Ruženec k Božej prozreteľnosti Ježišovho Srdca

Zo života sestry Gabriely

Sestra Gabriela Terézia Borgarino sa narodila v mestečku Boves, vzdialenom približne 10 km od Cunea. Rodičia – Vavrinec  Bergeron a Mária Ceranová – boli hlboko veriaci a dobrí ľudia. Mali desať detí, ktoré len čo dosiahli potrebný vek, začali pracovať – chlapci v továrni na tehly a dievčatá v pradiarni.

Matka ich vo viere vychovávala viac svojím príkladom než slovami. Sestra Gabriela raz povedala: „Boli sme síce chudobní, ale keď mama piekla chlieb a kým bol ešte teplý, zavolala mňa i moju sestru a povedala nám: „Prvý chlieb patrí nášmu Pánovi. Zaneste ho chudobným, ale urobte to nenápadne, lebo tak sa dáva almužna.

Vo svojich spomienkach si poznamenala: „Mama si vždy želala, aby sme boli usilovné. Keď sme upratali, plietli sme vlnené ponožky a potom sme ich predávali za pár halierov. Tento malý zárobok bol pre nás veľkým bohatstvom. Avšak naša mamička nás viedla k obetavosti a zriekaniu, preto nás z času na čas poprosila, aby sme jej pomohli zaplatiť niečo, na čo v tej chvíli nemala peniaze. Vtedy sme s radosťou vysypali náš poklad do jej rúk.

Ježiš si ju odjakživa priťahoval k sebe nevysvetliteľnou silou a prebýval v nej priam dôverným spôsobom.

„K prvému svätému prijímaniu som pristúpila ako deväť a polročná. V to šťastné ráno ma mamička obliekla do čistých bielych šiat a spolu s inými dievčatami som šla do kostola. Bolo nás veľa. Keď som prijala Ježiša, cítila som jeho Božský hlas, ktorý mi hovoril: „Raz budeš sestrou“. Keď som sa vrátila domov, celá šťastná som povedala svojej mamičke: „Ježiš sa so mnou zhováral a povedal mi, že sa stanem sestrou.“ Bože môj, prečo som to povedala? Mamička ma veľmi vyhrešila, skoro ma zbila. Prestala som o tom rozprávať, ale vždy som počula Ježišov hlas. Keď som išla na požehnanie, niekedy som videla, ako keby zo svätej hostie vychádzali lúče. Myslela som si, že moje priateľky vidia to isté, a tak som sa ich raz opýtala, či si všimli lúče okolo hostie. Boli veľmi prekvapené a jedna  z nich mi povedala: „Takže ty budeš sestrou?“ Pochopila som, že o týchto veciach nemožno hovoriť, a tak som prestala. Ježiš prichádzal do môjho srdca vo svätom prijímaní častejšie ako bolo vtedy vo farnostiach zvykom.“

Kľukatá cesta

Terézia má 19 rokov, keď sa rozhodne stať sa dcérou kresťanskej lásky. „Ježiš mi dal najavo, že je spokojný. Počas celej oktávy od Božieho tela som totiž duchovným zrakom videla Oltárnu sviatosť, takže moja duša žila v neustálej adorácii. Žasla som nad tým, ako sa Ježiš zaujíma nielen o môj duchovný život, ale aj o moju prácu, upratovanie, pranie bielizne… Pochopila som, že jemu nič nie je nemožné.“

Asi po troch mesiacoch prichádza do provinciálneho domu v Turíne, aby mohla začať formáciu v seminári. Prekypuje nadšením, hoci prežíva bolestné chvíle odlúčenia od svojich blízkych, svojho kraja i od jednoduchého dedinského života. Ochotne sa vkladá do všetkých povinností – do modlitby, štúdia i práce. Najmä pri prekonávaní ťažkostí je jej pohľad celkom zameraný na Ježiša. Začína sa jej však zhoršovať zdravotný stav.

Jedného dňa si pri upratovaní poraní nohu. Pri lekárskom vyšetrení zistia, že má silnú anémiu, preto sa ju predstavení rozhodnú poslať na nejaký čas domov, aby sa zotavila. Preniká ju obava: nebudú o nej ľudia hovoriť, že je skrachovaná sestra? Čo na to povedia rodičia, ktorí tak veľmi trpeli, keď odchádzala z domu? Jej obavy však boli zbytočné. Matka sa o ňu starala tak, ako to vedela len ona. Terézia zakrátko vyzdravela a nadobudla istotu, že sa čoskoro vráti a odpovie na povolanie, ku ktorému ju Ježiš pozval pri prvom svätom prijímaní.

Je len pochopiteľné, že celá rodina chcela využiť tento nečakaný návrat Terézie, aby im bola čo najbližšie. Preto jej navrhnú, aby neodchádzala príliš ďaleko, veď môže vstúpiť ku klariskám v neďalekom Bovese. Poslušná Terézia súhlasí s návrhom, že si na tento úmysel vykoná novénu k svätému Františkovi a svätej Kláre, ktorú sa začne modliť spolu so sestrami klariskami i s príbuznými. Avšak už na tretí deň novénu preruší pobádaná vrúcnou túžbou, ktorá zaznieva v jej srdci: „Budem dcérou kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul.“

Pripravuje sa na odchod, keď ju zrazu prekvapí nová nečakaná skúška. Otec spadol zo stromu a leží v nemocnici so zlomenými rebrami. V tomto utrpení a z veľkej lásky k dcére zavzlyká: „Tak si teda choď, ale ak odídeš, zomriem.“ Terézia stojí so zlomeným srdcom pred ťažkou voľbou – buď spôsobí svojmu otcovi veľkú bolesť, alebo už nebude môcť vstúpiť do Spoločnosti, ak sa omešká. A tak sa hodí na kolená pred bohostánkom a neustále opakuje: „Ježiš, Ježiš.“ Našťastie sa za ňu prihovorí pán farár, ktorý požiada predstavených o odklad, až kým sa otec neuzdraví. Len čo otec nadobudne potrebnú silu, Terézia odchádza do Turína, kde požiada o milosť slúžiť chudobným ako dcéra kresťanskej lásky.

10. mája 1902 na konci seminára prijíma – teraz už ako sestra Gabriela – rúcho dcér kresťanskej lásky a je poslaná do Angela, kde ju čaká práca v kuchyni. Deň sa pre ňu začína už o štvrtej hodine ráno, keď všetci ešte spia a rybári sa práve vracajú z rybolovu. Pri stretnutí s Ježišom vo svätom prijímaní čerpá silu milovať ho vo všetkých, ktorých cez deň stretne a ktorí ju budú potrebovať, či už sú to sestry alebo chudobní. Je celkom odovzdaná Pánovi. Všetko, čo robí, koná s jednoduchosťou a radosťou. Sestry i tí, ktorí ju stretajú, si veľmi rýchlo všimnú, že prežíva mimoriadne hlboký vzťah s Bohom, čo sa prejavuje aj v malých každodenných veciach.

Keď ju po štyroch rokoch vizitátorka posiela do komunity v Lugane, odchádza presvedčená, že „Všade, kam ma poslušnosť pošle, nájdem Ježiša, ktorému budem slúžiť, a to mi stačí.“

 

Jún 1919

Sestra Gabriela má 39 rokov. Nikoho ani nenapadne, že by pre  svoju jednoduchosť mohla byť dôverníčkou Ježiša a dostať od neho nejaké osobitné poslanie. A predsa…

„V jedno júnové ráno som bola so sestrami na svätej omši v Madonette. Po svätom prijímaní som ďakovala Bohu, keď sa zrazu predo mnou utvorilo akoby veľké plátno, na ktorom som videla krásne farebné srdce. Namiesto tŕňovej koruny boli na ňom červené ruže pomiešané s piatimi bielymi ružami. Ježiš mi vnukol strelnú modlitbu, ktorá sa má modliť na spôsob ruženca: Ó, Ježiš, môj drahý poklad, daruj mi svoje nádherné srdce. Povedal mi, že skrze toto zjavenie chce zveriť Vincentskej rodine starosť o dve kategórie ľudí: neverných kňazov a slobodomurárov.“

Sestre Gabriele by ani na um nezišlo, že existujú neverní kňazi. A čo sa týka slobodomurárov, vedela len to, že sú to zlí ľudia, ale Ježiš ich miluje, a preto ich volá k obráteniu. Určitým spôsobom bola na to pripravená. Raz totiž, keď zúrila epidémia španielskej chrípky, bola svedkom obrátenia bývalého kňaza, ktorý bol slobodomurárom. Sestra Gabriela sa obetovala Ježišovi, aby naplnila poslanie, ktoré jej zveril. Svojim predstaveným napísala: „Ježiš si praje, aby sme v komunite konali veľa skutkov lásky, a to aj tých najmenších. Keď ich budeme konať s úprimným úmyslom a z lásky k Bohu, premenia sa na krásne kvety, ktoré potešia jeho Božské Srdce.“

Začala sa šíriť nová úcta k Božskému Srdcu. Turínsky biskup, kardinál Gamba, schválil rozširovanie obrázkov a odpustky pri modlitbe ruženca, čo malo uľahčiť cestu k dosiahnutiu cirkevného schválenia. Avšak v marci 1928 Posvätné ofícium nariadilo predstaveným sestry Gabriely, aby zabránili v šírení tejto modlitby. Sestra Gabriela odpovedá totálnou poslušnosťou. V tichu a v modlitbe sa však začína jej duchovné mučeníctvo, ktoré bude trvať až do konca jej života. Zjaveniami si je istá, no zakusuje aj určitú neistotu. „Diabol by chcel, aby som neverila v Ježiša, najmä v bohostánku, a ani v jeho zjavenia. Nahovára mi, že mám zabudnúť na všetko, čo som a čo vidím skrze Ježišovu dobrotu. Či môžem pochybovať o tom, že existujem? To predsa nie je možné! Cítim, že Ježiš je môj život. Neželám si nič iné, iba plniť jeho svätú vôľu pre spásu duší, zvlášť tých, ktoré mi zveril: neverných kňazov a slobodomurárov. “

Jedného dňa rozpráva sestra Gabriela svojmu duchovnému vodcovi:

„Počas rozjímania som sa zhovárala s Ježišom a pociťovala som priam rajské šťastie, keď zrazu prišla za mnou spolusestra a poprosila ma, aby som poslúžila trom sestrám, ktoré prišli z Turína. Rýchlo som povedala Ježišovi: „Musím ísť, drahý Ježiš.“ Aká však bola moja radosť, keď som pri návrate do kaplnky znovu uvidela Ježiša. Bol nesmierne krásny a nežne mi povedal: „Pretože ty si odišla z poslušnosti, ja som ťa čakal z lásky.“

 

Pôvod modlitby k božej prozreteľnosti

17. septembra 1939 sa Pán Ježiš zjavil sestre Gabriele počas rozjímania. Neskôr napísala kanonikovi Lanfranchimu: „Jedného dňa mi Ježiš v kaplnke povedal: „Moje Božské Srdce je také plné lásky, že vyzerá ako rozvodnený potok. Rozšír do celého sveta túto modlitbu:

Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca,
predchádzaj nás svojou pomocou.

Ježiš držal v ruke lístok s touto vzácnou modlitbou. Povedal mi, aby som si ju zapísala a dala požehnať. Mám pritom zdôrazniť slovo Božia, aby tak všetci pochopili, že pochádza z jeho Srdca a že prozreteľnosť je charakteristickým znakom jeho božstva, a teda nevyčerpateľným prameňom. Ježiš ešte dodal, že sa túto modlitbu máme modliť s dôverou. On bude naším útočiskom v akejkoľvek potrebe – morálnej, duchovnej i materiálnej – , pretože, ako povedal, jeho Srdce je pokladom, v ktorom sú ukryté všetky dobrodenia a čnosti.

Keď sestra Gabriela vyjadrila pred Ježišom svoje obavy ohľadom šírenia tejto modlitby, odpovedal jej: „Ukážem ti tri nevyčerpateľné pramene Božej prozreteľnosti: Prvý vidieť na svadbe v Káne. Na príhovor svojej matky som premenil vodu na víno a zároveň som novomanželov obdaril aj inými milosťami. Tento prameň Božej prozreteľnosti sa prejavil v materiálnej potrebe. Druhým prameňom je Večeradlo, kde Božia prozreteľnosť poskytla morálnu útechu. Vtedy som sa celkom daroval ľuďom pod spôsobom chleba a vína, aby som bol nielen pokrmom pre dušu, ale aby som tiež priniesol útechu srdciam v ich potrebách. A tretí prameň sa prejavil na Kalvárii. Tento prameň je celkom duchovný V mojom umučení a smrti nachádzajú spásu všetky duše, pretože moja nekonečná prozreteľnosť dokáže aj v ich najväčšej biede nájsť dôvod na ospravedlnenie.“

            Kto túto strelnú modlitbu vyslovuje s dôverou, získava milosti, uzdravenie, obrátenie a pokoj. Účinnosť tejto jednoduchej modlitby opakovanej 33 krát na spôsob ruženca, ju ešte aj dnes robí veľmi obľúbenou a poslanie sestry Gabriely zostane navždy zviazané s Božou prozreteľnosťou Ježišovho Srdca, ktorú ľudia tak veľmi potrebujú vo svojich materiálnych, morálnych aj duchovných potrebách.

20. septembra sestra Gabriela napísala Monsignorovi Porettimu: „Ježiš mi povedal, aby som duchovne vstúpila do bohostánku. Tam žije takým istým životom, aký viedol na zemi: počúva, poučuje, utešuje… Ja mu hovorím o všetkých svojich záležitostiach a prianiach. On mi zas hovorí o svojom utrpení, ktoré sa snažím zmierniť ako sa len dá. Zakaždým keď môžem urobiť niečo dobré alebo preukázať službu svojim spolusestrám, pociťujem veľký pokoj, pretože viem, že tým poteším Ježiša.“

Nedá sa s istotou určiť chronologický sled okolností pôvodu strelnej modlitby Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou. Sama sestra Gabriela si nebola istá presným dátumom, ako to vidieť z rôznych opisov, ktoré zanechala. Avšak na základe dostupných dokumentov vieme, že zjavenie Božej prozreteľnosti Ježišovho Srdca sa udialo dvakrát. Najskôr Ježiš navrhol sestre Gabriele strelnú modlitbu a povzbudil ju, aby ju šírila. To bolo koncom roku 1936.

S istotou vieme, že počas roku 1937 sestra Gabriela šírila ručne písané lístočky s touto novou invokáciou. V roku 1938 už bola strelná modlitba dobre známa. Druhýkrát, presnejšie 17. septembra 1939 sa Ježiš zjavil s lístkom v rukách, na ktorom bola napísaná strelná modlitba, a znovu povzbudzoval k jej šíreniu, k čomu prisľúbil aj mnohé milosti pre ctiteľov Božej prozreteľnosti.

 

Na sklonku života

V roku 1947 sestra Gabriela ťažko ochorela. Kŕčové žily jej zdeformovali nohy, takže mala ťažkosti s chôdzou. Z kuchyne ju teda preložili do práčovne. 23. decembra cestou do kaplnky pocítila prudkú bolesť a nemohla sa udržať na nohách. Uložili ju do ošetrovne a čoskoro jej zistili nádor na pečeni.

Na Vianoce 1948 jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Počas deviatich dní nesmierne trpela. Bola však naplnená pokojom vo vnútornom spojení s Bohom. Obklopená láskyplnou pozornosťou a modlitbami nielen sestier, ale aj kňazov a biskupov, ktorí ju poznali, opustila tento svet 1. januára 1949 vo veku 68 rokov. Dva dni bolo jej telo vystavené k poslednej rozlúčke a úcte. Skôr ako ju uložili do hrobu, sestry jej zaspievali vtedy už dobre známu strelnú modlitbu Božia prozreteľnosť Ježišovho Srdca, predchádzaj nás svojou pomocou.

Na desiate výročie smrti boli jej telesné ostatky za účasti približne 170 sestier, 12 kňazov a predstavených prenesené do kaplnky Domu Nepoškvrnenej v Lucerne, kde sa uchovávajú doposiaľ.

3. februára 2002 biskup Debernardi otvoril proces blahorečenia sestry Gabriely Borgarino. Na diecéznej úrovni bol ukončený v roku 2004. V decembri 2012 bol Kongregácii pre kauzy svätých odovzdaný spis o zázraku, ktorý sa pripisuje orodovaniu Božej služobnice sestry Gabriely.

S dôverou očakávame oficiálne uznanie hrdinského stupňa čností tejto pokornej dcéry kresťanskej lásky, sestry Gabriely Terézie Borgarino, dôvernej mystičky láskyplného Božského Srdca.

 

Zo zápiskov sestry Gabriely

„Ježiš mi povedal, že táto vzácna invokácia vyslovená s láskou a vrúcnou dôverou, má rovnaký účinok, ako zúrodňujúci dážď, ktorý dáva zemi schopnosť prinášať dobré ovocie.“

„Dobre viem, že pre neho nemôžem robiť veľké veci, preto mi Ježiš povedal, že ak ho budem milovať, budem pre neho zbierať kvety všade, aj spod snehu.“

Od milujúceho Ježišovho Srdca sa môžeme učiť, že máme byť dobrí a trpezliví so všetkými a v každom človeku vidieť jedine Ježiša a Máriu. Čerpajte z tohto Srdca a budete šťastní.“

Či jej pridelili prácu v kuchyni, v záhrade alebo v kuríne, sestra Gabriela sa nikdy nesťažovala. Raz napísala: „Áno, môžem kedykoľvek zmeniť svoje zamestnanie, ale nikdy nie svojho Majstra.“

 „Keď sa moja Matka zjavila celému svetu, vyzdvihla najväčšie privilégium, ktorého sa jej dostalo – Nepoškvrnené počatie. Aj ja som si vybral najvhodnejší atribút svojich vlastností a vlastností môjho Otca a Stvoriteľa: Božiu prozreteľnosť, ktorá sa stará o všetkých.“

Slová Pána Ježiša sestre Gabriele 27. novembra, výročný deň zjavenia Panny Márie svätej Kataríne Labouré v Paríži.