Cecília sa narodila 17. februára 1890 na zámku Néty, v dedine Saint-Etienne de Ouillères , v kraji Beaujolais , vo východnom Francúzsku a bola pokrstená 1. mája 1890. Jej rodičmi boli Maurice Charrin a Gabrielle Deverchère . Mala dve mladšie sestry, Gabrielu a Isabellu.
Prežila hrôzy Prvej svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918, ktorá zanechala ich majetok v troskách. Keďže jej otec už zomrel, Cecília ako 23-ročná a najstaršia z detí, zabezpečovala všetku prácu v dome. Zodpovedne preberala výzvy života a vedela, ako robiť potrebné rozhodnutia.
Zrod jej povolania
Hovorí o ňom sama: „Môj strýko Ernest Plati, talianskeho pôvodu, bol pomocníkom Monackého kniežatstva a často ma pozýval do divadla, kde sme boli účastní na predstaveniach z osobných balkónov princa Alberta. Pri jednej z týchto ciest som sa stretla s dcérami kresťanskej lásky, ktoré mali veľkú nemocnicu s rôznymi službami a páčil sa mi ich kornet… Po vojne som realizovala svoj sen stať sa dcérou kresťanskej lásky, hoci moja matka bola proti rehoľnému životu a povedala mi: „Ak vstúpiš do Spoločnosti, ja sama podpálim ich dom.”
Bol to Kristus a chudobní, ktorí ju volali naliehavým spôsobom. Rozhodla sa. „A keby ich dom aj horel, milosť ho uhasí,“ pomyslela si. Ruka je položená na pluh, netreba sa obzerať späť. Avšak, môžeme si predstaviť, aký boj musela viesť a s akou pevnosťou musela odpovedať na Božie volanie, ktoré ju pobádalo pomáhať chudobným a viedlo ju k tomu, aby zanechala všetko materiálne bohatstvo a dočasné veci, ktoré ju väznili, a odvážila sa čeliť hrozbám matky, ktoré chceli udusiť tento Boží hlas a volanie chudobných.
Opustila bezpečie, ktoré jej ponúkal život na zámku, ako aj rodinné teplo, a v roku 1923 zaklopala na dvere dcér kresťanskej lásky, aby vstúpila do Spoločnosti. Sama o tom rozpráva: „Postulát som si konala vo Villette, na okraji Paríža. Sestra, ktorá ma prijala, ma upozornila, že keď niekto vstúpi do Spoločnosti, už nikdy sa nevráti domov a ja som jej odpovedala: Preto prichádzam sem, lebo chcem, aby moja obeta bola úplná.” Táto veta vyšla zo srdca, ktoré začalo svoju cestu povolania a posvätenia.
Zrelá vo viere, v rozhodovaní, v práci, v zodpovednosti, orientuje svoj život ku Kristovej láske, vrátane kríža, aby milovala a slúžila chudobným výhradným spôsobom.
Seminár si konala v Materskom dome dcér kresťanskej lásky v Paríži a tam aj prijala habit. Odvtedy sa volala „sestra Cecília”. Biely kornet, ktorý videla v Monaku v čase svojho detstva a mladosti, už nebol snom, ale súčasťou jej novej identity, a nosila ho s hrdosťou ako prejav svojho zasvätenia sa Bohu a nového životného štýlu. Už viac nepatrí sebe, teraz patrí do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, patrí chudobným, pretože Spoločnosť je pre chudobných. Krátko nato je poslaná do Chalon-sur-Saône /šalõ sür son/, kde zostane sedem rokov. Tam 1. mája 1928 zložila svoje prvé sľuby.
Jedného dňa sa jej spýtali, prečo si vybrala dcéry kresťanskej lásky. Odpovedala: „V prvom rade preto, lebo som sa zasvätila službe chudobným, ktorí sú miláčikovia nášho Pána, a potom preto, že sa mi páčil kornet sestier, lebo vyzerali ako biele holubice. To ma zaujalo. Preto jedným z mojich utrpení bolo, keď zmenili habit Spoločnosti, aby ho zmodernizovali a zrušili kornet.”
Život sestry Cecílie je od začiatku do konca životom obetovania. Spomínajúc na svoj život v Spoločnosti vo Francúzsku, hovorí: „Prišla som do Spoločnosti, aby som sa obetovala, a v tomto dome som bola príliš šťastná, nikdy som netrpela, bola som stále šťastnejšia, preto som požiadala, aby som mohla odísť do zahraničia.”
To je dôvod, prečo sestra Cecília žiada odísť slúžiť chudobným do zahraničia: Vo svojej krajine, vo Francúzsku je príliš šťastná. Zahraničie pre ňu znamená otvorenú cestu do sveta, ale aj do neznáma, za oceán. A Boh má v úmysle zaviesť ju do Guatemaly.
Dátum jej odchodu do Guatemaly sa zhodoval s oslavou 100. výročia zjavenia Zázračnej medaily v Materskom dome v Paríži, a to jej umožnilo cestovať spolu s jednou skupinou dcér kresťanskej lásky a mariánskymi deťmi, ktoré sa zúčastnili na slávnosti. Sestra Cecília prišla do Guatemaly 30. augusta 1930. Jej novým „zámkom“ sa stal ústredný dom.
Pre jej jemnosť, čnosti a formáciu ju chcú menovať za direktorku seminára alebo za zdravotnú sestru, ale sestra Cecília to neprijíma, pretože chce priamo slúžiť najchudobnejším, pomáhať im a hlavne organizovať diela, aby im mohla pomáhať pracovať a žiť dôstojnejšie. Chce ich pozdvihnúť po stránke ľudskej i kresťanskej. Svojím veľkým darom presvedčovania vie vzbudiť štedrosť u mnohých spolupracovníkov a získa veľa darov. Mierou lásky je milovať bez miery, to je barometrom jej viery. Jej veľkou víziou pre chudobných je vytvorenie integrovaných školiacich stredísk, dielní, získavania štipendií pre nich, aby sa sami stali tvorcami vlastného života. Dokonalá obeta vedie k dokonalej láske: k láske k Bohu a blížnemu.
Ak by ulice Guatemaly vedeli hovoriť, povedali by nám, že videli „odchádzať a prichádzať“ dámu aristokracie, ktorá sa zmenila na „služobnicu chudobných“, oblečenú vo svojom vonkajšom postoji v hlbokej pokore a jednoduchosti, s očami sklopenými, s výrazom skromnosti, s modrým vrecom pod pazuchou.
Výzva, ktorú prijala, aby pomáhala Kristovi v chudobných, bola odpoveďou na jej kresťanskú vieru a na jej poslanie dcéry kresťanskej lásky. Vyžadovalo to život modlitby, odvahy, trpezlivosti, pokory a vytrvalosti; čnosti, ktoré praktizovala až do hrdinského stupňa, pretože ak je ťažké otvoriť dvere z bronzu, ešte ťažšie je otvoriť srdcia ľudí.
Často sa stretáva s ľuďmi, ktorí majú zlú náladu, niektorí kvôli povahe a iní kvôli ťažkej situácii, urážajú ju a sú hrubí, ale to ju nevystraší. S pokorou, ktorá ju charakterizuje, pokračuje po ceste so zbraňami kresťana: s odpustením, dôverou, jednoduchosťou… Hovorí: „Pane, to, čo ste mi práve povedali, patrí mne, ale teraz mi, prosím, dajte niečo pre chudobných“, a mnohí sa nechali dotknúť: „Prepáčte, sestra, príďte kedykoľvek, keď budete potrebovať niečo pre chudobných.” A ona odpovie: „Ďakujem, pane, nech Vás Boh žehná.” Podľa viacerých svedkov sa jej to stalo často s obchodníkmi a rodinami, ktoré požiadala o pomoc. Niektorí sa dali osloviť jej pokorou a stali sa jej skutočnými partnermi, ale iní ju kategoricky odmietli. Mnohí z nich sa chránili stretnutia s ňou na ulici, aby ich neoslovil ten hlas lásky, ktorý ich vyzýval pracovať na jej diele alebo aby dali niečo chudobným.
Na podporu svojich diel založila Združenie Lujzy de Marillac. Panie kresťanskej lásky a dcéry kresťanskej lásky v ústrednom dome pripravovali polievku, mali k dispozícii šatstvo a dávali chorým lieky. Sestra Cecília robila podomovú službu, ponúkala sošku Panny Márie Zázračnej medaily, organizovala „Týždeň chudobného“ a vyzývala rodičov žiakov školy, aby sa finančne zúčastnili na tejto charitatívnej akcii „Týždňa chudobného”.
Sestra Cecília išla vždy na trh, aby vybrala zeleninu, ovocie, mäso. Potom s neúnavnou dobrotou pripravovala jedlo pre chudobných. Vedela druhých nakaziť svojím nadšením ísť žobrať do ulíc: „Ach, milá panička,” mala vo zvyku hovoriť s úsmevom. Sestra Cecília nežila pre seba, ale iba pre chudobných z Guatemaly, nikoho z nich nenechala bez pomoci. Rozpráva: „Generálna matka ma počas svojej poslednej návštevy požiadala, aby som sa vrátila do Francúzska, ale keď som sa opýtala, či sa vrátim do Guatemaly a dostala som negatívnu odpoveď, rozhodla som sa zostať. Dala som svoje slovo, keď som vstúpila do Spoločnosti a chcem, aby sa táto obeta naplnila.
Pri smrti sestry Cecílie ju oplakávali všetci chudobní, ich «matka» ich opustila.
Tí, ktorí ju poznali, opisujú, že merala 1,58 metra, bola štíhla, mala svetlo šedé oči, na tvári vždy úsmev, ktorý vzbudzoval dôveru. Sestra Cecília sa starala o evanjelizáciu všetkých, ktorí k nej prichádzali. Pripravovala aj katechétov, aby ohlasovali radostnú zvesť Ježiša Krista. Žiadnemu dieťaťu sa nemohlo zabrániť ísť na prvé sv. prijímanie len kvôli tomu, že nemalo biele šaty. Žiadna chudobná žena sa nevydávala bez krásnych svadobných šiat. Žiadny chudobný žiak sa nezúčastnil slávnostného odovzdávania cien bez vhodného oblečenia. Chudobným sa pomáhalo, aby prišli do práce dôstojne oblečení. To isté platilo pre mužov, ktorí si chceli postaviť dom, dokázala im získať potrebný materiál. Čo sa týkalo chudobných, mala bezpodmienečnú dôveru v Božiu prozreteľnosť a bola si istá, že im vždy pomôže, aby chudobní, jej obľúbené deti, objavovali lásku, ktorú má k nim Boh.
Pre sestru Cecíliu bola modlitba ruženca dobrým spôsobom evanjelizácie a pozvaním k modlitbe. Vždy sa pohybovala s ružencom medzi prstami a bolo počuť, ako šepká Otče náš, Zdravas Mária alebo inú modlitbu. Starala sa o rozvinutie pravej mariánskej zbožnosti. A keď ľudia videli jej pokorný a skromný postoj, mohlo im to pripomínať tvár Panny Márie.
V hlavnom meste a vo vnútri krajiny vytvorila sestra Cecília 127 katechetických centier a katechéti, ženy aj muži, zapustili semienka viery v srdciach detí, mladých ľudí a dospelých niekoľkých generácií.
Celá jej práca spočívala v tom, aby sa láska stala skutočnosťou prostredníctvom činov, či už v uliciach mesta, domovoch chorých a chudobných… Kľačiac v kaplnke pri osobnej a komunitnej modlitbe, počula slová sv. Vincenta: „Milujme Boha, bratia moji, milujme Boha, ale nech je to potom našej tváre a silou našich ramien.”
Milovať Boha znamená milovať chudobného. Tu niet priestoru pre osobnú úvahu, pohodlnosť, nehybnosť, chlad, netrpezlivosť. „Jej nohy! Ach! Jej nohy!“ – vydáva svedectvo istá žena – po jej návrate do ústredného domu, po tom, čo prechádzala ulicami mesta a žiadala o pomoc pre chudobných. Krívala a na zemi boli stopy krvi, ktoré vychádzali z jej chodidiel. Jej topánky už nemali podrážky, boli zodraté a cestou jej horúčosť zeme tak spálila nohy, až jej krvácali. Nesťažovala sa, ani nedala nejakým spôsobom najavo bolesť. Jediným riešením bola pozornosť sestier jej komunity, ktoré ju prinútili, aby si počas niekoľkých dní oddýchla. Potom sa jej izba stala akýmsi centrom objednávok a zbierok, aby sa nezanedbala starostlivosť o chudobných.“
Jej spolupracovníci vraveli, že nikdy nejedla medzi stolovaniami, keď jej niektoré rodiny ponúkli kávu, občerstvenie… Sestra Cecília to akceptovala pre ľudí, ktorí ju sprevádzali, ale pre seba požiadala iba o pohár vody.
Plodná práca sestry Cecílie bola zakorenená v jej jednoduchosti, obetovaní seba pre chudobných. Kvôli láske k chudobným si veľa vytrpela: dostalo sa jej urážok, pľuvancov, ponižovania, nedorozumenia a musela znášať dážď, slnko, únavu a všetky nepríjemnosti života. Namiesto toho, aby sa nechala znechutiť, bola vždy silnejšia, ako to sv. Lujza hovorievala prvým sestrám:
„Ó! aké šťastie, ak Spoločnosť bude môcť bez urážky Boha slúžiť iba chudobným, ktorí sú zbavení všetkého!“ (Spisy, s. 821, A. 100)
Vždy bola dobrej nálady, vľúdna a láskavá, pozdravovali ju hovoriac: „Ó, milá sestrička.“ Jej úsmev ničil všetky druhy múrov. Bola chudobná, čo sa týka osobného majetku, všetok jej čas patril chudobným, slúžila im a bola pozorná voči sestrám v komunite.
So svojimi laickými spolupracovníčkami a dcérami kresťanskej lásky z ústredného domu organizovala rozdeľovanie pohára mlieka so sušienkami pre deti v škole, a hrnca s polievkou a ryžou pre chudobných.
Charakterizovaná skutočnou pokorou v jej každodennom živote, nestarala sa o to, čo sa bude hovoriť. Bola jednoduchá, vzdelaná, úctivá a srdečná k všetkým ľuďom. Ľudia v nej videli dcéru kresťanskej lásky s rukami lásky a s duchovným srdcom, ktoré vzbudzovalo dôveru ponad to, čo bolo ľudské.
Veriaci sa k nej utiekali :
«Prosím Vás, sestra Cecília, proste Ježiša a jeho svätú Matku za môjho syna, ktorého vylúčili.»
«Sestra Cecília, modlite sa za môjho brata, ktorý bol zranený pri dopravnej nehode.»
«Sestra Cecília, modlite sa za moju manželku, ktorá je stále chorá.»
«Sestra Cecília, proste nebo za môjho priateľa, ktorý je vo väzení.»
Bola skromná, nikdy nepoukazovala na svoje osobné zásluhy, ktorých bolo veľa a boli všeobecne známe. Naopak, skrývala ich za miernym úsmevom zakaždým, keď konala nejakú humanitárnu akciu pre chudobných. Sestra Cecília vedela dobre rozlišovať medzi skutočnou láskou a filantropiou. Poznala dobre rozdiel medzi „nemať nič“ a „vedieť prijať“. Ako povedal sv. Pavol, vedela žiť aj v hojnosti, aj v chudobe… čo z nej robilo slobodnú ženu.
V každodennom živote sestry Cecílie sa udiala pozoruhodná udalosť, ktorej dátum nevieme, ale ľud o tom rozprával. V meste bol policajt, ktorý nebol veľmi rád, že nejaká dobrá sestra chodila žobrať do ulíc. Zákon to zakazoval, pretože počas vlády generála Jorge Ubica bol vyhlásený dekrét zakazujúci žobranie. Na základe tohto zákona priviedol sestru Cecíliu do kancelárie svojho šéfa ako osobu, ktorá sa previnila proti zákonu. Sestra Cecília nekládla žiadny odpor. Šéf nevedel, čo má robiť, nechal ju niekoľko hodín sedieť na lavičke obvinených. Čo sa stalo? Jeden zamestnanec, ktorý pracoval v ústrednom dome, svedčil: „Každý deň som ju videl na ulici, ako pýtala pomoc pre chudobných. Neviem povedať dátum, ale spomínam si, že na ulici Bolivar č. 25, kde bola kedysi policajná stanica, bola zatknutá, pretože žobranie bolo v Guatemale zakázané. Niekto upovedomil predstavenú komunity a odišli sme na policajnú stanicu, aby sme dosvedčili, že sestra Cecília bola skutočne dcérou kresťanskej lásky nášho domu. Bola pokojná, tichá a pozdravila nás ako obvykle. Šéf jej v rozpakoch povedal: „Sestra, ste voľná“, a tak sa s nami vrátila.“
Sestry jej komunity u nej nevideli nikdy nič, čo by nebolo súčasťou programu komunity, od východu slnka až do jeho západu. Jej vernosť a horlivosť pre duchovné cvičenia a osobnú modlitbu boli mimoriadne. Vždy bola vzorom. „Jej duchovný život a pokora boli neoddeliteľné“, svedčí jedna sestra komunity.
Preniknutá evanjeliom a vincentskou charizmou vedela spoznať Krista v chudobných. Kontemplácia a rozjímanie živili jej presvedčenia viery.
Diela, ktoré realizovala v Guatemale, vymenováva veľmi jednoducho:
15. marca 1937 – Združenie Lujzy de Marillac.
15. marca 1941 začala so spolupracovníkmi liečiť stovky opustených starých ľudí.
V tom istom roku založila jasle, v ktorých umiestnila osirelé deti a obete črevnej epidémie, ktorá spôsobila vysokú detskú úmrtnosť.
1. februára 1943 otvorila lekársku ordináciu, ktorá sa o rok neskôr stala Nemocnicou Hermana Pedra v Betancourte.
15. mája 1944 s ôsmimi učiteľmi založila školu La Milagrosa pre 250 žiakov.
1. septembra 1946 otvorila ateliér sv. Vincenta, aby sa tam učili nezamestnané matky, vyučili sa umeniu a remeslám, čo im umožnilo získať dostatočný plat a dokonca si mohli vytvoriť svoj vlastný remeselnícky podnik.
Potom dohliadala na Útulok „El Amparo de Patojo“ (Ochrana batoliat), aby poskytla ochranu a vzdelanie 25 malým deťom.
Spolupracovala na výstavbe Školy sv. Vincenta de Paul v Tecpáne, určenej na vzdelávanie väčšiny domorodých detí. To všetko bez toho, že by sme počítali 127 katechetických centier, ktoré zorganizovala, ako aj mládežnícku ubytovňu pre prijatie a výchovu mladých dievčat bez zdrojov.
To je prehľad diel, ktoré založila a podporovala sestra Cecília počas 42 rokov jej misijného života, s jediným cieľom prijímať výlučne chudobných. Sestre Cecílii nikdy nelichotili mnohé vyznamenania a gratulácie, ktoré jej udelili za prácu v prospech chudobných. Nič nenarušilo čistotu jej srdca. Jej šťastie nebolo na pódiu pre vyznamenania, ale na ceste chudobných a s nimi. Jej jedinou túžbou bolo slúžiť im a dobre im slúžiť.
Všetky tieto diela nie sú výsledkom náhody. Vieme, že po príchode do Ústredného domu v Guatemale bola určená pre spoluprácu pri formácii seminárskych sestier. Po overení, že nemá požadované schopnosti, začala študovať na zdravotnej škole, ale ani to nebola jej oblasť. Preto sestra Geneviève Chardin potvrdila: „Bola (stvorená) pre chudobných a bola pre chudobných.“
Jedného dňa sa jej jedna pani jednoducho opýtala: „Pani, keď máte toľko vyznamenaní, nezmeníte sa?” Ubezpečila ju: „Nemusíte sa obávať, vždy budem sestra Cecília – sestra chudobných.“
V 83 rokoch života stále vychádzala, aby žiadala o almužnu. „Ráno sa cítim ako 15-ročná a idem od dverí ku dverám, aby som prosila pomoc na stavbu školy, ktorú riadi sestra Leclerq v Tecpáne, ale popoludní už nevládzem, bolia ma nohy… Ach! Aká smutná je staroba!”
6. apríl 1973, zlatý svadobný deň jej 50. jubilea, bol veľkou udalosťou. Oslávili to v nasledujúci týždeň s mariánskymi deťmi. Dostala diplom, ktorý podpísali všetci účastníci. Na konci sv. omše poďakovala a povedala: „Mojou najväčšou túžbou je pokračovať v speve v nebi, ale musím počkať na pieseň odchodu.“
O tri mesiace zaznela pieseň na odchod: „Teraz môžeš prepustiť svoju služobnicu v pokoji.“ Sestra Cecília začala svoju cestu k Otcovi 26. júna 1973 ráno. Po mozgovej príhode bola okamžite prijatá do Nemocnice Hermano Pedro. Jej stav sa zhoršil 13. júla ráno a o 8.30 h zaspala, aby sa spojila s nebeským Otcom.
Hovorí sa, že kaplnka Ústredného domu bola príliš malá pre taký početný zástup pútnikov, ktorí stáli v rade, aby sa rozlúčili so „sestrou chudobných”. Všetci chceli prejaviť vďaku sestre Cecílie za mnohé služby, ktoré im preukázala.
Pán Alvarez, ktorý pracoval na štátnom štatistickom úrade, uviedol, že finančne pomáhal sestre Cecílii. Jedného dňa bol obvinený, že je komunista a stratil zamestnanie. Napriek odporúčaniam sestry Cecílie sa mu nikdy nepodarilo nájsť inú prácu. Keďže prechádzal veľkými finančnými ťažkosťami, musel predať svoj majetok. Sestra Cecília mu pomohla a nakoniec sa mu podarilo otvoriť obchod, ktorý nazval „moje posledné útočisko“. Potom založil tlačiareň, pokračoval v štúdiu práva a získal právnické vzdelanie.
Od 13. júla 1973, od smrti sestry Cecílie, „sestry chudobných“ Guatemaly, jej povesť svätosti a práca v prospech chudobných zostali nedotknuté až doteraz. Jej diela sa rozrástli a jej podnikateľský a charitatívny duch žije naďalej.
Vtedajšie noviny venovali veľa strán oznámeniu jej smrti: „Smrťou sestry Cecílie zhaslo svetlo na zemi“ alebo „Odchod sestry Cecílie je veľkou stratou pre krajinu.“
Teraz, keď je v nebi, jej spolupracovníci ju prosia o príhovor, aby mohli pokračovať v začatých dielach: „Sestra Cecília, toto dielo patrí vám. Pomôžte nám, potrebujeme vás a chudobní vás tiež potrebujú. Pomôžte nám!” Diela nestratili pôvodného ducha a stále veľmi aktívne pomáhajú chudobným. Vďaka týmto dielam majú chudobní vždy nádej, že nájdu teplo domova a chlieb, aby prežili. V rôznych činnostiach vidíme veľkú lásku k chudobným, ktorú tam vložila sestra Cecília.
Tridsať rokov po jej smrti, vzhľadom na všetky tieto pretrvávajúce diela, bol vytvorený Výbor priateľov sestry Cecílie Charrin, pri príležitosti návštevy predstavených z Francúzska. Títo nás povzbudili, aby sme začali proces jej blahorečenia a svätorečenia.
Dňa 6. marca 2006 arcibiskup Rodolfo kardinál Quezada Toruño dostal súhlas na začatie procesu. Po krokoch, ktoré sa podnikli v Ríme, bol začiatok schválený.
15. marca 2006 začal proces blahorečenia a svätorečenia sestry Cecílie Charrin.
29. novembra 2006 boli pozostatky tela sestry Cecílie exhumované a prenesené do kaplnky Ústredného domu dcér kresťanskej lásky v Guatemale. Výbor pokračuje v tomto dlhotrvajúcom procese. „Som tu, pretože ma sem poslal Boh.“ Po 30 rokoch neprítomnosti sa sestra Cecília „vrátila“, aby odpočívala vo svojom drahom Ústrednom dome.
Nadácia „Priatelia sestry Cécilie Charrin“ má za cieľ podporovať tento proces blahorečenia, aby sa mohlo pokračovať v činnostiach v prospech chudobných a v jej diele.