Aj tento rok máme medzi sebou štyri sestry, ktoré slávia 50 ročné jubileum svojho povolania. Je to čas, keď sa už pozeráme späť, kladieme si otázky, rekapitulujeme… Aj my sme im pri tejto príležitosti položili niekoľko otázok.
1. 50 rokov života v Spoločnosti DKL je dosť dlhý čas prežitý v službe chudobným. Čomu ťa najviac naučili chudobní?
H: Chudobní ma učili najviac svojou skromnosťou, nenáročnosťou a dôverou v Boha. Aj keď prežívali ťažkosti, dôverovali Bohu, že im pomôže niesť ich osobný kríž. Verili, že im chce len dobre a utiekali s k nemu v modlitbe. Boli vďační Bohu a ľuďom aj za to málo, čo mali. Tomu sa chcem od nich učiť a pamätať na to, že mne sa toho dostáva oveľa viac a nie vždy som dosť vďačná Bohu, Spoločnosti a blížnym.
A: Každé lôžko je oltár, kde sa obetuje sv. omša. V dôvere v Boha, spoliehať sa na Neho, nezabúdať komu slúžim v pokore. Je to jeho dar, bez neho to nedokážeme.
Mg: Chudobní ma naučili dôvere v Pána Boha, vďačnosti, trpezlivosti a slúžiť s láskou.
M: Chudobní ma najviac naučili pokore, vďačnosti. Veľmi sú vďační za dar Eucharistie, hlavne keď už nemôžu ísť do kostola. Vedeli sa podeliť o múdrosť života.
2. Čo je pre teba najdôležitejšie, čo si najviac vážiš v spoločnom živote po prežitých 50 rokoch v komunite? V čom ti bola komunita najviac oporou?
H: Komunita bola pre mňa miestom vzájomnej sesterskej lásky, radosti, povzbudenia v snahe napredovať v duchovnom živote a v horlivej a kvalitnej službe Kristovi v chudobných.
Hlavne v mladších rokoch mi najviac pomáhal materský prístup sestry služobnice a jej ochota vypočuť a usmerniť ma, keď som to potrebovala. Tiež mi pomáhal dobrý príklad spolusestier a ich snaha navzájom sa prijímať s našimi kladmi a zápormi.
A: – Boh ma stvoril a povolal pre Neho, žiť s ním, patriť mu.
- V komunite sa nám venoval o. Púchovský a s. Zuzana. Ráno sme chodievali spoločne na rozjímanie, nahlas sme sa učili rozjímať.
- Dobré duchovné vedenie – poklad.
- Komunita mi nahradila rodinu, keď i zomreli rodičia.
- Na Svatej Hore nás s. Rustika chránila ako „oko v hlave“.
Mg: Pre mňa je najdôležitejšie snažiť sa plniť Božiu vôľu a v modlitbe prosiť vernosť a vytrvalosť vo svätom povolaní. V spoločnom živote si vážim, že každá sestrička sa snaží napredovať v duchovnom živote. Komunita mi bola oporou dobrým príkladom, modlitbou a službou.
M: Najviac si vážim úprimnosť, priamosť, otvorenosť a ochotu spolusestier prijať ma takú, aká som. Vo chvíľach skúšok hlavne vedomie, že tu nájdem pomoc, porozumenie a radu.
3. Čo by si odkázala mladým, ktorí vnímajú, že ich Boh volá, ale nevedia sa rozhodnúť odpovedať na Ježišovo pozvanie?
H: Ak naozaj cítite, že vás Boh volá do svojej služby, nebojte sa mu zasvätiť. Aj ja som mala obavy, či to zvládnem. Svojimi silami by som to nedokázala, ale vložila som svoju dôveru do Neho a On ma postupne viedol a posilňoval ma cez modlitbu, sviatosti a predstavených. „Dôveruj Bohu a on sa už postará.“
A: Dobrého duchovného Otca – sprievodcu im prajem. Aby si na prvom mieste našli čas na sv. omšu, sviatosť pokánia, čas pred svätostánkom. Aby sa nebáli, utiekali sa k Panne Márii modlitbou ruženca a prosili o pomoc duše v očistci.
Mg: Mladým, ktorí vnímajú, že ich Boh volá by som odkázala, aby sa dlho nerozhodovali, ale čím skôr odpovedali na Božie volanie.
M: Aby dobre počúvali Pánov hlas. On volá potichu, nie v hluku a nepokoji.