H Y M N U S
Syn francúzskeho národa,
syn matky hodnej obdivu,
odpovieš áno, keď ťa Pán
povolá z lásky slúžiť mu.
V mladistvom srdca zápale
stávaš sa kňazom naveky
a do Tunisu odchádzaš
tamojších ľudí posvätiť.
Sám svätý Vincent s láskou bdie
nad tvojim ďalším životom,
Pánova ruka sprevádza
a uchráni ťa pred smrťou.
Umieraš neskôr pre vieru –
záslužne, v kríža objatí,
za svoju lásku k otrokom
vchádzaš do neba bohatý.
Buď sláva Bohu večnému
za tohto kňaza – martýra,
ktorý zo smrti nemal strach –
v blaženosti už prebýva. Amen.
Kňaz Misijnej spoločnosti, apoštolský vikár a francúzsky konzul v Tunise a v Alžíri. Zomrel mučeníckou smrťou, bol vystrelený z kanóna 26. júla 1683.
Ján Le Vacher sa narodil 15. marca roku 1619 v mestečku Écouen v parížskej diecéze. V ten istý deň bol aj pokrstený a dostal meno Ján. Jeho otec Filip mal polia a obytné domy vo viacerých mestách. Matka Katarína Butfer bola pochovaná v Kostole sv. Lazára. V životopise Jána Le Vacher čítame o nej pochvalné slová sv. Vincenta. Totiž keď sv. Vincent odporúčal do modlitieb Spoločnosti matku Jána Le Vacher, ktorá si priala, aby ju pochovali v kostole sv. Lazára, dodal: ,,O chvíľu odbavíme pohreb tejto tak dobrej matky.“ Sv. Vincent prejavil takto úctu, ktorú prechovával k tejto veľkodušnej kresťanke, ktorá mu dala dvoch najlepších misionárov.
Ján, budúci konzul Francúzska, bol najstarší zo štyroch chlapcov, ale len štvrtý z ôsmich detí rodiny Filipa Le Vacher. Mal tri staršie a jednu mladšiu sestru a okrem nich ešte troch bratov. Táto rodina patrila k najpoprednejším rodinám mesta. Zo štyroch dcér jedna, menom Katarína vstúpila do kláštora Navštívenia a zo štyroch synov druhý, Filip sa stal misionárom. Výchovu najstaršieho syna zverili istému kňazovi. Tento mu chcel zaistiť lepšiu budúcnosť, dal ho preto do kolégia Dobrých dietok. Ústav bol pod správou Misijnej spoločnosti. V roku 1636 ho premenili na kňazský seminár. Ján bez pochyby tu spoznal svätého Vincenta de Paul a našiel svoje povolanie. Tu zostal tri roky. Po odchode z kolégia Dobrých dietok, teda po skončení stredoškolských štúdií, začal študovať pravdepodobne filozofiu a teológiu na Sorbone v Paríži. Pred francúzskou revolúciou totiž musel teológiu študovať každý, kto si chcel zvoliť slobodné povolanie. Ján Le Vacher, ktorý pochádzal z bohatej rodiny a bol príbuzným troch profesorov na Sorbonskej univerzite, musel zaiste pomýšľať na dokončenie svojich štúdií. Otec venoval všemožnú starostlivosť svojmu najstaršiemu synovi. Keď mal 24 rokov, chcel mu zaistiť vo svete dobré postavenie a oženiť ho. Už sa mali dohodnúť, keď nepredvídaná okolnosť ich prinútila odložiť to na neskorší čas. Ján Le Vacher teraz začal váhať, upovedomil o svojom vnútornom stave svojho brata Filipa, ktorý bol teológom v kolégiu Dobrých dietok. Filip mu poradil, aby šiel do sv. Lazára k sv. Vincentovi a aby jemu otvoril svoje srdce.
Múdry sv. Vincent bol veľmi opatrný v prijímaní nových členov do Spoločnosti, no predsa povedal mladému Jánovi Le Vacher, že ho Pán Boh volá do sv. Lazára. Mladík poslúchol hlas svätého kňaza a hlas Boží a prijal bez váhania neočakávanú radu. Vrátil sa celkom premenený do kolégia Dobrých dietok. Zdôveril sa svojmu bratovi Filipovi, čo sa dialo v jeho duši po rozhovore so sv. kňazom. Brat Filip bol tiež dotknutý milosťou. Obaja išli do Sv. Lazára, zverili sa sv. Vincentovi a 5. októbra 1643 boli prijatí do seminára. Vo svojej veľkej horlivosti ani netušili, aká krásna úloha čaká na nich v Afrike.
Ján Le Vacher, veľký misionár, konzul Francúzska, apoštolský vikár, mučeník, mal raz osláviť a povzniesť duchovnú rodinu sv. Vincenta. Vo Sv. Lazáre študoval dva roky v seminári. Za jeho pobytu vo Sv. Lazáre chválil sv. Vincent seminaristov v liste zo dňa 2. novembra 1644, adresovanom pánovi d´ Horgny: ,,Znovu sme prečistili seminár. Zostalo ich len 30. Títo sú z milosti Božej veľmi dobrí. Medzi tými tridsiatimi boli aj dvaja bratia Le Vacher. 5. augusta 1646 skladali sväté sľuby. Po nich sa oddali celou dušou štúdiu a príprave na prijatie stavu kňazského.“
V týchto rokoch upadol Ján Le Vacher do ťažkej choroby. Keď sa z nej vyliečil, lekár uznal za potrebné, aby išiel cez leto na riviéru. Poslali ho na ostrov Louvier. Pri kúpaní nebol dosť opatrný, išiel príliš ďaleko. Keďže nevedel plávať, odniesol ho prúd až k mostu Panny Márie. Tu mu prišli na pomoc a vytiahli ho skoro polomŕtveho.
Bratia doteraz spojení v napredovaní k spoločnému cieľu – ku kňazstvu – boli náhle oddelení. Ján Le Vacher, ktorý začal študovať teológiu na Sorbonskej univerzite už pred svojím vstupom do Sv. Lazára, ostal tam už len dva roky. V roku 1647 bol vysvätený za kňaza a poslaný do Tunisu. Jeho brat musel čakať na vysvätenie ešte tri roky. Svätý zakladateľ sám odprevádzal mladého misionára až k vonkajšej bráne Sv. Lazára. Keď prišiel do Marseille, predstavený tamojšieho domu, pán Chrétien napísal sv. Vincentovi, že pán Le Vacher nemôže odcestovať. Svätý Vincent odpovedal: ,,Keď pán Le Vacher nevládze ísť k lodi, nech ho tam odnesú, aby mohol odcestovať v takom stave, v akom sa nachádza. Keď sa preplavia 20-30 míľ a keď nebude môcť zniesť vzduch na mori, nech ho hodia do neho.“ Je to prekvapujúca odpoveď, ktorou chcel dať predstavenému poučenie. No súčasne písal veľmi milý list Jánovi Le Vacher, v ktorom ho povzbudzuje, aby len odcestoval na misie, lebo je to Božia vôľa. Mladý, bedlivý misionár sa stal naozaj hodným voľby sv. Vincenta. Sotva ho jeho predstavený, dp. Guérin zapracoval, už ochorel.
Bolo to o 15 dní po Jánovom príchode. Choroba ho urobila neschopným navštevovať a potešovať otrokov. Musel teda chodievať k nim Ján sám. Jeho odvaha neochabovala, no sily nemohli dlho odporovať podobnej námahe. Dlhší čas navštevoval, potešoval úbohých kresťanov, postihnutých morom. Tejto chorobe podľahol aj sám 27. apríla 1648. Obával sa, že by nakazil dom konzula, kde býval, preto prosil, aby ho preniesli do nemocnice otrokov, aby mohol zomrieť medzi nimi. Konzul a ostatní obyvatelia to nechceli dovoliť. Istý obchodník mu láskavo ponúkol svoj dom, kde ho potom preniesli. Za krátky čas jeho sily natoľko ochabli, že ho už považovali za mŕtveho a ako sám hovorí, nad jeho telom, ktoré bolo prikryté plachtou, modlili sa a kropili ho svätenou vodou. Pán Boh postavil k týmto dvom, tak skúšaným kňazom ešte jedného brata koadjútora. Ten nechcel uveriť, že by bol dp. Le Vacher mŕtvy. Chvíľu čakal, potom sa priblížil k nemu s úctivou bázňou a snažil sa mu uvoľniť zuby. Pri tom zbadal v ňom známky života a začal ho kriesiť. Keď o chvíľu prišiel k sebe, dal mu napiť polievky. Zármutok sa premenil na veľkú radosť. Choroba bola len začiatkom skúšok, ale aj začiatkom heroizmu, ktorý budeme obdivovať. Keď sa po chorobe zotavil, bol už len jediným kňazom v Tunise, lebo jeho predstavený dp. Guérin zomrel 25. mája 1648. Teraz sa venoval celou dušou svojmu povolaniu. Hneď odcestoval do Bizertu, aby potešoval a posilňoval kresťanských otrokov, odsúdených na galeje. Ján bol 24. júla 1648 zvolený za francúzskeho konzula. Vtedy mal 29 rokov. Pán Le Vacher nebol spočiatku spokojný s úlohou, ktorú mu zverili, no čoskoro prišiel na to, že kňaz –misionár ako konzul môže vykonať mnoho dobra.
Kým sa toto dialo vo Francúzsku, Ján Le Vacher sa dozvedel o príchode novozajatých otrokov. Išiel hneď k nim, tešil ich, pomáhal im. Tak to vyžadoval úrad konzula a misionára. Urobil to však bez dovolenia náčelníka, preto ho dal uväzniť. O niekoľko dní náčelník ochorel. Turci, naklonení Jánovi Le Vacher, mu povedali, že je to iste trest Boží za to, že dal uväzniť ich Otca. Náčelníka tieto slová dojali, preto dal Jána Le Vacher hneď pustiť na slobodu. Podľa správ prvého životopisca sa náčelníkovi hneď uľavilo.
15.júla 1651 mali voliť nového konzula. Bol ním zvolený zase len Ján Le Vacher, ktorý neprestával prosiť sv. Vincenta, aby poslal iného konzula a jemu dovolil úplne sa venovať návšteve a úteche úbohých otrokov a privádzania moslimov do lona svätej Cirkvi.
Sv. Vincent ustúpil naliehaniu Jána Le Vacher a vymenoval za konzula p. Martina Husona. Ten odišiel z Paríža 5. júla 1653 a šťastne sa dostal do Tunisu. Nový konzul a apoštolsky vikár mali podľa priania sv. Vincenta žiť spolu ako bratia, hoci pán Husson nebol členom Misijnej spoločnosti. A naozaj medzi týmito krásnymi dušami vládla vždy najkrajšia zhoda. Ján Le Vacher, zbavený ťažkostí, spojených s úradom konzula, narazil na iné, nové ťažkosti. Náčelník Hadji Mustapha mu vytýkal, že prehovára moslimov, aby sa stali kresťanmi a že ho preto nechce mať v meste. Ján Le Vacher sa hneď na to vybral do Bizertu, sprevádzaný istým strážnikom a tlmočníkom. Tu našiel úbohých kresťanov. Povzbudzoval ich, aby z lásky k Bohu trpeli a plnili si svoje povinnosti. Keď sa dozvedel sv. Vincent o vyhnaní dp. Jána Le Vacher, zvolal: ,,Páni! Kto vie, či Pán Boh nedopustil toto preto, aby náš dobrý pán Le Vacher mohol viac pomáhať úbohým kresťanom a ľahšie ich privádzať k plneniu ich kresťanských povinností.“ Jeho vyhnanstvo netrvalo dlho. Pričinením konzula pána Hussona dostal sa znovu do Tunisu. Radosť otrokov pri jeho návrate bola neopísateľná. Všetci mu vyšli v ústrety a objímali ho hovoriac: Ja som sa postil, aby ste sa čím skôr vrátili, – obetoval som na tento úmysel viac svätých omší, – ja som sa zas modlil… Úbohí ľudia, ani nevedeli, ako mu majú prejaviť svoju radosť.
Ján slúžil cez deň aj 5 sv. omší. V Tunise udržiaval 16 kaplniek, 14 vo väzniciach, jednu na cintoríne. Staral sa tiež o udržiavanie cintorína. Založil mnohé spolky, zaviedol častú svätú spoveď a sv. prijímanie, zbožnejších otrokov povzbudzoval k dobrovoľným pôstom. Pobádal k počúvaniu Božieho Slova. Ján sa veľmi zaujímal o úbohých otrokov, poskytoval im telesnú aj duševnú pomoc. Snažil sa im pomáhať každým možným spôsobom. Najhrdinskejším skutkom lásky voči otrokom bolo ich vykupovanie a oslobodzovanie. Ukladal peniaze, ktoré mu posielali jednotlivé rodiny na vykupovanie otrokov, sám prosil dobročinných ľudí o podporu, často dokladal aj z vlastných skromných peňazí na tento cieľ.
Ján Le Vacher bol proti vlastnej vôli znovu zvolený za konzula, ale pre mnohé ťažkosti, po 19 rokoch pobytu v Tunise, v sprievode dp. Dupuch a niekoľkých vykúpených otrokov, sa vrátil do Paríža. V Paríži referoval o svojich prácach vdp. Almerasovi, nástupcovi sv. Vincenta a očakával, kým ho pošlú na novú misiu. Počas dvoch rokov, ktoré strávil vo Sv. Lazáre, pracoval s ostatnými spolubratmi na rôznych dielach Spoločnosti. V rozsiahlom dome bol pavilón, kde bývali nenapraviteľné deti. Ján Le Vacher chcel s nimi pracovať a podarilo sa mu získať z nich mnohé, ktoré až dovtedy odporovali každému pokusu o ich nápravu. Aj tu pokračoval v sebaumŕtvovaní, ktoré si osvojil pri úbohých otrokoch v Tunise, spával na slame, len zriedka pil víno, uspokojil sa s takou stravou, akú mu predložili, nikdy nič zvláštneho neprosil.
Záležitosť navrátenia úradu konzula Jánovi Le Vacher trvala dlhý čas, preto ho vymenovali na žiadosť vdp. Almérasa za apoštolského vikára Alžírska. Ako apoštolský vikár prišiel do Alžírska 23. mája 1668. Aj tu narazil na mnohé ťažkosti, no pracoval aj naďalej s neúnavnou horlivosťou. V roku 1676 vypukol v Alžírsku znovu mor. Po treťom nakazení morom ostal chorľavý. Mnoho trpel, sotva mohol slúžiť svätú omšu. Čoskoro sa dozvedel o smrti milovaného brata. Po tejto zvesti napísal list svojmu bratovi Mikulášovi: ,,Choroby a neduhy, ktoré ľudsky nazývame trápením, nie sú známkami Božieho hnevu, zvlášť keď prichádzajú na osoby žijúce v bázni Božej, ale sú skôr dôkazmi Jeho lásky.“
25. februára 1676 bol zvolený za konzula Alžírska. Keď sa o niekoľko rokov strhla medzi Alžírskom a Francúzskom hádka, usiloval sa ako konzul veci napraviť, no márne. Odpor Alžírčanov bol veľký. Francúzi vyslali preto do Alžírska vojvodcu Duquesne, ktorý v októbri 1681 a v septembri 1682 Alžírsko bombardoval. Alžírčania ostali aj naďalej nepoddajní, musel sa teda vrátiť ešte raz. Bombardovanie začal 26. júla 1683. V tento deň chytili aj Jána Le Vacher, lebo ho obvinili, že sa tajne dorozumieva s nepriateľmi. Pri výsluchu ho sudca vyzval, aby sa stal moslimom. Hrozil mu, že ho dá vystreliť z kanóna. Ján Le Vacher zdvihol hlavu a so žiariacou tvárou odpovedal, že radšej podstúpi akékoľvek muky, ale svojej viery sa nezriekne.
Na toto ho sudca vydal katom. Ján Le Vacher, 64-ročný, zlomený vekom aj chorobami, sotva mohol kráčať. Kati ho chytili a násilne odvliekli z kráľovského paláca na morské pobrežie, vzdialené na pol míle. Vrahovia ho cestou kopali, bili. Rozzúrený ľud sa chcel na ňom vypomstiť za škody zapríčinené bombardovaním. Znovu ho nútili stať sa moslimom, no nadarmo. Potom mu vyzliekli reverendu a priviazali ho k otvoru kanóna. V poslednej chvíli sa úcta, ktorú kňaz svätého života vzbudzoval v ľuďoch, ešte zväčšila. Prv bola podnetom úcty jeho dobrota, nevinnosť, teraz jeho hrdinskosť uprostred hrozných utrpení budila v mnohých sústrasť a bezhraničnú úctu. Ani jeden moslim nechcel zapáliť oheň, aj židia odopreli svoju pomoc, preto sluha Boží musel čakať, kým sa našiel odpadlík, ktorý sa podujal zakončiť jeho útrapy. Počas očakávania ukázala sa jeho duša vo svojej kráse, sile a veľkosti. Ukázal otrokom – kresťanom a rozzúrenému zástupu, ako vie zomierať kňaz Ježiša Krista. Pokoj a dôstojnosť, ktoré sa zračili v tejto hroznej hodine na jeho tvári, zavrhnutie ponúkaného odpadlíctva, neohrozené vyznanie viery, veľkosť jeho lásky, dodávali jeho utrpeniu charakteristickú známku predurčených mučeníkov. Odpadlík sa priblížil, zapálil oheň, hrozné dunenie otriaslo násypom… a roztrhané údy nevinnej obeti padali do mora. Očití svedkovia tvrdia, že na miestach, kde padali údy tela Jána Le Vacher, videli vystupovať do vzduchu ohnivé stĺpy. Pán Boh chcel takto osláviť svojho verného služobníka. V roku 1920 sa začal proces jeho blahorečenia.