• Ježišove oči sa dívajú priamo na nás a oslovujú nás.

• Oči sú stredobodom ikony.

• Pripomínajú nám slová žalmistu:

„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;

ty vieš či sedím a či stojím.

Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:

či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.

A všetky moje cesty sú ti známe“ (Žalm 139, 1-3).

• Sú to oči Boha, ktorý nás vidí v našich najskrytejších hlbinách a miluje nás vo svojom božskom milosrdenstve.

• „Kam sa skryjeme pred toľkými dobrodeniami Boha voči nám? Do rán nášho Pána.“ [1]

• Oči vyjadrujú túžbu nahliadnuť do srdca každého človeka a porozumieť mu.

• Táto bezprostredná osobná skúsenosť nás privádza do srdca veľkého tajomstva Vtelenia.

• Keď sa dívame do Ježišových očí, vieme, že sa dívame do Božích očí.

• „Kto vidí mňa, vidí Otca“(Jn 14, 9).

• „Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?“ (Jn 14, 10).

• Ježiš je úplné Božie zjavenie.

• Ježiš je obrazom neviditeľného Boha.

• Cez ruiny sveta vidíme Ježišovu tvár, ktorú nikdy nemožno zničiť.

• Ježišove oči prenikajú do srdca Boha práve tak, ako do srdca každej ľudskej bytosti, do srdca každého z nás.

• Nazeranie na Ježiša nás vedie do srdca Boha a do srdca každého človeka.

• „Viďme sa v ňom a zlaďme sa s jeho vôľou, ktorej máme dať prednosť pred akýmkoľvek iným dobrom.“ [2]

• KONTEMPLÁCIA A SÚCIT SPLYNÚ V JEDNO.

V nedeľu 6. decembra 2020 sa Vincentská rodina z celého sveta virtuálne stretne  na spoločnej modlitbe s témou „Zjednotení v nádeji pre chudobných“. Na túto chvíľu modlitby pozývam všetkých členov Vincentskej rodiny, ako aj tých, ktorí by sa k nám chceli pripojiť. Odovzdajte, prosím, toto pozvanie členom svojich vlastných vetiev, ako aj rodinným príslušníkom a priateľom.

Reflexia a kontemplácia nad ikonou Spasiteľa zo Zvenigoroda, tak úzko spojené s témou tejto modlitby, nám môžu pomôcť zúčastniť sa na nej intenzívnejším spôsobom.

Nech nás adventná skúsenosť privedie k vnútornej vianočnej radosti.

Váš brat vo svätom Vincentovi

Tomaž Mavrič, CM

Generálny predstavený

Jednou z výziev, o ktorej sme hovorili na nedávnom provinciálnom zhromaždení bolo, že sa máme otvoriť pre potreby súčasnej chudoby, vyjsť za bránu, ísť v ústrety, stretnúť sa…

Naša komunita v Nitre bola nedávno oslovená naliehavou prosbou o pomoc pri starostlivosti o seniorov v sociálnom zariadení, ktoré sa dostalo do personálnej krízy pre nakazenie koronavírusom Covid 19 viacerých zamestnancov i samotných klientov.

Po zvážení predstavení uvoľnili pre túto výpomoc 3 sestry. Po vyriešení núdzového bývania sestry vyšli za bránu, aby sa stretli s trpiacim Kristom v tomto zariadení.

               Naša služba spočívala v opatrovateľskej a ošetrovateľskej službe. Prácu sťažovalo oblečenie, ktoré nás malo chrániť: respirátor, rúško, štít, čiapka, dvoje rukavíc, skafander s kapucňou a návleky. 

Služby sme mali každý deň, či už 8 alebo 12 hodinové, deň či noc, podľa potrieb tohto zariadenia, ktoré núdzovo organizovalo služby aj s personálom, ktorý bol pozitívny, ale bez príznakov.

S touto situáciou sa borili už pár týždňov a tak všade bolo cítiť napätie a vyčerpanosť. Podieľali sme sa na celkovej starostlivosti o chorých, od toalety, cez kŕmenie až po dezinfekciu. Ale nie len to, ako DKL sme si uvedomovali, že naše poslanie zasahuje aj duchovné potreby týchto ľudí. Pri náhlom zhoršení zdravotného stavu jednej pani sme videli, že by bolo dobré zabezpečiť sviatostí. Nad naše očakávanie sa do zariadenia dostal kňaz, ktorý pre karanténnu situáciu tam nemohol prísť už niekoľko mesiacov. Babičku vyspovedal, zaopatril a ponúkol duchovnú útechu aj ostatným klientom kovidového oddelenia. Reakciou na túto milosť bola túžba aj ostatných obyvateľov, aby k nim mohol prísť kňaz. Nesmelo, ale dôrazne sme predniesli túto prosbu kompetentným, ktorí súhlasili a vybavili všetko potrebné. Na izby sme „rozosiali“  Zázračnú medailu i Zelený škapuliar. Mnohí zamestnanci ich tiež s vďačnosťou a dojatím prijali. Videli sme, že Panna Mária si tam našla svoje miesto a pri odchode nám mnohí prejavili vďaku práve za to, že našim príchodom tam prišiel „ZVLÁŠTNY“ pokoj a niečo duchovné, čo potrebovali.   

Do tejto služby sme vstupovali aj s vedomím, že sa môžeme nakaziť. To sa nám potvrdilo. Vnímame, že takto máme účasť na Kristovom utrpení a prežívame blízkosť s chudobnými. Naďalej na nich pamätáme vo svojich modlitbách.   

Ďakujeme spolusestrám, že nás počas celej služby sprevádzali svojimi modlitbami a obetami. Sme vďačné Bohu, že sme mohli v mene Spoločnosti poslúžiť.

Kedže momentálne prežívame týždeň Cirkvi pre mládež, spýtali sme sa postulantky Gabiky, ako vníma čas strávený v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Nech jej slová povzbudia všetkých mladých, ktorí kráčajúc cestou života hľadajú svoje miesto…

1. Gabriela, ako by si opísala svoje prvé stretnutie so živým Bohom?

          Nepamätám si konkrétny moment v mojom živote, kedy som sa prvýkrát stretla so živým Bohom. Moje stretanie s Ním bolo postupné. Vieru som dostala od mojich rodičov odmala. Zo začiatku som žila s Bohom iba zo zvyku, postupne však živý Boh prenikal do môjho života čím ďalej, tým viac. Najintenzívnejšie som sa s Ním však začala stretať na vysokej škole po prežití duchovnej krízy. Práve vďaka tejto kríze už moja viera v Boha nestála len na základe rozhodnutia mojich rodičov, ale na mojom vlastnom.

2. Kedy si pocítila prvú túžbu po zasvätenom živote?

          Pamätám si jeden moment na základnej škole, keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť a ja som odpovedala, že mníškou. Ako to však s malými deťmi býva, ako to prišlo, tak to aj odišlo. Vtedy som tomu neprikladala žiadnu váhu, s odstupom času však vnímam, že už vtedy si ma Boh pomaličky pripravoval. Potom som veľmi dlho nad takouto možnosťou vôbec neuvažovala. Dokonca, keď sa ma môj tatko na strednej škole pýtal, či náhodou neuvažujem nad zasväteným životom, povedala som rezolútne nie. Až na vysokej škole, po už spomínanej duchovnej kríze, som začala postupne vnímať, že  Boh pre mňa niečo pripravuje a nie je to povolanie do manželstva. Vyjasnilo sa mi to na jednej púti v Taliansku, v San Giovanni Rotondo pri pátrovi Piovi, kde som pocítila od Boha povolanie do zasväteného života.  

3. Ako si vedela rozlíšiť svoje duchovné povolanie?

          Kým som nepocítila od Boha povolanie a nedala mu svoje áno, v mojom živote často vládol nepokoj. Najviac sa týkal hlavne mojej budúcnosti. Nevedela som, čo chcem v živote robiť a hlavne, čo chce odo mňa Boh. V Taliansku sa to však zmenilo. Hneď, ako som súhlasila s Božím povolaním, v mojom vnútri sa rozlial pokoj, aký som v živote ešte nezažila. A ten trvá doteraz. Možno nie je taký intenzívny ako vtedy, viem však, že som na správnej ceste.

4. Ako si spoznala, že ktorá rehoľa je tá, do ktorej ťa volá Pán?

Keď som sa vrátila z Talianska, svojím povolaním do zasväteného života som si bola istá. Nevedela som však, do ktorej rehole mám ísť. Dokonca som ani nevedela, aké mám na Slovensku možnosti. Jediné, čo som vedela, bolo, že život v klauzúre by nebol pre mňa. A tak som na internete vyhľadala všetky ženské rehole na Slovensku a prečítala si, aké majú charizmy. Už na prvý pohľad ma zaujali „Vincentky“. Veľmi sa mi zapáčila rozmanitosť ich služby. Rozhodla som sa, že v spoznávaní reholí by som mohla začať práve s nimi. Zohnala som si kontakt na jednu sestru a ona ma pozvala na duchovnú obnovu pre dievčatá. Už na prvej návšteve sestier som cítila, ako ma to k nim ťahá. Odvtedy som ich začala častejšie navštevovať a už som nemala potrebu  spoznávať ďalšie rehole. Podobne ako pri povolaní do zasväteného života, aj pri návštevách v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky som cítila pokoj a hlavne radosť. Čím častejšie som u nich bola, tým menej sa mi od nich chcelo odísť.  To, že som na správnej adrese mi Boh potvrdzoval mnohými drobnými znameniami. Jedno z nich, pre niekoho možno úsmevné, no pre mňa dôležité, bolo sídlo Provinciálneho domu v Nitre na Oravskej ulici. Keďže pochádzam z Oravy, mala som pocit, že idem domov. Podobných tomuto bolo mnoho.

5. Ako reagovala tvoja rodina a priatelia na tvoje rozhodnutie?

          Mala som veľké obavy z toho, ako budú reagovať moji blízki, keď im poviem o mojom rozhodnutí. Veľa som sa za nich modlila a musím povedať, že taký krásny darček od Boha, aký mi dal, som nečakala. Viem, že to bolo pre mnohých ťažké, ale nikto ma od môjho rozhodnutia neodhováral, skôr ma podporili, za čo im budem do konca života vďačná.

6. V čom vidíš zmysel/hodnotu povolania DKL v dnešnom svete?

          Charizmou dcér kresťanskej lásky je služba Kristovi v chudobných. Dáte mi za pravdu,  že v dnešnom svete je veľa chudoby, či už materiálnej alebo duchovnej. Koľko detí je chudobných na lásku od svojich rodičov, o koľko starých ľudí sa nemá kto postarať, … . Mnoho ľudí je bez domova a je veľa takých, ktorých príbytky sú veľmi biedne. Koľkí sú bez viery, nádeje a lásky. A mohla by som ešte pokračovať. Myslím si, že máme dostatočne veľké pole, na ktorom môžeme pracovať pre dobro chudobných.

7. Inšpiroval ťa v tvojom živote nejaký konkrétny svätý alebo svätá v nebi?

          Od mala som mala veľmi rada sv. Máriu Goretti. Veľmi som obdivovala jej odhodlanosť bojovať za čistotu. Aj preto som si ju zvolila za svoju birmovnú patrónku. Túžila som byť čistá pre Boha, tak ako ona.

8. Aký citát zo Svätého Písma ťa sprevádza v tomto poslednom období?

          Je to verš z Evanjelia podľa Lukáša 1,38 : „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mám túžbu denne odpovedať na Pánove výzvy slovami Panny Márie. Verím, že ona mi v tom pomáha.

9. Čo ťa vie potešiť?

          Musím povedať, že čím viac som s Bohom, tým viac vecí ma teší. Rada čítam dobré knihy, pozriem si pekný film, zahrám si na klavíri. Kresliť nestíham J. Veľmi rada počúvam sestričky, keď rozprávajú svoje zážitky. Ak by som mala povedať, čo ma teší najviac, bola by to asi služba, ktorá mi je zverená. Priznám sa, že niekedy ma stojí veľa síl a chce i veľa odvahy. Čím viac však môžem v rámci podomovej opatrovateľskej služby napĺňať potreby ľudí odkázaných na pomoc iných a prispieť k tomu, aby ich deň bol krajší, o to s väčšou radosťou od nich odchádzam.

10. Je niečo, s čím by si sa s nami chcela podeliť?

          Neviem, čo by som mohla ešte dodať. Možno už len to, že som šťastná. Mnoho ľudí si myslí, že keď sa niekto rozhodne pre zasvätený život, prichádza o všetky príležitosti na radosť a šťastie, lebo sa všetkého vzdáva (rodiny, priateľov, slobody…).  Opak je však pravdou. Z vlastnej skúsenosti viem, že som viac získala ako stratila.  

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na 33. nedeľu v Cezročnom období, ktorú budeme tento rok sláviť 15. novembra 2020, vyhlásil Svätý Otec František už 4. svetový deň chudobných. Ako ho tentokrát využijeme v službe chudobným? Pripomeňme si jeho posolstvo k tomuto dňu a inšpirujme sa ním….

Posolstvo Svätého Otca Františka na 4. svetový deň chudobných – 33. nedeľa v Cezročnom období

15. novembra 2020
Podaj svoju ruku chudobnému (porov. Sir 7, 36)

Podaj svoju ruku chudobnému (porov. Sir 7, 36). Staroveká múdrosť predkladá tieto slová ako
posvätný kódex, ktorý treba v živote zachovávať. Dnes znejú nanajvýš aktuálne a pomáhajú nám
sústrediť pohľad na to podstatné a prekonať bariéry ľahostajnosti. Chudoba vždy nadobúda
rozličné podoby a vyžaduje si, aby sme jej venovali pozornosť v každej špecifickej situácii. V
každej z nich môžeme totiž stretnúť Pána Ježiša, ktorý nám zjavil svoju prítomnosť vo svojich
najmenších bratoch (porov. Mt 25, 40).

1. Vezmime do rúk jednu z kníh Starého zákona, Sirachovca. Nachádzame v nej slová učiteľa
múdrosti, ktorý žil približne 200 rokov pred Kristom. Hľadal múdrosť, ktorá by urobila ľudí
lepšími a schopnejšími pochopiť udalosti života. Bolo to vo chvíli ťažkej skúšky izraelského
ľudu, v čase bolesti, zármutku a biedy v dôsledku nadvlády cudzích mocností. Keďže bol mužom
veľkej viery, zakoreneným v tradícii predkov, jeho prvou myšlienkou bolo obrátiť sa na Boha,
aby si od neho vyprosil dar múdrosti. A Pán ho nenechal bez pomoci.
Už od prvých stránok Knihy Sirachovcovej vykladá svoje rady ohľadom mnohých konkrétnych
situácií v živote, pričom chudoba je jednou z nich. Zdôrazňuje, že v núdzi treba dôverovať Bohu:
„Neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy. Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj
k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec. Prijímaj všetko, čo ťa zastihne,
vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom
a bohumilých ľudí v peci utrpenia. Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí, urob priamou svoju cestu
a dúfaj v neho! Zachovaj si bázeň pred ním a vydrž v nej do staroby! Ktorí sa bojíte Pána,
čakajte, až sa zmiluje, neodkloňte sa od neho, aby ste neklesli“ (2, 2 – 7).

2. Stránku po stránke objavujeme cenný súbor rád, ako konať vo svetle blízkeho vzťahu
s Bohom, Stvoriteľom milujúcim stvorenstvo, spravodlivým a prozreteľným voči svojim deťom.
Neustále odkazovanie na Boha však neodvádza pohľad od konkrétneho človeka, naopak, oboje je
úzko prepojené.

Jasne sa to ukazuje v úryvku, z ktorého je prevzaté motto tohto posolstva (porov. 7, 36 – 40).
Modlitba k Bohu a solidarita s chudobnými a trpiacimi sú navzájom neoddeliteľné. Aby sme
slávili bohoslužbu milú Pánovi je potrebné uznať, že každý človek aj ten najbiednejší a najviac
opovrhovaný, nesie v sebe vtlačený Boží obraz. Z tohto vedomia pochádza dar Božieho
požehnania, priťahovaný veľkodušnosťou preukazovanou chudobnému. Preto čas venovaný
modlitbe nemôže byť nikdy použitý ako alibi na to, že prehliadame blížneho v ťažkostiach.
V skutočnosti platí pravý opak: Pánovo požehnanie zostúpi na nás a modlitba dosiahne svoj cieľ
len vtedy, keď je sprevádzaná službou chudobným.

3. Aké aktuálne je toto dávne učenie aj pre nás! Božie slovo vskutku prekonáva priestor i čas,
náboženstvá aj kultúry. Veľkodušnosť, ktorá podopiera slabého, utešuje zarmúteného, zmierňuje
utrpenie, navracia dôstojnosť tomu, komu bola odňatá, je podmienkou plne ľudského života.
Rozhodnutie starať sa o chudobných, o ich mnohé a rozličné potreby, nemôže byť podmienené
časom, ktorý máme k dispozícii, súkromnými záujmami, a ani neosobnými pastoračnými alebo
sociálnymi projektmi. Silu Božej milosti nemožno obmedzovať narcistickým sklonom klásť seba
samých vždy na prvé miesto.
Upierať neustále zrak na chudobného je ťažké, no je to potrebné väčšmi ako kedykoľvek
predtým, aby sme svoj osobný i spoločenský život nasmerovali správnym smerom. Nie sú
potrebné mnohé slová, ide skôr o to, aby sme sa – vedení Božou láskou k blížnemu – konkrétne
angažovali v živote. Na Svetový deň chudobných sa každoročne vraciam k tejto, pre život Cirkvi
základnej skutočnosti, pretože chudobní sú a budú vždy s nami (porov. Jn 12, 8), aby nám
pomohli prijať Kristovu prítomnosť v každodennom živote.

4. Stretnutie s ľuďmi v núdzi je pre nás vždy výzvou a núti nás zamyslieť sa. Ako môžeme
prispieť k odstráneniu alebo aspoň k zmierneniu ich vylúčenia a utrpenia? Ako im môžeme
pomôcť v duchovnej chudobe? Kresťanské spoločenstvo sa má zapájať do tejto skúsenosti
zdieľania vo vedomí, že ju nemožno delegovať na druhých. Aby sme pomohli chudobným je
podstatné žiť evanjeliovú chudobu. Nemôžeme sa cítiť „v pohode“, keď niektorý člen ľudskej
rodiny zaostáva a stáva sa akoby neviditeľným. Tiché volanie mnohých chudobných by malo
nájsť Boží ľud v prvej línii vždy a všade tam, kde im treba poskytnúť hlas, chrániť ich
a solidarizovať sa s nimi zoči-voči mnohým pretvárkam a nedodržaným sľubom, a pozývať ich,
aby sa podieľali na živote spoločnosti.
Je pravda, že Cirkev nevie ponúknuť komplexné riešenie chudoby, ale s Kristovou milosťou
ponúka svoje svedectvo a svoje gestá spoluúčasti. Okrem toho sa cíti povinná upozorňovať na
prípady tých, ktorí nemajú ani to nevyhnutné pre život. Pre kresťanský ľud je povinnosťou
pripomínať všetkým veľkú hodnotu spoločného dobra a žiť tak, aby sa nezabúdalo na nikoho
z tých, ktorých ľudská dôstojnosť s ohľadom na ich základné potreby utrpela ujmu.

5. Podať pomocnú ruku znamená predovšetkým objaviť v sebe schopnosť robiť také gestá, ktoré
dávajú životu zmysel. Koľko natiahnutých rúk denne vidíme! Žiaľ, stále častejšie sa stáva, že nás
rýchle tempo života strhne do víru ľahostajnosti až do tej miery, že viac nedokážeme rozpoznať
dobro, ktoré sa potichu a veľkodušne deje každý deň okolo nás. Niekedy sa stáva, že až keď isté
skutočnosti narušia chod nášho života, stanú sa naše oči schopnými vidieť dobro svätých „z
vedľajších dverí“, „tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti“ (apoštoská
exhortácia Gaudete et exsultate, 7), o ktorých však nik nehovorí. Zlých správ je na stránkach
novín, na internete a televíznych obrazovkách tak veľa, že sa zdá, akoby zlo malo prevahu. Nie je
to tak. Zloba a násilie, zneužívanie a korupcia, zaiste nechýbajú, ale život je utkaný zo skutkov
úcty a veľkodušnosti, ktoré nielenže kompenzujú zlo, ale povzbudzujú nás napredovať plní
nádeje.

6. Podanie pomocnej ruky je znakom: znakom, ktorý bezprostredne hovorí o blízkosti, solidarite,
láske. Koľko podaných rúk sme mohli vidieť v týchto mesiacoch, v ktorých bol celý svet obeťou
vírusu prinášajúceho bolesť a smrť, bezútešnosť a chaos! Ruka podaná lekárom, ktorý sa stará
o každého pacienta a snaží sa nájsť pre neho správnu liečbu. Podaná ruka zdravotnej sestry či
zdravotného brata, ktorí sa mimo svojich pracovných hodín ostávajú starať o chorých. Podaná
ruka administratívnych pracovníkov, aby zabezpečili prostriedky na záchranu čo možno najviac
životov. Podaná ruka lekárnika vystaveného toľkým otázkam v rizikovom kontakte s ľuďmi.
Ruka podaná kňazom, ktorý žehná s bolesťou v srdci. Ruka podaná dobrovoľníkmi, ktorí
pomáhajú ľuďom na ulici a tým, čo síce majú strechu nad hlavou, ale nemajú, čo jesť. Ruka
podaná mužmi a ženami poskytujúcimi ľuďom základné a bezpečnostné služby. A môžeme
menovať ďalšie a ďalšie podané ruky, až by sme takto zložili litánie dobrých skutkov. Všetky
tieto podané ruky čelili nákaze a strachu, aby poskytli pomoc a útechu.

7. Táto pandémia prišla neočakávane a zastihla nás nepripravených, zanechajúc silný pocit
dezorientácie a bezmocnosti. Avšak natiahnuté ruky chudobných sa neobjavili nečakane.
Pandémia skôr ukázala, ako sme pripravení ich spoznať a podporiť v čase núdze. Ak máme byť
nástrojmi milosrdenstva, nemožno improvizovať. Je nutné sa v tom denne cvičiť a začať
uvedomením si, že my sme ako prví potrebovali, aby nám niekto podal pomocnú ruku.
Doba, ktorú prežívame, spôsobila krízu mnohých istôt. Cítime sa chudobnejší a slabší, pretože
sme zažili pocit našej ohraničenosti a obmedzenie našej slobody. Strata zamestnania, nemožnosť
byť nablízku našim najdrahším, či stretať sa ako zvyčajne so známymi otvorili pred nami
horizonty, ktoré sme si zvyčajne nevšímali. Naše duchovné a materiálne bohatstvá boli
spochybnené a zažívali sme strach. Uzavretí v tichu našich domovov sme zistili, aké dôležité sú
jednoduché veci a sústrediť sa na to podstatné. Dozrel v nás zmysel pre nové bratstvo medzi
ľuďmi, schopné vzájomne si pomáhať a rešpektovať sa. Toto je najvhodnejší čas nato, aby sme
znova pocítili, „že sa navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť jedni za druhých a za svet…
Už príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sme sa etike, dobrote, viere,
poctivosti… Ničenie všetkých základov spoločenského života nás postaví jedných proti druhým,
aby sme bránili svoje záujmy; vyvolá nové formy násilia a krutosti a zabráni rozvoju opravdivej
kultúry starostlivosti o životné prostredie“ (encyklika Laudato si’, 229). Skrátka, vážne
ekonomické, finančné a politické krízy neskončia, pokiaľ zodpovednosť, ktorú má každý cítiť
voči blížnemu a voči každej osobe, zostane neprebudená.

8. Tohoročná téma Podaj svoju ruku chudobnému je výzvou k zodpovednosti a osobnému
angažovaniu sa každého, kto si uvedomuje, že máme spoločný osud. Povzbudzuje nás k tomu,
aby sme na seba vzali bremená tých najslabších, ako pripomína sv. Pavol : „Navzájom si slúžte
v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako
seba samého!ʻ […] Neste si vzájomne bremená“ (Gal 5, 13 – 14; 6, 2). Apoštol učí, že sloboda,
ktorá nám bola darovaná skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, robí každého z nás
zodpovedným za to, aby sme slúžili druhým, predovšetkým tým najslabším. Nejde o fakultatívnu
možnosť, ale o podmienku autentickosti viery, ktorú vyznávame.
Kniha Sirachovcova nám opäť ide na pomoc: navrhuje konkrétne činy, ako podporiť najslabších
a používa pritom aj niektoré sugestívne obrazy. Najskôr si máme všímať slabosť tých, čo sú
smutní: „Nevyhýbaj sa, keď treba potešiť plačúcich“ (7, 38). Obdobie pandémie nás prinútilo
ostať v izolácii, dokonca sme nemohli ani utešiť priateľov a známych postihnutých stratou ich
milovaných a byť im nablízku. Svätý autor nás ďalej vyzýva: „Nech sa ti neťaží navštíviť
chorého“ (7, 39). Zakúsili sme nemožnosť byť pri tých, čo trpia, a zároveň sme si uvedomili
krehkosť našej vlastnej existencie. Božie slovo nás teda nikdy nenecháva pokojných, ale neustále
nás povzbudzuje k dobru.

9. Motto Podaj svoju ruku chudobnému upozorňuje aj na opačný postoj tých, čo ruky nechávajú
vo vreckách a nedajú sa pohnúť núdzou, za ktorú sú často sami spoluvinní. Ľahostajnosť
a cynizmus sú ich každodenným chlebom. Aký rozdiel oproti veľkodušným rukám, ktoré sme
opísali! Existujú tiež natiahnuté ruky, ktoré sa rýchlo pohybujú po klávesnici počítača,
aby previedli z jednej strany sveta na druhú finančný obnos, čím rozhodujú o bohatstve úzkej
finančnej elity a o chudobe množstva ľudí alebo krachu celých národov. Sú aj také natiahnuté
ruky, ktoré zhromažďujú peniaze predajom zbraní, ktoré iné ruky aj detské, používajú na
rozsievanie smrti a chudoby. Ďalšie natiahnuté ruky tajne rozdávajú smrteľné dávky, aby sa
obohatili a mohli žiť v luxuse a prchavej výstrednosti. Existujú aj natiahnuté ruky, ktoré potichu
dávajú nelegálne úplatky v záujme ľahkého a skorumpovaného zisku. A existuje tiež veľa
natiahnutých rúk, ktoré pokrytecky stanovujú zákony, ktoré sami nedodržujú.
A uprostred toho všetkého, „vylúčení stále čakajú. Na udržanie životného štýlu, ktorý
vylučuje druhých, ako aj preto, aby sa človek mohol nadchnúť pre tento egoistický ideál,
rozvinula sa priam globalizácia nezáujmu. Takmer bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa
neschopnými prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých; neplačeme už nad ich
tragédiami a nezaujímame sa o nich, akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia; ktoré
neprináležia do našej kompetencie“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 54). Nemôžeme
byť spokojní, pokým sa tieto ruky, rozsievajúce smrť, nezmenia na nástroje spravodlivosti
a pokoja pre celý svet.

10. „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec“ (Sir 7, 40). To sú slová, ktorými
Sirachovec končí svoje zamyslenie. Tento text možno interpretovať dvojako. Prvá interpretácia
nás upozorňuje, že máme vždy mať na mysli koniec nášho života. Pripomínať si náš spoločný
osud môže byť užitočné, aby sme viedli život, v ktorom budeme venovať pozornosť tým, ktorí sú
biednejší od nás a nemajú rovnaké možnosti ako my. Existuje však aj druhý význam, ktorý skôr
zdôrazňuje cieľ, ku ktorému každý smeruje. Ide o cieľ nášho života vyžadujúci si plán, ktorý
treba realizovať a cestu, ktorou treba neúnavne ísť. A cieľom nášho konania nemôže byť nič iné
ako láska. To je cieľ, za ktorým sme sa vydali na cestu a nič nás nemôže od neho oddeliť. Táto
láska sa prejavuje zdieľaním, obetavosťou a službou, ale začína odhalením, že my sme boli
milovaní ako prví a boli sme k tejto láske povolaní. Vidíme to v okamihu, keď sa dieťa stretá
s úsmevom matky a cíti, že je milované pre samotný fakt svojej existencie. Aj úsmev, o ktorý sa
podelíme s chudobným, je zdrojom lásky a umožňuje žiť v radosti. Podaná ruka teda môže byť
vždy obohatená úsmevom toho, kto svoju prítomnosť a pomoc nezdôrazňuje, ale jednoducho sa
raduje z toho, že žije ako jeden z Kristových učeníkov.
Na tejto ceste každodenných stretnutí s chudobnými nech nás sprevádza Božia Matka, ktorá je,
viac než iné, Matkou chudobných. Panna Mária dôverne pozná ťažkosti a utrpenie tých, čo žijú
6
na okraji spoločnosti, lebo sama musela porodiť Božieho Syna v maštali. Pred Herodesovou
hrozbou utiekla so svojím ženíchom Jozefom a s malým Ježišom do inej krajiny, kde svätá
rodina niekoľko rokov žila v situácii utečencov. Nech modlitba k Matke chudobných spojí tieto
jej milované deti s tými, ktorí im v Kristovom mene slúžia. Nech táto modlitba premení podanú
ruku na vzájomné objatie a znovunájdené bratstvo.

Rím pri sv. Jánovi v Lateráne 13. júna 2020, na liturgickú spomienku sv. Antona Paduánskeho

František

Slávnosť sv.Vincenta v Košiciach bola tohto roku obohatená o posvätenie krížovej cesty v interiéri i exteriéri nášho domu. Po svätej omši, ktorú celebroval nový p.dekan Alan Tomáš, posvätil najprv krížovú cestu v kaplnke a po nej sme vyšli do skromného „prírodného“ areálu nášho domu uprostred bytoviek a domov, kde sa táto krížová cesta nachádza. Na jar tohto roku, keď sa u nás konali duchovné cvičenia a následne v spojitosti s opatreniami pandémie Covid 19, sme zistili, že potrebujeme využiť aj tento priestor k modlitbe. Hľadali sme, kto by nám s realizáciou krížovej cesty pomohol. Vytýčili sme miesta, kde sa budú jednotlivé zastavenia nachádzať a s Božou pomocou i pomocou dobrých ľudí sa toto dielo uskutočnilo. Myšlienka zhotoviť krížovú cestu na tak malom kúsku zelene bola inšpirovaná túžbou putovať na Kalváriu a pri jednotlivých zastaveniach rozjímať nad Ježišovým utrpením a jeho láskou k nám. Skladať pri jeho nohách svoje starosti i starosti tých, za ktorých sa modlíme, ktorým slúžime a vyprosujeme milosti pre ich život.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Prvé sestry prišli do Nižného Tagiľa 20. apríla 2000, preto sme oslavu jubilea 20 rokov služby sestier v Rusku plánovali uskutočniť v máji 2020. Ale ako všetci vieme COVID – 19 priniesol zmeny. A tak aj naše plány sme upravili tak, že  oslavu príchodu sestier do Ruska sme presunuli na dni okolo sviatku sv. Vincenta. Hostia zo zahraničia ani z iných miest prísť nemohli. Ale sviatok pre tých a spolu s tými, ktorí sú nám drahí sa mohol začať! Nazvali sme ho „ Maratón Milosrdnej lásky“.  Oslávili sme ho s tými, pre ktorých sme tu a ktorým slúžime. V pondelok ráno 21.septembra prišli sestry z Omska a spolu sme sa vydali na druhý koniec mesta, kde nás čakali obyvatelia domu,v ktorom je chránení každý, kto je v ťažkej životnej situácii. A tam sme sa stretli aj s obyvateľmi Sociálneho hostela „Zákon a poriadok“ pre chorých bezdomovcov, s ktorým spolupracujeme 5 rokov a pravidelne pomáhame našou ženskou, materskou rukou a starostlivosťou. Pomohli sme im s hygienou a pripravili ich na zajtrajšie slávenie. Zakaždým sa znova presviedčame, že nielen my sa dávame, ale tiež veľa dostávame. A v utorok 22. septembra sme spolu s nimi zdieľali naše najvnútornejšie dary viery, povolania a modlitby. Pripravili sme pre nich prezentáciu o úprimnosti v modlitbe. Súťaže a malé sladkosti pripravené deťmi z detského klubu, ovocie a ovocné nápoje spestrili našu slávnosť. Celým dňom sa niesla príjemná, oduševnená atmosféra, ktorá bola vyjadrená úsmevmi a piesňami so sprievodom na akordeóne…

V stredu 23. septembra Maratón milosrdenstva pokračoval! Ranné stretnutie v miestnom tuberkulóznom dispenzári bolo nezvyčajné. Chorí, ktorým pomáhame, sa potešili taškám sv.Vincenta, ktoré boli plné potravín. Rozprávali sme im o sv.Vincentovi a o dare povolania.  Naša ďalšia zastávka bola v osade Sukholozhsky v špeciálnom hosteli, pre chorých na TBC. Srdečná atmosféra, komunikácia a sledovanie filmu posilnili nielen náš vzťah, ale aj vzťah s naším Stvoriteľom. Lahodné koláče so zemiakmi a kapustou pripravili matky z centra rozvoja rodinny „Nazaret“. So slzami v očiach nám poďakovali za pozornosť a čas strávený spolu s nimi.

 “Rodinná párty” v Centre rozvoja rodiny „Nazaret“ sa tiež vydarila! Večer bol plný smiechu, hier a radosti strávený spolu s mladými rodinami.  

Vo štvrtok 24. septembra sme slávili deň spolu s deťmi Detského klubu „Zabota“. Tento deň bol iný, ako býva v obyčajne.  Zvyčajne je tam hlučno. Ale tentoraz nie. Začali sme našu komunikáciu počas slávnostného obeda a pokračovali prácou v skupinách. Hovorili sme o milosrdnej láske, rozpovedali sme príbeh sv.Vincenta. Spomenuli sme si aj na spoľahlivých ľudí, ktorí nám prejavujú lásku a podporu. Všetkých týchto ľudí sme zjednotili vo veľkom srdci. Ďakovali sme Bohu, že všetci máme takýchto ľudí v našich životoch. Chlapci nás milo prekvapili a podarovali nám  ruže, na znak vďačnosti!

V piatok 25.septembra v príjemnej atmosfére detského klubu sme sa stretli s našimi partnermi a farníkmi, ľuďmi, ktorí najviac podporujú našu službu. V prezentácii sme si spomenuli na začiatky, boli sme hrdí na naše spoločné úspechy a načrtli plány, ako reagovať na nové výzvy tejto doby. Malá skupina detí predviedla krátky program o milosrdenstve. Nakoniec všetci čakali na tanečné prekvapenie zo strany sestier. 😄

Tu možno trochu štatistiky:0

V sobotu 26.septembra nás tešila ruská „Zlatá jeseň„.  Teplomer v aute ukazoval 21 stupňov. Toto sú super podmienky na usporiadanie “dňa zamestnancov” na vrchu „Belaya“. Priateľská komunikácia, grilovanie, výstup na horu, fotografie pre spoločné spomienky. Na konci týždňa sme si vyhradili trocha času na oddych v prírode spolu s našimi zamestnancami.

Slávnosť sv. Vincenta a sv. omšu ako poďakovanie za 20 rokov služby sestier v Rusku  sme slávili  27.09.2020 spolu s farnosťou v Nižnom Tagile a o.Antonom Ovtarom CM, jediným lazaristom v Rusku. Sme radi, že môžeme žiť, milovať a slúžiť tu v Rusku!  

Viac o ich službe tu: https://cloud.mail.ru/public/Psz7/3A7FL9Kw9

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

•