Historický exkurz

  1. Vplyvy historického obdobia.
  2. Rozvetvenie Milosrdných sestier.
  3. Rodina de Brandis.

 Okienko do 19. storočia.

Je veľmi užitočné, ak sa z času na čas zastavíme nad našimi osobnými dejinami, ktoré vpisujeme do knihy Božích kroník. Napríklad pri exercíciách, alebo pri oslavách okrúhleho jubilea. Vtedy si môžeme spomenúť, kto a čo všetko ovplyvňovalo naše správanie v minulosti, naše rozhodnutia a životné voľby. Bol to v prvom rade  príklad rodičov a príbuzných. Neskôr škola, spolužiaci, učitelia, knihy, partia …, Boli to aj vplyvy doby, kultúry, módy, politické, dejinné udalosti atď.
Tak ako sa niekedy nosili ľudové kroje, tak v našej mladosti sme nosili rifle, ruksaky, chodili sme so sluchátami v ušiach napojení na eMPe-trojku, počúvali sme len istú hudbu, sledovali seriály v televízii, chodili na zábavy, do kina, na diskotéky a kto nenaskočil na tie aktuálne módne trendy, prinajmenšom sa cítil trápne, menejcenný, mimo doby – zastaralý.
Odolať tejto vlne „normálnosti“ a zostať sám sebou, to dokážu len silní jedinci, ktorí sa naučili rozlišovať čo je správne a čo nie. Takí ľudia sú schopní byť osobnosťami, opornými stĺpmi, ktorí akosi vidia ponad davovú psychózu. Ľudia, ktorí majú svoj oporný bod života – Boha, ktorí sa neriadia prikázaniami sveta, ale Božími prikázaniami, skúmajú ich a porovnávajú so svojim životom a s dianím života navôkol. Osobnosťami sú ľudia, ktorí úprimne, v pokore hľadajú a rozpoznávajú Božiu vôľu a potom sa riadila týmito Božími úmyslami.
Takýto  pohľad na našu osobnú skúsenosť nám pomôže lepšie pochopiť dejinné obdobie 18. a  19. storočia. Čo ovplyvňovalo životný štýl ľudí?
Nastávali veľké zmeny pod vplyvom nových filozofických smerov a vznikom industrializácie. Začali sa budovať továrne, ktoré boli schopné zamestnávať stovky, tisícky robotníkov. Pokým dovtedy remeselník napr. krajčír, obuvník, kováč mal jedného dvoch učňov, často mu s odbornosťou vtláčal aj svoje názory, spôsob života. Keď sa začali stavať fabriky, títo ľudia už nepociťovali radosť  a hrdosť zo svojej práce, lebo často ani nevideli hotové produkty.  Robotník celé hodiny stál za pásom a kontroloval stroj, ktorý napríklad natĺkal klince do podošvy. Hotovú topánku ani nevidel. Preto nemal osobný zážitok z vykonanej práce, čo je konštitutívnym prvkom osoby ako takej. Robotník hodnotil svoju prácu len podľa mizernej výplaty, ktorá bola vždy nízka. Keď skončila smena, na spoločných ubytovniach a v kantínach sa debatovalo a schopnejší rečníci dokázali  davy robotníkov veľmi ovplyvňovať. S takouto davovou formáciou sa už dali pohnúť dejiny. A hýbali sa. Masy ľudu sa ochotnejšie hýbu k deštrukcii ako k tvorivosti. Od 18. storočia nastáva doba vzbúr a revolúcií.

Filozofi sú moderátormi  dejín, i keď nevedú vojny.

Novodobé dejiny veľmi výrazne ovplyvnila Veľká francúzska revolúcia koncom 18. storočia. Kto ju vlastne rozpútal? – Bola to zrealizovaná filozofia osvietenstva. A víchrica VFR rozniesla semienka osvietenstva po celej Európe.
„Osvietenstvo nie je možné nazvať jednoducho osvietením. ..  Z osvietenstva vyrástla idea slobody, ktorá bola rovnako nebezpečná, lebo bola neustále schopná zvrhnúť sa v svoj protiklad, v neslobodu. Sloboda bola jedným z veľkých hesiel osvietenstva. Myslelo sa pritom na oslobodenie od svetonázorových a náboženských predsudkov.  Ale sotva sa táto sloboda zväčšila a posilnila, stal sa zväčša opak – zvrhla sa na neslobodu. Liberalizmus (dieťa osvietenstva) … keď sa zmocnil škôl, univerzít, politického vedenia, ihneď kládol prekážky tomu, kto nekonal a nemyslel tak, ako konal a myslel „on“.  .. Osvietenstvo bolo chladné, príliš kritické, vzdorovité, samoľúbe, povýšenecké. Typickým predstaviteľom francúzskeho osvietenstva bol Francois Marie Arouet de Voltaire (1694 – 1778), ktorý bol najväčším spisovateľským géniom  Francúzov a ich veľký priekopník rozumu, tolerancie a ľudských práv, slobody, rovnosti a bratstva. … Francúzski osvietenci na prvom mieste mali záľubu vo vysmievaní sa a v ironizovaní. Ich „proti“ znie vždy veľmi jasne: preč s jezuitstvom! Preč s tmárstvom! Preč od Ríma!“
… „Osvietenská filozofia sa šírila sa aj  tým, že politickí myslitelia osvietenstva sa snažili preniknúť ako poradcovia na kráľovské dvory v Rakúsku:  Márie Terézie, Jozefa II.,  v Rusku: Petra Veľkého a Kataríny Veľkej vo Švédsku kráľa Gustáva … a na viacerých iných európskych kráľovských dvoroch malo osvietenstvo vplyvné osoby.   Takto sa myšlienky osvietenstva rozliali po Európe. To ovplyvnilo sekulárne európske cesty myslenia.“  Nové myšlienkové prúdy  sa vždy v prvom rade snažia ovplyvniť vládnuce kruhy, čo sa potom premieta smerom k ľudovým masám. Postupne sa idey mysliteľov prefiltrujú k masám, najmä kanálmi literatúry, ľudových rečníkov, médiami. Až keď ľud príjme istú myšlienku, alebo mu je rafinovane nanútená, osvojí si ju, až vtedy možno hovoriť o zmene myslenia, vtedy sú masy manipulovateľné. Ten proces, ako osvietenstvo premieňalo myslenie generácií, si v súčasnosti veľmi reálne vieme premietnuť na šírení gender-ideológie. V akomsi skutočne „chorom“ mozgu sa zrodila táto teória, ktorá sa svojou agresivitou, premývaním mozgov prostredníctvom médií pretláča do myslenia davov. Najskôr sa podplácajú a vydierajú politici a oligarchovia, ktorí majú v rukách moc. Druhou cestou sa prevychovávajú masy ľudu. Podsúvajú sa  „vedecké dôkazy“, falošné  výskumy, analýzy a klamstvá.  Dostávame sa do situácie, keď človek nie si je istý či je muž či žena. Za touto prvou líniou boja možno pozorným okom sledovať boj proti Bohu, proti božím zákonom, ktoré chránia človeka pred sebazničením. V dôsledku tu ide o zničenie človeka – a tak nám je jasné, že hlavný konštruktér tejto agresivity je Ten, ktorý nenávidí človeka a chce ho zničiť – starý had, diabol. Ale kto zostane pevný pred touto vlnou zla?
Podobným procesom ako to zažívame dnes, sa v Európskych krajinách šírila  filozofia slobody, bratstva, rovnosti, ktorá potom vniesla do mnohých krajín  neskutočne veľké násilie, ponižovanie, krviprelievanie. Podnietila vzbury, ozbrojené konflikty. Bola to veľká víchrica dejín, ktorá potom poznačila 19. a 20. storočie. Nastal veľký náboženský úpadok – v celej Európe.
Vládnuce kruhy hrali na dve tváre. Na verejných slávnostiach sa prezentovali ako hlboko veriaci a naklonení Cirkvi a Božiemu ľudu, aby nestratili popularitu. Z opačnej strany tichými povelmi a zásahmi obmedzovali vplyv  Cirkvi a jej diela.
Napríklad  rehoľná nemocnica mohla mať iba dvanásť lôžok. V Rakúskej monarchii nesmeli rehoľníčky konať službu vo verejných – všeobecných nemocniciach. Preto biskup z Grazu mal veľké ťažkosti keď chcel uviesť do svojej diecézy rehoľné sestry. Od cisárskeho dvora päť rokov požadoval povolenie aby milosrdné sestry mohli slúžiť vo všeobecnej nemocnici, lebo mu šlo o to, aby sestry mali možnosť aj po duchovnej stránke poslúžiť trpiacim. Napokon dovolenie dostal v roku 1841, ale len s podmienkou, že cisársky dvor ich nebude financovať. Pritom Jeho veličenstvo, cisár slávnostne podpísal zakladajúcu listinu kláštora.
Druhou cestou šírenia filozofie osvietenstva bolo ľudové masy, v ktorých sa cieľavedome budovala silná proticirkevná vlna nenávisti. Keď sestry začali slúžiť vo všeobecnej nemocnici v Grazi, zo strany lekárov a personálu veľmi trpko pociťovali túto nežičlivosť, ohováranie a až do krajnosti stúpajúce nároky.
Tieto protináboženské nálady vyvrcholili do revolúcie aj v rozsiahlej Rakúskej Monarchii. Rok 1848 bol poznačený veľkými nepokojmi a vzburami proti vláde i proti Cirkvi. Rabovaním kláštorov, vyháňaním rehoľníkov a brutalitou proti kléru.
Napriek týmto nepriaznivým podmienkam zo strany sveta,  Boh vzbudzoval mnoho horlivých duší, ktoré nepodľahli klamným vplyvom ale svojou svätosťou života stali sa opornými stĺpmi pre jednoduchý ľud. Podľa historických výskumov v rokoch 1819 – 1912  za necelé storočie vzniklo asi 380 nových reholí a kongregácií. Zápas dobra a zla v dejinách trvá stále, len má nové a nové podoby.
Takýto je obraz doby, v ktorej sa utvárala kolíska našej provincie v Štajerskom Hradci, dnešný názov mesta: Graz. 

Milosrdné sestry

Pôvodným dcéram svätého Vincenta de Paul, ktoré založil r. 1633 v spolupráci so sv. Matkou Le Gras, a ktorých vedenie vždy patrilo aktuálnemu generálnemu predstavenému  Misijnej kongregácie, predchádzali v Rakúsku iné milosrdné sestry, s ktorými boli  omylom často stotožňované vlastné „Dcéry kresťanskej  lásky“. Bude osožné ak na úvod niečo spomenieme aj o tamtých kongregáciách milosrdných sestier, ktoré nie sú pričlenené k našej Spoločnosti.

Takzvané Milosrdné sestry odvodzujú svoj pôvod  – či už patria do francúzskej, bavorskej, sliezskej, českej, alebo tirolskej provincie – od Kongregácie milosrdných sestier svätého Karola Boromejského z Nancy (vo francúzsku), ktoré boli  v tomto meste založené v roku 1652, podľa vzoru spoločnosti Milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul. Práve podľa tejto duchovnej príbuznosti boli nazvané čoskoro aj v iných krajinách sestry boromejky, vincentky, milosrdnými sestrami, alebo šedými sestrami. Kongregácia milosrdných sestier z Nancy prežila Francúzsku revolúciu, postupne sa však delila na rozličné provincie, ktoré neboli na sebe vzájomne závislé a utvárali si vlastné materské domy a neboli závislé ani od vedenia synov sv. Vincenta. Asi r. 1858 ich uviedol biskup Schwarzenberg do Česka, kde pôsobili ako Pražské milosrdné sestry.

Roku 1832 vydal bavorský kráľ nariadenie, aby všeobecnú nemocnicu v Mníchove zverili starostlivosti a vedeniu štrasburským vincentkám. Svedomitou predstavenou novozriadenej komunity sa stala Sestra Ignátia Jorth. Bola zároveň aj správkyňou nemocnice, ktorá mala 54 sál a 36 jednoposteľových izieb.

V roku 1841  vychoval Mníchovský materský dom milosrdných sestier novú komunitu pre Štajersko, v hlavnom meste Štajerský Hradec. Podľa kroniky domu všeobecnej nemocnice, impulz k tomuto kroku dal biskup – gróf  von Seckau, Román Sebastián Zängerle, keď opakoval prianie, aby bola laická služba vo všeobecnej nemocnici nahradená rehoľnými ošetrovateľkami.

Starobylé biskupstvo Seckau, ktoré malo sídlo v Štajerskom Hradci, bolo viac ako 20 rokov opustené, keď naň nastúpil biskup Zängerle. Bol to človek svätého života a veľmi mu záležalo na obnove duchovného života v tejto jeho diecéze. Dobre vedel, akú silu má milosrdná služba rehoľníčok pri chorých a zomierajúcich. Preto chcel aby vo všeobecnej nemocnici slúžili rehoľníčky.

Z Mníchova tiež poslali v roku 1842 do Tirolska päť sestier, do Salzburgu na prianie biskupa Schwarzenberga.

Tieto Milosrdné sestry zo Štajerského Hradca sa v roku 1850 pripojili k Spoločnosti dcér kresťanskej lásky v Paríži.
V roku 1882 sa taktiež pripojili k vlastným dcéram sv. Vincenta aj Milosrdné sestry zo Salzburgu. Ostatné kongregácie pokračovali vo svojom pôsobení ako samostatné kláštory Milosrdných sestier vincentiek či boromejek.Okrem toho v Tirolsku, nakoľko toto územie ešte patrilo pod bavorskú vládu, založil dekan Schuler už roku 1811 v Zamse Spoločnosť milosrdných sestier, ktorých pôvod sa tiež odvodzuje zo Strasburgu. Z tohto ústavu pozval správca Dómu svätého Štefana vo Viedni, gróf Karol Coudenhove už roku 1832 štyri milosrdné sestry do Viedne, ktoré sa usadili na Gumpendorfestrasse.  Tam im z veľkodušnosti Najvyššieho dvora zakúpili dom a zverili do starostlivosti priliehajúcu nemocnicu. Vo Viedni v Gumpendorfe, boli sformované mladé sestry na žiadosť biskupa Jána Háma zo Satumare – dnešné Rumunsko. Tu majú pôvod Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky, ktoré pôsobia aj na Slovensku. Generalát majú v Ružomberku. Taktiež v Gumpendorfe  bola sformovaná aj nová komunita Milosrdných sestier v Kroměříži, na Morave. Ako bolo spomínané, tieto kláštory nie sú vzájomne na sebe závislé a sú pod správou diecéznych biskupov.

Rodina de Brandis

Rodina Brandis pochádzala zo starého švajčiarskeho šľachtického rodu datovaného už v 9. storočí. Rod sa neskôr presťahoval do Štajerska. Boli vlastníkmi hradu Marburg v meste Maribor v dnešnom Slovinsku. V roku 1782 prijal vtedajší gróf Henrich Brandis na hrade Marburg pápeža Pia VI. na nocľah, keď pápež cestoval do Viedne k cisárovi Jozefovi II. Z tejto príležitosti pápež udelil pre domácu kaplnku hradu plnomocné odpustky. Henrich adoptoval svojho bratranca Jána Baptistu grófa von Brandis, ktorý mal so svojou manželkou dvoch synov Henricha Adama a Klementa. Prvý si vzal Jozefu grófku von Welsersheimb. Tento Henrich Adam von Brandis aj jeho manželka Jozefa zomreli v roku 1860.  Boli to rodičia sestry Leopoldíny Brandis. Zo šľachtických predkov rodiny Brandis sú známe dve statočné duše: Anna, Margita Brandis, narodená v roku 1566, vstúpila do kláštora klarisiek. Prežila mnoho krížov, prenasledovaní, ale aj nebeských videní. Zomrela v chýre svätosti. V martyrológiu pátrov františkánov sa uvádza ako blahoslavená. Druhá sa volala Jozefa, narodená v roku 1709. Ona i so svojim manželom uviedla do Neapolu synov sv. Vincenta. Mala vo veľkej úcte dcéry kresťanskej lásky. Preukazovala im mnohé dobrodenia. Jej prianím bolo, aby mohla byť pochovaná v ich rúchu, čo sa aj stalo. Z matkinej strany je známa grófka Welsersheimb, stará matka sestry Leopoldíny. Táto dala vo Viedni postaviť kláštor a pozvala doň sestry Najsvätejšieho Vykupiteľa – redemtoristky. V tomto kláštore dostávali najlepšiu výchovu šľachtické dievčatá. Aj z rodiny Brandis tam boli vychovávané dve dcéry: Mária Jozefa a Anna. Obidvaja manželia Henrich Adam a Jozefa vynikali zbožnosťou a veľkodušnosťou. Keď sa im narodila prvá dcérka, pri krste dostala celý rad mien: Mária, Jozefa, Ferdinanda, Antónia, Leonarda, Virgília, Krescencia – asi dostala mená všetkých vynikajúcich žien svojho rodu – čo vtedy bolo zvykom. Otec Henrich Adam  bol štátnym úradníkom, preto musel často meniť bydlisko. V čase narodenia malej Márie Jozefy bývala rodina v Štajerskom Hradci. Asi po siedmych rokoch sa museli presťahovať do Viedne, pretože otec bol menovaný za tajného kráľovského radcu. Vo Viedni bývali asi 8 rokov. V roku 1831 sa definitívne vrátili na svoje panstvo – na hrad Marburg. Otcov brat Klement bol guvernérom Českého kráľovstva, preto žil v Prahe. Keď mladý ovdovel roku 1834, za istý čas vychovávala jeho dvoch synov sesternica Mária Jozefa na hrade Marburg. Jeden syn ho nasledoval v politickej kariére a druhý sa stal misionárom.

Rodina Brandis bola významnou rodinou, veľmi rozvetvenou a šľachetnou nielen pôvodom, ale aj duchom. Rodinné zväzky boli hlboké a vrúcne.  Keď sestra Leopoldína bola v tiesni so svojimi sestrami, často to bola rodina Brandis, ktorá kláštor finančne podržala. Ona zasa svojimi modlitbami a duchovným povzbudením bola oporou pre najbližších. Aj keď ich nemohla navštevovať, zostávali v písomnom kontakte. Keď slávila 50 ročné jubileum svojich sľubov, podarovala jej rodina krásny zlatý kríž, na ktorom je gravírovaním napísané venovanie. tento kríž je uložený v Ústrednom dome v Grazi – pri našej slávnosti v septembri 2015 bol ozdobou oltára. Kontesa Mária Jozefa von Brandis sa narodila 27. novembra 1815  v Štajerskom Hradci. Narodila sa o pol štvrtej ráno, ako  prvé  dieťa mladých manželov. Bývali priamo naproti farského kostola Najsvätejšej Krvi . Ešte v ten istý deň o dvanástej na obed ju  už priniesli na krst, aby  ani jeden deň neprežila bez Božej milosti. Dosvedčuje to zápis vo farskej matrike . V Štajerskom Hradci prežila svoje najútlejšie detstvo. Opravdivá kresťanská výchova našla pôdu v čistej detskej duši a priniesla stonásobnú úrodu.

Už ako vizitátorka spomínala svojim sestrám príhodu z detstva, keď ju slúžka obliekla do nových šatočiek a nadšene jej zatlieskala: aká si krásna, ako bábika. Malá Mária utekala k svojej matke, pozvŕtala sa pred ňou a chválila sa: mamička, ja som krásna ako bábika! Pozorné srdce matky hneď vybadalo sklony k márnivosti a povedala jej: keď budeš taká márnivá, prídeš do pekla! Tieto matkine slová tak zapôsobili na jej jemnú dušu, že týchto sklonov k márnivosti  sa po celý život chránila. 

Keď mala sedem rokov, učili ju katechizmus. Táto náuka bola veľmi blízka jej srdcu a už odvtedy si vzbudzovala vrúcnu túžbu, aby sa raz mohla zasvätiť Pánu Bohu. Mala však obavu, či vytrvá vo svojom predsavzatí – nebola si istá. Hoci ešte dieťa došla k takému detskému záveru:  ak mám v dobrom záľubu, urobím to zo záľuby. Keď ju nebudem mať, urobím to bez nej,  z lásky k Pánu Bohu.

Cisár Ferdinand povolal jej otca Henricha Adama de Brandis do Viedne a menoval ho tajným radcom. Mária Jozefa mala  vtedy 8 rokov, keď sa presťahovali  rodičia do Viedne. Svoju milovanú dcérku zverili do výchovy rehoľným sestrám Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristkám). V tomto kláštore prišla do častého  kontaktu so slávnym pátrom Passeratom, redemptoristom svätého života.  Pod  jeho vedením sa pripravovala  Mária Jozefa na prvé sväté prijímanie. Počas pobytu vo Viedni robila veľké pokroky v štúdiu, v ženských ručných prácach, v hre na harfu a v maľovaní. Roku 1831 sa odsťahovala rodina Brandis do  svojho rodinného hradu  Marburg. Božia Prozreteľnosť  chcela  dať príležitosť, aby sa mladá 16 ročná kontesa pripravila na úlohu milosrdnej sestry. Zomrela totiž švagriná jej otca, manželka grófa Klementa Brandis, po narodení svojho najmladšieho syna Ericha  r. 1834 a Jozefini rodičia prevzali na istý čas výchovu oboch osirelých chlapcov. Starší, gróf Anton Brandis bol neskôr krajským predsedom vlády v Tirolsku, mladší Erich veľmi horlivým rehoľníkom v misiách. So zvláštnou láskou sa podieľala na výchove obidvoch detí ich sesternica, snažiaca sa o svätosť. Neďaleko ich domu na kopci,  bola malá kaplnka Panny Márie, kam sa rada chodievala skoro ráno modliť a s kytičkou kvetov ozdobila obraz Panny Márie . Zaiste jej ako prvej zverovala tajomstvá svojho srdca. Tak vyrástla Mária Jozefa na dokonalú devu s dlho ukrývaným rozhodnutím celkom sa zasvätiť Pánu Bohu. Neskrývané zámery však prejavili aj viacerí grófsky synovia, keď sa uchádzali o ruku mladej kontesy.

Prišla aj chvíľa intenzívne skúšky. Istý vysokopostavený šľachtic požiadal rodičov o ruku kontesy Márie Jozefy. Rodičia si nevedeli predstaviť vhodnejšieho ženícha a Márii Jozefe tiež nebol ľahostajný. Jej túžba po kláštore bola silne otrasená. Nastal boj: láska k Stvoriteľovi a láska k stvoreniu? Mária Jozefa sa utiahla do domácej kaplnky zasvätenej Panne Márii Loretánskej: „Pane, čo chceš, aby som spravila?“ V modlitbe akoby zachytila tichý hlas: „Aj keď tento tvoj uchádzač je pekný, šľachetný a hodný všetkej dôvery a náklonnosti srdca, predsa som to ja, čo som si ťa vyvolil, nekonečne krajší, bohatší a šľachetnejší, hodný tvojej lásky.“ A v jej duši sa vyjasnilo. Ježišu, ja som tvoja, tvoja celkom, naveky! Bolí ju srdce, že nemôže vyhovieť prianiu svojich milovaných rodičov, ale oni rešpektujú jej rozhodnutie, že sa nemieni vydávať. Nemala ešte odvahu vyjaviť svoje tajomstvo, že chce vstúpiť ku klariskám do kláštora.  Zopár týchto obrazov z detstva naznačuje, že v rodine dostala veľké dedičstvo  jemnosti, lásky, zmyslu pre krásu, pre obetavosť a skromnosť. V rodine ich spájala hlboká láska, vzájomná súdržnosť a pevné hlboké vzťahy. Naučila sa rozlišovať,  mať odvahu pre prvoradosť Božej vôle.

Najväčším pokladom človeka je dobrá, múdra výchova.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *