Frederik Oznam 9.9.

H Y M N U S
 
 
Dychtivý po vedomostiach
a dobrých skutkoch zároveň,
študuješ právo v Paríži,                             
na sebe tvrdo pracuješ.
 
Pokora s trpezlivosťou
ovocie svoje prinesú,
do služby biednym vkladáš sa
a prinášaš im útechu.
 
Príkladný manžel a otec,
brániaci ľudskú dôstojnosť,
verný syn Cirkvi Kristovej,
ohlasujúci jej pravosť.
 
Obranca viery kresťanskej,
vzor katolíckych právnikov,
apoštol milosrdenstva,
ujmi sa i nás, pútnikov.
 
Odovzdaný, trpezlivý
v chorobe a protivenstvách,
odchádzaš k svojmu Pánovi
a zo stretnutia nemáš strach.
 
Buď sláva Svätej Trojici
za tohto muža, laika,
čo v celom svojom živote
skutkami lásky vynikal. Amen.

Antoine-Frédéric Ozanam sa narodil 23. apríla 1813 Jeanovi a Marie Ozanamovcom ako piate zo 14 detí; z ktorých len 3 dosiahli dospelosť. Jeho rodina sa rozhodla usadiť v Lyone, pretože tam žil jeho židovský rod po mnohé stáročia. Absolvoval klasické štúdium doma na Lyonskej akadémii. Bol vždy nadaný a dychtivý po vedomostiach a dobrých skutkoch. Učil sa latinčinu, gréčtinu, nemčinu, taliančinu, zaujímal sa aj o hebrejčinu a sanskrit. Jeho snom bolo napísať dejiny náboženstiev a lákalo ho aj štúdium práva a literatúry. Pod vplyvom vonkajších udalostí Frederik prepadol pochybnostiam vo viere. Bola to pre dospievajúceho chlapca bolestná skúsenosť, na ktorú aj v dospelosti spomínal.

Po prekonaní pochybností si Frederick Ozanam štúdiom i činmi vytvoril taký ideál kresťanského života, aby podľa neho mohol v duchu evanjelia reálne žiť. Výsledkom prekonania duševnej krízy bola jeho prvá práca, ktorú vydal roku 1830 ako 17-ročný študent a nazval ju O pravde kresťanského náboženstva. Po maturite roku 1830 začal Frederik pracovať ako notársky koncipient u obhajcu Jána Couleta.V decembri 1831 začal Frederik Ozanam študovať právo na Sorbonne v Paríži, kde sa postupne sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami. André-Marie Ampere mu ponúkol ubytovanie a pohostinstvo vo svojom dome. Frederik s radosťou zistil, že tento veľký vedec sa nehanbí za svoju vieru a že modlitba patrí na popredné miesto v jeho živote. Zaujala ho aj Amperova práca O historických dôkazoch božskosti kresťanstva. Frederik bol pri toľkých aktivitách a záujmoch dosť vznetlivý a úzkostlivý, ale vytrvalo na sebe pracoval a učil sa ovládať. Vedel sa sám správne posúdiť, usiloval sa o pravú pokoru a trpezlivosť. Pre skromné finančné prostriedky musel byť veľmi šetrný, a to aj preto, že sa chcel deliť s chudobnejšími. Bol najlepším priateľom, akého si možno predstaviť. Ako sme už uviedli, sociálne rozdiely obyvateľstva sa vyhrocovali a vznikali rôzne formy chudoby. Mnohí ľudia žili v priemyselných štvrtiach na východnej a juhovýchodnej periférii mesta. Ulice boli úzke, špinavé, lemované chatrčami, chýbala kanalizácia. Frederik s priateľmi nezatvárali oči pred postavením robotníkov a biednych, snažili sa podieľať na riešení sociálnych problémov. Podľa znalcov jeho života sa v dejinách kresťanstva zriedkakedy našla taká vnímavá osobnosť pre potreby blížnych. Napriek zložitej politickej situácii zbieral materiál pre plánovanú knihu o dejinách náboženstiev. Študoval kresťanských mysliteľov, no nevyhýbal sa ani materialistickej filozofii. Zaoberal sa mytológiou, konfuciánskym náboženstvom, Budhovou reformou a pod. Jeho snom bolo dokázať pravdu katolíckej viery na základe historických skutočností, aj náboženských a morálnych zásad.Frederik uvažoval, či by popri doterajších konferenciách nemohli založiť aj charitatívne zameranú Konferenciu kresťanskej lásky. Keď Ozanam u svojich priateľov našiel podporu aj ochotu spolupracovať, šli sa o novej konferencii poradiť s profesorom E. Baillym. Profesor s radosťou schválil Frederikov návrh a dohodli sa na realizácii.V kancelárii redakcie novín Tribune Catholique sa 23. apríla 1833 stretli šiesti vysokoškolskí študenti medicíny, práva a literatúry a založili Konferenciu kresťanskej lásky. Zverili sa pod ochranu sv. Vincenta de Paul a pravidlá konferencie zostavili tiež v duchu charizmy sv. Vincenta. Neskôr konferenciu premenovali na Konferenciu sv. Vincenta de Paul. Všetky nasledujúce konferencie sú dodnes začlenené pod oficiálny názov Spolok sv. Vincenta de Paul (SVdP).Členovia konferencie sa rozhodli, že sa budú deliť s chudobnými so zásobami paliva, potravín, šatstvom i peniazmi, ktoré dostali od rodičov, alebo ktoré si už zarobili, navštevovali chorých, obstarávali im lieky a potraviny a zanedbané deti učili čítať a písať. Dostali sa do kasární a väzníc, kde bola veľmi potrebná duchovná i hmotná pomoc. Aby mohli dobre vykonávať svoju službu, pri každom stretnutí sa pravidelne modlili a prosili o pomoc Ducha Svätého. Frederik veľmi zdôrazňoval, že návšteva v domácnosti chudobných sa musí niesť v pokornom duchu a nemá byť poznačená snahou nasilu obracať na vieru tých, ktorým pomáhajú: „Musíme sa chrániť toho, aby sme v našej snahe za každú cenu získavať nových kresťanov, neprodukovali pokrytcov.“ Frederik Ozanam sa popri intenzívnom štúdiu práva orientoval na sociálnu prácu a prakticky sa angažoval v zmierňovaní ľudskej biedy.Roku 1833 sa zblížil s kňazom Henrichom Lacordairom, členom Francúzskej akadémie, ktorý propagoval filozofiu praktického slobodného katolicizmu. Aby tento kňaz mohol pravidelne verejne kázať v parížskej katedrále Notre-Dame, Ozanam musel zozbierať podpisy a podať žiadosť parížskemu arcibiskupovi de Quélenovi. Vyjednávania trvali dva roky, až sa napokon zrodili slávne pôstne konferencie čiže kázne v Notre-Dame, za čo Lacordaire dostal šľachtický diplom. Tradícia pôstnych kázní sa v tejto katedrále zachovala dodnes. Frederik Ozanam bol presvedčený, že má „osobitú misiu“, ktorá mu ukladá povinnosť vyjsť medzi ľudí, deliť sa so svojimi vedomosťami a milosťami. Úspešne dokončil štúdiá roku 1835 získal diplom z filozofie a obhájil doktorát práv. Svoju záverečnú prácu De interdictis – Des actions possessoires napísal v latinčine a francúzštine, za čo mu minister školstva vyjadril obdiv. O rok neskôr obhájil Tézu Dante. Výrazne sa orientoval na zahraničnú literatúru, ktorú chcel raz prednášať. Bibliu dokázal čítať v hebrejčine. Keď sa začal angažovať v advokátskej praxi, prednostne sa zaujímal o sociálne otázky. Pevne veril v sociálnu spravodlivosť, v ktorej musia kresťania zohrať významnú úlohu, odmietať nerovnosť a angažovať sa za solidaritu s utláčanými. Roku 1839 minister školstva vymenoval Frederika Ozanama za profesora a vedúceho katedry obchodného práva v Lyone. Súčasne mu rektor Lyonskej akadémie ponúkol miesto na katedre svetovej literatúry. Napísal dve dizertačné práce, jednu v latinčine De frequenti apud veteres poetas heroum ad inferos sescensu, druhú vo francúzštine Assai sur la philosophie de Dante. V nasledujúcom roku 1840 bol Frederik už v Paríži na Sorbonne a obhajoval miesto vysokoškolského profesora. Jeho dizertačná práca v latinčine mala názov Príčiny, ktoré ukončili vývoj tragédie u Rimanov a vo francúzštine Historická cena Bossuetových pohrebných rečí. Ako 27-ročný sa stal najmladším profesorom tejto slávnej univerzity. Vymenovali ho za zástupcu katedry svetovej literatúry a za vedúceho prednášok z nemeckej literatúry Frederik Ozanam považoval funkciu profesora na vysokej škole a vyučovanie mládeže vo všeobecnosti za veľmi náročné, no zároveň za česť. Svedomito sa pripravoval na prednášky, s veľkým zápalom prednášal, využívajúc svoje rečnícke nadanie. Niektorí jeho priatelia verili, že ostane slobodným, alebo svoj život celkom zasvätí Bohu. Keď prišiel čas na to, aby sa rozhodol, odhodlal sa pre prvú a poslednú známosť.

Po skončení štúdií ho ako 27-ročného jeden z jeho priateľov zoznámil s Améliou Soulacroix, najprv váhal, no keď zvážil, že Amélia pochádza zo známej rodiny, že je to príjemná deva, šľachetná kresťanka a výborná klaviristka, rozhodol sa. Ukázalo sa, že jeho voľba bola správna. Po zásnubách roku 1840 si svadbu určili na nasledujúce leto. Svadba sa konala v roku 1841 za veľkej účasti obyvateľov mesta a iných priateľov. Vo svojich vedeckých aktivitách dosiahol Frederik ďalší úspech – po smrti profesora Fauriela sa stal vedúcim katedry svetovej literatúry. Roku 1845 konečne prišla vymodlená chvíľa, keď sa po veľmi ťažkom pôrode Amélii narodila dcérka. Dievčatko dostalo pri krste meno Mária. Zanedlho, v tom istom roku 1845 nasledovala dôležitá udalosť. Pápež Gregor XVI. schválil Spolok sv. Vincenta de Paul, ktorý vtedy už mal vyše 9000 členov v rôznych krajinách sveta a stal sa tak oficiálnym dielom Cirkvi. Počas pobytu v Ríme roku 1847 manželov Ozanamovcov prijal na súkromnú audienciu pápež Pius IX. (1846-1878). Frederik sa netajil, že je to „jeho pápež“ a že ho obdivuje. Videl v ňom človeka, ktorý ako najvyššia hlava Cirkvi spája vieru, slobodu, kresťanstvo a demokraciu. Na Veľkú noc 1852 ho choroba pripútala na lôžko, takže si musel predĺžiť prázdniny. Choroba sa zhoršovala, záchvaty krvácania z obličiek boli stále silnejšie a častejšie. Od januára 1853 žil F. Ozanam s rodinou v Pise, napriek veľkej starostlivosti a priaznivému podnebiu sa Frederikov zdravotný stav stále zhoršoval. V deň 40. narodenín (23. 4. 1953) napísal posledné vyznanie viery, nádeje a lásky akoby sa lúčil so svojím pozemským životom. Rodina Ozanamovcov sa teda vydala na spiatočnú cestu do vlasti. Keď 2. septembra 1853 docestovali do Marseille, museli prerušiť cestu. Privolaný kňaz Frederikovi udelil sviatosť chorých a povzbudzoval umierajúceho, aby sa nebál. Frederik pokojne odpovedal: „Prečo by som sa mal báť Pána? Veď ho tak veľmi milujem.“ Na sviatok narodenia Panny Márie, 8. septembra 1853, Frederik Ozanam odovzdal svoju dušu Tomu, ktorý povedal: „Veru, hovorím vám, čo ste jednému z týchto mojich najmenších bratov urobili, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).