25 ročný pohľad späť…

Spája ich dvojročná formácia v seminári, skúsenosti a zážitky počas formácie na spoločných stretnutiach… Ďalšie roky prežívali rôzne – každá v inej komunite, predsa sú stále spoločenstvom, ktoré sa rado zdieľa o to, čím žije…Tento rok oslávili 25 rokov svojho povolania. Položili sme im pár otázok, aby sa obzretím za „prežitým“ obohatili samé a samozrejme i nás všetkých…

1. Prečo si sa rozhodla pre povolanie zasvätenej ženy práve v službe chudobným?

VI: Chcela som pomôcť ľuďom inak, tak ako to môže vykonať žena, ktorá celá patrí Bohu.

SA: Často som sa stretla s vyjadrením, že laici môžu službu iným vykonávať lepšie a kvalitnejšie ako my, zasvätení. Pripúšťam, že často je to tak. Keďže Kristus je a mal by byť stredobodom môjho života, od neho sa snažím odvíjať aj všetko to, čo konám. Keďže som jeho „jedinečný originál“, uvedomujem si, že iba v Ňom a s Ním dokážem zverenú službu vykonávať k úžitku druhých, aby som mohla dať za pravdu sv. Pavlovi😉- 1 Kor.26-29

PA: Moja prvá myšlienka sa zrodila, keď sme navštevovali moju o rok mladšiu sestru, ktorá bola umiestnená v zariadení pre telesne postihnuté deti. V tom čase tam pôsobili sestry svätého Kríža, mala som vtedy 10 rokov a o 11 rokov neskôr ma oslovil jeden kňaz či by som sa nechcela ísť pozrieť do Nitrianskeho Pravna. Tam som sa prvýkrát stretla so službou sestier vincentiek a pocítila som v srdci, že tu patrím a tu je môj domov.

KA: Po skúmaní a rozlišovaní som spoznala, že Pán ma pozýva na túto životnú cestu – povolanie.

ZD: Ja som sa túžila zasvätiť Bohu a na Jeho hlas som aj odpovedala…Akým spôsobom a kde by to malo byť, to som už nechala na Neho. A On sa postaral – do našej farnosti prišli (na tú chvíľu) sestry vincentky. 😊

VO: Cítila jsem Pánovo volání k tomuto způsobu života a tak jsem ho následovala a mohu říci, že mě Pán nesklamal a že na této cestě nacházím své naplnění a spokojenost.

GE: Bola to skôr odpoveď na povolanie. Pocítila som ho pri stretnutí so sestričkou vincentkou s veľkým úsmevom na tvári, s horlivosťou v srdci a s veľkou láskou, ktorá z nej vychádzala počas nášho rozhovoru. Pri nej som v srdci počula: „To je ono, tu ťa chcem mať, tu je tvoje miesto, ja sa o teba postarám…!“ Bol to najkrajší a najsilnejší okamih môjho života, a moja odpoveď v srdci bola: „Aj ja chcem byť takouto sestričkou!“ Pamätám si to živo, až doteraz. U DKL ma oslovila skutočnosť rôznorodosti služby, ako hovoril sv. Vincent sestrám, žiadna bieda vám nemá byť cudzia, posielal sestry všade, kde bola potreba. V evanjeliu o poslednom súde Boh hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých… mne ste urobili!“ Sv. Vincent nás uisťuje, že: „Chudobní vám otvoria nebo!“ Je to sám Boh, ktorému slúžim.

AN: Na začiatku svojej cesty, som sa rozhodovala, pre povolanie zasvätenej ženy. Chcela som patriť úplne Pánovi a hotovo. Nechcem povedať, že mi bolo jedno kde, skôr mi bolo jasné, že to má byť v našej malej Spoločnosti. Počas formácie nás dopovali v láske, to bolo pre mňa obdobie „blaženstva.“
Myslím, že po prvej skúsenosti takej mimoriadnej blízkosti Boha ku mne v chudobnom, som sa utvrdila, že to je ono, to je moje – stretať Boha v chudobnom. Nebola to už len viera v to, že v blížnom ma čaká Boh, ale ja som sa ho skutočne dotýkala. Takých zážitkov nie je veľa, ale sú nezabudnuteľné. Vo svojom srdci som už veľmi dávno prežila uistenie a rozhodnutie, že nechcem a už asi ani nemôžem žiť bez tejto duchovnosti.

ZO: V prvom rade som sa rozhodla, že chcem byť šťastná. Časom som pochopila, že šťastná môžem byť iba vtedy, ak pôjdem cestou, ktorú mi pripravil Boh. A tak som sa nechala ním zviesť, až ma priviedol k zasvätenému životu v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky k službe chudobným.

2. Za čo si najviac vďačná z tých 25 rokov?

VI: Za to, že ma Boh nikdy neopustil. Pri všetkom a vo všetkom bol so mnou.

SA: Je veľa vecí, za ktoré by som ďakovala a nie je možné ich všetky spomenúť, no najdôležitejšia je tá, že to Pán so mnou nevzdal😀a verím, že ani nevzdá! Za to mu patrí môj úprimný obdiv😉.

PA: Som vďačná za vernosť a vytrvalosť v každodennom živote. Za to, že som …!

KA: Za Božiu blízkosť.

ZD: Za Jeho lásku a vernosť…

VO: Největší vděčnost na prvním místě vnímám vůči Bohu, který mě povolal a neustále zahrnuje svou milostí a milosrdenstvím. Dále má vděčnost patří rodičům, kteří mi nebránili jít za Božím hlasem a kteří mě provází svou modlitbou a můj otec už svou přímluvou u Pána. Má vděčnost patří i mým sestrám představeným, které mi byli vždy oporou, pomocí a duchovními matkami. Myslím že vděčnost cítím vůči každému s kým jsem mohla kráčet po této cestě, mým spolusestrám, chudým i každému člověku, kterého mi Pán poslal do cesty, protože každý nás může něčím obdarovat. 16 let svého povolání jsem prožila ve službě našim starším a nemocným spolusestrám a proto velkou část své vděčnosti cítím i vůči nim, které pro mě vždy byli velkou oporou a svědectvím věrnosti a mnohým z nich jsem už vděčná za jejich přímluvu z nebe.

GE: Za lásku a radosť, ktorú cítim v srdci. Za Ježišovu a Máriinu lásku, ktorú mi dávajú, že majú so mnou trpezlivosť napriek mnohým slabostiam a zlyhaniam.

AN: Z 25 rokov svojho svätého povolania som slúžila 18 rokov v Rusku a ostatné som slúžila na Slovensku, teda nepočítajúc apoštolskú skúsenosť v Čechách a misijný týždeň v Rumunsku 😉
Neviem povedať, ktoré obdobie bolo ťažšie, lepšie, krajšie, dôležitejšie. Som vďačná za každý deň v službe Pánu Bohu, aj za ten najobyčajnejší, možno najnudnejší, lebo som bola s Ním. Asi najvďačnejšia som za Božiu trpezlivosť so mnou, že na mňa stále čaká, pokiaľ mi to „dôjde“ a viem prijať, pochopiť, odovzdať situáciu, udalosť… Za to, že som mohla počas každého obdobia nielen veriť, ale aj prežívať, že ma vedie, že mi dáva vidieť ako ďalej, nielen mne, ale aj tým čo boli so mnou. Za jeho nesmiernu, konkrétnu lásku ku mne, ktorá sa prejavovala vo chvíľach, o ktorých vieme len my s Ním, vo všetkom vyššie spomenutom a nielen v tom.

ZO: Som veľmi vďačná, že som Ježiša denne mohla stretať a že sa mi nechal poznávať v chudobných.

3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?

VI: Láskavý Otec, veselý spoluPútnik, neúnavný v odpúšťaní…

SA: Okrem všetkých pomenovaní a prívlastkov, ktoré Pánovi patria a ktoré mu neodopieram, mu so všetkou úctou patrí aj ten môj podľa skúseností s Ním-„Priateľ do každého počasia!“ Je úžasné vedomie, že je niekto s tebou 24 hodín a Ho neomrzíš😄.

PA: Boh zmilovania a milosrdenstva 

KA: Láska

ZD: Milujúci Otec…

VO: Bůh se stará, Bůh je Láska a Milosrdenství

GE: Ježišu, Láska moja najdrahšia… Ježišu, môj Milosrdenstvo.

AN: Najčastejšie Boha vo svojich modlitbách volám „Môj Dobrý Bože“, „Milujúci Pane“ alebo „Trojjediný Bože“.

ZO: BOH OTEC milosrdný a pozorný, BOH LÁSKA vrúcna a verná


4. Čím sú vám blízki vaši patróni / vaše patrónky, po ktorých nosíte svoje mená? 

VI: sv.Vincent, lebo sa dokázal sa neuveriteľne podvoliť Bohu.

SA: Samuel je mi na povzbudenie tým, že vo svojom útlom veku vedel počúvať Pána a učil sa ho poznávať a ja ešte aj po toľkých rokoch prežitých s Ním som často taká „hluchá“.

PA: Meno som dostala, nevyberala som si ho, len som prosila Pán nech je moje meno jednoduché, aby bolo blízke pre chudobných. A nech je znamením, že k niekomu patrím. Ale keď som prichádzala  k oltáru vedela som, že dostanem meno Patrícia. A tak to aj bolo …

KA: V jednom kostole som videla vyobrazenú sv. Karitas, ako v jednej ruke drží dieťa a druhou podáva chlieb. Spojenie milosrdnej lásky s duchovným materstvom.

ZD: Sv. Zdislava slúžila Bohu a plnila jeho svätú vôľu celým svojím životom. Všetky dary, ktoré od Boha dostala, Mu naplnené a premenené vracala v službe blížnym. Dala sa Mu k dispozícii a tak Boh cez ňu nielen telá, ale aj duše.

VO: Svatý Vojtěch byl čech jako já, to je asi první čím je mi blízký, ale nositelkou jeho jména jsem zrovna netoužila být, ale Pán si to tak přál a tak mě i na toto jméno připravil. Bylo to způsobem Jemu vlastním a trochu i humorným. Byla jsem v seminári a jednoho krásného dne si Pán k sobě povolal sestru Vojtěchu z Mendriky  a já jsem četla její parte a ve svém srdci jsem zaslechla Boží hlas: “teď budeš nositelkou tohoto jména ty“, přiznám se, že jsem nebyla velmi nadšená, to jméno se mi moc nelíbilo. Pán mi to ale včas oznámil /v těch časech jsme dostávali jména až na konci seminára/, byl tedy ještě rok čas. Řekla jsem tedy Pánovi:“jestli mám být nositelkou tohoto jména tak mi dej milost, aby jsem toto jméno přijala s radostí“ a nechala jsem to na Něho, já jsem se pouze modlila za toto přijetí a opravdu Bůh se zahanbit nedá je gentleman, ve svůj čas přichází se svou milostí i v takových maličkostech. Po pravdě mohu říci, že jsem se na to jméno dokonce začala těšit a do dnešního dne jsem vděčná že jsem jeho nositelkou, cítím jeho mocnou ochranu a pomoc. Je to velký světec na kterého jsem hrdá.

GE: Sv. Gemma Galgani mi je blízka odkedy som ju spoznala cez prečítanie si jej životopisu. Prvé, čo mi udrelo do očí bolo, že sa zhoduje náš dátum narodenia s rozdielom 99 rokov. Oslovuje ma jej osobná láska k Ježišovi a Márii, jej ochota trpieť a zachraňovať duše pre nebo.

AN: Sv. Alena(krstná patrónka) mi bola veľmi blízka svojou rozhodnosťou v prijatí kresťanstva za akýchkoľvek okolností. Nekompromiseľnosťou pred vlastným otcom a ženíchom, dokonca za cenu vlastného života. Na začiatku môjho duchovného života asi v 14 rokoch, to bolo pre mňa veľmi vážne.
Sv. Anton si ma musel dlho dobýjať. Nechcela som ho za patróna a dlho som sa viac modlil k sv. Magdaléne, ktorá bola patrónkou našej skupiny. Obdivovala som ju pre jej nesmiernu lásku, ktorá bola iná, než som ja dovtedy lásku chápala. Ešte som mala veľkú úctu k Panna Márii Frívaldskej, považovala som ju za ochrankyňu môjho povolania a aspoň raz do roka som k nej utiekla, keď som bola na návšteve u rodičov, aby som sa jej vyžalovala a poďakovala.
Už som asi 10 rokov nosila meno sv. Antona, keď mi z Padovy jedna dcéra našej farníčky, ktorá vôbec nechodila do kostola, doniesla jeho sošku a relikvie. Moc som sa nepotešila, teda zo začiatku. Potom mi došlo, že to si ma on sám našiel. Kúpila som si v ruštine jeho životopis a stalo sa to. Konečne mi došlo, akého mám patróna. Veľmi mi pomáhal, a to nielen pri stratených veciach(to ma učili sestry v mojej prvej komunite v Močenku), ale hlavne pri vedení skupín, duchovných cvičení, organizovaní rôznych diecéznych stretnutí, veď on bol majster slova a rozprával, tak, že ho aj ryby na brehu mora počúvali…

ZO: Život sv. Kataríny Labouré ma zaujal, keď som ešte nebola v Spoločnosti DKL. Sestra Katarína 45 rokov slúžila starým a chorým láskavo, úctivo, pokojne a trpezlivo, zahŕňala ich pozornosťou a milosrdnou láskou. Nenápadne prežila život napriek výsade, že videla P. Máriu a rozprávala s ňou. Úprimne som sa tešila, keď som sestru Katarínu dostala za patrónku.

5. Máš nejakú veselú historku zo služby chudobným?

VI: Tu si spomenúť neviem. Ale ja sama zažívam radosť, keď môžem niekomu uľaviť v jeho ťažkostiach.

SA: V komunite, kde mojou službou bola obsluha v jedálni, ktorú som sa ju snažila čo najlepšie plniť, snažila sa byť úslužná, ochotná, srdečná. Vo svojej horlivosti minúť všetko jedlo toho dňa, som viac krát obehla jedáleň a ponúkala ho, aby nevyšlo nazmar. Niektorí z klientov si z neho vzali ani nie tak kvôli hladu, ale pre moju neodbytnosť a s úsmevom poďakovali, až mi nakoniec jeden z nich povedal: Sestrička, Vy by ste predali aj tržnicu!

PA:  Na nejakú historku si momentálne neviem spomenúť…

KA: Je veľa príhod, ktoré som zažila. Nad mnohými sa dá pousmiať a nad inými povzbudiť. Chcem sa podeliť s jednou z nich… Keď som pôsobila v Košiciach, k mojej každodennej službe patrilo aj rozdávanie polievky chudobným. Istý čas sme chodievali rozdávať aj do útulku. Priviezli tam jednu pani, ktorá bola podvyživená a veľmi zanedbaná. Vôbec nerozprávala. Každý deň sme ju poumývali a nakŕmili. Po celý čas na nič nereagovala, ale asi po dvoch alebo troch týždňoch nám povedala jediné slovo  a to „ďakujem“.

ZD: Mám ich a nie jednu, ale teraz ma rýchlo nenapadne. S chalanmi v našom zariadení sa smejeme stále…

VO: Veselá historka? – určitě ani o ně nebyla nouze, momentálně mi přišla na mysl jedna příhoda, nebylo to sice ve službě chudobným, ale Pán si to použil, aby si policista, kterému jsme přišli do cesty vzpoměl na Pána Boha. Jeli jsme tenkrát z Brna, plné auto sester. Za Brnem jsme natankovali plnou nádrž a pokračovali v cestě a po nějakém tom kilometru přestalo auto poslouchat až úplně zastavilo. Nevěděli jsme co se stalo, pokoušeli jsme opakovaně nastartovat, ale bez účinku. Auto nám zastavilo na kraji cesty kde ještě asi 2 metry od nás stálo jedno auto na které jsme neobraceli pozornost až do té doby kdy z něho vyšel policista. Když jsem ho uviděla zalil mě pot ještě více a má jediná myšlenka byla „ tak už jen on nám tu chyběl“, nejdříve nás dobře poobrcel, jestli máme vše co má být v autě, výstražný trojúhelník když je porucha…, no potili jsme se myslím všecky a potom se objevila i jeho milosrdná stránka, došlo na to proč jsme tam zastavili a co máme za poruchu. Zkoušel tedy i on nastartovat ale bez úspěchu a nakonec se zeptal:“ a co tankujete?“ Příčina byla odhalena, my jsme natankovali benzín místo nafty a to byl průšvih, ale vše se nakonec dalo do pořádku. Policista nám nakonec pomohl zařídit odtahovou službu a v čase kdy jsme na ni čekali vždy přišel k našemu autu a rozvyprávěl se o tom jak byl v dětství ministrantem, jak si cenil toho když při návštěvě Papeže v čechách byl v jeho blízkosti a mnohé jiné, nakonec jsme mu podarovali Zázračnou medailku s tím že se budeme za něho modlit. Byla to příhoda která mi utkvěla v paměti nejen proto že jsem špatně natankovala, ale i to jak to vše Pán naplánoval, my nikdy nevíme proč se to či ono stane, ale Pán to ví.

GE: V mojej službe šírenia mariánskej úcty cez Zázračnú medailu a ZZM sme zažili mnoho skúsenosti, na humorné si veľmi nepamätám, ale si pamätám, ako sme zažívali Božiu blízkosť, blízkosť Panny Márie, jej príhovor a ochranu. Podelím sa o zázrak Panny Márie v „priamom prenose“ 😉 – ako Panna Mária koná, dnes, s nami a cez nás, keď jej dôverujeme!

Pri jednej ceste, za účelom apoštolátu ZZM – Podomovej návštevy Panny Márie Zázračnej medaily, sme zažili rýchly zásah Panny Márie Zázračnej medaily. Naša cesta viedla do farnosti – cca 40 km po horách, bez dedín a civilizácie. V meste, z ktorého sme vychádzali, sme plánovali natankovať benzín, ktorý sme už nutne potrebovali. Keďže sme tam neboli „doma“, sústredili sme sa na cestu, aby sme správne odbočili a vyšli z mesta. A tak sa stalo, že na benzín sme zabudli… Až po dobrej chvíli modlitby, rozhovoru a obdivu krásnej jesennej prírody, sestričke, ktorá šoférovala padol zrak na „ručičku“, ktorá ukazovala, že benzín nemáme už ani v rezerve. Prenikla ju hrôza, hovorí mi: „Sestrička, my ideme už len na milosti Božej.“ A tak sme zintenzívnili modlitbu k Panne Márii, aby sme nezostali „visieť“ v tých horách. Prosili sme Pannou Máriu, aby sa o nás postarala. Len čo sestrička dopovedala vetu, že „tu v týchto horách by sa uživila aj benzínka“ – „už kvôli nám ju tu mohli postaviť“, zrazu sme zbadali značku benzínovej pumpy. Zastavila som a spýtala sa jedného pána, kde je tá benzínka. Bola asi 200 m od nás. Nemusel nás tam, vďaka Bohu, nikto tlačiť a keď sestrička natankovala, neustále tomu pracovníkovi ďakovala za to, že tu tá benzínka je, že ich tu sám Pán Boh „postavil“, že kvôli nám ju tu postavili, – že sme už išli len na „milosti Božej“, atď, atď. Pracovníci sa len čudovali tomu, aká je sestrička šťastná a čo to rozpráva…

Do farnosti na stretnutie ZZM sme šťastne a načas prišli. Keď sme sa potom v užšom kruhu mladých rodín rozprávali, nedalo nám, aby sme im neporozprávali tento náš príbeh o tom, čo sme zažili a ako sme vďačné za tú benzínku. Oni nám povedali, že tá benzínka patrí mafiánovi, ktorý tam organizuje veľké párty, diskotéky, že sa tam dejú hrozné veci – alkohol, drogy a pod… Mladých ľudí aj z okolitých miest zadarmo dovážajú na autobusoch. Diskdžokej prichádza za drahé peniaze, až zo zahraničia. Obyvatelia tej dedinky sa tam už boja aj bývať. Keď sme počuli o tejto bolestnej situácii, rozhodli sme sa, že sa tam vrátime a dáme tam všade Zázračné medaily. Išiel s nami v aute aj jeden pán, ja som zostala v aute aj s ním a modlili sme sa. S. Renáta bola odvážnejšia a išla „posadiť“ medaily okolo celého areálu benzínky. Najviac ich dala okolo miesta, kde sa konali tie párty. Hovorila, že sa pri tom modlila a prosila Pannu Máriu, aby zachránila všetku tú mládež. Prosila, len aby to nevybuchlo tu, lebo sme mali skúsenosť, že pri dome jednej komunity bola krčma „u čertice“, keď tam sestričky hádzali medailičky, krčma dvakrát vyhorela a urobili tam parkovisko…

O mesiac nám telefonovala vedúca skupinky ZZM, celá šťastná, lebo robila v tej dedine a v blízkosti tohto miesta, že Panna Mária už urobila zázrak. Majiteľa uväznili. Diskotéky a aktivity klubu so všetkou tou hrôzou boli zakázané. Posledná sa konala okolo sviatku Panny Márie Zázračnej medaily – t. j. 27. novembra. Zázrak nad zázraky! Všetci, ktorí o tom vedeli, zostali v úžase. Teraz je už nový majiteľ benzínky a klubu. Vďaka, Panna Mária, za tvoju lásku a starostlivosť o nás!

AN: Jeden s mojich prvých chudobných v Nižnom Tagile bol Valoďa. Bol iný ako ostatní chorí na tuberkulózu. Bol inteligentný, bývalý majster z učilišťa. Bol úplne slepý. Učil ma po rusky a keď som si niečo hundrala po slovensky, povedal: „vy máte taký spievajúci jazyk“. Vybavili sme mu invalidný dôchodok a okrem iného mal veľkú túžbu nás – sestry, uvidieť. Po operácii, keď mu dali dole obväzy a mohol nás vidieť, zostal veľmi zaskočený. My sme sa začali smiať, že asi hrozne vyzeráme. Pre neho to bolo, ale natoľko dojemné, že nemal slov, že môže konečne vidieť ľudí, ktorí mu tak veľmi pomohli.

Ešte je veľmi milé, že ma niektorí ľudia volajú António, nevedia, že je to ženské meno. Bola jedna chorá Ľuba, ktorá vždy keď sme prišli kričala na celú slobodárku: „António prišla na svojom Voľvo“. Všetky zahraničné autá boli pre ňu VOĽVO.

ZO: Pri druhom testovaní na Covid 19 mi znova vyšli negatívne výsledky. Jeden obyvateľ Domova sv. Václava sa k tomu vyjadril: Tak vidíte sestrička, nič nie je na vás pozitivného. Údržbár k tomu dodal: Nič si z toho nerobte, ja som tiež od narodenia negativista…

6. Akým spôsobom „dobíjaš“ svoje baterky?

VI: Rozjímanim nad Božím slovom, rozhovorom s Ním. Svätá spoveď a denná sv. omša, to je to, čo mi dáva štart.

SA: V prvom rade dobíjam baterky pred Pánom resp. s Pánom😉 a potom neodmietnem ani dobrú knihu, či film, občas „donútim“ svoje telo ku zmene v pohybe😉

PA: Svoje baterky dobíjam modlitbou sv. ruženca a pri adorácii, a keď je možnosť ísť do prírody tak idem veľmi rada… je tam ticho a dobrý vzduch a Pán prítomný vo svojich dielach.  

KA: V prvom rade pri Pánovi v osobnom rozhovore, a tiež v komunite…

ZD: Modlitbou sv.ruženca a prechádzkami (rýchla chôdza)

VO: Vždy jsou k dispozici různé způsoby, ale tím hlavním je určitě vždycky modlitba – přebývání s Pánem, kde Mu mohu vše předložit a být v jednoduchosti srdce jenom s Ním. Ale baterky dobíjím i ve společenství sester v komunitě, ve službě chudobným, kde je Pán také přítomný a dává mi i přes tyto prostředky svou milost a sílu.

GE: Osobnou modlitbou, adoráciou, spánkom, kontaktom s ľuďmi, ktorí sú pre mňa obohatením, ale aj v službe, z ktorej mám radosť…

AN: Závisí to od toho, v čom som vyprázdnená. Ak potrebujem viac „Boha“, tak si rada v tichu posedím pri Ježišovi, alebo v samote a v tichu vo svojej izbe poležím či posedím na zemi. Ak mi treba niečo prečítať, mám okrem biblie niekoľko obľúbených kníh, ktoré „zaberú“, niekedy mi treba osamote popočúvať hudbu. Veľmi často mi pomáha príprava na rôzne stretnutia, kde si chystám nejaké cvičenia, dynamiky a najskôr ich „skúšam na sebe“. Často zaberie pekné stretnutie alebo telefonát, kde si môžem vyliať dušu a pocítiť pochopenie. Rada si len tak pre seba kreslím svoje pocity a prežívania, no len máloktoré si odkladám. Mám rada prírodu a hlavne hory, nielen v lete, ale aj v zime, lebo rada lyžujem. Medzikomunitné stretnutia (niekoľko krát do roka sa stretávame so sestrami z Omska) ma vedia riadne naštartovať, kde spoločne ďakujeme, snívame, plánujeme, oddychujeme.

ZO: Baterky sa dobíjajú pomocou nabíjačky napojením na zdroj 😉

Nabíjačka = Eucharistia, sv. Písmo, modlitba, príroda. Zdroj = Boh