Svätá Alžbeta Anna Seton – 4.1.

 H Y M N U S

 Alžbeta, si túžbou hnaná,

osláviť životom Pána,

zasvätiac sa jeho dielu,

prijala si pravú vieru.

 

Dušu citlivú, horúcu,

láskou k Pánovi planúcu,

poľahky si otvorila

Kristovi – on tvoja sila.

 

Žena pevná v utrpení,

Boh ťa viedol tu, na zemi,

za ruku cez všetky boje,

tíšil tvoje nepokoje.

 

Slúžiac chudobným horlivo,

i sestrám jemne, tvorivo,

dospela si ku svätosti –

svätej Cirkvi tým k radosti.

 

Pomôž i nám hľadať Krista,

on bol tvoja cesta istá,

nech sme silní v utrpení,

ktoré on raz v radosť zmení.

 

Buď sláva Svätej Trojici,

nech celá zem ju chváli, ctí,

že silu dáva v slabosti

a vedie nás ku svätosti. Amen.

Alžbeta Seton pochádzala z New Yorku. Stala sa zakladateľkou kongregácie milosrdných sestier v Spojených štátoch. Pôvodne bola členkou episkopálnej cirkvi. Vydala sa v 19 rokoch, mala päť detí a čoskoro ovdovela. Vo svojich 31 rokoch konvertovala ku katolíckej cirkvi. Za svoje obrátenie vďačila Najsvätejšej Sviatosti. V New Yorku získala miesto učiteľky, ale pretože bola katolíčkou musela čoskoro toto povolanie opustiť. Na podnet otca Williamema Dabourga založila farskú školu v Baltimore. Tam sústredila okolo seba skupinu mladých obetavých učiteliek, s ktorými založila kongregáciu. Pre svoju spoločnosť milosrdných sestier si zvolila za vzor regulu Vincenta z Pauly a takmer desať rokov ju viedla ako predstavená. Zomrela v 46 rokoch.

Alžbeta Seton, narodená v New Yorku 28. 8. 1774 je prvou svätou, rodenou američankou. Jej otec bol v čase vojny o suverenitu Spojených štátov vplyvným lekárom. Alžbeta, vychovaná v episkopálnej cirkvi sa v 19 rokoch vydala do rodiny bohatých obchodníkov Setonových a privykla si na ešte vyššiu životnú úroveň. Priatelili sa s tými, ktorí sa počítali k zakladateľom Spojených štátov (Washington, Adams, Franklin). S Williamom mali päť detí a ako sa zdá, prežívali šťastné manželstvo, ktoré však netrvalo dlho.

Obdobie skúšok začalo úmrtím Williamovho otca, po ktorom syn musel prevziať riadenie obchodnej činnosti, v ktorej sa začali množiť neúspechy. Došlo ku skrachovaniu, ktoré hoci nebolo jeho vinou, niesol veľmi ťažko a jeho sebavýčitky, stres a nedostatok začali poznamenávať jeho rodinu. Sám k tomu ochorel na tuberkulózu, s ktorou si lekári nevedeli rady a odporučili mu zmeniť klímu. Alžbeta sa teda s ním a s najstaršou dcérou Annou vydala na cestu loďou cez Atlantický oceán do Talianska. Po ťažkej ceste dostali v talianskom prístave Livorno správu, že pre epidémiu žltačky, šíriacu sa v New Yorku, odkiaľ priplávali, majú nariadenú karanténu. Aj napriek Williamovej chorobe museli zostať v opustenom, chladnom a špinavom väzení.

Milujúca Alžbeta, ktorá sa starala o manžela vykašliavajúveho krv, nesmela dávať najavo svoju bolesť ani pred svojou malou Annou. A bolestná cesta pokračovala aj po skončení karantény. Otecko zakrátko zomrel. Z Alžbety sa stala mladá vdova, ktorá o katolíkoch stále ešte nič nevedela. S dcérou začala bývať v rodine Felicci a so svojou bolesťou chcela do protestantského kostola. V okolí žiadny nebol a rodina jej priateľov ju pozvala na svätú omšu do katolíckeho kostola. V úžase porovnávala jeho krásu s prázdnym a chladným protestantským v Amerike. Keď k nej Felicce začala hovoriť o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii, ktorá jej bola nepochopiteľná, pre samu krásu myšlienky si Alžbeta prikryla tvár rukami a začala plakať. Tak začala jej cesta do katolíckej cirkvi.

Po návrate za ostatnými deťmi do New Yorku začala vykonávať rôzne práce, ktoré by v minulosti nikdy nerobila. A pretože z majetku rodiny Setonových už nič nezostalo, prenajala si malý domček, v ktorom znovu s deťmi prežívala radosť zo života. Jednému priateľovi napísala, že jej nechýbajú ani spoločenské stretnutia s posedením pri čaji, ani verejná činnosť, pretože ju to všetko vzďaľovalo od rodiny.

Alžbeta mala za sebou ťažký kus cesty, po ktorej sa nebránila ísť. Nehovorila ako to môže Boh dopustiť, ale keď začala strácať pôžitky, zdravie manžela a otvárala sa pred ňou neistota, prešla ten úsek v plnom nasadení lásky, tak ako to Boh od nej očakával.

Alžbeta hľadala Boha a Boh bol s ňou aj v jej pochybnostiach. Prejsť k inej viere nebolo vôbec jednoduché. Protestantská farnosť jej už nič nehovorila, jej pastor jej povedal, že stratila hlavu a tí z priateľov, ktorí sa od nej neodvrátili pri strate majetku, sa od nej odvrátili teraz, keď sa rozhodovala pre katolícku vieru. V katolíckom kostole nachádzala vnútorný pokoj, ale keď sa vec snažila riešiť svojim rozumom, bola rozdvojená. Aj cez svoje vnútorné problémy mala v tom čase pre svoje deti na tvári vždy úsmev. Keď sa vzdala tých zvažovaní „pre a proti“ a všetko odovzdala do Božích rúk, dozvedela sa o múdrosti otca Johna Cheverusova z Bostonu, s povesťou svätosti. V liste mu vysvetlila svoj problém. Jeho odpoveď jej priniesla útechu. Kňaz ju uisťoval, že vo svojom srdci je už katolíčkou a okrem iného písal: „Pochybnosti vo vašich myšlienkach neničia vašu vieru. Nedávajú len pokoj vašej mysli, kto je však na tomto svete úplne oslobodený od podobných nepokojov?“ A pripomenul slová apoštola Pavla: „Teraz vidíme len v zrkadle, v záhade … teraz poznávam čiastočne, ale potom spoznáme plne, ako Boh pozná mňa. “ (1 Kor 13,12)

Pri čítaní listu cítila ako by jej kňaz videl do srdca. A 15. 3. 1805 dokončila svoju cestu do katolíckej cirkvi. Cítila sa spojená s Kristom a svoju radosť vyjadrila slovami: „Stalo sa! Pocítila som ľahkosť, akoby mi padli okovy. Môj Bože, ako sa zmenil stav mojej duše!“ v súvislosti s prvým prijatím Eucharistie potom napísala: „Budem spojená s tým, ktorý povedal: Ak nebudete jesť moje Telo a piť moju Krv, nebudete ku mne patriť.“ A po prijatí povedala: „Konečne je Boh vo mne a ja v Ňom! Bola som Ním obdarovaná. Avšak stále si budem pamätať svoje nočné bdenia v očakávaní svitania. On prišiel. Vstúpil do obydlia v mojom srdci. Teraz mu patrím. Ukázalo sa, že keď prišiel môj Kráľ obsadiť svoj trón, miesto pokorného a pokojného privítania, ktoré som pre neho chystala, nastalo víťazstvo radosti a mieru, pretože prišiel môj Spasiteľ. „

Prijímaním Eucharistie sa cítila bohatšia ako kráľovná a za svoje obrátenie vďačila práve Najsvätejšej Sviatosti. V nej mala stály zdroj svojej radosti a nič ju nedokázalo odradiť od účasti na svätej omši. Chodila medzi špinavých a chudobných a nevzdelaných farníkov do kostola sv. Petra na ulici nu Barclay. Raz bola požiadaná začať učiť v jednej malej škole. Netušila, že bude nasledovať ďalšia skúška. Stretla sa s fanatizmom rodičov svojich žiakov, ktorí sa dožadovali jej vylúčenia.

Boh ju ale znovu povolal k jej obľúbenej učiteľskej dráhe prostredníctvom kňaza Williama Dabourga z Baltimore. Ten ju vyzval, aby v Baltimore založila farskú školu. S nadšením sa úlohy ujala a čoskoro tiež sústredila okolo seba skupinu mladých obetavých učiteliek, s ktorými dala vznik kongregácii: milosrdných sestier podľa pravidiel sv. Vincenta de Paul. Ako jej predstavená ju viedla necelých 10 rokov a vo veku 46 rokov zomrela. Bolo to 4. 1. 1821. V roku 1963 bola blahorečená Jánom XXIII. a 14. 9. 1975 ju kanonizoval Pavol VI., ako prvú svätú zo Spojených Štátov.