skip to Main Content

Dcéry kresťanskej lásky, mučenice viery v Španielsku

Sestry z Leganés, Madrid

Dnes patrí Leganés do diecézy Getafe, ale v dobe umučenia sestier roku 1936 patrilo do madridskej arcidiecézy.
Dcéry kresťanskej lásky boli prítomné v tejto lokalite od roku 1852. Štyridsaťšesť sestier slúžilo núdznym ľuďom v psychiatrickej nemocnici sv. Alžbety a v škole Nepoškvrnenej. Päť z nich podstúpilo mučenícku smrť. Týchto päť dcér kresťanskej lásky vyhnaných z Leganés sa ukrylo v penzióne rodnej sestry sestry Štefánie. Tam ich dve bývalé žiačky prezradili ľudovej milícii. Každé ráno pred svitaním sa zúčastňovali na Eucharistii. Slávil ju kňaz Misijnej Spoločnosti, ktorý sa tam tiež skrýval. V tajnosti uchovávali Sviatosť Oltárnu, aby mohli adorovať a odprosovať. V Eucharistii nachádzali posilu a útechu. Počas domovej prehliadky sa trikrát priznali, že sú dcérami kresťanskej lásky, preto ich v noci 12. augusta 1936 pri Železnej bráne v Madride zastrelili. Urobili tak v prítomnosti sestry Štefánie a ďalšieho príbuzného. Sestra Adoración a jej spolusestry radšej zanechali službu učiteliek a zdravotných sestier, než by mali zaprieť vieru v Ježiša Krista a opustiť svoje povolanie. Na nich sa naplnili evanjeliové slová: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20).

Sestry z Jaén (Chaén)                        

 V protituberkulóznej nemocnici nazývanej El Neveral v Jaén (Chaén) pôsobila komunita piatich sestier, ktoré začali svoju službu v roku 1935. V júli 1936 boli z nemocnice vyhnané, obvinené z krádeže a zatknuté v Jaén. Keďže im nevedeli dokázať vinu, prepustili ich na slobodu. Na tri dni im dovolili vrátiť sa k spolusestrám v Jaén. Tam mali príležitosť tajne sláviť Eucharistiu a nabrať silu pri spomienke na Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Kvôli ťažkostiam v Jaéne museli odcestovať do Madridu vlakom, ktorý bol plný politických väzňov. Aj keď mali strach, nechceli sa zrieknuť svojej viery a napriek urážkam a hrozbám nastúpili do vlaku. Boli oblečené ako zdravotné sestry Červeného kríža, no pod uniformou skrývali svoj ruženec dcér kresťanskej lásky. Počas cestovania s nimi veľmi zle zaobchádzali. Keď vystúpili z vlaku, ťahali ich po zemi, urážali a nakoniec zastrelili kvôli tomu, že boli rehoľnice. Stalo sa tak 12. augusta 1936 v štvrti Pozo del Tío Raimundo neďaleko železničnej trate. Uprostred noci viacerými výstrelmi zo samopalu vyhasli ich životy, ale svetlo ich viery a lásky bolo silnejšie ako smrť.

Sestry v Albacete      

Komunita desiatich sestier počas viac ako 70 rokov prijímala, vychovávala a vzdelávala obyvateľov Domu Božieho milosrdenstva v Albacete. Na základe zákona však tento útulok museli opustiť. Na hrozbu smrti ich upozornil jeden zamestnanec, ktorý im zároveň pomohol tajne odísť v noci 26. júla 1936. Vydali sa na cestu do Madridu  a  útočište našli v pivnici domu synovca sestry Dolores. Silu mohli načerpať pri svätej omši, ktorú tam v skrytosti slúžil kňaz Misijnej Spoločnosti. Začiatkom septembra sa rozhodli hľadať iné útočište, pretože rodina, u ktorej bývali, im už nemohla pomôcť. Pri vystupovaní z električky ich spoznali podľa oblečenia. Pod paľbou urážok a štuchancov sa im podarilo dôjsť do domu strýka sestry Concepción. Ten sa k nim však nepriznal a nechcel ich prijať. Odviedli ich pred ľudový súd vo Vallecas (Vajekas), kde ich zatkli. Prenasledovatelia ich niekoľko hodín trápili oplzlosťami, potom dve najmladšie, sestru Dolores a sestru Andreu, odviedli do väzenia, ktoré zriadili v Škole Božieho Pastiera. Tu podstúpili hrozné muky znásilnenia. Potom ich odviedli do „Los Toriles“, kde sa na nich zabávali ako na býkoch v aréne, hádzali do nich kamene a posmievali sa im. Nakoniec ich na kopci Entrevías postrieľali. Sestra Concepción bola po krutom mučení zastrelená blízko železničnej trate. Všetky tri prijali smrť, aby zostali verné Ježišovi Kristovi. Keď zomierali, v sile Ducha Svätého odpustili a volali: „Nech žije Kristus Kráľ!“

Sestry z nemocnice sv. Kristíny v Madride

Od roku 1924 komunita pätnástich sestier poskytovala viacero služieb v nemocnici sv. Kristíny v Madride. Starala sa o matky pred pôrodom, o ich novorodencov a viedla školu pre pôrodné asistentky. V júli 1936 sestry dostali príkaz opustiť nemocnicu. Všetky sa utiahli do provinciálneho domu, ktorý sa nachádzal v Madride na ulici Martínez Campos. Dom sa zmenil na nemocnicu Červeného kríža, do ktorej prijímali aj mnoho utečencov. Pre nedostatok priestorov a kvôli vládnym kontrolám musela vizitátorka sestra Mária Emília Heredia začiatkom septembra 1936 poslať niektoré sestry do iných penziónov. Sestra Modesta a sestra Mária Pilar sa dali k dispozícii a s veľkou odvahou odišli ako prvé. Keďže vedeli, že v provinciálnom dome sa denne slávi Eucharistia, pokúsili sa tam dostať na sviatok Všetkých svätých. Keď vyšli z penziónu, natrafili na ľudovú milíciu, ktorá v nich hneď spoznala dcéry kresťanskej lásky. To bol dôvod na ich zatknutie a usmrtenie. Svojou krvou spečatili túžbu prijať Krista v Eucharistii a slávili ju prežívaním utrpenia spolu s Ním. Zastrelili ich na šiestom kilometri cesty do Toleda. Bola noc 31. októbra 1936. Ich telá sa nenašli, pretože ich pochovali v spoločnom hrobe. 

Sestry z dvoch nemocníc v Madride

Sestra Jozefa Gironés (Chirones) a sestra Lorenza Díaz Bolaňos boli zatknuté v nemocniciach San Carlos a Inválidos del Trabajo (Trabacho) v Madride. Sestra Jozefa patrila do komunity v nemocnici San Carlos a slúžila na pôrodníckom oddelení. 19. júla 1936 zložila sľuby po prvýkrát a z vnuknutia Ducha Svätého prosila Boha o milosť mučeníctva. Dostala ju o štyri mesiace neskôr. Prijala ju s odvahou a vyrovnane. Sestra Lorenza patrila do šesťnásťčlennej komunity v nemocnici pre invalidov po pracovných úrazoch. Jej špecializáciou bola traumatológia, kde slúžila ako hlavná zdravotná sestra na operačnej sále. Po rozpustení komunít museli obidve sestry hľadať útočište v rôznych penziónoch hlavného mesta. Dozorcovia nemocníc, v ktorých sestra Jozefa a sestra Dolores pracovali, ich neustále obťažovali. Obe sestry im odvážne odolávali a chránili si svätú čistotu. Tí ich prenasledovali až kým neboli uväznené a umučené. Po zatknutí 17. novembra 1936 ich mučili najprv psychicky a potom aj fyzicky. Zastrelili ich 22. novembra 1936 v madridskom parku Vistillas (Vistiľas) oproti katedrále Panny Márie z Almudeny, ktorá ešte nebola dostavaná. Ich telá identifikoval lekár nemocnice pre invalidov, ktorý nariadil, aby ich pochovali. V súčasnosti sú uložené v kaplnke mučeníkov v provinciálnom dome sv. Vincenta v Madride.

Sestra zo školského útulku v Albuquerque v Madride                             

Sestra Gaudencia Benavides nezomrela zastrelením ako jej spolusestry, ale na následky zlého zaobchádzania, ktorého sa jej vo väzení dostalo kvôli jej vyznávaniu viery. Podľa slov Sv. Otca Benedikta XVI. to Cirkev pokladá za skutočné mučeníctvo. Do Španielska prišla z Portorika, kde bola dvadsaťtri rokov misionárkou. Vrátila sa pre zdravotné problémy so srdcom a potrebovala sa liečiť. V roku 1934 ju poslalli slúžiť sirotám v útulku v Albuquerque (Albukerke). Tam sa liečila a zároveň pomáhala pri vydávaní jedla asi stovke chudobných, ktorí denne prichádzali k sestrám na stravu. 20. júla vyhnali všetkých dvanásť sestier komunity. Sestra Gaudencia sa spolu so sestrou služobnicou a ďalšími dvomi sestrami ukryla v jednom penzióne. V nasledujúci mesiac sestra služobnica zomrela a zdravotný stav sestry Gaudencie sa zhoršil. S obdivuhodnou trpezlivosťou a pokojom znášala kruté bolesti a vydávala svedectvo viery a nádeje. 21.septembra 1936 ich našli a zatkli pre ich náboženské presvedčenie. Pre nedostatok liekov sa od chvíle uväznenia prejavili u sestry Gaudencie vážnejšie cievne problémy. Jej telo bolo pokryté krvavými ranami, ktoré jej spôsobovali veľkú bolesť. Počas piatich mesiacov väzenia prešla tromi väznicami s neľudským a bezcitným zachádzaním. Odpustila svojim prenasledovateľom a posilnená svätými sviatosťami Cirkvi zomrela vo francúzskej  nemocnici sv. Ľudovíta. Bolo to 11. februára 1937. Je uctievaná ako mučenica viery a svetielko trpezlivosti.

Sestry z útulku sv. Eugénia vo Valencii

Poslaním komunity sestier v útulku sv. Eugénia vo Valencii bolo prijímať a vychovávať deti bez domova. Keď  v roku 1936 vypuklo prenasledovanie, prv ako ich vyhnali, ponúkli im možnosť zostať v inštitúcii, avšak pod podmienkou, že sa zrieknu viery a povolania dcéry kresťanskej lásky. Všetky jednohlasne zvolali: „Nie, aj keď nás zabijete.“ Sestry boli vyhnané a komunita rozpustená. Tri z dvanástich sestier komunity dostali dar mučeníctva. 27.júla sestra Rozária, sestra Michaela a sestra Mária-Lujza odišli do dedinky Puzol, kde sa ubytovali v rodnom dome sestry Concepción, ktorá tiež patrila do ich komunity. Čoskoro ich tam objavili členovia komunistického výboru obce, ktorí ich stále sledovali a vyhrážali sa im. V dome sa ukrýval aj jeden kňaz. 28.augusta roku 1936 boli sestry i kňaz predvedení pred výbor. Sestra Rosária sa pokúšala obhájiť spolusestry i seba samú. 18. augusta o desiatej hodine v noci zastalo auto s ozbrojenými mužmi pred bránou domu, aby odviezli všetky tri sestry. Po skončení občianskej vojny ich dlho hľadali, až napokon zistili, že boli mučené psychicky i fyzicky a všetky tri odstrelené v pomarančovníkovej záhrade v obci Benavites. V zápase o vieru a pri obrane panenstva im dodávala silu Eucharistia. Plné Ducha Svätého si zachovali vieru a  s pevnou nádejou i snahou o vernosť evanjeliovej láske odpustili svojim prenasledovateľom.

Sestra z nemocnice a školy v Segorbe

Sestra Martina Vázquez (Váskes) spolu s komunitou sestier rozvinula v Segorbe veľké sociálne dielo. Založila jedáleň pre robotníkov bez práce, šatník pre chudobných, výučbu čítania a písania i šijaciu dielňu pre domáce slúžky a zamestnancov fabriky na výrobu hodvábu. Otvorila dispenzár a poradňu pre podvyživené deti i dojčiace matky, ubytovňu pre ľudí bez domova, ktorým pomáhala v ich potrebách a pri hľadaní práce. 25.júla 1936 sa kvôli nepokojom a násiliu na uliciach sestry rozhodli požiť hostie zo svätostánku, aby nedošlo k ich znesväteniu. 26. júla dostali príkaz opustiť inštitúciu. Zatvorili ich do jedného zchátralého domu. Sestra Martina povzbudzovala sestry slovami: „Musíme byť silné. Pán nám pomôže. Modlime sa a vyprosujme si od neho silu.“ 26. októbra 1936, v predvečer umučenia sestry Martiny, sestry písomne vyznali svoje hriechy istému kňazovi, ktorý sa ukrýval v dome naproti. Ten im cez okno dal rozhrešenie. O deviatej hodine večer prišli hľadať sestru Martinu. Keďže bola chorá, niektoré sestry sa ponúkli, že pôjdu namiesto nej, no zamietli im to. Keď jej oznámili, že je zatknutá a odsúdená na smrť, rozlúčila sa s každou sestrou, vzala si sväté šaty do tašky a nastúpila do nákladného auta, ktorým ju odvážali na smrť. Keď ju prišli zatknúť, vydala svedectvo o Ježišovi Kristovi a podobne ako on v Getsemanskej záhrade, aj ona bránila svoju komunitu slovami: „Ak hľadáte mňa, sestry nechajte na pokoji.“ Hneď ju vysadili do nákladného auta, aby ju dopravili na miesto umučenia. Počas cesty sa sestra Martina modlila a bozkávala kríž. Po chvíli povedala tým, ktorí ju prevážali: „Ak ma idete zabiť, nemusíte ma viezť ďaleko.“Rozkázali jej vystúpiť z auta a otočiť sa chrbtom. Ona im odpovedala: „Otočení chrbtom zomierajú iba zbabelci. Ja chcem byť otočená čelom, prijať smrť ako Ježiš Kristus a odpustiť ako on odpustil.“ Modlila sa a zvolala: „Ak som vás v niečom urazila, prosím o odpustenie a ak ma idete zabiť, odpúšťam vám…“ Potom dodala: „Verím tomu, čo povedal Ježiš Kristus: ´Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojím otcom.´ Keď chcete, môžete strieľať“. Po prvom výstrele zvolala: „Bože môj, zmiluj sa nado mnou.“

Sestra z hlavnej nemocnice vo Valencii

Hlavná nemocnica vo Valencii mala v roku 1936 povesť jednej z najlepších španielských nemocníc. Na základe zákonného nariadenia z nej 24. júla až 3. augusta vyhnali sto sestier. Keď začalo prenasledovanie, sestra Jozefa Martínez Pérez, v tom čase zdravotná sestra na oddelení pre nevyliečiteľne choré ženy, povzbudzovala sestry slovami: „Musíme byť odvážne… Pripravme sa, lebo istotne sa niektorej z nás dostane milosť mučeníckej smrti“. Po rozpustení komunity boli mnohé sestry uväznené v rôznych väzniciach. Niektoré odišli k svojim príbuzným. To bol prípad sestry Jozefy Martínez a ďalších dvoch sestier. Zadržali ich v obci Sueca vo Valencii, kde zistili, že sú dcérami kresťanskej lásky. Po vyčerpávajúcom výsluchu ich nechali na slobode. V auguste 1936 sa sestre Jozefe podarilo dostať do rodičovského domu, kde ju prijali s radosťou, ale aj so strachom. Keď sa dozvedela, že v ich obci je nemocnica Červeného kríža, požiadala revolučný výbor, aby jej tam dovolili pracovať, no ten to odmietol. 24. septembra zastrelili jej švagra, ktorý strávil dva týždne vo väzení, pretože bol členom Katolíckej akcie. Pomáhal núdznym a vo svojom dome poskytol prístrešie sestrám z obce. Sestra Jozefa chcela ísť do väzenia a zomrieť namiesto neho, ale znova bola odmietnutá. 14.októbra bola zadržaná aj sestra Jozefa spolu s rodnou sestrou Natáliou, pretože patrili do Cirkvi. Natália zanechala svoje tri malé deti. Štvrté bolo na ceste. Vo väzení sa sestra Jozefa veľa modlila a utešovala svoju rodnú sestru: „Dôveruj, Boh nás vypočuje“. Sestru Jozefu zastrelili 14. októbra 1936. Jej sestra Natália zostala nažive a bola presvedčená, že jej život i život synčeka zachránila sestra Jozefa. S veľkým dojatím prehlásila: „Moja sestra mi povedala, že pre ňu je mučeníctvo veľkým Božím darom a že svoj život obetuje s radosťou.“ S plnou dôverou v Boha Otca spojila svoju smrť so smrťou Ježiša Krista. Jej pozostatky sú uctievané ako relikvie panny a mučenice. Sestra Jozefa sa stala svedkom pre svoju pevnú vieru a obetovanie vlastného života z lásky.

Sestry z  domu Dobročinnosti vo Valencii

Charitatívna a apoštolská práca sestier domu Dobročinnosti bola známa a cenená pre jej široký sociálny rozmer. Po 63-ročnej obetavej službe v oblasti vzdelávania a výchovy, kultúrneho rozvoja, odborného vedenia a evanjelizácie, bolo 26. júla 1936 prepustených 46 sestier komunity. Mnohé z nich boli uväznené a niektoré sa ukryli v domoch známych rodín. Keď začalo prenasledovanie, Sestra Joaquina Rey (Choakina Rej) a sestra Viktória Arregui (Arregi) našli útočište vo Foyos (Fojos) (Valencia), v dome príbuzných jednej sestry z komunity. Komunistický výbor obce ich zatkol a odsúdil na smrť spolu s dvomi kňazmi, ktorí tajne slúžili sv. omšu v prítomnosti sestier a rodiny, u ktorej bývali. Obe sestry boli odvezené do Gilet (Chilet), kde ich zastrelili pri múroch cintorína.Keď nadišla chvíľa smrti, sestra Joaquina pocítila strach. Zrazu sa rozbehla k vojakovi, ktorý sa chystal vystreliť a vytrhla mu pušku. Jeden z kňazov na ňu zavolal: „…nestraťte milosť mučeníctva; nenechajte si ujsť príležitosť k víťaznému vstupu do neba… už máme pripravené koruny… “Sestra Joaquina hneď odovzdala zbraň a na kolenách prosila o odpustenie. Potom sa obrátila ku kňazovi, ktorý ju povzbudzoval a prosila o rozhrešenie. Len čo jej ho udelil, objala svoju spolusestru Viktóriu. Zviazali im ruky káblom a všetci spoločne zvolali: „Nech žije Kristus Kráľ!“ Vzápätí sa spustila paľba výstrelov, ktorá usmrtila obe sestry i kňazov a ďalších päť osôb Katolíckej akcie. Všetci odvážne vyznali svoju vieru. Odohralo sa to na úsvite 29. októbra 1936. Spomienka na nich neprestáva vyžarovať lúče lásky a odpustenia.

Sestry zo školy Carmen de Bétera (Valencia)

Dcéry kresťanskej lásky prišli do Bétera v roku 1888, aby sa venovali výchove detí v útulku, ktorého patrónkou bola Panna Mária – Hviezda morská. Komunita bola zžitá s dedinou. Deti zostávali v škole až kým nepristúpili k prvému sv. prijímaniu. Dievčatá pokračovali vo všeobecnom vzdelávaní  a chodili na kurz šitia dokiaľ si nenašli prácu. Dvere domu zostávali vždy otvorené, aby tu chudobní našli pomoc vo všetkých potrebách. 21.júla 1936 boli sestry z domu vyhnané. Najprv sa ukryli v dedine, potom ich donútili odísť. Uchýlili sa do jedného penziónu vo Valencii, kde ich neskôr našli a zatkli. Päť dní väzenia a psychického týrania ich doviedlo k mučeníctvu. Sestra Jozefa povzbudzovala sestry: „Ak máme zomrieť pre Boha, tak spoločne a v komunite… Drahé sestry, budeme trpieť pre Boha… Teraz sme v Getsemanskej záhrade, ale čoskoro nastane vzkriesenie.“ Z lásky ku Kristovi položili svoj život a preliali krv 9. decembra 1936. Všetky sestry komunity boli zastrelené v Picadero de Paterna (Valencia). Spolu s nimi podstúpila mučeníctvo aj dievčina Dolores Broseta, ktorá patrila k Máriiným deťom. Sestrám pomáhala pri hľadaní penziónu a každý deň im nosila jedlo, ktoré jej poskytli niektoré bývalé žiačky z Bétera.Tejto komunite sa podarilo prejsť skúškou lásky k povolaniu: „Sú medzi vami také, ktoré z milosti Božej natoľko milujú svoje povolanie, že sa skôr nechajú ukrižovať, roztrhať na tisíc kúskov, než by sa previnili proti Bohu. A pre milosrdenstvo Božie je ich mnoho. Ale toto sa nedostalo všetkým“ (Sv. Vincent de Paul, X, 457)

Mučeníctvo každodennej vernosti evanjeliu

„Mučeníctvo Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa tohto daru dostáva iba máloktorým, predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú“ (Lumen Gentiun, 42).

 „Kresťanský život si vyžaduje takpovediac „mučeníctvo“ každodennej vernosti evanjeliu, to znamená odvahu dovoliť, aby v nás rástol Kristus a jemu prispôsobovať naše myšlienky a činy. Toto sa však v našom živote môže uskutočniť len vtedy, ak budeme mať dôverný vzťah s Bohom“ (Benedikt XVI., 29. 08. 2012).

Back To Top
×Close search
Search