Pri príležitosti 71. výročia Akcie R udelila koncom augusta štyrom našim sestrám Konfederácia politických väzňov Slovenska Medailu za utrpenie, spôsobené komunistickým režimom, ktorú udeľuje bývalým politickým väzňom. Od 1. januára 2021 boli internované rehoľníčky uznané za politických väzňov v zmysle novely Zákona o protikomunistickom odboji.
Akt odovzdania medaile sa konal dňa 23. augusta 2021 v našom Provinciálnom dome v Nitre. Program sa začal svätou omšou, ktorú celebroval P. Jozef Mrocek, CM. Po jej skončení predseda KPVS Peter Sandtner a bývalý politický väzeň Vladimír Domorák odovzdali medaily sestrám Olympii Augustínovej, Kajetáne Magdolenovej, Honórii Mišányiovej a Romule Ambrózovej. Za ocenené sestry sa prihovorila a poďakovala najstaršia z nich, 98-ročná sestra Kajetána a sestra vizitátorka Damiána Pagáčová.
Náš Provinciálny dom v Nitre privítal počas posledného augustového víkendu po viac ako 20 mesiacoch sestry služobnice na spoločnom stretnutí. Zúčastnili sa ho skoro všetky sestry zo Slovenska, Čiech, Ukrajiny a Ruska. V sobotu sa sestry počas stretnutia poďakovali otcovi exdirektorovi Jozefovi Garajovi CM a prvýkrát medzi sebou privítali nového o. direktora Jozefa Mroceka CM, s ktorými napoludnie spoločne slávili sv. omšu. Hlavnou náplňou tohto stretnutia bolo stretnúť sa, povzbudiť, informovať o interných záležitostiach i zmenách, podeliť sa o skúsenosti, aktivity a podujatia jednotlivých vincentských vetiev za uplynulý čas. Stretnutie obohatili príspevkami o svojej službe i sestry pôsobiace v Libanone, Rusku, Maďarsku i Betleheme. Stretnutie vyvrcholilo informovaním s. vizitátorky Damiány o budúcich aktivitách provincie, blížiacom sa Generálnom zhromaždení i prebiehajúcej príprave na Jubileum storočnice Slovenskej provincie.
Dňa 22.8.2021 začali dve sestry pôsobenie v Malackách, v meste, v ktorom vincentky pôsobili pred 66 rokmi. Otvorenie tzv. annexu začalo v byte sestier sv. omšou, ktorú celebroval p. Jozef Mrocek, CM, direktor sestier, ktorý ich povzbudil, aby boli svedkami viery na tom mieste, kde boli poslané. Po sv. omši sr. vizitátorka Damiána Pagáčová prečítala dekrét ustanovenia annexu a oficiálne ho týmto otvorila. Potom nasledovalo malé agapé. Slávnosti sa zúčastnili aj sestry bratislavskej komunity, pod ktorú bude annex patriť. Nech Boh žehná sestry v novej misii.
50 rokov služby v zasvätenom živote. Je to veľa, alebo málo? Určite dosť na to, aby sa naše jubilantky obzreli späť a podelili sa s nami o svoje spomienky i životné skúsenosti.
1. Ako si spomínate na obdobie spred 50 rokov, keď ste vstúpili do Spoločnosti DKL?
Gr: Živě si vzpomínám na moment, kdy jsem se nabídla sestře Olympii, že jí pomohu rozdat svačinu babičkám. To jsem byla v Přelouči na internátě a chodila do Rodinné školy. Přišla jsem do tamějšího Domova důchodců na oslavu MDŽ. Bez jakéhokoliv uvažování jsem se sestry zeptala, zda berou do kláštera. Samo sebou to bylo Boží vnuknutí, protože o tomto jsem nikdy neuvažovala. A ta myšlenka mě neopustila… a jsem, Bohu díky, ve Společnosti dcer křesťanské lásky už 50 let.
V: Do seminára som vstúpila po dlhšom čakaní. Pred vstupom do seminára som mala aj častú kontrolu ŠTB – pretože som mala kontakty s našimi sestričkami. Keď som bola prijatá do Spoločnosti mala som 39 rokov. Čas seminára som prežívala s ostatnými sestričkami, ktoré boli mladšie.
M: Zišli sme sa ako kandidátky do seminára v Mendryke. Každá bola z inej časti Slovenska, ale hneď sme utvorili radostný kolektív, hoci sme boli aj rôznych vekových kategórii. Spájala nás láska k Pánu Ježišovi. Sestra Cherubína ako direktorka seminára nás pomaly uvádzala do duchovnej spirituality zasväteného života. Prednášal nám otec Hutyra pokiaľ mal štátny súhlas a neskôr chodil za nami do Krásnej Lípy, ako mu to bolo možné. Do seminára nám chodil prednášať aj otec Belan, Krištín a Orješek. Mám veľmi krásne spomienky na seminár.
Ga: Každá doba je iná. Spoločnosť a predstavení sa vždy usilujú urobiť všetko čo najlepšie, aby budúce DKL boli pripravené pre život a službu. Vstup do seminára sme mali k 15.8.1971, predtým sme si konali exercície, ktoré viedol otec Hutyra. Vyučovanie v seminári viedla direktorka sr. Cherubína a otec Hutyra, tiež otec Belan. Čas plynul v odlúčenosti od sveta, modlitbe, vyučovaní a pridelenej práci. Spoločenstvo, ktoré sme tvorili, bolo vo väčšom vekovom rozpätí, no napriek tomu si myslím, že sme nemali nejaké zvláštne problémy vo vzťahoch, boli sme šťastné. Po odposlaní do misie sme sa rozišli do rôznych služieb. Stretávali sme sa najprv v Mendryke, asi dva mesiace všetky sestry, ktoré sme si konali seminár. Potom prichádzal za nami otec Hutyra do Krásnej Lípy.
L: Pred 50 rokmi (1971) – bolo obdobie tzv. „normalizácie.“ Moje spolusestry v seminári boli poslednou „oficiálnou“ skupinou vo formácii, lebo štát dorast opäť zakázal. Ja som (na odporúčanie p. Hutyru a i.) zostala aj s niektorými staršími sestrami v utajení – „v civile“. Do Mendryky, kde bol vtedy provinciálny dom a seminár, som cestovala pravidelne (už si nepamätám ako často) na víkend + niekoľko dní dovolenky, podľa možností. Cestovala som tak – na noc – aby som bola skoro ráno (prvý robotnícky autobus) na Gajeri, potom peši do PD (niekedy aj zozadu, cez dieru v plote) – priamo k sr. Direktorke, obliecť sa a „stratiť sa“ medzi seminárkami nepovolaným očiam… Mala som veľmi rada tieto dni bohaté na nové vedomosti, stretnutia s predstavenými, radosť zo spoločných chvíľ, prevzatie študijných materiálov na ďalšie obdobie… Až neskôr som si uvedomila, že sme síce boli opatrné, ale necítila som strach, skôr istú radosť… To vnútorné, osobné, sa ťažko vyjadruje slovami – možno bázeň, dojatie, úžas nad tým, že ma Pán pozýva bližšie k sebe, ako ma vedie a bez mojej zásluhy stále prekvapuje…
2. Spomínate si, kedy ste vnímali blízkosť Pána práve cez chudobných? Čo sa vtedy odohrávalo vo vašom srdci?
Gr: Ještě v civilu jsem byla na návštěvě u sester Františkánek v Domově důchodců v Kuksu. Měla jsem tam příbuznou sestru Františkánku, která tam sloužila. Pomáhala jsem krmit jednoho stařečka a všímala jsem si sestřičky, která rovněž podávala jídlo dědečkovi vedle mě. Nějak mi projelo myslí, že tyto sestřičky slouží potřebným z lásky k Ježíši, ale Vincentky, které jsem už delší dobu navštěvovala, sloužily přímo Pánu Ježíši v tom člověku.
V: Po seminári som bola odposlaná do služby v Domove dôchodcov – v Heřmanově Městci a zapájala som sa ako som najlepšie vedela v ťažkých službách. Služba ma napĺňala a rada som slúžila.
M: Spomínam si, čo hovoril sv. Vincent, že chudobní sú naši pani a učitelia. Veľa ma naučili chudobní: nenáročnosť, trpezlivosť v znášaní choroby a odovzdanosť do Božej vôle. Veľa krát ma zahanbili, keď som bola podražená, či netrpezlivá pri práci.
Ga: Služby, v ktorých sme pracovali boli veľakrát náročné, ale Pán dával silu a robili sme to s radosťou. Keďže nás v domoch bolo viac mladších, povzbudzovali sme sa navzájom. Staršie sestričky, s ktorými sme pracovali nás viedli, aby sme popri práci dávali dôraz aj na duchovnú službu obyvateľom, ktorým sme slúžili v DD a ÚSP, ako aj chudobným v okolí. Stretávanie nás viedlo k hlbšej modlitbe za trpiacich. Tak sme hľadali možnosti, ako im pomôcť. Navštevovali sme chudobných s radosťou, aj keď sme za nimi museli ísť pešo aj väčšie vzdialenosti.
L: Blízkosť Pána cez chudobných? V našej vtedajšej komunite sme mali rôzne zamestnania (zdravotníčky, úradníčky, chemička…) a popri zamestnaní sme si všímali ľudí, ktorí potrebovali pomoc (upratanie, nákup, službu ucha…) Chodievali sme pravidelne aj k dvom nevidiacim… Ale veľmi som vnímala aj iný druh chudoby, s ktorým som sa stretala medzi spolupracovníkmi v zamestnaní (vzďaľovanie sa od Boha, nevedomosť vo viere a morálke…). Tu som videla službu, pre ktorú mi odporúčali zostať v civile – sem sa nedostal kňaz, sestrička… ani slová z časopisov. Žila som myšlienkou, že keď nemôžem mať rúcho DKL, o to viac mám svedčiť o Bohu a jeho láske svojím životom a postojmi… pod vedením Panny Márie… Až keď som v r. 1990 odchádzala a „zverejnila“ postupne svoju identitu, dozvedela som sa, že väčšinu mojich známych, spolupracovníkov, kamarátov… to ani nejako neprekvapilo a prijali to ako niečo, čo „sedelo“. Zdá sa, že keď som ja hľadala Pána v nich, oni Ho vnímali cezo mňa…
3. Prešli ste si nejakou krízou? Ak áno, čo vám ju pomohlo prekonať?
Gr: Nevzpomínám si, že bych po dobu 50 let prožila nějakou krizi.
V: Ťažkosti som mala, ale Pán mi ich pomohol prekonať.
M: Áno, kríza bola. Pomohla mi modlitba, časté pristupovanie k sviatosti zmierenia, duchovné rozhovory s otcom Hutyrom, aj inými duchovnými. Často som si pripomínala aj prvotnú horlivosť a lásku k Pánu Ježišovi.
Ga: Kríza?! Iste ňou musí prejsť každý človek. Prekonať mi ju pomohla modlitba, rozhovory s kňazmi, predstavenými i stretnutia s chudobnými, trpiacimi, ktorí znášali oveľa viac ťažkostí.
L: Kríza? Asi každému dá Pán aj príležitosť „vyskúšať sa“, spoznať sa v ťažších situáciách a posilniť svoje povolanie aj cez krízu. Myslím, že najviac mi pomohli:
1. Duchovné vedenie
2. opora komunity (s. služobnica a ostatné)
3. z mojej strany asi snaha o úprimnosť a otvorenosť (hneď od začiatku problému)
4. Čo by ste odkázali nám, ktoré kráčame po tejto ceste kratšiu dobu?
G: Myslím, že nejdůležitější je v pokoře si zamilovat Boha. Je to jen odpověď na jeho velkou lásku k nám. Osobně jsem se snažila za vše, co mě potkalo – ať dobré nebo méně dobré – děkovat Pánovi. Když jsem dostala jméno Gracia, přimyslela jsem si na konci „s“ – tedy Gracias – děkuji. Je třeba snažit se ve všem a vždy plnit vůli Boží, cvičit se hlavně v pokoře a uvědomovat si vedle sebe přítomnost anděla strážného. Být milosrdná ve všem.
V: Nezabúdajte a v každej ťažkosti sa obracajte na Pána a Pannu Máriu, berte si ju ako spoločníčku na cestách života.
M: Odkázala by som všetkým: buďte verné v maličkostiach a prvom rade nezanedbávajte modlitbu. Hovorí sa, že keď je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste. A tiež pestujte sesterskú lásku, proste si pravého ducha Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
Ga: Zamilujte si Božie slovo. Stretajte sa s Ježišom vo vrúcnej modlitbe. Milujte Pannu Máriu. Buďte pravdivé k sebe a otvorené pred predstaveným a kňazom. Tak budete zo dňa na deň vernejšie.
L: Môj odkaz? Že tých 50 rokov prešlo veľmi rýchlo… 😊Viem, že stále sa musím opierať o Pána, Pannu Máriu, snažiť sa o vernosť v maličkostiach a nikdy sa nespoliehať na seba („Ak chcem to, čo chce Boh, mám všetko, čo chcem!“). Takže mladším spolusestrám želám stále rastúcu radosť z daru povolania a vďačnosť za Jeho lásku, ktorú treba „rozmnožovať dávaním“.
Zo srdca našim jubilantkám blahoželáme a sprevádzame naďalej svojimi modlitbami.
Do Společnosti jsme vstupovaly 29.6.1996. Spolu jsme prožívaly čas kandidatury, postulátu a pak semináře. Při odposlání jsme dostaly jména – Klára, Adriana, Žofia, Maristella a Ivana. Čas letí a letos jsme se mohly díky sestře Vizitátorce Damiáně a Otci direktorovi Josefovi setkat a spolu trávit čas díků, chvály, sdílení, putování, vzpomínání…. Sestřička Ivana nás jistě doprovázela z nebeských příbytků a sestřička Žofia, která se připravuje v Mateřském domě na misie, byla s námi ve spojení on line.
Putování začala každá ze svého místa, kde se z Boží vůle nachází a tak jsme se sjely z Košic, Bratislavy, Brna a Nitry. Ve čtvrtek 5.8. jsme na pár dní spočinuli v Bijacovciach, v domě Misijní společnosti, bývalém semináři. Následující den, který byl svátkem Proměnění Páně, jsme si konaly duchovní obnovu a cítily jsme se jako učedníci na hoře Tábor. Pán si nás také každou povolal, abychom byly s Ním a nyní nás chtěl občerstvit na další cestu s Ním a za Ním. Každá z nás vnímala tento milostivý čas jako velký dar a naše srdce byla a jsou naplněna velkou vděčností za VŠE. Další den jsme putovaly a žasly nad Boží krásou a velikostí v jeho stvoření. Bachledova dolina, Hrebienok, vodopády, lanovka……Spišský hrad a Spišská kapitula. Provázela nás Boží ochrana a dobrota. V neděli jsme mohly pozdravit a poděkovat Panně Marii v Levoči a ubírat se zpět, z vrchu, do reality našich životů. Věřím, že každá z nás si odnáší hluboko v srdci prožitky těchto dní a jsme vděčné těm, kteří nám to přáli, připravili a umožnili. Kéž Pán žehná sestru Damiánu a našeho nového otce direktora Josefa a odmění jim jejich obětavost, službu a lásku, kterou nám projevili.
Duchovná obnova rodín sa konala od 12. – 18.7.2021 v Zlatých horách pri Jeseníku. Na toto pútnické miesto prichádzajú manželia prosiť s dôverou o požehnanie dieťatka, tiež aj tí, ktorí prekonávajú rôzne problémy. Prichádzajú, aby tu pri Božej Matke čerpali silu pre dobrú výchovu svojich detí vo viere a dôvere v Boha. Na duchovnej obnove sa zúčastnilo 18 účastníkov, 10 detí a 8 dospelých. Téma stretnutí bola Eucharistia, ako posila pre duchovný život. Pri svätých omšiach nás duchovne sprevádzal o. Mariusz – rektor pútnického miesta. Program bol viac zameraný pre deti. Mohli sa zapájať do rôznych hier, súťaží, športov, vyrábali rôzne ručné výrobky – ružence, pozdravy, maľovali rôzne výrobky zo sadry, ktoré sami vytvorili. Ranná modlitba bola prepletená piesňami – ukazovačkami, deti sa do nej zapájali vkladaním vlastných prosieb. Príbehy z Biblie znázorňovali krátkymi divadielkami. Zaujímavá a poučná bola aj krížová cesta symbolov v lese, kde deti niesli kladivo, klince, kvapky krvi, kamene… Každé zastavenie bolo vizuálne znázornené a deti to hlboko prežívali. Nechýbali aj výlety do prírody, rodiny navštívili jaskyňu, rozhľadňu i zvieratká v zoo. Vo štvrtok po svätej omši sme mali krátku adoráciu, kde sme ďakovali, odprosovali a prosili za všetkých, čo trpia a potrebujú duchovnú podporu. Duchovnej obnovy sa zúčastnila aj rodinka, ktorá má aj autistické a inak choré deti, preto ich bolo aj náročnejšie zvládnuť, ale rodičia mi povedali: „Sestřičko, nás nikde nechtějí, protože jsme socialně slabší rodina a proto jsme nesmírně vděční za to, že děti mohli zažít něco krásneho, povzbuzujíciho na této akci“. Deťom a rodičom sa veľmi páčila známa hra na anjela, keď si každé ráno ťahali lístočky, komu ten deň budú „anjelom” a budú mu preukazovať dobro v skrytosti skutkom i modlitbou. Večer, keď sa toto „tajomstvo odtajnilo“ boli voči sebe plní vďačnosti. Rodičia a deti pomáhali pri príprave stravy i umývaní riadu. Bohu vďaka za túto požehnanú duchovnú obnovu rodín, veríme, že prinesie svoje plody v ich rodinách. Nech Boh žehná naše rodiny, aby rástli vo viere a ďakujem Bohu i všetkým dobrodincom, že im môžeme pomáhať.
V sobotu 24. júla 2021 sa v Rajeckej Lesnej konala púť Spolkov kresťanskej lásky k ,,Frivaladskej“ Panne Márii. Členovia SKL, ktorým to zdravotný stav dovoľoval i sestry z troch komunít spolupracujúcich so SKL (s.Štefánia Nováková zodpovedná za animáciu SKL), na úvod stretnutia pozdravili Pannu Máriu modlitbou posvätného ruženca. Pri sv. omši, ktorú celebroval o. Miroslav Vaľko, CM, boli prijatí noví členovia – zo skupiny Ružomberok – Biely potok. V kázni všetkých prítomných povzbudil, aby do jednotlivých spoločenstiev SKL vnášali predovšetkým lásku, vzájomne sa povzbudzovali v službe, a oživovali ju Duchom sv. Vincenta, ktorý stál pri zrode SKL. Pri skromnom obede sa vytvorilo pekné spoločenstvo, ktoré sa navzájom obohatilo svojimi skúsenosťami zo služby i zo spolupráce s ostatnými vetvami Vincentskej rodiny. Po obede nasledovala prednáška, v ktorej o. Miroslav poukázal na to, že Boh sa zjavuje v tomto svete, konkrétne jednotlivo skrze človeka, skrze spoločenstvo. Preto je potrebné dať seba samého v službe pre druhého. Záver stretnutia vyplnili informácie o jednotlivých aktivitách SKL – tých uskutočnených i tých nastávajúcich. Všetci boli srdečne pozvaní na Duchovné cvičenia členov SKL. Na ceste domov všetkých sprevádzalo záverečné požehnanie.
Dnes 24. júla 2021 o 11. hodine sa v Provinciálnom dome Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul konala inštalácia Provinciálneho direktora o. Jozefa Mroceka CM. Slávnostnej svätej omše, ktorú celebroval Vizitátor Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul o. Tomáš Brezáni CM, sa zúčastnili viacerí kňazi a diakoni Misijnej spoločnosti i sestry Slovenskej provincie z viacerých komunít.
Otec Vizitátor nám vo svojej homílii priblížil cez Evanjelium o milosrdnom Samaritánovi aj postoje ľudí v súčasnej plastovej dobe, v ktorej sa predáva obal a nie obsah. Zdôraznil, že je veľmi dôležité, aby sme si dávali pozor, a neurobili to aj s Božími vecami. Veď i znalec zákona z evanjelia poznal teóriu, ale chýbala mu prax i ochota… Poukázal i na túžby sv. Lujzy, ktorá si bola vedomá, že bude súdená podľa Božej lásky… preto sa snažila hľadať a plniť Božiu vôľu, bola mystičkou činnosti, mala istotu z Turíčneho svetla… Zároveň sa nechala duchovne viesť sv. Vincentom. A práve toto je dôvodom, prečo i dnes Generálny otec ako nástupca sv. Vincenta posiela svojho zástupcu na animáciu provincie. Ako si Boh pripravoval sv. Vincenta a sv. Lujzu, tak si pripravoval aj našich Jozefov na úlohu direktora….
V závere sv. omše po slávnostnom Te Deum o. Tomáš Brezáni prečítal menovací dekrét od Generálneho otca Tomaža Mavriča CM, ktorým mu zveril animáciu sestier Slovenskej provincie.
Po tomto slávnostnom akte inštalácie sestra Vizitátorka Damiána Pagáčová odovzdala všetkým pozdrav od generálnej radkyne s. Hanny Cybule a poďakovala otcovi Jozefovi Garajovi v mene sestier celej provincie. Vo svojom poďakovaní vyzdvihla najmä to, že sa vo svojej službe stravoval pre dobro sestier, bol jej oporou pri animovaní Provincie a všetky sestry obohacoval Božím slovom. Po 12 rokoch však nadišla plnosť a štafeta duchovného doprevádzania sestier, ako si to priala sv. Lujza, je dnes odovzdaná ďalej. Uistila ho o modlitbách všetkých sestier s prosbou o vyprosenie Božieho požehnania a ochranu Panny Márie i naďalej. V krátkosti poďakovala otcovi Jozefovi Mrocekovi za prijatie úradu a uistila ho o Božej pomoci podľa K.49 a modlitbách najmä našich chorých a starších sestier. Svoje poďakovania zakončila nám dôverne známym povzdychom “Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nášho nového direktora.”
Nový direktor o. Jozef Mrocek sa tiež krátko prihovoril, keď poukázal na sv. Jozefa, ktorý sa nebál vykročiť do „neznáma“ , ktorý je ochrancom panien i panenskej Matky, a ktorý mal zároveň otcovské srdce… čo je postoj hodný osvojenia i nasledovania. V závere vyslovil presvedčenie, že byť blízko tým, čo to potrebujú, sa dá len s Božou milosťou. Preto nás všetkých poprosil o modlitby… aby Boh, ktorý takto spojil naše cesty, nám pomohol spoločne dosiahnuť vytúženú večnosť.
Po slávnostnom požehnaní nasledoval spoločný obed.
Generálny superior o. Tomaž Mavrič CM menoval pre Slovenskú provinciu Dcér kresťanskej lásky nového Provinciálneho direktora o. Jozefa Mroceka CM, ktorého inštalácia sa uskutoční v sobotu. 24. júla 2021 v Provinciálnom dome DKL v Nitre. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok, aby sme ho lepšie spoznali a tak viac nahliadli do jeho života kňaza – Vincentína.
1. Ako by ste predstavil sám seba?
Ako človeka, ktorý počul Pánovo volanie a aj napriek strachu či mnohým otázkam neváhal naň odpovedať. Ale ak prejdeme ku konkrétnostiam, tak sa volám Jozef Mrocek a pochádzam z dediny Mútne, ktorá leží na Orave neďaleko Námestova. Tam som strávil svoju mladosť až do dňa kedy som nastúpil ako kandidát do Misijnej spoločnosti.
Pochádzam z početnej rodiny, som najstarším synom. Mám ešte dvoch bratov a tri sestry. Počas mojich mladých liet som študoval na strednej škole v Dolnom Kubíne. Neskôr som v tomto meste i pracoval v miestnych závodoch. V súčasnosti som šťastným misionárom a synom svätého Vincenta de Paul. Mojimi doterajšími pôsobiskami boli Košice-Šaca, Generálna kúria-Rím a provinciálny dom Misijnej spoločnosti v Bratislave, kde som bol miestnym predstaveným, direktorom seminára i provinciálnym ekonómom.
2. Cez aké „pomyselné dvere“ najčastejšie vstupujete do kontaktu s Bohom?
Myslím si, že ako každý kňaz, aj pre mňa je bránou k Bohu práve Eucharistia, ktorá je prameňom a vrcholom života Cirkvi. V nej nachádzam posilu i pokrm na všetky potrebné úlohy, ktoré napĺňajú moje dni.
Druhou takouto cestou k Bohu je modlitba breviára a každodenné rozjímanie, kedy sa snažím načúvať Božiemu hlasu. Neodmysliteľnou súčasťou života kňaza je modlitba posvätného ruženca, kedy nadobúdame skutočne synovský vzťah s našou nebeskou Matkou.
V neposlednom rade to je kontakt s bratmi a sestrami, či už v Misijnej spoločnosti, alebo chudobnými vo farnosti. Keďže často chodievam zaopatrovať a vysluhovať sviatosť pomazania chorých, práve v týchto ľuďoch môžeme najlepšie vidieť tvár samotného Ježiša Krista, ktorý sa k nám skláňa a volá nás kontemplovať utrpenie, ale i radosť, ktorá z nich žiari pri pomyslení na večné Otcovo náručie čakajúce nás v nebi.
3. Aká bola cesta vášho duchovného povolania? Ako došlo k tomu, že ste vincentín?
Tak na začiatku môjho povolania stáli práve sestry vincentky, ktoré pochádzajú z našej farnosti. Taktiež aj iné sestričky vincentky, ktoré vypomáhali s praním a žehlením bielizne na fare. Ale poviete si: „Čo som robil na fare?“ V našej farnosti som bol ako jeden zo starších miništrantov. Keď pán farár vdp. Pavol Mikula s vekom zoslabol, bol som jeho pomocníkom v každodenných prácach na fare i vo farnosti. Taktiež som vykonával prácu kostolníka a mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania.
Boli to práve sestry, ktoré ma neskôr zoznámili s Pátrom Ľubomírom Stančekom CM, ktorý ma pozval do Bijacoviec na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú on sám viedol. Tam som spoznal ďalšie sestry vincentky i bohoslovcov Misijnej spoločnosti. Práve tam začalo klíčiť semienko povolania, ktoré mi Pán daroval. Po tejto obnove som vo svojom srdci pociťoval túžbu stať sa Pánovým služobníkom, až som nakoniec roku 92‘ nastúpil do kandidatúry Misijnej spoločnosti.
4. Kto je pre vás svätý Vincent? Čím si vás teda získal?
V duchovnom slova zmysle je pre mňa svätý Vincent otcom, ktorý ma ako syna vďaka charizme vedie po ceste, ktorú mi Pán pripravil. Myslím, že rovnako ako ľudí vtedajšieho Francúzska i mňa si svätý Vincent získal svojím realistickým pohľadom, ktorým dokázal zhodnotiť konkrétnu situáciu a v nej dokázal odčítať znaky Božej Prozreteľnosti. Aj keď mal hlavu v oblakoch, nohami bol vždy pevne na zemi. Bol človekom modlitby, ale zároveň konal veľké diela milosrdnej lásky a získaval tak srdcia pre chudobných, ktorí mu otvorili nebo.
5. Ste vincentínom viac ako 28 rokov. Vnímal ste vo svojom rehoľnom živote aj nejaké náročné momenty, ťažkosti, ktoré sa stali súčasťou vašej životnej cesty.
Naozaj, je za mnou už 28 rokov povolania. Čas sa nedá zastaviť a plynie rýchlo. Ako každý človek, i ja som vo svojom povolaní bol vystavený rôznym výzvam, ktoré postupne prichádzali. Každá nová úloha, či služba so sebou prináša i nové nároky a požiadavky. Snažil som sa ich však prijímať v duchu Božej Prozreteľnosti a odovzdanosti do Pánovej vôle. Veď i apoštol Pavol nás poúča, že so skúškami dá Pán i milosť tieto skúšky prekonať. Dôležitá je v týchto okamihoch nádej a pevná viera v to, že Boh má môj život i schopnosti a talenty, ktoré mi zveril vo svojich rukách.
Je to úsmevné, ale tou najväčšou výzvou, ktorú mi Pán poslal je práve úloha byť direktorom sestier vincentiek. Skláňam sa však ako služobník Ježiša Krista a svätého Vincenta a prosím vás o modlitby, aby Pán stál pri nás všetkých a posilňoval nás pri prekonávaní každej prekážky na ceste k svätosti.
6. Sv. Vincent sa venoval predovšetkým ľuďom chudobným, zaznávaným, na okraji spoločnosti. Keď sa pozriete na Slovensko, kto je podľa vás chudobný pre nás dnes?
Dúfam, že to nepreženiem, ak poviem, že chudobným je každý jeden z nás, keď mu chýba láska a otvorené srdce pre blížneho.
V dnešnej dobe viac ako inokedy pociťujeme zväčšujúcu sa priepasť medzi najbohatšími tohto sveta a najchudobnejšími, ktorí bojujú o každodenný chlieb. Myslím si, že na Slovensku sú chudobní práve naši najstarší a zároveň i mladí ľudia. Tí prví trpia nedostatkom pozornosti od nás mladších a tí druhí sú zase zasiahnutí ohromnou duchovnou chudobou, ktorou je poznačená moderná doba. Tekutá spoločnosť a nestálosť hodnôt ich poznačila natoľko, že nie sú schopní urobiť žiadne stále platné rozhodnutie, čo vidíme i na poklese povolaní.
Je našou povinnosťou byť týmto ľuďom nablízku a podporovať ich svojím príkladom vernosti.
7. Kedy si uvedomujete, že ste vo svojom živote šťastný?
Keď sa snažím naplno žiť svoje povolanie a zasvätenie. Keď môžem inému urobiť radosť, alebo mu darovať svoj čas či poslúžiť.
8. Ako oddychujete? Čo vám pomáha „vydýchnuť, pookriať, znova naštartovať“?
Najradšej oddychujem pri manuálnej práci, kedy človek môže upustiť od každodenných starostí a myšlienky neplynú tak rýchlo a naliehavo. Je to paradoxné, ale práve práca je pre mňa relaxom. No aby ste ma nemali za vorkoholika, veľmi rád navštívim miesta spojené s Pannou Máriou. Modlitba posvätného ruženca mi pomáha pookriať i vydýchnuť. Je pre mňa zdrojom posily do každodenných starostí. Som šťastným synom Panny Márie, ktorú pokladám za moju drahú mamu.
9. Ako ste prežívali moment vášho menovania za Provinciálneho direktora?
Prvá otázka, ktorá mi preblysla hlavou znela nasledovne: „Prečo práve ja, Pane?“ Ako som už vyššie spomenul, je to pre mňa stále veľká výzva. Spočiatku som s touto myšlienkou bojoval, no postupom času som znova začal objavovať znaky Božej Prozreteľnosti.
Je príznačné, že toto moje menovanie prišlo práve v roku svätého Jozefa, ktorý je môj krstný patrón. Práve jemu chcem zveriť moju službu. Jeho tichá práca a ochrana prispeli k tomu, že Ježiš dokonal dielo pre ktoré prišiel na tento svet. Dúfam, že bude i mojím ochrancom a bude ma viesť.
Druhým veľkým znakom pre mňa je samotný deň inštalácie, ktorý pripadol na sviatok Márie Magdalény. Táto svätá mi je už od malička veľmi blízka, lebo v našej farnosti práve na jej sviatok slávime odpustovú slávnosť. Ona bola tou, ktorá spoznala Ježiša po zmŕtvychvstaní a priniesla túto radostnú zvesť apoštolom. Prosím ju teda, aby som bol dôveryhodným svedkom Kristovho zmŕtvychvstania a aby sme spoločne dosiahli cieľ, pre ktorý sme sa stali katolíkmi.
10. Čím žije teraz srdce provinciálneho direktora?
Posledné dve nedele sprevádzala Liturgiu slova naliehavá výzva byť svedkom Krista pre moje okolie. Čoraz viac som si tak uvedomoval, aké je dôležité vykonávať každodenné drobnosti preniknuté láskou. Všade kde sa nachádzame máme byť svedkami Ježiša uvedomujúc si, že práve náš príklad môže byť práve tou jedinou stranou Evanjelia, ktorú ľudia vo svojom živote videli, či uvidia.
11. Stali ste sa Provinciálnym direktorom DKL Slovenskej provincie. Čo prežívate, keď si uvedomíte, že máte byť tu a teraz zástupcom sv. Vincenta pre všetky sestry Provincie?
Veľkú bázeň a zodpovednosť. Tieto dve slová charakterizujú to čo prežívam. Na jednej strane prijímam toto rozhodnutie zástupcu svätého Vincenta v týchto časoch, otca Tomaža Mavriča s vierou a nádejou no na strane druhej, mám obavy či túto naliehavú a nesmierne dôležitú úlohu zvládnem.
Prichádza mi na myseľ myšlienka svätého Vincenta: „Dajte mi muža modlitby a ten bude schopný všetko vykonať.“ Nech je teda modlitba tým obranným valom, ktorý mi pomôže túto úlohu a službu plniť vo všetkej jej dôležitosti.
12. Skôr ako začnete svoje dôležité poslanie: je niečo, čo chcete povedať všetkým sestrám našej Provincie?
Svätý Otec František vo svojom posolstve na nedeľu Dobrého pastiera hovorí o tom, že svätý Jozef nás nijako neohromuje. Nie je obdarený mimoriadnymi charizmami. V očiach tých, ktorí sa s ním stretli, sa nejavil nijako zaujímavý. Avšak v tom, ako prežíval svoj obyčajný život, uskutočnil niečo mimoriadne v Božích očiach.
Boh vidí do srdca a vo sv. Jozefovi spoznal otcovské srdce, schopné darovať a plodiť život v každodennosti. Po každom sne musel Jozef meniť svoje plány a riskovať, obetujúc vlastné plány, aby nasledoval tajomné Božie plány.
Drahé sestry, chcem vás poprosiť, aby sme sa spoločne za seba modlili. Aby sme dokázali v tichu načúvať Pánovmu hlasu a nebáli sa meniť plány podľa toho, čo má Boh pre nás pripravené. Aby sme boli disponovaní ako svätý Jozef, ktorému zverujem vás i svoju službu. Hľaďme na seba očami srdca, lebo vtedy sa veci, ktoré sú navonok obyčajné premenia na Božiu milosť a tá nebude v nás márna.
Žehnám vám z hĺbky srdca a teším sa na spoločné chvíle.
Primičná sv. omša
S farníčkami v Šaci
Medzi sestrami satmárkami
S o. Pavlom Mikulom
V rodisku medzi sestrami
Direktor seminára medzi bohoslovcami
Kňazská vysviacka
So svojím patrónom
S bohoslovcami počas prázdnim
Novému Provinciálnemu direktorovi o. Jozefovi zo srdca ďakujeme za jeho hlboké a úprimné odpovede, vyprosujeme mu stálu otvorenosť na Pánovho Ducha a sprevádzame ho v novej službe svojimi modlitbami a obetami!
Náš Provinciálny direktor o. Jozef Garaj CM zavŕšil dnešným dňom 12 ročnú službu v tomto úrade. Počas týchto rokov verne animoval a duchovne sprevádzal všetky sestry. Nech už to bolo počas osobných rozhovorov na duchovných cvičeniach či na pastoračných návštevách v komunitách, slúžením sv.omší počas vincentských sviatkov… Osobitne sa venoval dievčatám a sestrám v počiatočnej formácii i sestrám bližšie k večnosti na poslednej ceste k ich Ženíchovi. Vždy bol pre nás k dispozícii svojím otvoreným vincentským srdcom ochotným vypočuť i poradiť. Za všetky podoby tejto služby mu všetky zo srdca ďakujeme. Nech vám všetko Pán odmení! Vkladáme vás do svojich modlitieb i naďalej a vyprosujeme Božie požehnanie v ďalšej službe! Pri tejto príležitosti sme sa opýtali našich spolusestier, ako by ony vyjadrili svoju vďaku:
Za čo zvlášť chceš poďakovať o. direktorovi Jozefovi za uplynulé obdobie jeho služby Provinciálneho direktora?
Sestra (54 rokov povolania): Uplynulo obdobie vašej požehnanej služby Provinciálneho direktora DKL. Vrúcna vďaka patrí predovšetkým dobrotivému Pánu Bohu, že vo vašej službe nám preukazoval veľkú starostlivosť o nás. Dnes vám chcem poďakovať za prijatie a plnenie tejto náročnej a obetavej služby, ktorá si vyžadovala osobitný dar – disponibilitu pre veľké a malé životné problémy a ich správne riešenie v duchu vincentskej spirituality. Tieto dary sme u vás nachádzali. Nech vám to dobrotivý Nebeský Otec mnohonásobne odplatí. Osobitne ďakujem za ochotné individuálne venovanie sa, či to bolo pre vás časovo vhodné alebo menej vhodné. Ďakujem vám za prispôsobenie sa intelektuálnej úrovni jednotlivej sestre. Každá bola prijatá a chápaná, bez zábran ako u svojho ocka. Do vašich budúcich rokov budem i naďalej prosiť za vás u nášho Spasiteľa.
Sestra (39 rokov povolania): Vo vašej službe direktora ste mal rovnako rád všetky sestry, bol ste “OTCOM” – zvlášť posledné roky direktorstva. V službe ZZM vám zvlášť ďakujem za vašu bezhraničnú, ba veľmi radostnú ochotu byť vždy k dispozícii pre ZZM. Veľmi rád ste chodieval do farností posväcovať kaplnky Panny Márie a dávať pre členov ZZM duchovné cvičenia. Ďakujem za každú účasť na formačných dňoch pre členov ZZM, kde ste odovzdával svoju lásku k Písmu Svätému a k Panne Márii.
Sestra (20 rokov povolania): Ďakujem za vašu pohotovosť kedykoľvek nám poslúžiť, za to, že vám vždy išlo o naše duchovné dobro, za príklad pokory a za horlivosť, s akou ste nás sýtil Božím Slovom.
Sestra (5 rokov povolania): O. direktora som spoznala v čase, kedy som sa začala intenzívnejšie zaujímať o život DKL. Bol neodmysliteľnou súčasťou našich stretnutí počas celého obdobia formácie – v kandidatúre, postuláte, v seminári a aj teraz v misii. Za dochádzku by si zaslúžil 1*. Myslím, že mu veľmi záležalo na nás. Preto by som vám najskôr chcela poďakovať za váš záujem o nás – mladé sestry. Skutočný a osobný. Za vašu otcovskú lásku. Potom za príklad modlitby a pokory. Za humor aj trpezlivosť. Za otvorenosť i ochotu odpovedať na otázky. A aj za to, že ste sa nás snažil nakaziť tým, aby sme skrutovali Sv. Písmo. Pre mňa ste o. direktor Jozef taký „dobrý tatko“, za ktorým sa nemusím báť prísť. A viem, že aj po skončení úradu, keď vás o niečo požiadam, budete mať čas a otvorené srdce 🙂
