Pandémia je súčasťou našich životov a rodín už vyše roka. Mnohých vecí sme sa museli zriecť, s mnohými sme sa museli navždy rozlúčiť. Avšak aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa dotýkajú našich dní, nie sme sami.
V našej Chynoranskej komunite sme sa rozhodli slúžiť, aj keď sme sa nemohli osobne stretnúť s tými, ktorí to najviac potrebovali. Často sme zvykli chodievať k chorým a roznášať im posilu v podobe sv. prijímania. Ani zákaz návštev túto našu aktivitu neprekazil. Tento čas sme využili na to, aby sme našli iné spôsoby, ako pomôcť. Telefonicky sme sa kontaktovali s ľuďmi, ktorí to potrebovali a slúžili sme počúvaním.
Možno si poviete: „Čo už je toto za služba?!“…Áno, aj toto je služba a niekedy naozaj náročná. Veď v dnešnej hlučnej dobe sme už zabudli počúvať. Prehlušuje nás všetko okolo a niekedy aj naše vnútro. No ak upriamime ucho na svojho blížneho a počúvame ho naozaj so záujmom a láskou, zistíme, ako málo sme doteraz milovali. Zaujímať sa o našich blížnych, modliť sa s nimi a aj za nich, povzbudzovať ich, milovať, pripomenúť im, že dôvera v Boha sa ukazuje v prekonávaní prekážok, že osamelosť sa môže zmeniť na obetu za naše rodiny a Cirkev, že choroba nás môže oslobodiť od samých seba. Toto všetko môžeme robiť neustále.
Aj my, v našej komunite, sme tento čas v izolovanosti využili na modlitbu a sledovanie sv. omší v televízii Lux alebo cez rádio Lumen. Uvedomili sme si, že Pán Boh si vždy nájde cesty, ako sa k svojim ovečkám priblížiť, aby im ukázal, že je tu stále a v čase pandémie je to práve ON, čo počúva na druhej strane telefónnej linky. Buďme teda vďační za všetky obyčajné veci našich dní. Niekedy aj samotné vypočutie môže tomu druhému priniesť veľkú úľavu a nádej. Skúsme to aj v dnešnej uponáhľanej a náročnej dobe.
Táto veta sa vydrala z úst 81-ročnej ženy na lôžku potom, ako sa nám podarilo prebaliť ju. Dôvera – dnes sme to vyhrali. Prebaľovanie totiž nebývalo také ľahké a bolo ho treba vybojovať, nestratiť zo zreteľa cieľ a nenechať sa odradiť …. Všelijako sa už s nami rozprávala pani Darja alebo aj jej 59-ročná bezdetná dcéra Hanna, ktorá ju už 2 roky opatrovala a teraz sama vážne ochorela. Raz nás s krikom vyháňali z domu a inokedy zas poďakovali za to, že sme ich navštívili a požiadali nás, aby sme prišli zas. Žili v neudržiavanom rodinnom dome zamorenom hlodavcami, bez vody a tepla.
Niektorí od nich bočili, ale v týchto končinách sú ľudia zvyknutí nemyslieť len na seba a tak sa našli takí, čo nabrali odvahu a chceli im pomôcť. Naše dve ženy však nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Odmietli aj sociálnu službu z mesta, ktorá sa im pokúšala poskytovať pomoc a upratať dom.
Obe – Darja aj Hanna však mali vieru! Hannu sme vlastne poznali z kostola, naučili sme sa počítať s tým, že niekedy ju pochytí agresivita… Zaujímavé, že svoje výkyvy mala „spočítané“ a vždy sa za ne pri nasledujúcom stretnutí ospravedlnila.
Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc. V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad…. Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie. Asi hľadali východiská tam, kde žiadne nie sú.
Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu. Videli sme v nej trpiaceho Ježiša.
Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. Bolo zaujímavé počuť modlitbu pani Darje, ktorá bola zvyknutá pamätať skôr na seba a zrazu sa modlila za Ukrajinu a za celý svet: aby tá vojna už skončila, aj tá strašná choroba.
V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna. Duch Svätý obnovil tvárnosť zeme.
Naša misia v Omsku je vyjadrením hlbokej oddanosti Kristovi služobníkovi, našej túžby nasledovať ho podľa charizmy sv. Vincenta a sv. Lujzy. Svedčí o našej láske k mužom a ženám tejto doby, zvlášť k najnúdznejším a je výsledkom nášho úsilia ísť tam, kde sa nachádzajú, aby sme im prejavili milosrdnú Božiu lásku.
Na počiatku to bolo takto… Počas návštevy generálnej predstavenej v Nižnom Tagile v roku 2010 pri príležitosti 10. výročia pôsobenia sestier na Urale sa Generálna Matka stretla s o.biskupom Jozefom Wertom. Vtedy ešte nikto netušil, že ju o.biskup poprosí o sestry pre službu v Omsku.
Akosi spontánne sme sa všetci potešili možnosti novej komunity v našej diecéze. Netušili sme, že slová Generálnej Matky o disponibilite sa nás o pol roka bytostne dotknú. Prijali sme výzvu k statočnosti, prelomili sme putá, ktoré obmedzovali našu veľkodušnosť.
A tak sa 20. apríla 2011 zrodila nová komunita v Rusku, v sibírskom meste Omsk, ktorá sa vytvorila z dvoch sestier, ktoré dovtedy slúžili v Nižnom Tagile a z jednej sestry, ktorá prišla so Slovenska. Vykročili sme po ceste, ktorá je duchovná, apoštolská a misionárska, cesta spoločná.
V Omsku sme začali pomáhať v dvoch farnostiach mesta, a tiež v celej oblasti. V miestnej charite sme našli ženy a mužov, ktorí sú solidárni a dávajú zo seba to najlepšie pre spravodlivejší a bratskejší svet.
Vtedy sme to vnímali, ako plod nášho misijného úsilia, otvorenie sa pre nové formy služby a spolupráce.
Za 10 rokov sa všeličo zmenilo, vymenilo sa niekoľko sestier, menili sa i formy služby.
Darčekom k 10. výročiu sa stalo otvorenie denného centra sv. Vincenta v miestnej Charite. Tým sa chceme zapojiť do projektu 13 domov vincentskej rodiny. Slúžime v zdravotnej a sociálnej službe ľuďom bez domova v teréne. Každý deň vydávame teplé jedlo, ošetrujeme rany, vydávame oblečenie, tiež im je poskytnutá možnosť prísť do Charity a tam sa osprchovať. Veľmi nám chýbalo miesto, kde by si mohli títo ľudia posedieť, zohriať sa, a tiež sa porozprávať. Bol to náš už dlho trvajúci sen. A on sa stal skutočnosťou. Práve v týchto dňoch! Nech je za všetko pochválený Boh!
Pôstne obdobie a Veľkú noc som prežila v meste Zgharta na severe. Je tu nádherné okolie, z jednej strany hory, z druhej more, v zime je tu však viac chladno a vlhko. Momentálne je tu aj veľa corony a preto je aj škola aj dispenzár, ktoré sestry vedú zatvorený. Čas som využila na učenie sa arabčiny a francúzštiny. V komunite sme boli tri sestry, sr. Služobnica libanončanka je zároveň riaditeľka základnej školy asi pre 1000 detí. Druhá sestra sýrčanka zatiaľ študuje katechetiku momentálne online. Na sv. omšu sme chodievali väčšinou do farského kostola vedľa nášho domu. Pripomínalo mi to trocha grécko – katolícku liturgiu, ktorú poznáme na Slovensku.
Kresťanská cirkev tu funguje v maronitskom obrade, len medzinárodné spoločenstvá používajú latinský obrad vo francúzštine. Priebeh maronitskej liturgie aj spevy sú úplne iné ako to poznáme v rímsko – katolíckej cirkvi a ešte k tomu všetko v arabskom literárnom jazyku. Maronitská cirkev patrí do antiochijskej západosýrskej tradície. Na čele stojí patriarcha, ktorý sídli v Libanone. Jej začiatky siahajú k mníchovi sv. Maronovi (preto maroniti) v 4. storočí. V 12. storočí maroniti potvrdili svoju jednotu s Rímom.
Pôst tu má trocha iné rozmery. Okrem toho, že sa neje celý pôst mäso a jedlá s použitím mlieka a vajec (čo poznáme aj od našich gréckokatolíkov prípadne pravoslávnych kresťanov), je tu typické postenie sa od jedla doobeda, teda prvé jedlo sa zje počas celého pôstu alebo aspoň niektoré dni najčastejšie v stredu a piatok až na obed, niekto sa aspoň napije, ale niekto nepije celé doobedie (je to asi ovplyvnené mohamedánskym spôsobom, počas ramadámu moslimovia jedia až po západe slnka). Veľký týždeň sa začal Kvetnou nedeľou, tu je to za normálnych okolností veľká oslava so sprievodom po celom meste, tiež je to sviatok detí, ktoré dostávajú v tento deň darčeky, idú v sprievode vyobliekané a rozsýpajú kvetinové lupienky ako u nás počas procesie na sviatok Božieho tela. Tohto roku samozrejme z dôvodu proticovidových opatrení bolo slávenie bez procesie, ale deti prišli vyobliekané a po sv. omši rozdávali olivové vetvičky. Večer už mal inú atmosféru. ˃ ˃ ˃ ˃ ˃
Na námestí pred kostolom už takmer za tmy sa kňazi spolu s veriacimi modlili akoby vešpery s množstvom spevov s trúchlivou melódiou a čítaniami o utrpení Pána Ježiša. Spoločné modlitby boli vždy ráno a večer; od nedele večera do soboty večera trvali min. 1,5 hod. a boli vždy spojené s homíliou. Zeleným štvrtkom tu začali dni pracovného pokoja, sv. omše boli ako v nedeľu. Kňazi sa tiež stretli so svojím biskupom. Oleje sa tu v tento deň nesvätia. Večer bola opäť liturgia F2. Končila sa ako u nás vystavením Sviatosti Oltárnej, ale schovanej za závojom, Eucharistia zostala v centre na oltári, okolie bolo upravené ako v Getsemanskej záhrade. Ráno na Veľký piatok sa konali ranné modlitby spojené s bohoslužbou slova a sv. prijímaním. O 10 hod. bola krížová cesta a po nej nasledovali obrady s poklonou sv. Krížu. Kňazi, ktorí slúžili v čiernom liturgickom rúchu zložili najskôr korpus Pána Ježiša z kríža, holý kríž zostal položený na odhalenom oltári, podopretý knihou Svätého písma. Korpus vložili do tmavej kvetovanej šatky, ktorú chytili za rohy spolu s dvomi našimi sestrami a niesli ho v sprievode s kadidlom a sviečkami po celom kostole, ľudia sa snažili dotknúť sa Pána Ježiša, a kľakali si pred sprievodom na znak úcty. F3 . Potom sa v sprievode preniesla z bočného oltára pred hlavý oltár Pieta zahalená do čierneho, tu sa bolo možné takisto pokloniť. F4.
F2
F3
F4
Sviatosť Oltárna sa odniesla z kostola úplne a telo pána Ježiša zabalené v čiernej štóle vložili do skleneného hrobu, kde sa chodili ľudia pomodliť. Večer bola opäť spoločná modlitba s litániami k sv. Krížu. Na Bielu sobotu zase o 7 hod. ráno boli spoločné modlitby a spevy. Večer bola pobožnosť zmierenia, spoločné modlitby a spevy, ktoré sa zakončili litániami Vzkriesenia, teda začala vigília, ale sv. omša so vzkriesením bola až o polnoci ako na Vianoce. F7 Slávnostné Aleluja je tu síce radostné, ale nie nezvyčajné, lebo v tomto obrade sa Aleluja používa aj v čase pôstu, (tiež sa nikdy nevynecháva počas sv. omše spoločné vyznanie viery.) Už večer (a počas nedeľných sv. omší) každý veriaci dostal varené vajíčko ako symbol nového života a ľudia sa navzájom pozdravovali a priali si požehnané sviatky podobne ako u nás na východe: El Mesich khán! (Pán Ježiš vstal z mŕtvych!) A odpovedá sa: Ha khán khán! Naozaj vstal! F6/1, F6/2
F7
F6/1
F6/2
Veľkonočná nedeľa už prebehla normálne, len s veľkonočnou radosťou.:) Počas veľkonočnej oktávy sa ľudia ďalej chodia pokloniť k prázdnemu hrobu a potom si vezmú z košíka zelenú olivovú vetvičku alebo drobné kvietky ako symbol, že boli hľadať Pána Ježiša v hrobe, ale ho nenašli, lebo vstal z mŕtvych! V Libanone nepoznajú našu typickú šibačku alebo oblievačku na veľkonočný pondelok, ale počas tohto dňa sa konajú súťaže v „naťukávaní“ varených vajíčok. Vo dvojici sa ťuká vajíčkom do vajíčka súpera, šťastie bude mať ten, komu po ťuknutí ostane vajíčko celé :). F8 K príprave na Veľkú noc patrí aj pečenie mamúl, sú to typické koláčiky zo špeciálneho cesta plnené orechami alebo ďatlami F9, no a samozrejme bohato prestretý stôl s množstvom rôznych druhov jedál.
F8
F9
Hoci aj tu platia proticovidové opatrenia, liturgie sa zúčastňovalo počas Veľkého týždňa vždy veľké množstvo ľudí, takže som mohla zakúsiť aj keď iným spôsobom, silné spoločenstvo viery a nádeje. Kresťania používajú veľa symbolov, napr. ich domy sú často vyzdobené krížom a obrazmi svätých. Nech je Pán Boh pochválený za svedectvo viery maronitských kresťanov, ktorí žijú v moslimskom väčšinovom prostredí, a odvážne a verejne sa hlásia ku Kristovi, tiež vnášajú do tohto multikultúrneho prostredia pokoj a kresťanské hodnoty, ktoré oceňujú aj moslimovia. Spomeňte si prosím na nich (na nás) v modlitbe! Sr. Judita
