Kategória: Aktivity

Môj dolámaný Kristus

Drahí členovia Vincentskej rodiny! Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!

Po dramatických udalostiach minulého roka, kedy utrpenie spôsobené vojnami, prírodnými katastrofami a hladom bolo znásobené pandémiou COVID-19, nás viera pobáda žiť nový rok 2021 s nádejou, a to aj v situáciách, ktoré sú ľudsky povedané, „beznádejné“.

            Na začiatku tejto pôstnej doby budeme pokračovať v reflexii o základných prvkoch, ktoré zo svätého Vincenta de Paul urobili „mystika lásky“, konkrétnejšie o jeho a našom vzťahu s Kristom, ktorý je zmrzačený, ako sme to už robili s pomocou ikony „Spasiteľa zo Zvenigoroda“.

            V minuloročnom liste na Advent som napísal, že Ježišova osoba je základom identity Vincenta de Paul ako mystika lásky a stojí v centre vincentskej spirituality a charizmy. Ježiš je dôvodom nášho bytia a jeho spôsob myslenia, cítenia, rozprávania a konania sa stáva naším životným cieľom. Vincent vedel, že k osobnému obráteniu a plodnej službe je veľmi dôležitý dôverný vzťah s Ježišom: „Na duše nepôsobí ani filozofia, ani teológia, ani slová. Ježiš Kristus musí pôsobiť s nami, alebo skôr my s ním, konať v ňom a on v nás, hovoriť ako on a v jeho duchu, tak ako on bol v Otcovi a učil to, čo počul od neho“. Ak je ikona „Spasiteľa zo Zvenigoroda“ pozvaním kontemplovať Ježišovu tvár, táto pôstna reflexia nás pozýva k dialógu so zmrzačeným Ježišom. Asi pred 30 rokmi sa mi dostala do rúk kniha španielskeho jezuitu Ramóna Cué s názvom Môj dolámaný Kristus. Na obálke knihy bol zobrazený ukrižovaný Kristus, ktorému chýbala jedna noha, pravá ruka a prsty na ľavej ruke. Nemal tvár, ba dokonca ani kríž. Tento obrázok ma hneď upútal a jeho príbeh vyvolal vo mne túžbu mať tiež takéto zobrazenie ukrižovaného Krista.

Kniha Môj dolámaný Kristus opisuje príbeh istého kňaza, ktorý mal v obľube umelecké diela. Jedného dňa vstúpil do obchodu so starožitnosťami, kde medzi mnohými krásnymi obrazmi, sochami a inými umeleckými predmetmi zbadal sošku, ktorá ho hneď zaujala. Znázorňovala ukrižovaného Ježiša. Išlo o dielo známeho umelca, ktoré si zachovalo vysokú umeleckú hodnotu, aj keď bolo poškodené.

            Kňaza toto umelecké dielo natoľko zaujalo, že sa rozhodol kúpiť ho a dať zreštaurovať, aby mu prinavrátil pôvodnú krásu. Reštaurátor, na ktorého sa obrátil, hneď odhadol, že oprava si bude vyžadovať veľa práce, a preto chcel veľkú sumu peňazí. Kňaz nemohol zaplatiť takú vysokú cenu, a preto sa rozhodol odniesť si dolámaného Krista domov v takom stave, v akom bol.

            Keď sa vrátil domov, šiel do svojej izby a zahľadel sa na dolámaného Krista. Začal sa cítiť nesvoj a postupne sa ho zmocňoval hnev. Z plného hrdla zakričal: „Kto ti mohol urobiť niečo také? Kto ťa mohol tak surovo sňať z kríža? Kto ti mohol tak kruto zmrzačiť tvár?“

            Zrazu ho prerušil nezvyčajný hlas: „Mlč! Kladieš príliš veľa otázok.“

Tento prenikavý hlas zmrzačeného tela však kňazovi pokoj nepriniesol. Ohromený kňaz chcel po týchto slovách Krista potešiť, a tak trasúcim sa hlasom povedal: „Pane, mám nápad, ktorý sa ti bude páčiť. Nájdem spôsob, ako ťa zreštaurovať. Nechcem ťa vidieť takého zmrzačeného. Uvidíš, aký budeš krásny. Veď vieš, aký si vzácny. Budeš mať novú nohu, novú ruku, nové prsty, nový kríž a hlavne, nadobudneš novú tvár.“

            Znova sa ozval hlas a Kristus rázne povedal: „Som z teba sklamaný. Priveľa rozprávaš. Zakazujem ti, aby si ma reštauroval.“

            Kňaz zaskočený energiou a rozhodnosťou dolámaného Krista oponoval: „Pane, nerozumieš. Vždy by mi spôsobovalo bolesť, keby som ťa videl dolámaného a zmrzačeného. Nechápeš, ako veľmi ma tým trápiš?“

            Pán odpovedal: „To je presne to, o čo mi ide. Nereštauruj ma. Keď ma budeš vidieť takéhoto, uvidíme, či si spomenieš na mojich trpiacich bratov a sestry a či sa ťa to dotkne. Uvidíme, či pohľad na mňa dolámaného, zmrzačeného, môže byť symbolom bolestí iných, symbolom, ktorý bude výkrikom bolesti môjho druhého mučenia u mojich bratov a sestier. Nechaj ma dolámaného! Objím ma zmrzačeného!“

            Kňaz vyriekol: „Mám Krista bez kríža. Niektorí ľudia môžu mať kríž bez Krista. Kristus nemôže odpočívať bez kríža a osobný kríž možno niesť iba s Kristom. Dolámanému Kristovi sme začali hľadať drevený kríž, na ktorom by mohol spočinúť. No našli sme len náš kríž. Spojte ich a dolámaný Kristus bude celý. Dolámaný Kristus spočinie na našom kríži a tento kríž ponesieme spolu.“

Ešte stále znepokojený kňaz pokračoval v intenzívnom rozhovore s Kristom: „Rád by som zreštauroval tvoju chýbajúcu ruku.“ Pán odpovedal: „Nechcem ruku z dreva. Chcem skutočnú ruku z mäsa a kostí. Chcem, aby si sa ty stal rukou, ktorá mi chýba!“

            „Pane“, zvolal kňaz, „máš len jednu nohu. Nemôžeš sám ani chodiť. Potrebuješ pomoc.“ Kristus odpovedal: „Musím pracovať, tak ako som pracoval v Nazaret.“ Kňaz zareagoval: „Ak chceš, môžem ťa sprevádzať pri hľadaní práce. Avšak upozorňujem ťa, že v takomto stave si prácu nikdy nenájdeš, pokiaľ sa len nepredstavíš ako sám Kristus.“

Kristus zakázal kňazovi, aby ho predstavoval ako Krista. Spoločne šli do mnohých obchodov a podnikov, ale Kristovi prácu nikto neponúkol. Zhlboka si teda zavzdychol: „Ako môže niekto povedať, že miluje Krista, a tým istým srdcom pohŕdať tými, ktorí si hľadajú poctivú prácu? Ja som oni a oni sú ja.“

            Kňaz si posťažoval: „Aké je pre mňa ťažké milovať Krista bez tváre.“ Strávil veľa hodín hľadaním vhodnej a krásnej tváre pre svojho zlomeného Krista, aby zmiernil svoj vnútorný nepokoj, ale Kristus znova a ešte mocnejším hlasom zvolal: „Chcem zostať taký – dolámaný, bez tváre. Prečo by si ma chcel reštaurovať pre seba alebo pre iných? Je pre teba nepríjemné dívať sa na mňa v takomto zúboženom stave?“ Kristus povedal o niečo miernejšie: „Prosím ťa, prijmi ma takého, aký som. Prijmi ma dolámaného, prijmi ma bez tváre.“

            A Kristus pokračoval: „Máš pred sebou obraz niekoho, koho nemáš rád, svojho nepriateľa? Daj tvár tejto osoby na moju tvár. Polož na miesto mojej tváre všetkých najopustenejších, najviac odmietaných, najchudobnejších ľudí. Rozumieš? Za nich všetkých som dal svoj život. Na mojej tvári sú všetky ich tváre. Rozumieš?“

            Po dlhom rozhovore s Kristom kňaz napokon pochopil jeho posolstvo a tichým hlasom túžobne povedal: „Kriste, rád by som prijal tvoje pozvanie, ale prosím ťa, pomôž mi! Pomôž mi!“

Po niekoľkých rokoch môjho úsilia nájsť dolámaného Krista sa mi to predsa len jedného dňa podarilo. Prechádzajúc popri jednej budove som sa pozrel napravo – a hľa: dolámaný Kristus. Neviem, ako sa tam dostal. Veľakrát som tadiaľ prechádzal, ale nikdy som tam nevidel žiadnu starú či polámanú vec, ktorú by si mohol niekto vziať.

            Pamätám si, aký som bol rozrušený a horel nedočkavosťou, či si ho budem môcť vziať. Len čo som si na to poprosil a aj dostal dovolenie, rýchlo som sa na to miesto vrátil a priniesol si rozbitého Krista domov. Keď som sa ocitol vo svojej izbe „s mojím dolámaným Kristom“, pustil som sa do plaču. A od toho dňa sme sa už od seba nikdy neodlúčili.

            Prečo som chcel mať dolámaného Krista? Samozrejme, ako kňaz z príbehu, aj ja by som mal radšej krásneho, neporušeného Krista na peknom kríži, ktorý by sa dal zavesiť, aby si ho mohli ľudia uctiť. Odkiaľ vyšla túžba mať takéhoto dolámaného Krista? Zo mňa isto nie. Nachádzam len jedinú odpoveď: od Krista.

            Dolámaný Kristus sa pred našimi očami stáva jasným znamením, ktoré neustále narúša náš pokoj a volá nás k obráteniu. Pozýva nás k nepretržitému dialógu s ním tu a teraz vo svete a v našich každodenných vzťahoch. Tento dolámaný Kristus nám pomáha prísť k nemu s našou osobnou ľudskou realitou, ale aj s realitou každého človeka.

Kristus je vždy pripravený počúvať i navrhovať. Znova a znova nám predkladá výzvy, no robí to s nekonečnou tichosťou a milosrdenstvom, aby odpovedal na otázky typu: Prečo si myslíte, že ma ľudia tak strašne znetvorili? Dolámaný Kristus vás vyrušuje? Necítite sa dobre pri dolámaných ľuďoch? Čo by mohlo ľuďom pomôcť zmeniť ich postoj voči tým, ktorých považujú za znetvorených? Ako ste na tom vy v tejto súvislosti?

Svätý Vincent bol v neustálom dialógu s Ježišom a tu aj nachádzal odpovede a rady:

„Ó, Bože! Aké krásne je vidieť chudobných, ak na nich hľadíme v Bohu a s úctou, s akou to robil Ježiš Kristus! Ale ak sa na nich budeme dívať len čisto ľudským pohľadom a so svetským duchom, budú sa javiť ako opovrhnutia hodní.“

„… Ježiš Kristus za nás zomrel. Nie je to snáď dostatočný dôvod na to, aby sme si vážili človeka? Ježiš nám prejavil toľko úcty, keď chcel za nás zomrieť, až sa zdá, že si nás vážil viac ako svoju drahocennú krv, ktorú vylial, aby nás vykúpil. To ako keby povedal, že si svoju krv váži menej, ako všetkých Bohom vyvolených…“

            Môj vlastný dolámaný Kristus, či už pred mojimi očami alebo v mojich myšlienkach, ma pozýva ku skutočnému dialógu. Nech nám toto pôstne obdobie pomôže prehĺbiť alebo jednoducho začať rozhovor s dolámaným Kristom a to nás určite nenechá ľahostajnými.

Váš brat vo svätom Vincentovi

Tomaž Mavrič, CM

Generálny predstavený

O niekoľko dní oslávi 117. narodeniny a práve zvíťazila v boji nad koronavírusom. Reč je o sestre André Randonovej, ktorá je najstaršou rehoľníčkou na svete a tiež najstaršou Európankou. Sestra pripúšťa, že najťažším obdobím jej choroby bola skutočnosť, že nemohla každý deň prísť na svätú omšu.

Sestra André je Francúzka a patrí do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul. Na svete je iba jeden starší človek, a to 118-ročný Japonec. Pred vstupom do rehole bola guvernantkou, potom roky pracovala v nemocnici. V súčasnosti používa iba invalidný vozík a už takmer nevidí. Žije v domove dôchodcov neďaleko Toulonu, kde koronavírus malo 81 z 88 ubytovaných. Z tohto dôvodu zomrelo viacero ľudí – hovorí Famille Chrétienne.

Pracovníci centra tvrdia, že sestra prekonala koronavírus bez príznakov a mala dobrý zdravotný stav. Lekári sa obávali, že vzhľadom na jej vek, pre ňu neexistuje žiadna záchrana. „Nestarala sa o seba, ale obávala sa o iných chorých,“ hovorí jedna z opatrovateliek. Dodáva, že najväčšou ťažkosťou sestry bolo, že sa nemohla každý deň zúčastňovať na Eucharistii, pretože centrum bolo zatvorené.

V jednom z rozhovorov sa sestra André priznala, že počas celého svojho náboženského života nikdy nevynechala každodennú svätú omšu. Povedala tiež, že v modlitbe hľadá silu: „Neustále hovorím s dobrým Bohom. Keď sa niečo darí, poviem mu o tom a niekedy Ho upozorňujem, pretože ma opúšťa.“ Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 115. narodenín, dostala sestra André osobný list od pápeža Františka a ním požehnaný ruženec. Keď sa jej pýtali na tajomstvo dlhovekosti, priznala, že to bola modlitba a čokoláda.

zdroj: tkkbs.sk

Srdiečko. V poslednom čase sa veľmi často objavuje najmä  v našich online priestoroch počítačov či mobilných telefónov v podobe rôznych reklám. Chce nám pripomenúť, že sa blíži deň sv. Valentína, ktorý už mnohí vnímame ako príliš komerčný a často spájaný s dňom zaľúbených.

Tento krásny symbol lásky  však skrýva oveľa hlbší zmysel. Skutočný zmysel lásky, ktorým je milovať a byť milovaný. Či už si otec, matka, sestra, brat, rehoľník, dieťa, bezdomovec…Všetci túžime po láske rovnako.

Práve spomínané srdiečka mi však v poslednom čase pripomenuli pár veľmi pekných chvíľ v našej komunite, ktoré v sebe tieto odkazy nesú. Myslím na perníkové srdiečka v rámci projektu Boj proti hladu, do ktorého sa naša komunita zvykne každoročne zapojiť. Aj v mestečku Martin preto nezostali sestry tejto výzve ľahostajné a minulý rok túto zbierku aj napriek ťažkej situácii zorganizovali spolu so šikovnými farníkmi a deťmi.

Opäť to srdiečko. Jednoduchý, ale o to výstižnejší symbol, ktorý nás upriamuje na podstatu. Lásku k tým najchudobnejším sveta. Lásku k tým, ktorí túžia byť tiež milovaní, a to nielen v deň sv. Valentína, ale aj dnes, v tomto momente, keď čítaš tieto riadky.

Otvoriť si srdce pre blízkych môžeme kedykoľvek, aj pri rôznych potravinových zbierkach pre chudobných, možno aj milým slovom alebo len samotným záujmom o človeka, ktorý je blízko mňa.

Najkrajším príkladom lásky je práve sv. Rodina. Jej obraz určite nechýba v mnohých domácnostiach. V rámci našej komunity v martinskej farnosti sme minulý rok zrealizovali putovanie obrazu sv. Rodiny, ktorý bol zdieľaný medzi rodinami a komunitami. Návšteva sv. Rodiny je vzácnou príležitosťou si nanovo uvedomiť krásu a zmysel lásky. Veď práve v podobe sv. Jozefa, Panny Márie a Ježiška nachádzame tie najkrajšie srdcia čistej, obetavej a nekonečnej Lásky. Lásky Boha k nám, ľuďom.

Nech nám aj v dnešnej dobe srdiečka pripomínajú, že Láska nikdy nezanikne a možno práve teraz je rad na tebe, aby si tento symbol pretvoril na skutočné umelecké dielo. Skúsiš to?

Už niekoľko rokov je jednou z mnohých služieb našich starších sestričiek na Mendryke pletenie štvorcov zo zvyškovej vlny. Tieto štvorce potom posielame do redakcie Dúha, odkiaľ ich distribuujú ďalej. Ich pospájaním vzniknú deky, ktoré slúžia pre potreby misií – zvlášť v Afrike alebo vo Východnej Európe.

V tomto roku sme 25. januára odoslali krabicu, ktorá obsahovala 121 štvorcov. 3. februára sme dostali list – snáď po prvýkrát, – ktorý nás milo prekvapil a potešil. Pripájame jeho plné znenie:

“Vážení, nevím, kolik vás bylo, kteří jste pletli čtverce na deky, které pomáhají potřebným. Rád bych vám však touto cestou poděkoval. Zásilka, kterou jsem obdržel, mi udělala radost. Tolik času, práce a dobré vůle. Po zháčkování dek budou předány do farnosti mých přátel v Německu, kteří „organizují“ další distribuci. Bude to na některé z více než 15 míst, především ve východní Evropě nebo v Africe, případně pomohou ke stavbě školy v Malawi. Přijměte tedy srdečné poděkování a přání všeho dobrého v novém roce”. Cyril Havel

A tak aj týmto listom sme sa mohli uistiť, že i naše staršie spolusestry sú misionárkami, hoci to robia – ako sa teraz tomu hovorí – „dištančne“, teda z domova pri stole v dennej miestnosti. 😊

“Evanjeliový obraz Obetovania Pána v chráme obsahuje základný symbol svetla; svetla, ktoré vychádza z Krista osvetľuje Máriu a Jozefa, Simona a Annu a skrze nich osvetľuje všetkých. Cirkevní otcovia spájali túto žiaru s duchovnou cestou. Na Kristovej tvári žiari toto svetlo krásy… Svetlo vychádzajúce z vteleného Slova zakusujú jedinečným spôsobom práve ľudia povolaní k zasvätenému životu. Tento evanjeliový obraz zjavuje proroctvo, dar Ducha svätého. Simeon a Anna uvažujú o dieťati Ježišovi, vytušia jeho údel smrti a vzkriesenia pre spásu všetkých…” ( Benedikt XVI.)

Inšpirované posolstvom tohto Sviatku sme položili sestrám Košickej komunity pár otázok, aby svojím pohľadom na OBETOVANIE PÁNA i SEBA SAMEJ povzbudili či nadchli tých, ktorí budú čítať tieto riadky…

1. Čím je pre teba sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň dňom zasväteného života?

(sestra 53 rokov povolania)  Tento sviatok mi pripomína Obetovanie Božieho Syna ako jeho hlavnej životnej úlohy so všetkou jej náplňou. Je aj prejavom vďačnosti za moje pozvanie k obetovaniu seba samej.

(sestra 40 rokov povolania) Sviatok Hromníc je pre mňa dňom, v ktorom si pripomínam svoje odovzdanie sa Ježišovi. Tak ako Panna Mária obetovala Bohu, čo jej bolo najdrahšie, tak aj ja sa snažím v živote zriekať všetkého, čo nie je Pánove. Pri obetovaní jej bol posilou sv. Jozef, preto som si ho aj ja vyvolila za spoločníka na ceste za Pánom.

(sestra 27 rokov povolania) Je pre mňa pripomenutím si aký veľký dar povolania mi Boh dal. Skrze toto povolanie mu môžem odpovedať aspoň omrvinkou svojej lásky.

(sestra 19 rokov povolania)  Je spomienkou na moje vlastné zasvätenie Pánovi. Povzbudzuje ma príklad Panny Márie. Jej poslušnosť, pokora a odovzdanosť. Panna Mária obetuje Ježiša Nebeskému Otcovi a Nebeský Otec nám ho vracia späť, aby nás vykúpil. Spolu s Ježišom sa aj ja Obetujem Pánovi a túžim mu patriť celá, aby takto naplnená Ním samým som mohla slúžiť svetu.

2. Ako prežívaš ty svoje OBETOVANIE vo svojom každodennom živote?

(sestra 53 rokov povolania)  Vo chvíľach radostných, slávnostných ale najmä  bolestných a ťažkých mi dodáva silu, ochotu aj radosť prežívať život v jeho plynutí, najmä v modlitbe a sviatostiach, hlavne svätom prijímaní, ale aj v spoločenstve komunity.

(sestra 40 rokov povolania) Snažím sa využiť každú príležitosť, aby som obetovala Ježišovi všetky malé obety i všetko, čo mi je ťažké, za ľudí, ktorí sú mi blízky, za neveriacich, chudobných, za potreby svet… Dávam ich na paténu pri obetovaní sv. omše.

(sestra 27 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam tým, že mu dávam naspäť to, čo mi dal a to v každodennej službe pri prekonávaní seba samej, svojich predstáv, keď to Boh vidí inak ako ja. Tým, že sa snažím odpovedať na jeho lásku  a jeho výzvy.

(sestra 19 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam ako vďačnosť za najväčší dar svätého povolania, ktorý mám hlboko vo svojom srdci. Som šťastná, že môžem denne v každej chvíli dávať lásku Ježišovi v čistote, chudobe, poslušnosti a v službe chudobným bez nároku na odmenu. Viem, že mojou odmenou je sám Pán tu i vo večnosti, lebo toto je môj cieľ.

3. Bol v tvojom živote „SIMEON a ANNA“, ktorým si vďačná, že ťa na tvojej ceste povolania zvlášť nejakým spôsobom sprevádzali?

(sestra 53 rokov povolania)  V komunite do ktorej som bola umiestnená som sa bližšie zoznámila s našou Spoločnosťou a svojím usmernením mi pomohol vincentín o. Mihina, ktorý sa na ten čas stal mojím „Simeonom“.

(sestra 40 rokov povolania) Mala som vďaka Bohu duchovného vodcu   a spovedníka, ktorý stál pri mne v najťažších chvíľach, krížoch a skúškach. Tiež sestru Vizitátorku, ktorá mi bola oporou svojou chápavosťou a pomocou.

(sestra 27 rokov povolania) Pre mňa „Simeonom a Annou“ boli ľudia, ktorých som stretávala v bežnom každodennom živote. Boli plní Svetla, ktoré nadobudli tak, že zotrvávali na modlitbách. Potom to, čo dostali mi ponúkli hoc o tom ani nevedeli a tým mi pomohli ísť ďalej na mojej ceste.

(sestra 19 rokov povolania) V mojom živote pri zrode môjho povolania stál môj duchovný otec a dve rehoľné sestry. Jedna ma oslovila svojou duchovnosťou a druhá praktickými radami do života a zaiste aj dobrým príkladom. Aj dnes mi Boh posiela „Simeona a Annu“, ktorí ma sprevádzajú na ceste povolania – veľakrát v osobe spolusestry ale aj kňaza ich príkladom a vernosťou.

4. Čo by si popriala v tento deň všetkým zasväteným?

(sestra 53 rokov povolania) Prajem všetkým zasväteným, aby ich srdcia prežívali radostnú nádej po každom sv. prijímaní, že tu je tá najväčšia blízkosť s Ježišom na tomto svete.

(sestra 40 rokov povolania) Všetkým prajem stále väčšiu zamilovanosť  do Krista.

(sestra 27 rokov povolania) Prajem im radosť a odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, v ktorej nájdu útechu a inšpiráciu v láske k Nemu i blížnym.

(sestra 19 rokov povolania) Všetkým zasväteným prajem vernosť až do smrti. Nech sú podmienky v našom povolaní akékoľvek – či už šťastné alebo ťažké – vždy sa oplatí ísť za Kristom. Milujem Pána, milujem povolanie, lebo je to veľká výsada od Pána, že si nás vyvolil byť s Ním, pracovať pre Neho a Jeho kráľovstvo.

Ó, Mária, Matka Cirkvi, 
zverujem ti celý zasvätený život, 
aby si mu získala plnosť Božského svetla:
nech žije v načúvaní Božieho Slova,
v pokore nasledovania Ježiša, tvojho Syna a nášho Pána,
v prívetivom postoji voči vnuknutiam Ducha svätého,
v každodennej radosti Magnificatu, 
aby Cirkev bola budovaná svätosťou života 
týchto tvojich synov a dcér, 
v prikázaní lásky. Amen

Mnohí z nás sa v súčasnosti stretávame s chorobou, nešťastím pandémie či smutnými osudmi. Napriek tomu sú nám aj v dnešnej neľahkej dobe ponúkané krásne príbehy ľudí, ktorých sa dotýka nebo.

Pri práci a službe tým najchudobnejším sa v našej Spoločnosti DKL snažíme byť predĺženou rukou Boha a ísť tam, kde nás naozaj potrebujú. V rámci našej služby poskytovania pomoci chorým sa aj naša sestra z Nitrianskeho Pravna dostala k dvom nádherným ľuďom. Ich život nezostal nepovšimnutý. V tejto chvíli myslím na jeden, už teraz manželský pár. Majú za sebou 20 rokov spoločného života, postavili si svoje vlastné skromné bývanie, kde zdieľajú každodenné radosti a aj starosti.

Často sú však naše vzťahy skúšané a my sa v nich učíme rásť. Podobne je to aj v prípade spomínanej dvojice. Prišla veľmi ťažká choroba a  milovaná žienka zostáva v bolestiach pripútaná k posteli.

V šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe…. Možno práve teraz dostáva spomínaná veta manželského sľubu tú pravú podobu. Možno práve tieto slová zazvonili v srdci oboch ako ozvena a zväčšila sa ich túžba posvätiť svoj vzťah aj sviatostne a pred Pánom Bohom prijatím sviatosti manželstva.

Vďaka iniciatíve a ochote našej spolusestry a pána farára sa to podarilo. Nebo sa dotklo zeme a aj v nešťastí a chorobe prichádza Boh, aby si oboch manželov privinul na svoje milujúce srdce a požehnal im. Možno aby im dal nádej a istotu, že láska je večná a preniká všetko naše konanie. Sme veľmi radi, že aj my a naša Spoločnosť sme toho mohli byť účastní. Kiežby sme si všetci čoraz viac uvedomovali, že meno nášho Boha je Láska.

Potravinová zbierka v Tescu

V novembri 2020 prebiehala na Slovensku Národná potravinová zbierka, ktorej sa zúčastnila aj naša komunita v Rožňave. Spolu s mladými a zamestnancami Diecéznej charity v Rožňave sme v Tescu oslovovali ľudí, aby podporili túto zbierku kúpou trvanlivých potravín alebo drogérie. Spoločnými silami sa nám podarilo vyzbierať okolo 750 kg. Hoci sme sa stretli i s odmietavými postojmi, väčšinou sme mohli zakúsiť, že i tu v Rožňave sú štedrí ľudia a bieda druhých im nie je ľahostajná.      

Taška svätého Vincenta

Tohoročný adventný čas bol pre našu komunitu v Rožňave výnimočnou radosťou. Prvýkrát sme v našej farnosti rozbehli akciu Taška svätého Vincenta. Deň čo deň sme sa s pribúdajúcimi taškami naplnenými potravinami a drogériou presviedčali o dobrote a štedrosti tunajších ľudí. Mnohí sa podelili nielen o hmotné dary, ale i finančné. Vďaka tejto štedrosti sme mohli pred Vianocami pomôcť viacdetným a sociálne slabším rodinám, aby prežili tieto vianočné chvíle dôstojne a v radosti.

Svätý Mikuláš

Naša komunita v Rožňave sa pomaličky rozbieha. Snažíme sa byť vnímavé na potreby chudobných, ktorých nám Pán posiela. Začali sme chodiť i k deťom do jednej rómskej osady, kde sa s nimi zahráme a porozprávame. Napadlo nás, že by bolo pekné, keby k týmto deťom tiež prišiel sv. Mikuláš. Pán nám poslal dobrodincov, vďaka ktorým sme mohli pre deti pripraviť balíčky. Pán kaplán vzal na seba postavu Mikuláša, Majka anjela a mohli sme vyraziť. Samozrejme že súčasťou výbavy boli i rúška, keďže pandémia koronavírusu bola v plnom prúde.

To vám bolo prekvapenia a radosti! Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí nám s touto akciou pomohli. Nech im to Pán odmení.

Na slávnosť Zjavenia Pána prišli naše spolusestry ako Traja králi do rehabilitačného centra, samozrejme nie s prázdnymi rukami – ich zlatom bolo výborné jedlo a sladkosti, kadidlom spievanie kolied, a myrhou milé slová, pohoda, úsmev a pozornosť, ktorú venovali všetkým. S prianím šťastných a veselých Vianoc neodišli ani ony s prázdnymi srdciami, chudobní ich naplnili radosťou, úsmevom a láskavosťou.

Napriek ťažkému obdobiu sa naše sestry s duchovným otcom a farníkmi snažili prežívať Vianoce v duchu jednoty, radosti a oslavy novonarodeného Krista. Mladí ľudia a deti si 25. decembra pripravili jasličkovú pobožnosť „Nebo a zem čakajú na príchod Krista“. V nej ukázali na príklade malej Sophie, ako často ľudia zabúdajú na hĺbku tohto sviatku a ako sa nebo raduje, pretože Boh nám poslal Spasiteľa. Keďže tento rok nemohli koledami rozniesť Dobrú novinu do domovov svojich farníkov, mládež farnosti ukázala svojím vystúpením, ako sa v dávnych dobách slávili Vianoce. Takto priniesli radosť všetkým prítomným, ako aj sebe.

S.Judita, ktorá už vyše mesiaca slúži chudobným v Bejrúte nám napísala:

Posielam srdečný pozdrav z Bejrútu v Libanone. Aspoň z toho, čo som doposiaľ videla, je to krásna krajina na jednej strane more a na druhej vysoké hory, naozaj nádherné scenérie. Momentálne máme cez deň stále okolo 20˚C, slnečno. Je tu veľmi pestrá zeleninová strava, ľudia sú tiež srdeční, veselí a štedrí. Je tu však cítiť zhoršujúcu sa politickú a ekonomickú situáciu, ktorú ešte zvýraznil výbuch zo 4.8.2020 a samozrejme pandémia Coronavírusu. Bývam v našom provinciálnom dome a chodím (pokiaľ mi nájdu stálu misiu) do dispenzára v chudobnej časti Karm – Zeitoum. Celá naša štvrť Achrafieh je kresťanská a práve ona najviac utrpela počas výbuchu, pretože je vzdialená len asi 10 min. pešo od pobrežia. Domy sestier sa opravujú a tiež aj náš dispenzár, preto funguje len asi na 50 %. Ľudia sem môžu prísť na ošetrenie menších zranení, na vyšetrenie k lekárovi, ktorý prichádza viac krát do týždňa kvôli dospelým aj deťom. Prichádzajú si tiež pre lieky, ktoré nám posielajú rôzne donorské organizácie. Na obed si prídu pre teplé jedlo alebo chlieb. V susedstve funguje pekáreň, ktorú prevádzkujú naši pátri lazaristi. Pečú chlieb pre tých najchudobnejších, ktorí majú poukážky a určenie podľa “stupňa odkázanosti” koľko krát do týždňa môžu dostať chlieb. Pred vianocami sme chodili „koledovať” s mariánskou mládežou (ktorá tu má silnú základňu) aj s mladými  misionármi z MISEVI po našej štvrti, aby všetci počuli o Radostnej zvesti. Sviatky si pripomínajú všetci kresťania, sú tu hlavne maroniti, pravoslávni a katolíci, ako aj moslimovia, ktorí majú tiež stromčeky a ozdoby, ale bez jasličiek. Všetci spolu oslavujú príchod nového roka. Prechádzajúc touto štvrťou som videla, aký dopad má kríza na tých najchudobnejších. Vďaka Bohu naše sestry zohnali prostriedky a mohli sme urobiť radosť deťom sladkými darčekmi a hračkami. Tiež sme poskytli poukážky na nákup potravín alebo drogérie, veľa ľudí to potešilo a rozžiarilo, že na nich Pán myslí! Aj keď zvyky sú odlišné od tých našich, spájala nás rovnaká radosť z Ježišovho narodenia, ktorá osvetlila cestu do neznámej budúcnosti a priniesla nádej, že On je ten, ktorého čakáme a On je Emanuel – Boh s nami!

Prosím o modlitby pre ľudí tejto skúšanej krajiny aj pre seba, aby som im dokázala svedčiť o Jeho láske a slúžiť tým najchudobnejším! Vďaka! S.Judita