H Y M N U S
Svetlo z hlbín Jáchymova
zažiarilo nám na zemi,
dokázalo, že Boh má moc
utrpenie v radosť zmeniť.
Janko, už v detstve túžil si
po kňazstve, k nemu smeruješ,
seminaristom stávaš sa,
keď k vincentínom vstupuješ.
Nádherný sen prerušuje
zloba, nenávisť diablova,
posvätný odev vymeníš
za pracovný šat tábora.
Tvrdosť žiadna ťa nezlomí,
statočne znášaš väzenie,
Srdce Kristovo miluješ,
prijímaš jeho vedenie.
Buď sláva Bohu večnému
za syna nášho národa,
ktorý šiel cestou krížovou
a došiel šťastne do neba. Amen.
Stručný portrét – skrátená verzia dokumentovaného životopisu „ZOMREL POSTOJAČKY“ ( In: súborné dielo ŽIVOT ZA MREŽAMI (ed. Dzurjanin). Vyd. Michala Vaška, Prešov 2007.)
V mnohotvárnej galérii hrdinských svedkov viery na Slovensku zaujíma osobitné postavenie mladý chlapec zo Záhoria – gymnazista Janko Havlík.
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch pri Skalici (dnes Dubovce) do chudobnej rodiny robotníka-deputátnika Karola Havlíka a matky Justíny rod. Pollákovej. Mal troch súrodencov. Spolu s nimi vyrastal v ťažkých časoch veľkej hospodárskej krízy a dospieval v ovzduší II. svetovej vojny. Z jeho vlastnou rukou písaného životopisu vyberáme:
„Keďže som chcel ísť študovať, vychodil som dva ročníky meštianskej školy v Holíči, kam som dochádzal pešo – denne 16 km (ako 12-ročné dieťa – pozn. autora). Po dvoch rokoch som začal chodiť na Štátne gymnázium v Skalici – každý deň bicyklom to znamenalo 36 km.“
Jeho métou bolo vyštudovať a stať sa misijným kňazom. To ho priviedlo v roku 1943 do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul do Banskej Bystrice. Tam sa stáva chovancom „malého seminára“ (Apoštolskej školy) a súbežne dokončí aj gymnaziálne štúdia, ale už za radikálne sa meniaceho režimu.
„Víťazný február 1948“ znamená mocenský nástup komunistickej totality a otvorený boj proti Cirkvi. V prvom rade proti jej školstvu, výchovným ústavom, kláštorom, rehoľným učilištiam, seminárom. Úsilie vedúcej úlohy KSČ o výchovu detí a mládeže v duchu marxizmu-leninizmu sa stane základným kameňom úrazu medzi Cirkvou a nastupujúcim totalitným režimom.
Jedným z tých mladých, o ktorých sa strhne boj, je aj Janko Havlík. Vtedy ešte len čerstvý maturant (zmaturoval v máji 1949), ale už vzácne dieťa Cirkvi, ktoré sa v tomto zápase stane nárazníkom, na ktorom si totalitná moc bude merať účinnosť svojej brutality.
Po maturite je jeho najbližším cieľom vstúpiť do vincentínskeho seminára v Bratislave, aby mohol študovať na teologickej fakulte a stať sa kňazom. Avšak spomínaný násilný proces premeny cirkevného školstva a všetkých jeho výchovných a formačných ustanovizní sa začína práve v týchto týždňoch, ba dňoch: vincentínsky seminár je v auguste 1949 zlikvidovaný; vysokoškolský internát Svoradov, kde seminár sídlil, je obsadený exponentami režimu; internátny kostol je premenený na byty; a režimu oddaní zmocnenci sú napokon nasadení aj do vedenia samotnej Teologickej fakulty. A tak Jankove vyhliadky na štúdium na pôvodnej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte sú definitivne zmarené. Janko však nerezignuje, naopak už koncom leta 1949 vstupuje do noviciátu Misijnej spoločnosti v Ladcoch.
Za povestnej „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 je Janko Havlík spolu s ostatnými násilne vytrhnutý z noviciátu a zavlečený do „zvláštního kláštera pro mladistvé řeholníky“ v Kostolnej na „preškolenie“. A vzápätí na nútené práce na stavbu priehrady do Nosíc pri Púchove. Pod „preškolením“ treba rozumieť intenzívny nábor mladých rehoľníkov na štúdium na spomínanej novozriadenej Teologickej fakulte v Bratislave, čo im súčasne zabezpečovalo aj ubytovanie v staronovom, ale teraz už „generálnom seminári“, keďže všetky doterajšie boli zrušené. Štátna moc totiž kňazov potrebovala. Ovšem kňazov ňou zreformovaných, tzv. „pokrokových“, aby ich použila ako nástroj na ovládnutie veriacich.
Keďže však drvivá väčšina rehoľnej mládeže spolu s Jankom Havlíkom štúdium na zreformovanej fakulte rozhodne odmietla, štátne úrady koncom augusta „zvláštní klášter“ rozpustili.
Krátko na to na jeseň odchádza Janko Havlík do Nitry, kde sa postretá so svojimi staronovými spolubratmi-novicmi a po vzájomnom dohovore spoločne predstúpia pred svojich vincentínskych predstavených s plánom: pokračovať v duchovnej formácii a v štúdiu bohoslovia popri zamestnaní, aby vraj, ako sa Janko Havlík vyjadril „nestratili roky“. Ich zámer podstatne podporil P. Štefan Krištín, ktorý sa stal ich duchovným formátorom – spirituálom. Novici si prenajali byt a zamestnali sa. Takto spontánne vznikol v podmienkach prenasledovanej „tajnej“ Cirkvi bohoslovecký seminár, ktorému sa v najužších kruhoch zvyklo hovoriť „Nitrianska skupina“.
Na jeseň 1951 vtrhla do podnájmu ozbrojená hliadka ŠtB a Janka Havlíka spolu s ostatnými zatkla. V Osobnom väzenskom spise Janka Havlíka, uloženom v leopoldovskom väzenskom archíve, sa nachádza dokument, kde je rukou „orgánu“ ŠtB, ako dôvod na zatknutie Janka Havlíka napísané: „Trestní čin: „Tajně studoval teologii.“
Vzápätí bol Janko Havlík vrhnutý do vyšetrovacej väzby v Nitre, pričom vyšetrovanie sa za nepredstaviteľne brachiálneho mučenia pretiahlo až do januára 1952. Janko Havlík vtedy schudol 20 kíl.
Kardinál J. Ch. Korec vo svojich pamätiach „Od barbarskej noci“ napísal: „Otec Krištín, lazarista, sa staral o mladých bohoslovcov. Boli súdení ako prvá obeť prenasledovania…Boli to najhoršie roky väzenia a vyšetrovania.“
Následná súdna väzba v Justičnom paláci v Bratislave už nebola taká brutálna, ale trvala až do začiatku februára 1953.
V Obžalobe z 24. 11. 1952 štátny prokurátor v súvislosti s Jankom Havlíkom uvádza: „…bývalý rehoľný bohoslovec…zúčastnil sa na zakladaní tajného bohosloveckého učilišťa … pripravoval sa na protištátnu činnosť…zúčastňoval sa na zorganizovaní ilegálnej vatikánskej siete…študoval teológiu na tento účel… preto je právom obžalovaný, že sa spolčil k pokusu o rozvrátenie ľud.-dem. štátneho zriadenia a Republiky, čím spáchal Trestný čin velezrady podľa § 78 Trestného zákona“.
Súd, ktorý sa týkal širokej skupiny ďalších obvinených v tejto veci, sa konal pod hlavičkou „Štefan Krištín a spol.“ a prebiehal v dňoch 3. – 5.februára 1953 za protokolárneho hesla: „V roku 1950 v Nitre utvorili tajné bohoslovecké učilište – ilegálnu protištátnu skupinu pod rúškom teologické štúdium“.
Z výpovede Janka Havlíka na súdnom pojednávaní vyberáme:
„Necítim sa byť vinný … mal som za cieľ viesť duchovný život… naše štúdium nemalo žiadneho iného cieľa, preto podľa mňa bol tento seminár hneď od začiatku platný.“
Všeobecné pohnutie v súdnej sieni vzbudili podľa svedectva sestry vincentky Jany Trubenovej, osobne prítomnej na pojednávaní, tieto Jankove slová: „Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým, čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“
Výsledok?
Janko Havlík bol odsúdený za „velezradu“ na štrnásť rokov väzenia do uránových baní na Jáchymovsku a Příbramsku. Po vynesení rozsudku svojej mamke povedal: „Neplačte, mamka. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje utrpenia a životy.“ Pred odchodom do výkonu trestu mu dali vyplniť dotazník, kde do rubriky na otázku: „Aké boli pohnútky vášho trestného činu?“ napísal: „Pohnútky môjho skutku boli čisto náboženské. Moja činnosť pramenila z nadprirodzených pohnútok.“ A na Odvolacom súde v Prahe, ktorý sa konal v tom istom roku v lete, Janko Havlík vyhlásil: „Mojím konečným cieľom bolo stať sa kňazom. Riadil som sa podľa svedomia. Viac k tomu nemám čo dodať!“ Nakoľko v dôsledku Stalinovej a Gottwaldovej smrti prebiehalo toto pojednávanie v ovzduší istého prechodného politického „oteplenia“, Odvolací súd znížil Jankovi Havlíkovi trest odňatia slobody zo 14 na 10 rokov.
V tom čase bol už Janko Havlík uznávaným „parťákom“ v tábore Bytíz na Příbramsku, kde fáral ako baník-razič a hlbinný pumpár. Vo väzenskej agende je pritom vedený ako „bývalý rehoľný bohoslovec – agent Vatikánu“, ktorý „zneužíval náboženské cítenie ľudu na reakčné a protiľudové ciele Vatikánu“.
V skutočnosti ho jeho parťáci-spoluväzni milovali. Vážili si ho a vyhľadávali jeho spoločnosť nielen pri práci v podzemí, ale aj na barakoch, lebo u neho nachádzali vzácnu schopnosť empatie, láskavé porozumenie, áno, i pohodu, nádej a radosť. Janko Havlík totiž vo svojej podstate nikdy neprestal byť vincentínskym novicom a bohoslovcom. Naopak, práve tu vo väzení, uprostred týchto „stratených existencií“, ba neraz i skutočných zločincov a vyvrheľov plných zúfalstva či nihilizmu objavil, že aj keď nemôže byť misijným kňazom, môže byť misionárom. „Povídej, Jendo, ty seš milionovej kluk“ – obrátila sa raz na neho jedna z takýchto „stratených existencií“, ako uvádza vo svojich písomných spomienkach Jankov blízky priateľ, spoluväzeň a krajan – výtvarník a básnik Hieronym Mokrohajský z Gbelov, nazývaný „Moky“.
(„Moky“ bol aj blízkym priateľom ich spoločného krajana a spoluväzňa Antona Srholca zo Skalice, ktorý nováčika Janka Havlíka zaučil ešte na Jáchymovsku v tábore „Rovnost“ do baníckeho remesla; a ktorý potom za „normalizácie“ v 70-tych rokoch napísal o ňom spolu s „Mokym“ vzácny, zainteresovanými dodnes vyhľadávaný samizdat, zvaný „Oceľové srdcia.“)
Vráťme sa však späť k Jankovi Havlíkovi. Ako sme už naznačili, Janko Havlík prijal Jáchymovské lágre ako Božiu výzvu, aby svoju misionársku horlivosť začal meniť na skutky. O tom, že tomu tak naozaj bolo, svedčia mnohé z ďalších existujúcich písomných či audiálnych svedectiev tých, ktorí s ním žili na barakoch i v podzemí a zdieľali s ním podobný osud, ako bol ten jeho. Svojmu blízkemu priateľovi, krajanovi a spoluväzňovi Antonovi Srholcovi raz povedal: „Pripadám si tu ako na misiách. Veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár.“ Za daného komunistického totalitného režimu to ale pre Janka Havlíka znamenalo pokračovať aj vo výkone trestu v povolaní, kvôli ktorému bol odsúdený.
Tu ale narazila kosa na kameň: na veci zaváňajúce „náboženským zatížením“ bola správa „nápravno-výchovných zariadení“, ku ktorým patril aj láger na Bytízi, náramne citlivá.
A to obzvlášť na konci päťdesiatych rokov, a najmä v súvislosti s mládežou, keď ÚV KSČ, nespokojný s 10-ročnou bilanciou v oblasti protináboženskej výchovy, nariadil všetkým školám a výchovným ústavom viesť mládež „k odhalování škodlivosti náboženství“.
Správanie väzňa Havlíka zdvihlo mocným na Bytízi žlč: strčili ho sem preto, aby im tam „vonku“ nekazil mládež, a teraz im tu „dnu“ zaplieňuje „náboženským tmárstvom“ väzňov, čím marí ich komunistickú prevýchovu. V materiáli bilancujúceho ÚV KSČ z roku 1958 si dokonca mohli prečítať, že: „Hlavní úlohu při této činnosti hrají členové rozpušťených řádů…“ Tým boli ďalšie osudy Janka Havlíka na Bytízi spečatené:
Koncom apríla bol na základe zinscenovaného obvinenia z konšpirácie s akousi vlastizradnou skupinou „Tomášek a spol.“ eskortovaný do vyšetrovacej väzby v zlopovestných samotkách v Prahe- Ruzyni, kde boli vyšetrované obete mučené v „bielych rukavičkách“ psychicky, tzv. „vymývaním mozgu“. (Stojí za pozornosť, že v tom čase tam boli vypočúvaní aj samotní prednášatelia z bývalého „tajného“ nitrianskeho seminára – pátri Púchovsky a Orješek; ako aj ich predstavený – P. Ján Hutyra. Avšak či sa tam s Jankom Havlíkom osobne stretli, zostáva doposiaľ otázkou.
Druhý súd Janka Havlíka sa konal pod názvom „Tomášek a spol.“ začiatkom februára 1959 v Prahe. Janko Havlík dostal za trest jeden rok odňatia slobody navyše. Iba?
Pravá príčina celej tejto druhej kauzy Janka Havlíka je v skutočnosti obsiahnutá v samotnom rozsudku zo dňa 27. februára 1959, kde čítame: „Ján Havlík sa dopustil vo väzení ďalšieho trestného činu tým že: -napádal štátne zriadenie, že v ČSR nie je náboženská sloboda; tajne získaval a prechovával náboženskú literatúru; maril úradnú prevýchovu väzňov; konal tajné pobožnosti; ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha…“
A skutočný trest, ktorý sa Jankovi Havlíkovi stal osudným sa skrýval v tom, že každý väzeň, ktorý sa dopustil trestného činu vo výkone trestu, bol právne vyňatý z možnosti udelenia milosti. Ide o to, že v tom čase už bol Janko Havlík ťažko chorý na srdce a cítil, že ak ho zo zdravotných dôvodov v bezprostrednej dobe neprepustia na slobodu, aby sa mohol podrobiť nevyhnutnej operácii, v dohľadnom čase zomrie.
V máji 1959 je Janko Havlík eskortovaný do Valdíc na „Kartouzy“, do povestnej „väznice vo väzení“ , a to na najprísnejšie strážené oddelenie „pro prominentní zločince“, akými tam vtedy boli P. Štefan Krištín, Jankov niekdajší spirituál, ako aj ich provinciál P. Ján Hutyra; ba i vtedy už 83-ročný otec biskup Ján Vojtaššák.
Pravda, jeho kontakty s nimi zostávajú tiež otázne, pretože sám valdický náčelník o Jankovi Havlíkovi vo svojej „Hodnotiacej správe“ (zo septembra 1960) napísal: „…projevuje se jako zarytý nepřítel našeho lid.-dem. zřízení… stýká sa s odsouzenými stejného zaměření jako je on a proto musí být izolován i ve výkonu trestu.“
A tak o čo viac mu ubúdalo fyzických síl, o to húževnatejšie sa začal písomne dožadovať udelenia amnestie. Najmä tej generálnej k 9.máju 1960, ktorá sa dotkla podstatnej časti politických väzňov, vrátane Havlíkových najbližších spolutrpiacich väzňov a spolubratov-seminaristov ešte z čias ich spoločných nitrianskych „tajných“ štúdií. Z nich jedine on nikdy žiadnu amnestiu nedostal.
Začiatkom októbra 1960 je Janko Havlík eskortovaný do pevnej väznice v Prahe na Pankráci. Zároveň je pracovne „nasazen“ ako „betonár“ pri výrobe prefabrikátov v panelárni do podniku „Stavobyt“, ktorý spadá pod ministerstvo vnútra. A nato ako „železář“ na fyzicky extrémne náročné a životu nebezpečné železné konštrukcie. Ťažko chorý Janko Havlík hodenú rukavicu prijme a vybičuje sa k takým výkonom, až to jedného dňa praskne. Odpadol. Stalo sa to koncom júla 1961. Nebolo to po prvý raz, ale teraz je to už naozaj vážne. Diagnóza z väzenskej ošetrovne: „Stav vyžaduje hospitalizaci!“ V životnom ohrození Janka Havlíka konečne prijali do Ústrednej väzenskej nemocnice MV Praha.
V takejto situácii si podáva Janko Havlík žiadosť o milosť, čo je už tentoraz alarmujúce volanie smrteľne chorého väzňa o milosrdenstvo.
Jeho vec sa dostane až na Ministerstvo spravodlivosti, ktorého konečné rozhodnutie z 30. augusta 1961 znie: „Ministerstvo spravedlnosti nevyhovuje Vaší žadosti za milost… Již podvakráte jste prokázal nepřátelství ke státnímu zřízení a našemu pracujícímu lidu. Ve svém nepřátelství setrváváte i nadále a proto jsme neshledali žádných zřetele hodných důvodů k podání návrhu na udělení milosti.“
Tu ale bedlivé oko mocných spozornie: ak by dotyčný väzeň z nemocnice niekedy aj vyšiel živý, jeho fyzický výkon sa bude rovnať nule. Slovom – je už nanič! „Muž určen k likvidaci“– stručne „Mukl“! Navyše je na obtiaž: jeho liečenie predsa nebude zadarmo a v nemocnici zaberá posteľ iným. Nehovoriac už o tom, že neradi videli, keď niekto z trestancov zomrel pod ich strechou. Uvedomovali si, že to veru nie je dobrá vizitka pred ostaným svetom, ktorý vnímal takého zomrelého ako mučeníka.
( Veru aj na samotného Janka Havlíka sa raz sudca pri výsluchu /stalo sa to ešte v Nitre/ celý vytočený z jeho pokojného, ale nekompromisného správania oboril: „Vy fanatik! čo si myslíte, že z vás urobíme mučeníka?“)
Čo teraz s ním? Ako sa ho zbaviť, a pritom ho neprepustiť?
Pošlú ho na Slovensko. Adresa: Väzenská nemocnica – Ilava.
Je jeseň 1961. Do rodnej vlasti sprevádza smrteľne chorého pacienta ozbrojená eskorta a spolu s ňou aj „Souhrn nemocí a léčení“ – pedantne vypracovaný odborný lekársky posudok o jeho zdravotnom stave: „DG – těžká, trvalá choroba srdce… že má pacient (srdcovou) chorobu, mu bylo řečeno již v roce 1954… Podstatné zhoršení nastalo v únoru t. r., kdy se mu začalo zvětšovat břicho, otékat nohy, stratil chuť k jídlu, trpěl nadýmáním. Vykašlával spěněné hleny s krví a přitom mu chrčalo na prsou a dusil se. Přesto byl uznán schopným práce.“
V ilavskej väzenskej ošetrovni „na maródke“ napratanej posteľami, zvedavo víta Janka Havlíka osem lazarov – odsúdencov ako on. Vie tento ich nový kamarát, že nemocničné lôžko je v trestaneckej hantýrke „rampa, z ktorej sa odstreľuje na smrť“? Janko to vie. Ale pre neho je nemocničné lôžko – ako to sám napísal – „obetným oltárom, na ktorý kladie namiesto hostie svoje vlastné telo“.
V takomto stave je Janko Havlík dňa 29. 10. 1962 – t. j. rovných jedenásť rokov od zatknutia – prepustený na slobodu. Napriek všetkej domácej i lekárskej starostlivosti si Janko Havlík ešte stále svoj kalich horkosti nedopil. Nielen preto, že lekári sa už neodvážili pristúpiť k operácii. Ešte sa totiž doma poriadne ani neohrial, a už prišli na neho hneď dve úradné „Hlásenia“ ŠtB o tom, že ako „… zarytý nepřítel socialistického zřízení … setrvává i nadále ve svých názorech.“ A že „…nedá sa povedať, že by trest, ktorý mu bol uložený, splnil svoj účel“. Pre miestnych eštebákov to bol nepísaný rozkaz nespustiť ho z očí, špehovať každý jeho krok, slovo, pohľad, stretnutie, každý jeho dych, kým nevydýchne naposledy.
Tá chvíľa nastala dňa 27. decembra 1965. Janko Havlík zomrel náhle v doobedňajších hodinách na ulici a bez svedkov. Našli ho pri vynášaní popola v jednej zo skalických uličiek, poloopretého o domové popolnice.
V Bratislave 12. februára 2018 pri príležitosti 90. výročia narodenia B. S. Janka Havlíka. Deo gratias. Nech je skrze B. S. Janka Havlíka oslávený Pán. Helena Slavíková
zdroj: https://www.vincentini.sk/nase-aktivity/nase-akcie/jan-havlik-ukoncenie-dieceznej-fazy