Posts by -bs-

Na víkendové stretnutie s Pannou Máriou Vranovskou priputovalo do Vranova u Brna spolu so s. Margitou (z komunity Bno – Lesná) 32 účastníkov z Brna – škola Lerchová a z farnosti Brno-Lesná. Počas celého víkendu pri programe pomáhali 4 animátori a sestričky. Program bol veľmi pestrý aj bohatý na hry, súťaže, v ktorých deti získavali body, za ktoré dostali “duháky” – (malé farebné žetóny) a za ne si mohli vybrať v obchodíku Noeshop plyšáky, darčeky či sladkosti. V programe nechýbalo hľadanie pokladu, výstup na skaly, šport, táborák a večer sme deťom premietali film o Noemovej arche. Na záver bola skúška odvahy, ktorú deti sledovali so zatajeným dychom. Deň sme začínali modlitbou a tiež ukončili motivačnou meditáciou detí, kde mohli zo srdca poďakovať za to, čo cez deň zažili a čo ich oslovilo. Mariánka Markétka namaľovala dúhu, do ktorej deti umiestnili zapálené sviečky ako symbol toho, že každý má byť svetielkom viery vo svojom okolí. Ak nebudeme horieť, nemôžeme zapaľovať. Bohu vďaka za tento čas milostí a sily, za radosť detí, ktoré ani nechceli odísť domov a už mali záujem o ďalšiu podobnú akciu, kde by im bolo dobre a kde by sa duchovne osviežili.

Markétka ze Sdružení mariánské mládeže doplnila: “Na víkendovky mariánek jezdím už dlouho a moc se mi tam líbí. Poznávám nové lidi, potkávám se s kamarády, které často nevidím, ale vzdělám se tam i po duchovní stránce. Program je vždy zábavný a moc se mi líbí nápady a témata víkendovek, a v neposlední řadě je tam skvělý kolektiv.”

Dnes 24. júna 2021 si po prvýkrát v histórii Slovenskej republiky pripomíname Deň pamiatky obetí komunistického režimu. Pri tejto príležitosti sa dňa 23. júna 2021 na Úrade vlády SR v Bratislave uskutočnilo stretnutie rehoľníkov s premiérom Eduardom Hegerom. Za rehoľníkov sa stretnutia zúčastnilo šesť rehoľných sestier, priamych účastníčok Akcie R zo štyroch reholí. Z našich sestier to bola s. Nonnáta Vrbová a s. Notburga Galbavá. Sprevádzala ich s. Veronika Hanáková.

Pri príležitosti tohto nového pamätného boli pozvané na úrad vlády rehoľné sestry, ktoré boli počas komunistického režimu násilne internované v sústreďovacích kláštoroch, väznené a následne zneužité na nútené práce. Vo svojom príhovore premiér vyzdvihol hrdinstvo rehoľníkov, poďakoval za ich nezlomnú vieru, odvahu a vytrvalosť, s akou znášali neľahké obdobie prenasledovania vtedajšej komunistickej moci. S dojatím si všetci prítomní vypočuli krátke svedectvá prítomných sestier, ktorým v rozkvete života boli odňaté základné práva a slobody, ale napriek všetkému vytrvali a zostali verné Pánovi a svojmu povolaniu. Rehoľníčok a rehoľníkov, ktorým boli takto hrubo porušené základné práva a slobody, bolo viac ako 5 000.

Asi som avizovala, že po Veľkej noci budem meniť svoje pôsobisko a tak som sa 

presunula zo severu od Tripoli späť k Bejrútu do asi 15 min vzdialeného mesta Zouk Mikael. Mesto leží pri mori v kopci, je to veľmi staré kresťanské mestečko, sú tu kostoly maronitského obradu, gréckokatolícke aj pravoslávne. Teraz tu pribúda sýrskych prisťahovalcov, ale mešitu tu zatiaľ nemáme. Je to veľmi cítiť v spoločnosti i v atmosfére. Je tu oveľa príjemnejšie podnebie, aj keď je vlhko, nie až tak, ako na severe, momentálne máme príjemných 30˚C ešte vraj neudreli úplne páľavy. Máme krásny výhľad na Harisu – hlavné mariánske pútnické miesto zasvätené Panne Márii Patrónke Libanonu, ktoré je na kopci oproti nám. Tiež z vrchných poschodí vidíme na more, zvlášť rada sledujem úžasné západy slnka.

V komunite je nás päť, ja som najmladšia, sestra služobnica má k 60-tke a ostatné 3 sestry okolo 80 rokov. Bývame, ako je tu zvykom, v areáli veľkej školy, sestry tu zabezpečujú kresťanské vzdelávanie pre celý región od jasličiek, cez materskú, základnú až po strednú technickú školu sv. Jozefa. V areáli je kinosála, ihriská, gymnastická sála, 2 knižnice. Zároveň v spolupráci s Maltézskymi rytiermi prevádzkujeme pomerne veľký dispenzár vzdialený asi 7 minút cesty autom dolu kopcom. Je to akoby malá poliklinika so 6 ambulanciami, na ktorých sa počas dňa strieda niekoľko lekárov od obvodných cez snáď všetkých špecialistov, denne funguje zubár a poobede detský psychológ, logopéd, rehabilitačný pracovník. Tiež máme v rámci objektu laboratórium a lekáreň. Pracuje tu tiež sociálny pracovník, ktorý zaraďuje ľudí do kategórie podľa odkázanosti, ako by sa u nás povedalo. Pretože Maltézski rytieri ponúkajú mnohé projekty zo zahraničných dotácií, a podľa určenej kategórie majú pacienti nárok buď na úplne bezplatné vyšetrenie alebo si prispievajú malou čiastkou. Prichádza k nám veľa Sýrčanov, Palestínčanov (každý nový konflikt spôsobí presídľovanie obyvateľov.) Takisto tu pracuje ako au pair a nízke práce vykonáva veľa Bangladéšanov, Afričanov a tiež som sa už viac ráz stretla (dokonca si aj pohovorila:) s Rusmi. Som veľmi vďačná, za službu, lebo slúžime naozaj chudobným, na našu pomoc odkázaným ľuďom. Prichádzajúci majú veľkú dôveru voči sestrám, sme zároveň zodpovedné za túto službu, takže som takým styčným dôstojníkom, (zároveň si vybavujem potrebné doklady o vzdelaní, kvôli licencii). Systém práce je iný ako u nás, takže sa učím pracovať po novom, zároveň mám na starosti sklad a projekty napr.: dento balíčky pre deti so zubnou pastou a kefkou, je tu veľký nedostatok jednorazových plienok, či vložiek, takže, je to pre nich veľká pomoc, keď dostanú tieto pomôcky zdarma a že ich vôbec dostanú. Vieme požičať tiež invalidné vozíky a rôzne chodítka. Je tu napr. nedostatok analgetík a vitamínov, takže zase veľa ľudí príde hľadať lieky k nám. Zároveň pomaly začíname podomovú službu, aby sme mohli navštevovať a slúžiť ľuďom v ich zväčša skromných príbytkoch, ako som mala možnosť vidieť. Takže služba je v niečom podobná, ako poznám z Bratislavy, len ľudia sú tu hlavne cudzinci, v ešte horších životných podmienkach. Situácia politicky aj ekonomicky žiaľ napreduje stále k horšiemu. Vláda, prevažne moslimská podporuje prílev utečencov, domáci, zvlášť kresťania, to však vnímajú ako islamizáciu. Mnohí odchádzajú za lepšími a stabilnejšími životnými podmienkami do Francúzska, či Kanady a Sýrčania, či palestínski mohamedáni sa sťahujú do ich príbytkov, majú viac žien a detí a tak už je prevaha moslimského obyvateľstva v krajine, čo sa podpisuje na znižovaní životnej úrovne, ale aj na ovzduší, je viac násilnosti, nepokojov a neporiadku. Problémy sú tu iného rázu ako u nás a aj sa inak riešia. Žiaľ všade rastie korupcia, aj v kruhoch okolo kresťanského prezidenta maronitu. Teraz je napr. nedostatok benzínu, či plynu, preto máme často vypnutú elektrinu, vlastný zdroj šetríme, aby vydržal aj pre školu aj pre náš dom, takže napr. večer už po našej 20. hodine sa u nás vypne prúd a elektrina nie je celú noc a zapne sa až ráno po 6. hodine. S tým súvisí zdražovanie potravín, hlavne mäsa, ktoré si niektorí ľudia už nemôžu ani dovoliť. Vládne tu napätá atmosféra a denne sú protesty a štrajky, výsledky však nevidno. Ľudia sa s dôverou utiekajú k Bohu a Panne Márii svoju vieru prejavujú navonok, bez problémov, všade vidno kresťanské symboly, obrazy, pacienti majú často na krku ruženec a tiež sa ho počas čakania modlia, podobne aj u moslimov vidno ich “ruženec”, ktorý premŕvajú v rukách. Minule prišiel jeden pacient k ušnému lekárovi a robili sme výplach uší, no nie a nie to dostať z ucha von, pacient sa nahlas začal modliť k sv. Charbelovi a hneď to povolilo a všetko zlé sa z ucha vyplavilo, spolu s lekárom a pacientom sme povzdychom poďakovali sv. Charbelovi za pomoc a išli sme ďalej. 🙂

Som tiež veľmi rada, že aj covidová situácia sa tu zlepšuje a že mám možnosť vidieť už trocha viac normálny život, aj keď všetky aktivity ako napr. práca s mariánskou mládežou, misijnými dobrovoľníkmi a rôzne stretká, ktoré prebiehajú v našom kostole viac ráz do týždňa sa ešte nerozbehli naplno.

Takže, keď si spomeniete v modlitbe na chudobných v tejto krajine a tiež na tých, ktorí sa snažia napriek nepriaznivej situácii konať nezištne dobro, budem veľmi vďačná! Tiež pozdravujem a pamätám v modlitbe! sr. Judita

5.júna 2021 sme v našej malej farnosti Perečín prežívali deň detí. K tomuto sviatku prispelo svojou láskou a pomocou veľa dobrých a obetavých farníkov, otcovia lazaristi, členovia AIC a my – sestričky. Spoločnými silami sme pripravili pre deti pohostenie, atrakcie, zábavné a kreatívne aktivity. Deti nič neodradilo, ani dážď, ani zlé počasie. Všetci prežívali radosť a aktívne sa zúčastňovali všetkých aktivít a súťaží. Okolo100 detí prežilo krásne chvíle odpočinku a vzájomného povzbudenia. Napokon všetci chválili Boha za Jeho nekonečnú dobrotu a možnosť vytvoriť krásne spoločenstvo.
13.júna 2021 sme prežili ďalšiu krásnu udalosť – Slávnosť 1. svätého prijímania spolu s 12 deťmi našej farnosti. Celý rok sa aktívne pripravovali a prichádzali na katechézu. Zodpovedne a horlivo sa snažili prichádzať na sväté omše a zapájať sa aktívne na živote farnosti. Máme radosť z toho, že naši malí farníci sa nenechali odradiť ani pandémiou koronavírusu. Nasledovali túžbu prijať Pána Ježiša napriek všetkým ťažkostiam uplynulého roka. V nich pokračuje život našej malej farnosti. Ich horlivosť je nám všetkým na povzbudenie. Ďakujeme im a Bohu za nich. Nech Boh žehná a dá vyklíčiť dobrému semenu, ktoré zasial do ich sŕdc. S láskou: sestry Perečín.

Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že vigíliu pred slávnosťou Božieho Tela, ktorá sa tu na Ukrajine slávi v nedeľu po Najsvätejšej Trojici, si urobíme stretnutie u nás v Svaľavskej komunite s našimi mladými z farnosti Pidpolozzya vzdialenej asi 30 km. Pricestovali  ranným spojom na sv. omšu, krátko  sa stretli s pátrami salvatoriánmi, ktorí spravujú aj ich farnosť a spoločne sme si to namierili do nášho bytu.

Kto je sv. Vincent a kto je sv. Lujza? Milosrdný Boh im vo svojej láske daroval charizmu a oni ten dar prijali a žili. Čo to pre nás znamená? Spoločná reflexia, ktorá nasledovala po tom, ako túto tému predstavila sestra Joana cez slovo a obraz, odkryla nové obzory. Mladí si všímali zrod povolania u našich zakladateľov. Postrehli, že Vincent spočiatku vykročil na cestu kňazstva s úmyslom zabezpečiť rodinu, ale Boh mu dal spoznať iný smer – povolal ho za apoštola chudobných. Dôležité je odpovedať na povolanie a Pán už povedie. Na živote Lujzy si všimli, že príbuzní niekedy kladú prekážky Božiemu volaniu. Lujza spočiatku príbuzných poslúchla a vydala sa, ale jej túžba aj tak našla Ježiša v chudobných.        

Títo siedmi mladí z malej farnosti, ktorí spontánne tvoria spoločenstvo bez ohľadu na vekové rozdiely (10-17rokov), sa angažujú – napr. pravidelne upratujú svoj nový kostolík, alebo pozvú svojich kamarátov na svätú omšu. Bolo pre nich celkom prirodzené, že nám pomohli s prípravou obeda a po ňom poumývali aj riad.

Po obede sme plánovali prejsť a pomodliť sa krížovú cestu, ktorá je pozdĺž chodníka na vrch Ostrá a z vrcholu s krížom, čo v noci svieti, sme chceli mať výhľad na mesto a majestátny vrch Stoj. Začalo nám však  pršať, tak sme zvolili alternatívny program.  Pozreli sme si jeden diel z filmu Katolicizmus (Robert Barron, USA), ktorý neodolateľným spôsobom vťahuje na cestu do hlbín viery. Tento diel hovoril o tajomstve Eucharistie, o tom, že svätá omša je privilégiom zjednotenia sa s Pánom, preto tí, ktorí sa na nej aktívne zúčastňujú, definitívne sa menia a nevracajú sa na staré cesty. Mladí zauvažovali nad tajomstvom Eucharistie, chleba a vína, Tela a Krvi: aké jednoduché a zároveň hlboké!

Prišiel čas odchodu a my sme si povedali, že naše stretnutie bude mať ešte pokračovanie – stretneme sa, keď bude priaznivejšie počasie a vyberieme sa na krížovú cestu nad naše mesto. A určite ešte spolu vystúpime na vrch Vysoký kameň nad ich dedinou. 

Čo je u nás nové?

Centrum pomoci rodinám sv. Lujzy v Starej Boleslavi pokračuje v materiálnej pomoci hlavne matkám samoživiteľkám. Prichádzajú si pre potraviny, drogériu, oblečenie, obuv a použité, ale funkčné vybavenie do domácnosti.

Pri stretnutiach a rozhovoroch ženy spontánne hovoria aj o svojich vnútorných bolestiach, zraneniach a vyčerpanosti.

Po modlitbe a premýšľaní, ako im lepšie pomôcť, pozvali sme ich na stretnutie do priestorov farského centra a zároveň sme pozvali aj psychologičku a kazateľa Církvi bratskej, ktorý je otcom 5 detí.

Témou rozhovorov boli: sebadôvera, sebavedomie, sebaúcta. Niektoré zo žien boli vychovávané v detskom domove, prešli si telesným i psychickým týraním od partnerov, šikanou a ponižovaním už od školských lavíc. Všetky tieto zranenia si nesú zo sebou a pritom chcú čo najlepšie zvládnuť úlohu matky. Na stretnutí prišlo aj na otázky, kde je Boh, keď je na svete toľko bolesti. Existuje vôbec? Odpoveď sme hľadali vo Sv.  Písme.

Skúsenosť, že sa o ne a ich problémy niekto zaujíma, je ochotný ich počúvať, povzbudiť, bola pre ne veľmi silná. Ich tváre, v  ktorých je hlboko vrytá bolesť, sa vyjasnili a ich oči sa začali usmievať. Prejavili záujem aj o ďalšie stretnutie. Určite bude! Nech vedia a nadobudnú istotu, že sú milované tou najväčšou LÁSKOU. Nech je Pán za všetko pochválený.

Komunita Dcér kresťanskej lásky v Lokci pôsobí už 11 rokov. Spočiatku bola ich služba zameraná najmä na deti a mladých vo farnosti a ich formáciu pre vstup do Združenia mariánskej mládeže. Neskôr sestričky začali pomáhať aj chorým, ľuďom bez domova a tým, ktorí to potrebujú. Častá návšteva takýchto ľudí v ich domovoch a počúvanie o ich starostiach, ale i radostiach prináša obohatenie pre všetkých.

Asi pred šiestimi rokmi prijala komunita ďalšiu výzvu. A tak sa ich služba rozšírila o pomoc tým, ktorí majú problémy v rodinách, kde hrozí rozvod, kde trpia psychickými poruchami, prípadne prepadli rôznym závislostiam ako  alkohol, drogy, automaty…  Nie je to ľahká úloha, ale prosiacich o pomoc je stále veľa. Človek sám je v tomto svete plného utrpenia často bezmocný, ale keď do tohto všetkého vstupujeme s Nebeským Otcom, On sám nám postupne ukáže, ako sa dá podať pomocná ruka aj v mnohých ťažkých a neriešiteľných situáciách.

Príbehov, ale i zázrakov, ktoré na tomto mieste zažili je celkom dosť a stoja za to, aby sa spomenuli aspoň niektoré z nich. Možno oslovia aj vás a možno sa v nich nájdete, pretože riešite podobné problémy a nevidíte žiadne východisko. 

Sestričky v Lokci rady spomínajú na pána, ktorého  našli v dome bez vody a elektriny. Pod vplyvom alkoholu človek prestane riešiť všetko okolo seba a postupne okrem rodiny stráca aj vlastnú hodnotu. Zrazu zistí, že nepotrebuje ani to základné na prežitie, pretože to jediné, čo mu stačí, je plná fľaša. Aj keď sa dotyčný pán zúčastnil protialkoholického liečenia, opäť ho toto pokušenie dostalo. Boh však stále čaká a nepočíta naše pády. Vždy má pripravenú ruku, aby nás zdvihol, aby nám vrátil našu hodnotu. Pri jednej z návštev mu jedna zo sestričiek povedala: „Ja neviem, či tu máme ďalej chodiť. Čo by mi na to povedal sv. Vincent!?“ Pán sa odmlčal a potom so slzami v očiach povedal: „Áno, sestrička, príďte!“ No ak si pomyslíte, „aký šťastný koniec“, musíme vás sklamať. Niekedy to nie je také jednoduché, no aj títo ľudia si zaslúžia našu pozornosť a lásku. Možno je potrebné im zakaždým ukazovať nádej, ktorú už dávno stratili. Veríme, že príde čas, kedy sa aj on otvorí Bohu a zanechá alkohol, ktorý ho momentálne stále drží v otroctve.

Pokušení tohto sveta je veľmi veľa a doliehajú hlavne na mladých ľudí. Najmä vo forme drog, ktoré im pomáhajú zabudnúť na problémy a ponúkajú ľahké riešenia. Aj tu však boli sestričky svedkami zázraku.  Jeden mladý človek, ktorý prepadol drogám, často vravieval: „Už nechcem takto žiť. Už mi ani droga nechutí, ale musím si ju dať!“ Pod vplyvom omamných látok bol zvyčajne mimo reality, mal halucinácie. Niekoľkokrát si chcel vziať život, ale nepodarilo sa mu to.  Ani tu však Boh nemávol nad ním rukou. Práve naopak. Vždy je pripravený byť tu s nami a pre nás, nech prežívame čokoľvek. Práve vďaka modlitbách a Božiemu riadeniu tento mladík momentálne nastupuje na liečenie. Komunita sa z toho veľmi teší a verí, že každý krok a snahu zmeniť sa, Pán Boh požehná.

Niektorí z ľudí, ktorých sestričky navštevujú,  majú v Zdravotnej poisťovni vysoké dlhy, preto ich nemocnica nemôže prijať. I v tomto im Pán Boh až zázračne pomáha. Raz ich navštívil pán, ktorý im daroval značnú sumu peňazí pre pomoc tým, ktorí to budú potrebovať. O pár dní neskôr, vybavovali liečenie pre alkoholika, u ktorého zistili vysoký dlh v poisťovni až s hrozbou exekúcie. Uvedomili si, že je to práve tá istá suma, ktorá im bola darovaná. Videli v tom Božie riadenie. Dlh sa zaplatil a on mohol nastúpiť na liečbu. Teraz si to spláca a sestričky môžu vďaka týmito vráteným peniazom pomáhať ďalším. Zázrak? Áno, ale ak spolupracujete s Bohom a s dôverou mu odovzdávate všetky problémy a ťažkosti, potom je to Jeho odpoveď. Odpoveď otca, ktorý sa stará o svoje deti s veľkou láskou.

Pred pár rokmi začali pomáhať aj deťom, ktorých matka striedala partnerov. Najstarší syn (9 rokov) dokonca spával s nožom pod vankúšom. Často sa vyhrážal, bil brata aj mamu, bol zlý, kričal na celý svet. Možno si poviete, čo je už toto za správanie. Takému načo pomáhať. Avšak krik tohto chlapca a jeho konanie bolo krikom o pomoc. Matkiným životom bol veľmi zranený. Komunita sa  mu snažila vybaviť pobyt v rôznych detských liečebniach a neskôr aj v detskej psychiatrickej liečebni, kde hľadali preňho odbornú pomoc. Medzitým sa rodina presťahovala do inej obce, a tak o ňom dlho nepočuli. No neustále modlitby sestričiek boli s ním. A Pán koná… Koná stále, aj keď to my nevidíme. Pred pár mesiacmi sa stretli. Vyrástol z neho naozaj pekný mladík. Oslovil jednu z našich sestričiek: „Ako sa máte, sestrička?“ Prehovorili spolu pár slov a  spomenul, že sa momentálne zdržiava viac u babky ako u mamy. „Keď budeš niečo potrebovať, príď, vieš kde bývame,“ povzbudila ho jedna zo sestier. Domov a bezpečie, to je to, čo neustále hľadáme, či máme 9, 19 alebo 69 rokov. A  práve to ponúka Boh aj cez naše ruky. Buďme vnímaví na ľudí, ktorí sú okolo nás, možno tiež potrebujú počuť podobnú vetu.

Na ďalšieho muža upozornil sestričky dôstojný pán, ktorý autom prechádzal okolo neho. „Sestričky, ja musím ísť za svojimi povinnosťami,  ale na zemi pri obchode sedí opitý človek, ktorému treba pomôcť.“ Sestričky teda šli a odviezli pána domov. Mal 3 možnosti. Buď mu bude zavolaná sanitka, pretože bol vo veľmi zlom stave, alebo ho do nemocnice hneď vezmú autom, alebo tá najhoršia možnosť… smrť. „Ja sa nechystám zomrieť!“ vykríkol.  Bol  však celý žltý. Sestričky si teda povedali, že tu nezmôžu nič, tu musí konať Boh. A tak sa začali modliť. Pánovi, ktorý všetko odmietal, povedali, že Pán Ježiš sľubuje záchranu za modlitbu k Božiemu milosrdenstvu. „Tak počkajte,“ povedal. Odišiel do druhej izby, priniesol krížik a začali sa spolu modliť. Vzbudili si aj úkon viery, nádeje a lásky. Oslovili aj jeho príbuzných, ktorí ho najbližšie dni navštevovali, ale nemocnicu stále odmietal. Až po štyroch dňoch súhlasil. Keď sa im s Božou pomocou podarilo pána dostať do nemocnice, hneď naňho upozornili nemocničného kaplána. Komunita sestričiek ho odovzdala v dôvere do rúk Pána Boha a Panny Márie. Neskôr sa dozvedeli, že niekoľko dní po zaopatrení dotyčný pán zomrel. Vďaka Bohu, že mohol prijať sviatosti a že v závere svojho života otvoril svoje srdce Bohu a Jeho milostiam. Aj tu boli svedkami zázraku. Zázraku, že Boh je Ten, ktorý nás hľadá prvý, aby mohol naše rany naplniť svojou nekonečnou láskou.

Posledný príbeh, ktorý stojí za zmienku, je o človeku, ktorého sestričkám do cesty určite poslal sám Boh. Ako dieťa bol v detskom domove. Z toho vyplýva, že život mal naozaj veľmi ťažký už odmalička. Pri jednom stretnutí, keď bol pod vplyvom alkoholu, veľmi klial, kričal na sestričky, nadával… Raz sa s ním stretla jedna zo sestier, keď niesla sv. prijímanie chorým. Urobila len veľmi malé, no krásne gesto lásky. Podarovala mu čokoládu, ktorú dostala. Prekvapilo ho to. Ktovie, kedy mu naposledy niekto niečo daroval len tak. Aká maličkosť a  ako dokáže roztopiť ľad v srdci. Sestrička mu darovala aj Zázračnú medailu. Vlastne túto medailu dávajú sestričky všetkým, aby takto ľudí zverili pod ochranu Panny Márie a nechali jej voľnú ruku, aby mohla konať v ich životoch. A Panna Mária konala. Tento pán nosil túto medailu stále so sebou a postupne sa jeho život začal meniť. Prečo? Pretože prijatím daru otvoril svoje srdce pre Boha a jeho lásku. Už je to 5 rokov, čo nepije, pracuje a spolu s jeho kamarátmi veľmi rád navštevuje sestričky. Často prídu aj pomôcť, zvlášť v zime, keď je potrebné odhrnúť sneh. A komunita ich veľmi rada privíta a pohostí teplým čajom, kávou a nejakou sladkosťou. Vytvoria tak aspoň na malú chvíľu domov, rodinu, bezpečie a prijatie.

Príbehy, životy, osudy, zázraky…Môžeme to nazvať akokoľvek. S pokorou však musíme priznať, že sú to práve chudobní, ktorí nás učia vidieť Boha medzi nami v každodennom živote. A vďaka nim sa môžeme deliť o zázraky, ktoré Boh koná v ich i v našom živote.

Sme radi, že k tomu Boh používa aj sestričky z komunity v Lokci. Nech je za všetko oslávený.

Už v stredu 16. júna 2021 o 17:30 v relácii Doma je doma na tému: Boží služobník Ján Havlík si s P. Tomášom Brezánim CM, sr. Stanislavou Jadroňovou DKL a Peterom Sabom priblížime jeho svätosť. Jeho život bol životom obetavého muža, ktorý skutkami svedčil o trvalo platných hodnotách. Bol svedkom viery, ktorý slúžil pravde i za cenu svojho života. Strávil niekoľko rokov vo väzení a na nútených prácach v uránových baniach. Po jedenástich rokoch utrpenia bol smrteľne chorý pacient prepustený na slobodu. Zomrel vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. Moderuje Janka Lakomčíková

Pandémia je súčasťou našich životov a rodín už vyše roka. Mnohých vecí sme sa museli zriecť, s mnohými sme sa museli navždy rozlúčiť. Avšak aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa dotýkajú našich dní, nie sme sami.

V našej Chynoranskej komunite sme sa rozhodli slúžiť, aj keď sme sa nemohli osobne stretnúť s tými, ktorí to najviac potrebovali. Často sme zvykli chodievať k chorým a roznášať im posilu v podobe sv. prijímania. Ani zákaz návštev túto našu aktivitu neprekazil. Tento čas sme využili na to, aby sme našli iné spôsoby, ako pomôcť. Telefonicky sme sa kontaktovali  s ľuďmi, ktorí to potrebovali a slúžili sme počúvaním. 

Možno si poviete: „Čo už je toto za služba?!“…Áno, aj toto je služba a niekedy naozaj náročná. Veď v dnešnej hlučnej dobe sme už zabudli počúvať. Prehlušuje nás všetko okolo a niekedy aj naše vnútro. No ak upriamime ucho na svojho blížneho a počúvame ho naozaj so záujmom a láskou, zistíme, ako málo sme doteraz milovali.  Zaujímať sa o našich blížnych, modliť sa s nimi a aj za nich, povzbudzovať ich, milovať, pripomenúť im, že dôvera v Boha sa ukazuje v prekonávaní prekážok, že osamelosť sa môže zmeniť na obetu za naše rodiny a Cirkev, že choroba nás môže oslobodiť od samých seba. Toto všetko môžeme robiť neustále.

Aj my, v našej komunite, sme tento čas v izolovanosti využili na modlitbu a sledovanie sv. omší v televízii Lux alebo cez rádio Lumen. Uvedomili sme si, že Pán Boh si vždy nájde cesty, ako sa k svojim ovečkám priblížiť, aby im ukázal, že je tu stále a v čase pandémie je to práve ON, čo počúva na druhej strane telefónnej linky. Buďme teda vďační za všetky obyčajné veci našich dní. Niekedy aj samotné vypočutie môže tomu druhému priniesť veľkú úľavu a nádej. Skúsme to aj v dnešnej uponáhľanej a náročnej dobe.

Táto veta sa vydrala z úst 81-ročnej ženy na lôžku potom, ako sa nám podarilo prebaliť ju. Dôvera – dnes sme to vyhrali. Prebaľovanie totiž nebývalo také ľahké a bolo ho treba vybojovať, nestratiť zo zreteľa cieľ a nenechať sa odradiť …. Všelijako sa už s nami rozprávala pani Darja alebo aj jej 59-ročná bezdetná dcéra Hanna, ktorá ju už 2 roky opatrovala a teraz sama vážne ochorela. Raz nás s krikom vyháňali z domu a inokedy zas poďakovali za to, že sme ich navštívili a požiadali nás, aby sme prišli zas. Žili v neudržiavanom rodinnom dome zamorenom hlodavcami, bez vody a tepla.

Niektorí od nich bočili, ale v týchto končinách sú ľudia zvyknutí nemyslieť len na seba a tak sa našli takí, čo nabrali odvahu a chceli im pomôcť. Naše dve ženy však nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Odmietli aj sociálnu službu z mesta, ktorá sa im pokúšala poskytovať pomoc a upratať dom.

Obe – Darja aj Hanna však mali vieru! Hannu sme vlastne poznali z kostola, naučili sme sa počítať s tým, že niekedy ju pochytí agresivita… Zaujímavé, že svoje výkyvy mala „spočítané“ a vždy sa za ne pri nasledujúcom stretnutí ospravedlnila.   

Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc. V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad….  Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie. Asi hľadali východiská tam, kde žiadne nie sú.    

Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu. Videli sme v nej trpiaceho Ježiša.

Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. Bolo zaujímavé počuť modlitbu pani Darje, ktorá bola zvyknutá pamätať skôr na seba a zrazu sa modlila za Ukrajinu a za celý svet: aby tá vojna už skončila, aj tá strašná choroba.         

V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna. Duch Svätý obnovil tvárnosť zeme.