Rím druhý októbrový týždeň ožil jubileom zasvätených. Pri tejto príležitosti prinášame reportáž, ktorú spracovala mediálna referentka Konferencie vyšších rehoľných predstavených sr. Zuzana Škrinárová, SSS.
„Rím sa dnes premenil na jeden obrovský kláštor s mnohými bratmi a sestrami, ktorí sú rôzne oblečení, z rôznych národností, naplno sa tu prejavila univerzálnosť Cirkvi. Ja osobne prežívam toto stretnutie ako sviatok zasvätených,“ povedala sr. Jana Greňová, školská sestra de Notre Dame, keď som sa jej opýtala, ako vníma jubilejnú púť zasvätených v Ríme. Vyjadrila to veľmi výstižne.
Množstvo zasvätených začalo napĺňať ulice Ríma už začiatkom týždňa. Bola som veľmi vďačná, že sme sa tam vybrali aj my, malá skupinka sociálnych sestier. V stredu doobeda 8. októbra sme putovanie odštartovali audienciou na Námestí sv. Petra a popoludní sme prešli jubilejnými bránami pápežských bazilík. V uliciach Ríma už bolo veľmi cítiť prítomnosť 16 tisíc pútnikov z celého sveta – dlhé čakanie, tlačenice či hluk dávali tušiť, že sa bude treba obrniť trpezlivosťou a dôverou.
Oficiálny program sa začal v stredu večer o 19. h v Bazilike sv. Petra modlitbovou vigíliou. „Práve, keď som so spolusestrami prekračovala jubilejnú bránu, zazneli tóny úvodného hymnu Veni Creator Spiritus. Naplnil ma pocit niečoho slávnostného. Texty modlitieb, spevov a zamyslení z encyklík pápeža Františka či kresťanských osobností odrážali hlavné myšlienky Jubilea zasvätených – pozvanie k pokoju a nádeji. Páčilo sa mi, že svedectvá zasvätených odrážali realitu, v ktorých mnohé komunity žijú – oblasti zmietané vojnou a nepokojmi či stratou záujmu o Boha. Zvlášť oslovujúce boli pre mňa slová jednej zasvätenej, ktoré zazneli v časti o poslaní, o misii.“ „Pre mňa misia nebola v prvom rade o konaní, ale o tom, nechať sa premeniť. Naučila som sa posunúť od veľkých diel k malým gestám, od čísel k jednotlivým ľuďom. V tvárach, ktoré som stretávala, som objavila živú prítomnosť Boha. Delila som sa o chlieb s tými, ktorí boli hladní a o ticho s tými, ktorí boli v bolesti. Misia ma naučila, že pravá sila pochádza zo zraniteľnosti. S deťmi, s chorými, s väzňami – tam som sa naučila nádeji. Nie sme poslaní zmeniť svet svojimi plánmi, ale chrániť život, ktorý nám bol daný. Misia je vzťah: vítajúci, načúvajúci, sprevádzajúci. Je to o učení sa žiť ako sestry a bratia, poza naše rozdielnosti. A každý deň môžem povedať: môj život nielenže má misiu, môj život je misiou.“
Zaujímavou skúsenosťou bolo stretnutie podľa typov rehoľných inštitútov, ktoré sa začalo vo štvrtok 9. októbra popoludní – na rôznych miestach mali svoje stretnutie kongregácie, kontemplatívne rády, sekulárne inštitúty, zasvätené panny i spoločnosti apoštolského života. Do tejto poslednej kategórie patrí aj Spoločnosť sociálnych sestier, a tak sa niektorí účastníci púte v budove Medzinárodnej únie generálnych predstavených stretli, aby sa zdieľali v synodálnych kruhoch. Málo teórie, ale dôraz na „umenie konverzácie v Duchu“, vzájomné aktívne počúvanie, načúvanie nášmu prežívaniu o tom, ktoré oblasti a situácie života skúšajú našu nádej a ktoré ju naopak posilňujú. V nasledujúci deň sa stretli opäť a delili sa ešte hlbšie o veciach, ktoré nás znepokojujú, ťažia, aj inšpirujú. Prvotný skeptický pocit, na čo to bude dobré, vystriedal v nasledujúci deň silný pocit blízkosti, communia, ba až priateľstva s rehoľníkmi z opačného konca sveta. „Synodalita je naozaj cestou duchovnej obnovy a štrukturálnej reformy, a myslím, že ju po pár rokoch, kedy sme sa horlivo učili túto metódu rozhovoru, potrebujeme v Cirkvi znovu oprášiť. Na tomto stretnutí sme sa so zasvätenými z rôznych krajín a komunít patriacich do spoločností apoštolského života zhodli, že my naše povolanie do veľkej miery žijeme uprostred obyčajného života, objímame realitu bežného života. Táto jubilejná púť vyzerá podobne ako náš každodenný život – často sa ponáhľame, nestíhame, je v ňom hluk i únava, paradoxne málo času na uzobranie či tichú modlitbu, a preto potrebujeme veľmi prosiť Ducha Svätého, aby sme dokázali integrovať modlitbu s naším bežným životom a potrebami ľudí i nás samých.“
O to hlbšie vo mne zaznievajú slová homílie prefekta Dikastéria pre medzináboženský dialóg, kardinála Georgea Jacoba Koovakada, ktorý nás na stretnutí všetkých zasvätených v aule Pavla VI. v piatok 10. októbra povzbudil, aby sme „znovuobjavili zasvätený život ako púť“, a aby sme „urobili Božiu tvár viditeľnou“. „Vy ste bijúcim srdcom milosrdenstva; ste živá tvár nádeje“, vyzýval indický kardinál Koovakad. Jezuita Giacomo Costa SJ, ktorý je osobitný sekretár synody, zase vo svojej prednáške prehĺbil tému prechodu cez bránu: Sú momenty, keď sa ocitáme pred múrom, akoby pred zatvorenými dverami, akoby už nebolo cesty von, sú to neriešiteľné konflikty, nezahojiteľné rany. Oslovilo ma, že v príhovore odvážne pomenoval nielen vylúčených zo spoločnosti, ale aj „zatvorené múry nášho zasväteného života“, ktorými môžu byť aj chyby a zneužívanie moci u predstavených; otázka budúcnosti zasväteného života – „Aká budúcnosť čaká tých, ktorí vstupujú do starnúcich komunít?“, pýtal sa kardinál, či múry zneužívania. Po precítení vlastných situácií, v ktorých nevieme žiť žiadnu nádej, nás pozval prekročiť prah brány, ktorou je Kristus, dovoliť si vstúpiť cez pás svetla, spraviť krok dôvery a prijať riziko viery a zažiť tak osobnú skúsenosť znovunájdenia sa v Cirkvi. Napokon nás pozval posunúť zážitok prekročenia jubilejnej brány v pápežských bazilikách a pomenovať si, ktoré ďalšie brány jubilea stretávame v každodennom živote, pretože sme povolaní stať sa hmatateľnými znameniami nádeje.
Vrcholom piatkového stretnutia zasvätených bolo čakanie na príchod Svätého Otca, počas ktorého bolo možné pozorovať pestrú paletu rehoľných farieb, dokonca mnohých zasvätených v civilnom oblečení, zo všetkých kontinentov, mnoho rehoľných sestier v staršom veku, ale aj mladé nadšene spievajúce a tancujúce sestry z nových inštitútov zasväteného života.
Viaceré slovenské sestry z rôznych inštitútov, boli ochotné podeliť sa o to, ako prežívajú toto jubileum:
Sr. Eva Petrovičová, Ordo virginum: „Pre mňa je krásne a obohacujúce stretnúť ľudí z celého sveta, z rôznych kontinentov, poznávať rôzne formy zasväteného života. A veľmi špeciálne bolo pre mňa to stretnutie, ktoré sme mali včera, keď sme sa rozdelili podľa foriem zasväteného života. Bolo vzácne, že som mohla stretnúť zasvätené panny z celého sveta, z iných krajín, z iných kontinentov. Páči sa mi, že program sa nesie v synodálnom duchu a pracujeme synodálnym spôsobom, tzv. „konverzácie v Duchu Svätom“.
Sr. Veronika Mazúrová, školská sestra sv. Františka: „Pre mňa je to povzbudením v nádeji, že Boh je s nami v tom kráčaní za ním. Je to o tom, aby som sa nechala preniknúť Ježišom v dôvere, že on kráča so mnou a môžem mu zveriť všetky svoje starosti. Preto som prišla do Ríma, že mu chcem zveriť všetko, čo prežívam. A to vnímam na každom kroku, či už je to svätá brána alebo prednášky, alebo celkovo tá atmosféra, že sme pútnici nádeje a že Ježiš je v tom kráčaní s nami.“
Sr. Samuela Ševčíková, vincentka: „Pre mňa už to, že som sa tu dostala, beriem ako stopy od Boha, lebo sme mali mnohé ťažkosti, aj s ubytovaním. Ja si robím starosti pre mnohé veci, a pritom Pán to má už dávno premyslené. Ja som tu aj pracovala a mám tu mnoho známych, ktorých som túžila vidieť. Slúžila som u pápeža Františka, ešte v Dome sv. Marty, bola som v blízkom kontakte so Svätým Otcom, stretávali sme sa každý deň, kým bol doma. Zanechal v mojom srdci stopy. Aj vatikánski žandári mi povedali, že vy dvaja keď ste sa stretli, tak ste mali sviatok, vám stačila osobná prítomnosť. Túžila som ísť aspoň na jeho hrob, dotknúť sa ho, keď sa dá. A Pán Boh mi dláždil všetku tú cestu, že som ostala v úžase a slzách. Mohla som si oživiť mnohé spomienky, Pán Boh mi splnil priania a dal milosti nad očakávania. A tiež som mohla zažiť tú rôznorodosť v ešte väčšej miere. Vo všetkej beznádeji navonok, či už sa týka vojny alebo chudoby alebo kríz, tak je tu nádej. Aj v tom, že v zasvätených žije Boh a dáva nádej aj tým, čo ju nemajú. Dávať nádej, aj keď vidím veci čierno alebo len malé svetielko niekde bliká – to je mojím poslaním aj v Českej republike, kde momentálne žijem. Život viery je tam dosť neistý – pracujem s laikmi, ktorí sú dobrí v srdci, ale povedia, že Boha nepotrebujú alebo im nič nechýba. Ak mám radosť, tak je to s jeho silou. Som šťastná aj napriek veciam, ktoré sú náročné.“
Sr. Cordia Litváková, školská sestra de Notre Dame: „Toto jubileum zasvätených prežívam vo veľkej vďačnosti za dar povolania, keď vidím, koľko je tu rehoľných sestier, tak vnímam osobnú Božiu prítomnosť a starostlivosť o svet, pretože Boh, keď dáva povolanie, tak to znamená, že mu záleží na ľuďoch. A je tu vidieť veľa mladých sestier, aj staršiu generáciu. Vnímam, že fakľu nádeje nesú aj sestry, ktoré majú vyšší vek, ale aj sestry, ktoré sa zapaľujú deň čo deň touto nádejou.“
Sr. Veronika Gaál, sociálna sestra: „Tento čas, ktorý sme v Ríme, je čas milosti, ako aj v dnešnom Evanjeliu Pán hovorí: proste a dostanete – to hovorí mne aj vám. Je to čas milosti a On nás chce plne obdarovať, takže máme odvážne prosiť o milosti pre seba aj pre iných, ktorých sme tu priniesli vo svojom srdci. Mňa posilňuje, že On je naša nádej, že v rôznych situáciách, ktoré vyzerajú ľudsky beznádejne, tak to nemáme vzdávať, ale máme pozerať na neho, a túto nádej zdieľať s tými, ku ktorým sme poslaní, aby sme boli apoštolmi nádeje.“
Sr. Jana Greňová, školská sestra de Notre Dame: „Rím sa dnes premenil na jeden obrovský kláštor s mnohými sestrami, ktoré sú rôzne oblečené, v rôznych národností, naplno sa tu prejavila univerzálnosť Cirkvi. Ja osobne prežívam toto stretnutie ako sviatok zasvätených, vo veľkej vďačnosti za to, čo som dostala od Pána Boha, za dar povolania, ale aj ako prosbu o Božie požehnanie do ďalšieho života a takisto aj prosbu, aby Pán Boh obdaril tento svet novými povolaniami, ktoré sú tak potrebné pre šírenie Evanjelia. Lebo rehoľný život patrí k podstate Cirkvi a nové povolanie sú nádejou, že Cirkev bude žiť.“
Sr. Noemi Ondreková, školská sestra de Notre Dame: „Ja som bola už viackrát v Ríme, ale ešte som nebola na takomto stretnutí zasvätených, a aj keď som rehoľná sestra, udivuje ma tá rozmanitosť reholí, chariziem a habitov. Pre mňa je to ozaj taká rozmanitosť Ducha Svätého, a ako hovorí Svätý Otec, tá rozmanitosť je darom pre Cirkev. Odnášam si radosť zo zasväteného života, že môžeme žiť v Cirkvi svoje zasvätenie, že prežívame Božiu lásku a prijatie. To je pre nás vzácne, že v Božom srdci prežívame svoje zasvätenie, a je dobré si to raz za čas uvedomiť.“
Zdroj: TK KBS
Spracovala: sr. Zuzana Škrinárová SSS
