skip to Main Content

Etiópia bola pre Európu a ostatný svet vždy tajomná krajina, o ktorej sa veľa nevedelo. To platí aj o katolíckych misiách v Etiópii. Pre nepriateľský postoj vladárov a predstaviteľov miestnej koptickej cirkvi katolícke misie nikdy nedosiahli väčší rozvoj. Avšak zaznamenali epizódy obdivuhodného hrdinstva, ktoré si zaslúži pozornosť a úctu. Okrem iných patrí medzi hrdinov katolíckej cirkvi v Etiópii mučeník bl. Michal Ghebre.

Tento blahoslavený pochádzal z etiópskej koptickej rodiny. Narodil sa v mestečku Dibo v r. 1791. Ako vieme, kopti sú kresťania, ktorí sa odtrhli od všeobecnej cirkvi po Chalcedonskom koncile r. 451. Koncil odsúdil náuku o jedinej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi (monofyzitizmus), ktorej sa pridŕžali. Odvtedy až doteraz ostali odtrhnutí od Cirkvi a v minulosti boli voči nej veľmi nepriateľskí. Kopti sa udržali vo väčšom počte v Egypte, kde majú patriarchu v meste Alexandrii, a v Etiópii. Etiópski kopti boli podriadení alexandrijskému patriarchovi.

Michal Ghebre (pôvodne Ghebré Michael, čo značí sluha sv. Michala) študoval na viacerých koptických kláštorných školách, až sa napokon sám stal mníchom. Keďže bol veľmi nadaný, predstavení ho poslali do ďalších kláštorov, aby tam doplnil svoje už beztak rozsiahle vedomosti z posvätných vied. Michal študoval teológiu do hĺbky, logicky systematicky a s opieraním sa o cirkevných otcov. Pritom aj vyučoval mladých. V meste Gondare mal medzi žiakmi princa Jána III., ktorý sa neskôr stal cisárom, ale nie nadlho. Trón uchvátil tvrdý a bezohľadný Teodor. Ján sa utiahol do mesta Aksumu v severnej Etiópii, kde sa pred smrťou pripojil ku katolíckej cirkvi.

Etiópska koptická cirkev toho obdobia bola teologicky a disciplínou na nízkej úrovni. Boli však niektorí učení mnísi, ktorí sa vyznačovali hlbokým duchovným životom. S tými sa Michal spájal, aby s ich pomocou podnietil teologickú a asketickú obnovu vo svojej cirkvi. O katolíckej cirkvi mal veľmi nejasné predstavy, ale bol voči nej nepriateľsky zaujatý ako už mnohé generácie pred ním. O jeho stretnutie s touto cirkvou sa postarala Božia prozreteľnosť zvláštnym spôsobom.

Koptická cirkev v Etiópii potrebovala nového hlavného biskupa. Ras (princ) Ubié zostavil delegáciu z významných mníchov a laikov a tá mala ísť ku koptickému patriarchovi do Alexandrie, aby od neho vyžiadala nového cirkevného hodnostára. Panovník kvôli väčšej bezpečnosti delegácie požiadal katolíckeho apoštolského vikára v Etiópii, lazaristu pátra Justína De Jacobis, aby sprevádzal koptickú cirkevnú výpravu. De Jacobis prijal s podmienkou, že po vybavení poslania v Alexandrii pôjde s delegátmi do Ríma, aby im ukázal ústredie všeobecnej cirkvi.

Tak sa v r. 1841 dostal do Ríma aj Michal Ghebre. Stretnutím s pátrom De Jacobis a návštevou Večného mesta Michal získal celkom novú predstavu o katolíckej cirkvi. Stretnutie so starokresťanskými pamiatkami i s novou živou Cirkvou vrátane audiencie pápeža Gregora XVI. ho naplnilo pokojom a radosťou. S týmito pocitmi sa cez Neapol a Jeruzalem vrátil do Etiópie.

Nový hlavný predstaviteľ – Abuna – etiópskej cirkvi si dal sľubné meno Salama, čo značí „Pokojný“. Avšak po teologickej a mravnej stránke nebol na výške svojho úradu. To vyvolalo v Michalovi vnútorné napätie a nepokoj. Dva roky zápasil s pochybnosťami, študoval, modlil sa a postil, debatoval s teológmi, radil sa so vzdelanými a nábožnými mníchmi. Konečne r. 1843 požiadal apoštolského vikára o prijatie do katolíckej cirkvi. Od tých čias sa pripojil k malému spoločenstvu, ktoré sa utváralo okolo lazaristu, vtedy už biskupa Justína De Jacobis. Tento v r. 1851 vysvätil Michala za kňaza a prijal ho do kongregácie lazaristov. (Úradne sa lazaristi, ktorých založil sv. Vincent de Paul, nazývajú Misijná kongregácia, lat. Congregatio missionum, skratka CM.)

Páter Michal Ghebre sa dal bez meškania do apoštolskej práce. Chcel priviesť svojich rodákov k spojeniu so všeobecnou cirkvou. Jeho učenosť spojená s osobnou svätosťou mu pomohla odbúravať predsudky voči Rímu a získala k zjednoteniu s katolíckou cirkvou niekoľko významných členov koptickej cirkvi. To pobúrilo Abunu Salamu. Sprvoti sa usiloval tajne odstrániť horlivého kňaza. Keď sa mu to nepodarilo, obžaloval ho spolu s inými, čo sa pripojili ku katolíckej cirkvi, zo zrady jednoty etiópskej cirkvi. Cisár Teodor dal všetkých uväzniť v Gondare. Michal a jeho druhovia vo väzení veľmi trpeli. Často ich trápili hladom, bičovali ich, pripútali im drevenú kladu na nohy, hrubo ich ponižovali.

Michal bol takto vo väzení vyše roka. Prekladali ho na rozličné miesta. V marci 1855 ho priviedli do vojenského tábora cisára Teodora v Gebbe Tarrare blízo mesta Detasghié. Panovník tam oslavoval víťazstvo nad rasom Ubié. Na popud Abunu Salamu si dal predviesť Michala a žiadal ho, aby prerušil svoje spojenie s katolíckou cirkvou. Keď sa ten dôstojne, ale pevne bránil cisárovmu nátlaku, panovník ho dal kruto bičovať. Dve hodiny sa striedalo dvanásť vojakov v mučení kňazovho beztak zúboženého tela. Šľahali ho aj po tvári a cez oči. Keď sa bezvládne zrútil, odtiahli ho do väzenia, aby tam na zemi dokonal.

Avšak ráno ohromení strážcovia našli Michala pevne stáť na nohách. Všetky rany sa uzavreli, krvavé podliatiny sa stratili. Zvesť o tomto dive bleskovo preletela táborom. Mnohí chceli na vlastné oči vidieť väzňa, niektorí priniesli aj dary. Všeobecne pripisovali toto nevysvetliteľné uzdravenie sv. Jurajovi, ktorý sa teší v Etiópii mimoriadnej úcte. Udalosť zapôsobila aj na hlavného väzenského dozorcu, ktorý sa potajomky usiloval Michalovi uľahčiť útrapy väzenia.

O niekoľko mesiacov neskôr cisár znovu usporiadal slávnostné zhromaždenie, tento raz v prítomnosti anglického veľvyslanca Plawdena. Teodor dal znovu predviesť Michala a vyvíjal naň obvyklý nátlak, tento raz s pritakávaním Angličana. Väzeň vyhlásil, že nemajú právo ho súdiť, najmä anglický veľvyslanec, ktorý bol protestant. Cisára to rozzúrilo. Kázal vojakom, aby kňaza zastrelili. Avšak na príhovor veľvyslanca a niektorých dvorných hodnostárov cisár zmenil rozsudok na doživotné väzenie v putách.

Michalovi pripútali na ruky a nohy ťažké reťaze. A s týmito sa musel vydať na cestu za cisárovým vojskom. Cesta chytro vyčerpala kňaza, ktorému od železných pút zapuchli a rozodrali sa členky na nohách. Nepomohol ani súcit strážcov, ktorí ho napokon vyložili na koňa. Michal im dal najavo, že mu už nič nepomôže, že už je na konci životných síl.

Bolo to v kraji Cereca-Ghebaba, pri hraniciach kraja Wollo. Strážcovia ho položili na zem, pod hlavu mu podložili kameň. Ešte sa trochu prihovoril okolostojacim a po krátkej modlitbe skonal. Kalendár ukazoval 28. august 1855. Pochovali ho pri jednom cyprusovom strome. Pri ňom uložili do zeme aj reťaze, ktoré nosil až do smrti. Keďže hrob bližšie neoznačili, doteraz sa ho nepodarilo nájsť.

Lazaristického mučeníka Michala Ghebre vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius XI. 31. okt. 1926.

Back To Top
×Close search
Search