H Y M N U S
Hrdinské sestry, hodné ste
už večnej slávy v nebesiach,
po mučeníctve túžiace –
zo smrti prekonáte strach.
Čína, misijné územie,
stala sa vašim domovom,
chorým, sirotám slúžite,
kráčajúc cestou krížovou.
Ona vždy vedie do neba,
keď Pán nás drží za ruku,
zodvihne z pádu, keď treba –
v ňom máme istú záruku.
S ním v svojom v srdci idete
v ústrety smrti, ktorá vám
po žitia veľkej obete
otvorí nebo dokorán.
Buď sláva Bohu večnému
za silu, ktorú udelil
stvoreniu svojmu slabému
a v nebi ho už odmenil. Amen.
Uprostred kresťanského mesta v Tien-tsine bola postavená kaplnka na mieste, kde 21. júna 1870 bolo zavraždených desať dcér kresťanskej lásky, ktoré tam ošetrovali chorých, vyučovali deti a rozširovali pravú vieru. Pri stavbe kaplnky zostali nedotknuté náhrobné kamene, ktoré označovali miesto odpočinku jednotlivých mučeníc. V Ríme sa začal proces blahorečenia týchto desiatich mučeníc. Nie je náhoda, že týchto desať sestier spolu účinkovalo. Náhody v živote sú len zdanlivé. Medzi nimi bolo šesť Francúzok, dve Belgičanky, jedna Talianka a Írka. Mená šiestich Francúzok boli: sr. Legras, najstaršia, sr. Clavelin, ktorá mala na starosti lekáreň, sr. Pavillon, sr. Tillet, najmladšia, ktorá v duchu sebaumŕtvovania premohla svoj odpor voči Číňanom, zaprela svoju túžbu po návrate do Francúzska a po dlhom čase získala späť pokoj svojej duše. Potom s. Lenu, ktorej tiež bolo potrebné prebojovať podobný odpor, a nakoniec sr. Violet, ktorá pre službu chudobným opustila pohodlný život v kruhu svojej rodiny. Sestra služobnica z Tours-u, kde bola táto sestra ešte ako kandidátka prijatá, rozpráva o nej: ,,Prišla k nám s jemnými rukami, so spôsobmi vzdelaných ľudí, od nás však odchádzala s tvrdými rukami, ktoré prácou v záhrade či v kuchyni stali sa drsnými a s poníženosťou pravej dcéry kresťanskej lásky.“ Úbohé ruky kedysi jemnej slečny, teraz také drsné a napuchnuté, budú raz katmi znetvorené, odseknuté! Sr. Marqet, služobnica, pochádzala z Belgicka. Skromná, často až bojazlivá, najradšej si priala byť ukrytá, aby nemusela byť prvou. Keď však nastalo nebezpečenstvo, zastala si svoje miesto a bola prvá sťatá. Hneď ako prišla do Číny, spriatelila sa s myšlienkou na smrť. Sr. Adam, vzor zbožnosti, vernosti, v zachovávaní svätých pravidiel, pochádzala tiež z Belgicka. Sr. D´Sullivan bola ešte len krátky čas v Tien-tsine. Bola už vlastne na spiatočnej ceste z Európy, keď ju prosili jej spolusestry v Tien-tsine, aby u nich zostala. Pre službu v nemocnici a v lekárni pre chudobných potrebovali sestru, ktorá dokonale ovláda anglický jazyk. Sr. D´Sullivan sa už veľmi tešila svojmu skorému návratu do Európy, preto sa bránila proti takémuto obratu veci veľmi rozhodne. Zaviedli ju do nového Kostola Našej milej víťaznej Panej, kde sa dlhší čas modlila a keď vyšla z kostola, bola rozhodnutá, že zostane. Zdalo sa jej, akoby počula presvätú Pannu povedať: „Zostaň cez celý svoj život s týmto úbohým ľudom.“
Na konci tohto zoznamu uvádzame úmyselne meno sestry Andreoni, ktorá sa narodila v malej dedinke pri Florencii v Taliansku. Pre jej živú povahu bola stredobodom tohto malého zástupu. Keď vo veku 13 rokov smrteľne ochorela, potešovala svoju zarmútenú matku, že nezomrie, kým si nevyslúži dve koruny. Akési nebeské videnie ju vraj o tom poučilo. Spomínané dve koruny boli panenstvo a mučeníctvo. Keď vyrástla v príťažlivú mladú dámu, mnohí sa uchádzali o jej ruku, ona ale všetky ponuky odmietala. Keď sa jej pýtali na príčinu jej konania, odpovedala: „ Nie je dosť pekný.“ V skutočnosti však jej srdce dychtilo po inej kráse. Akonáhle bola prijatá do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, prosila, aby smela ísť do Číny. Túžila po mučeníctve natoľko, že z veľkej túžby upadla niekedy do mdlôb. Bola presvedčená o tom, že zomrie ako mučenica. Jej predpoveď, že bude rozsekaná, sa vyplnila. Poznala už aj menoslov spolusestier, ktoré mali zomrieť s ňou. Vtedajšia služobnica sr. Dutrouilh, ktorej svoje zjavenie rozpovedala, sa tešila, že aj ona bude patriť podľa toho medzi mučenice. Ale sr. Andreoni odpovedala: „Nás bolo desať, ale vy ste medzi nami neboli.“ „Ale áno, áno,“ oponovala jej sestra služobnica pred ostatnými sestrami, ktoré sa tomu smiali. Na čo sestra Andreoni povedala: „Ja som vás tam nevidela.“ A skutočne sr. Dutrouilh bola r. 1869 zbavená svojho úradu a až po mučeníckej smrti desiatich sestier sa vrátila zriadiť opustenú misiu.
Myšlienka na mučeníctvo neopúšťala náš malý zástup. Keď sa pri žehlení kornetov niektorý viac leskol, povedala sestra: „Tento by sa hodil k veľkému dňu.“ A tak odložila najkrajšie kornety pre deň mučeníctva. V máji roku 1870 sa rozšírila zlá povesť o sestrách. Vytýkali im, že si za peniaze kúpili deti, ktorým vyrezali srdce, vyklali oči, aby z toho pripravili lieky a kúzelnícke prostriedky. Niektoré sestry obsypal ľud na ulici nadávkami.
21. júna zaznel gong a ľud sa zhromažďoval okolo konzulátu a misijnej stanice. Konzul plný hnevu, pochopiac nebezpečenstvo, obliekol si rýchlo uniformu a v sprievode svojho tajomníka išiel úradne do súdneho miestodržiteľovho domu. Tento sa pokúsil konzula u seba podržať a povedal mu: ,,Tu nebudete vystavený žiadnemu nebezpečenstvu. Ale keď odídete…“ Konzul prejavoval pred tým málo prezieravosti, ale teraz pred svojou smrťou zachoval sa hrdinsky: „Moje miesto nie je tu,“ povedal, „moje miesto je na konzuláte.“ So svojím tajomníkom si razili cestu cez zástup ľudu. Obidvoch zranili, ale znovu povstali a zasypaný údermi sa vrátili na konzulát, kde čoskoro podľahli zraneniam a zomreli. Na to boli zavraždení dvaja misionári, pohania podpálili kostol, dom misionárov a konzulát a zaútočili na dom sestier.
Sestry zbadali v diaľke kostol v plameňoch a pochopili, že nemôžu mať žiadnu nádej na záchranu. Začal sa pre nich smrteľný zápas. Bolo potrebné deti, zamestnancov uspokojiť a posmeliť, ale aj pripraviť sa na smrť. Sestra služobnica zhromaždila všetkých do kaplnky. Už k nim dorážal rev davu. Sestra Marquet otvorila tabernákulum a vybrala cibórium, ale ani vo chvíli najväčšej náhlosti neodložila svoju veľkú poníženosť, podala cibórium sestre Andreoni, ktorú považovala za hodnejšiu na podávanie sv. prijímania. Všetky boli účastné sv. prijímania, všetky boli pripravené na zápas, mali pri sebe Boha, a neboli to už slabé ženy, ktoré išli v ústrety smrti. Besniaci dav prerazil vonkajšiu bránu a vrhol sa do domu. Sestry sa pokúsili zachrániť deti v nádeji, že pohania sa uspokoja s desiatimi obeťami. Sestry opustili kaplnku bočnými dverami. Tentoraz išla s. Marquet vpredu. Seba a svoje spolusestry ponúkla za obeť tyranom, len prosila o zhovievavosť pre deti. Ju prvú zrazili na zem. Potom boli všetky sestry zaradom zavraždené v blízkosti kaplnky. Dve sestry, ktoré dostali rozkaz ostať pri deťoch, boli usmrtené spolu s dvadsiatimi deťmi zadusením. Ako posledná zomrela sestra Lena. Spolu s desiatimi sestrami spomíname aj meno čínskej panny, ktorá chcela zachrániť sväté nádoby, odvážila sa odniesť ich pred pohanmi, ale bola ostrým šable zasiahnutá a zavraždená. Vonku boli usmrtení ešte pán a pani Chalmaison, ktorí sa ponáhľali sestrám na pomoc. Toto hrozné vraždenie sa ukončilo pred treťou hodinou.
Malá kaplnka zo svojich zrúcanín znovu povstala. Teraz zasa pokračujú sestry v diele, ktoré bolo na krátky čas zničené. Účinkujú znovu v nemocnici a v lekárni chudobných. Medzi Číňanmi, ktorých ošetrujú, nachádzajú sa zaiste potomkovia vrahov alebo aj jednotlivci spomedzi vrahov, ktorí zoslabnutí starobou a chorobou boli odkázaní na opateru sestier.