Svätá Jana Antida Thouret – 23.5.

H Y M N U S

 

 

   Už v detstve poznávaš cenu

   vznešenej čnosti čistoty, 

   chceš iba Bohu samému

   patriť, jemu sa zasvätiť. 

 

   V noci opúšťaš rodný dom,

   peši odchádzaš do mesta,

   Paríž je novým domovom

   na tvojich životných cestách. 

 

   Stávaš sa dcérou kresťanskej

   lásky, slúžiacej úbohým, 

   v revolúcii francúzskej

   ostávaš verná Kristovi. 

 

   Násilie, ktoré zakúšaš

   núti ťa opustiť i vlasť,

   vnímaš však Božie riadenie –

   do Francúzska sa navraciaš.

  

   Pod vplyvom Ducha Svätého

   kongregáciu zakladáš

   a pod ochranu svätého

   Vincenta de Paul ju dávaš.

 

   Buď sláva Otcu večnému,

   Synovi jeho milému

   i Duchu, ktorý teší nás

   a dáva silu v každý čas. Amen.

Táto svätica pochádzala z roľníckej rodiny. Narodila sa 27. nov. 1765 v mestečku Sancey-le-Long (čít. sanse l´lõ) vo východnom Francúzsku. Už v detskom veku prejavila veľkú morálnu silu. Najprv opatrovala ťažko chorú matku a po jej predčasnej smrti viedla domácnosť s počtom desiatich osôb.
Cítila v sebe povolanie k rehoľnému životu. Pod jeho vplyvom už ako 16-ročná urobila pred sochou Panny Márie sľub panenstva. Ale pred dosiahnutím cieľa musela prekonať vážne prekážky. Napokon r. 1787 vo veku 22 rokov mohla vstúpiť do rehole Dcér kresťanskej lásky, ktorú založil sv. Vincent de Paul spolu so sv. Lujzou de Marillac. V tejto reholi ostala až do jej násilného zrušenia vo Francúzsku počas revolúcie začiatkom októbra 1793.
Viaceré sestry doplatili na vernosť Cirkvi životom. Jana Antida pociťovala osobitnú ochranu Božej prozreteľnosti. V občianskom obleku robila cenné služby vo veľmi nebezpečných okolnostiach. Navštevovala kňazov a horlivých veriacich, ktorí boli uväznení v meste Besançone, starala sa o chorých, mnohých odsúdených sprevádzala až na popravisko.
V jednej obci zastupovala – nakoľko sa dalo – farára, ktorý musel ujsť do vyhnanstva. Otvorila bezplatnú školu, kde vyučovala deti v katolíckom duchu, ošetrovala postihnutých nákazlivými chorobami, s odvahou a rozumnosťou udržovala živú vieru medzi svojimi rodákmi. Miestny revolučný výbor si ju viackrát predvolal, vyšetroval ju, karhal a vyhrážal sa.
V r. 1795 sa utiahla do strediska „kresťanskej obnovy“, ktoré založil pri švajčiarskych hraniciach páter Anton Silvester Receveuz. S ním potom podnikla dobrodružnú cestu po Švajčiarsku, Rakúsku a Nemecku. Na spiatočnej ceste vo švajčiarskom pútnickom mieste Einsiedelne istý svätý pustovník ju utvrdil v jej dobročinnom povolaní. V Landerone (vo Švajčiarsku) sa stretla s besançonským generálnym vikárom de Chaffoy. Ten ako jej cirkevný predstavený (patrila do besançonského biskupstva) jej nariadil, aby sa vrátila do Francúzska a aby tam založila rehoľnú spoločnosť na kresťanskú výchovu opustenej mládeže a na opatrovanie chorých.
Jana Antida ešte pred koncom revolúcie založila 11. apríla 1799 v Besançone Kongregáciu milosrdných sestier pod ochranou sv. Vincenta de Paul. Cieľom tejto rehole bolo naprávať ohromné škody, ktoré zapríčinila Francúzska revolúcia: mala zabezpečiť náboženskú i občiansku výchovu mládeže, mala sa starať o chudobných a chorých. Napriek nemalým ťažkostiam sa kongregácia úspešne rozvíjala v departemente Doubs a priľahlých krajoch. Priamo v Besançone jej predstavenstvo mesta zverilo hlavné útulky a nemocnice.
Na pozvanie neapolského kráľa (Napoleonovho švagra) Joachima Murata Jana Antida prišla so skupinou sestier v r. 1810 do Neapola a usadila sa v kláštore „Regina Caeli“ (Kráľovná nebies). Jej kongregácia sa dobre ujala a v krátkom čase sa rozšírila do viacerých talianskych krajov. Stanovy rehoľnej spoločnosti, ktoré starostlivo zostavila a ktoré schválil besançonský arcibiskup, schválil napokon aj pápež Pius VII. V Ríme urobili iba malé úpravy niektorých druhoradých bodov.
To sa však veľmi dotklo besançonského arcibiskupa, ktorý podobne ako iní predstavitelia francúzskeho kléru nerád videl zasahovanie Ríma do francúzskych vecí. Tento postoj voči ústrediu katolíckej cirkvi trval už viac storočí a v dejinách je známy pod menom „galikanizmus“.
V tejto situácii písala zakladateľka svojim sestrám vo Francúzsku: „Ja som dcéra Cirkvi, buďte aj vy so mnou!“ Ale jej výzvy boli daromné. V r. 1823 sa osobne vybrala do Besançonu. Arcibiskup de Pressigny sa s ňou ani nechcel stretnúť a sestrám jej materského domu ju zakázal prijať. Darmo búchala na známu bránu, nik jej neotvoril. Roztržka v reholi bola dovŕšená. Avšak ani tento tvrdý úder nezlomil lásku Jany Antidy. Dlhým bozkom sa rozlúčila s bránou, ktorou sa vchádzalo do ňou založeného materského domu a ktorú pred ňou zatvorila ľudská malichernosť a zloba.
S krvácajúcim srdcom, ale celkom odovzdaná do Božej vôle sa Jana Antida vrátila do Neapola, kde zomrela v povesti svätosti 24. augusta 1826. Svojim rehoľným dcéram zanechala ako dedičstvo hrdinskú vernosť Apoštolskej stolici a Kristovmu zástupcovi, ktorý ju zaslúžene nazval „Petrovou dcérou“ (Filia Petri).
Janu Antidu Thouretovú vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius XI. v máji 1926 a ten istý pápež ju vyhlásil za svätú v januári 1934. Jej ostatky sú uložené v kostole Regina Caeli v Neapole. Časť je v kostole ústredného domu v Ríme.
Svätú Janu Antidu si napokon uctili aj jej rodáci. V rodnom mestečku Sancey-le-Long vybudovali na jej počesť veľkú baziliku. A po 150-tich rokoch sa spojila odtrhnutá francúzska vetva s ostatnou rehoľou, ktorá má ústredie v Ríme.