Barbora Stanislawa Samulowska

Detstvo Barbory

Barbora Samulowska sa narodila 21. januára 1865 vo Worytách, dedinke na severovýchode Poľska, asi 2 km od Gietrzwaldu. Jej rodičia, Jozef a Karolína, boli chudobní, ale zbožní roľníci, už mali dvoch synov, Jozefa a Jána a prežívali veľké šťastie pri narodení dcérky. Barbora bola pokrstená na druhý deň vo farskom kostole v Gietrzwalde. Bolo to jednoduché a slobodné dieťa, nič jej neprekážalo a nemuseli ju do ničoho nútiť. Behala ako mladá srnka – nebola naučená chodiť pokojne. Barbora bola tmavej pleti, mala živé čierne oči, bolo energické dieťa, vedela si so všetkým poradiť a bola rozhodná. Rodičia boli spravodliví a matka bola zvlášť skromná a túžila slúžiť Bohu. Z rodinného domu pochádzala aj úprimná zbožnosť Barbory, ktorú prehĺbila účasťou na živote farnosti Gietrzwald.

Dejiny Gietrzwaldu a Zjavenia

Dejiny tejto dedinky Gietrzwald sú poznačené bolestnými udalosťami, ktoré ju viackrát zničili. V roku 1877 bolo Poľsko rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko a kraj okolo Gietrzwaldu patril k nadvláde Pruska. Pruský kancelár Bismark donútil obyvateľov k úplnej germanizácii, bolo zakázané používať poľský jazyk a nanútené hovoriť nemecky. Uplatnil tiež antiklerikálne zákony, ktoré viedli k prenasledovaniu Cirkvi.

Dňa 27. júna 1877, 13-ročná Justína Szafrynska mala prípravu na 1. sväté prijímanie. Ako sa vracala domov po stretnutí s p. farárom, zrazu uvidela v žiarivom svetle jednu krásnu pani, ako sedí na tróne a vedľa nej anjela. Toto dievča hneď začalo recitovať „Zdravas Mária“. Po tejto modlitbe sa Pani postavila a poukázala na nebo zo strany anjela. To bol začiatok zjavení Panny Márie v Gietrzwalde, ktoré trvali až do 16. septembra toho roku. 30. júna sa Panna Mária zjavila aj Barbore Samulowskej, ktorá sprevádzala Justínu. Keď sa jej opýtali: „Čo si prajete?“, odpovedala: „Prajem si, aby ste sa každý deň modlievali ruženec.“ 1. júla, na žiadosť farára, sa jej opýtali: „Kto ste?“, Pani odpovedala: „Som Najsvätejšia Panna Mária Nepoškvrnená.“

Obe dievčatá boli sprevádzané mnohými ľuďmi. Spomedzi rôznych otázok, ktoré kládli dievčatá na žiadosť ľudí, niektoré sa týkali zdravia a spásy rôznych osôb, ako i uväznených kňazov, ľudí, ktorí sa stratili a tiež o slobode Poľska. Panna im odpovedala a opakovala ako refrén: „Modlite sa ruženec.“ Zdôrazňovala tiež dôležitosť eucharistie v živote kresťanov. Pri posledných zjaveniach Panna Mária požehnala prameň zanechala svoj materský prísľub slovami: „Nesmúťte, lebo budem vždy pri vás.“ Diecézny biskup menoval komisiu na preskúmanie týchto udalostí ešte v čase konania zjavení. O sto rokov diecézny biskup slávnostne potvrdil autentickosť zjavení.

Po zjaveniach obe dievčatá zakúsili mnoho šikanovania zo strany občianskych vrchností. Farár Augustín Weichsel im pohrozil uväznením a poslal ich k dcéram kresťanskej lásky do Lidzbark Warminski. Ale pruské vrchnosti naďalej pokračovali v prenasledovaní Cirkvi, kňazov a rehoľných kongregácií. Donútili sestry v Lidzbark Warminski zatvoriť ich dom. A tak obe dievčatá boli poslané do provinciálneho domu v Chelmne, neskôr do školy v Pelplin, aby ukončili základnú školu. Jej správanie, morálne postoje, jej zdvorilosť, poslušnosť a vzťah k okoliu boli tiež ohodnotené veľmi pozitívne.

Dcéra kresťanskej lásky

Barbora sa rozhodla vstúpiť do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Po postuláte v Provinciálnom dome v Chelmne, odchádza do Paríža a 9. januára 1884 začína svoj seminár na ul. du Bac č. 140. Dostane meno sestra Stanislawa.

11 rokov v službe detí v jasliach v Paríži

Ako 19-ročná, 8. novembra 1884 je Barbora poslaná do prvej misie k deťom v materskej škole na ulici La Mare v Paríži, pod vedením sestry Mauche. 2. februára 1889 zložila sľuby po prvýkrát. Vo svojich listoch často vyjadrila svoje šťastie, že môže byť dcérou kresťanskej lásky a lásku k svojmu povolaniu. Neskôr, v roku 1938 napísala: „Som veľmi šťastná v službe Bohu, veľmi vďačná Pánu Ježišovi a nebeskej Matke za toto sväté povolanie dcéry kresťanskej lásky.“ V službe detí v škôlke zostala až do roku 1895, kedy odišla na misie do Guatemaly, v Strednej Amerike.

Sestra Stanislawa nekládla medze svojej veľkodušnosti v službe Bohu a požiadala o misie Ad gentes. Po viacerých rokoch čakania sa napokon nalodila na loď do Guatemaly.

1895 – Misia v Guatemale

Keď sestra Stanislawa prišla 11. septembra 1895 do Guatemaly, dali ju do „vyšívacej dielne“ v Ústrednom dome.

1896 – Direktorka seminára

O rok neskôr, 22. júla 1896 bola menovaná za direktorku seminára. „So všetkou starostlivosťou a láskou svojho srdca šírila do sŕdc úctu k Panne Márii. Jej dôverná presvedčivosť dodávala jej slovám silu, ktorá premieňala duše: všetky sestry túžili počúvať jej poučenia. Keď hovorila o nebeskej Matke, o jej dobrote, kráse, jej tvár nadobúdala určitý odblesk. „Milujme ju“, opakovala, „dôverujme jej a ona nás bude chrániť počas celého nášho života.“

Mladé sestry spoznali jej hlbokú zbožnosť: „Sestra Stanislawa sa neustále modlila. Vštepila nám ducha modlitby a veľkej lásky k Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti a k Panne Márii. Náboženské sviatky slávila s veľkou radosťou.“

1907 – Nemocnica v La Antigua

Zdravie sr. Stanislawy však vyžadovalo zmenu vzduchu, a tak ju v apríli 1907 poverili vedením nemocnice v La Antigua. Toto mesto básnici volali „zaspatým mestom“ kvôli tichu, ktoré ho obklopuje od jeho čiastočného zničenia. Nemocnica, ktorú dostala na starosť, nepatrí k archeologickým zázrakom mesta La Antigua: bola to stará, schátraná budova. Napriek tejto smutnej situácii sa sestra Stanislawa sa nenechala odradiť. Ako sestra služobnica povzbudzovala spolusestry slovami a zvlášť svojím príkladom, aby „nemali nič zbytočné, nič osobné, nič bez dovolenia!“

Mala veľmi rada chorých a chudobných. Trpela len kvôli nedostatku potrebného: „Ľutovala len, že nemohla pomáhať chudobným, ako by si to priala. Trpela pri pohľade na nich, že nemali, čo potrebovali. Do kaplnky prichádzala s plačom prosiť Boha o chlieb, ktorý im nemohla dať.“

Modlila sa za chorých, za personál nemocnice, sestry spolusestry komunity, povzbudzovala každého, aby sa modlil ruženec. Postulantkám hovorila: „Milujte veľmi Boha a keď ho budete milovať, vaša služba bude každý deň lepšia. Vaša služba závisí od vašej lásky, zamilujete si vaše povolanie. Boh bude vašou odmenou, ak budete všetko robiť pre neho.“

Sestra Stanislawa prežívala aj rodinné starosti. Vo svojich listoch ich zverovala Bohu a Panne Márii: „Stále sa modlím za vás, aby ste boli takí, akých vás chce mať náš Pán Ježiš. Odovzdávam vás Božskému Srdcu Ježišovmu a Srdcu Panny Márii. Prajem vám a prosím, aby ste všetci žili zjednotení a v pokoji, pretože je to veľmi príjemné Ježišovi a požehnáva rodiny, ktoré zachovávajú jeho prikázania. Nech vás Pán Ježiš a Panna Mária uchovajú ako dobrých a zbožných kresťanov, ktorí majú dobré srdce ku všetkým a dobré svedomie, vyhýbajú sa hriechu a sú príjemní Bohu.“

Sr. Stanislawa veľmi dobre spolupracovala s laikmi. Riaditeľ nemocnice hneď skonštatoval, že rozumnosť, dokonalá príprava a úplná obetavosť novej predstavenej robí z nej vzácnu spolupracovníčku. „Veľa sme získali! Len nech nám ju nechajú!“ – radostne zvolal, keď videl poriadok a dobro, ktoré konala. Rád hovoril: „Tu robíme, čo povie sestrička.“ Správcovia a aj lekári chodili za ňou poradiť sa, keď vznikli ťažké otázky týkajúce sa vedenia nemocnice. Organizovala aj výlety pre personál a s radosťou im pripravovala desiatu na vychádzku. Poznala rodiny laického personálu a pomáhala im, keď mohla.

1913 – Nemocnica v Quetzaltenango

V roku 1913 bola sestra Samulowska poslaná do Nemocnice v Quetzaltenango, aby pomohla riaditeľke, sestre Thonluc, ktorá túto nemocnicu založila, a už bola vo vyššom veku. Avšak personál, chorí a dobrodinci sa obávali, že sr. Thonluc odíde, preto sa spolčili proti sestre Samulowskej. Ohovárania, podozrievania, klamstvá, hrozby – v ničom ju nešetrili. Ani jej trpezlivosť, láskavosť a pokora nemohli utíšiť rozbúrené mysle; a keď sa napokon predstavení provincie dozvedeli o tejto skúške, rozhodli o jej návrate do La Antigua.

1917 – Nemocnica v La Antigua

Keď sa sr. Stanislawa v roku 1917 vrátila naspäť do nemocnice v La Antigua, radostne ju všetci vítali, ale jej temperament dostal poriadny úder vnútorným zápasom. Bola oslabená, dostala týfusovú horúčku a jej život bol ohrozený, preto musela ísť na odpočinok.

O niekoľko mesiacov – v Hlavnej nemocnici Guatemaly

Keď sa uzdravila, predstavení jej zverili úlohu sestry služobnice a riaditeľky Hlavnej nemocnice v Guatemale, ktorá mala 1500 chorých. Bola to najväčšia nemocnica republiky. Sr. Stanislawa tam došla krátko pred hrozným zemetrasením koncom roka 1917.

K tejto katastrofe sa viaže pôvod púte spojenej s menom sestry Samulowskej. Tu je dôvod: v márnici nemocnice kľačala jedna chudobná matka pri mŕtvole svojho syna; zodvihla oči k zázračnému Krížu životnej veľkosti, ktorý bol oddávna uctievaný ako «Jesus de las Misericordias» (Milosrdný Ježiš), avšak už dlhšie zabudnutý. Vo svojej modlitbe žena takto prosila Boha: „Bože, je možné, aby som stratila oboch synov?“, pretože jeden zomrel a druhý bol odsúdený na dlhé väzenie. Po návrate domov táto chudobná žena, celá prekvapená a nechápajúca, našla doma svojho väzneného syna, ktorý bol oslobodený. Táto udalosť sa rozšírila medzi ľuďmi a mnohí návštevníci prichádzali ku krížu, aby prosili Ježiša. Zástup ľudí sa stále zväčšoval, a tak vedenie rozhodlo rozšíriť kaplnku v rámci nemocnice. Práce boli ukončené v roku 1917 a obnovená kaplnka mala byť požehnaná 1. januára 1918. Od vlády žiadali dovolenie, aby sa po uliciach mesta mohla konať procesia s krížom „Milosrdného Ježiša“ a aby tento kríž bol napokon umiestnený v novej kaplnke. Avšak žiadosť o dovolenie bola zamietnutá. Večer, na Božie narodenie 1917, nastalo hrozné zemetrasenie, ktoré zničilo polovicu mesta a obyvateľstvo v tom videlo trest z neba.

Počas tej noci úzkosti sestra Samulowska pobiehala všade, aby dala do bezpečia stovky chorých nemocnice: jeden odmietol vyjsť a nanešťastie zomrel pod ruinami. 3. januára 1918, ešte silnejšie zemetrasenie dokončí „dielo“ a padnú na zem budovy, ktoré ešte odolali. Nemocnica je len kopou kameňa. Sestra Samulowska sa ponáhľala a dala rýchlo postaviť baraky, pretože sa blížilo obdobie dažďov a bolo nutné postaviť niečo solídnejšie ako stany. Nezabudla však pritom na „Milosrdného Ježiša“ a dala budovať aj drevenú kaplnku, kde bola každý deň slávená svätá omša. Po tomto období katastrof došlo toľko milodarov, že zázračný krucifix nájde miesto v novej bazilike, ktorá sa stáva pútnickým miestom.

V roku 1919 bola sestra Samulowska menovaná za provinciálnu asistentku. Zostala aj sestrou služobnicou a viedla Hlavnú nemocnicu v Guatemale, ktorá bola rekonštruovaná.

Sr. Stanislawa vzbudzovala v srdciach spolusestier hlbokú oddanosť k Spoločnosti a k predstaveným. Bola materská, srdečná, jednoduchá a nerobila rozdiel medzi sestrami, každá k nej prichádzala s dôverou, skoro prirodzene, pretože jej postoj, vyrovnanosť a úsmev vzbudzovali dôveru. Schopnosť znášať ťažké povahy a dobrota ju sprístupnili všetkým sestrám, pretože každá sa cítila milovaná.“

Verne zachovávala Pravidlá a k tomu pozývala aj spolusestry. Keď zbadala nejakú nedbalosť v živote podľa sv. sľubov, bola z toho smutná. „Boh nemôže požehnávať osobu, ktorá opovrhuje jeho svätou vôľou“, hovorila. Potom viedla sestru odhodlane po správnej ceste. Ak sa niektorá sestra nechtiac omeškala na spoločné duchovné cvičenia, ukázala mlčky na hodinky a keď sestra prosila o odpustenie, povedala jej: „Viete, ako nemám rada nedostatok presnosti… Ach! Nie ja, úbohé stvorenie… ale náš Pán. Choďte do kaplnky a proste ho o odpustenie. Zároveň však bola vždy pohotová ospravedlniť, zmenšovať omyly, pomáhala cvičiť sa v čnosti a od každej požadovala maximum.

Niet pochýb, jej život bol často poznačený vnútornými zápasmi. So svojimi skúsenosťami sa neváhala podeliť, zvlášť pri mladých sestrách. S materskou starostlivosťou sprevádzala sestry, ktoré dostali zmenu komunity. Pomáhala im svojou modlitbou. Mnohé sestry svedčili, že zachránila ich povolanie vďaka svojej dobrote a pochopeniu. Jedna mladá chorá sestra, po tom, čo sa jej zverila so svojimi obavami, že bude musieť opustiť Spoločnosť kvôli zdravotného stavu, našla veľkú útechu po jej povzbudeniach. Sestra Samulowska trpela pre nemožnosť vrátiť sa do svojej rodnej krajiny, ale všetko obetovala Bohu.

Riaditeľka sirotinca v Guatemale

Keď bol vydaný dekrét Svätej Stolice o mandáte predstavených, sestra Samulowska opustila Hlavnú nemocnicu v Guatemale a prebrala vedenie sirotinca v tomto istom meste. V službe týmto detičkám nechala prekypovať svoju nehu.

1940 – Hlavná nemocnica mesta

V roku 1940 sa sr. Stanislawa vrátila do hlavnej nemocnice mesta. Posledných desať rokov života prežívala dlhý rad skúšok a skutočného mučeníctva – veľmi bolestivý nádor na tvári. Sestry svedčili, ako veľmi trpela, ale nesťažovala sa, mlčky obetovala svoje utrpenie.

19.októbra 1950, generálna matka, sestra Mária Antoinette Blanchot, pri svojej návšteve v Guatemale, išla navštíviť sestru Samulowsku, ktorá prijala túto návštevu ako posledné znamenie z neba, čo ju naplnilo útechou. „Jej dôverné prianie: zomrieť rýchlo, aby sa nemuseli o ňu osobitne starať, nepochádza od Boh: Boh ešte počíta s jej utrpením. Jej posledný list na zemi – v Svätom roku – je skutočné mučeníctvo: rakovina tváre, ktorú nemôže nič zmierniť, jej dáva celú mieru trpezlivosti. Keď má príliš kruté bolesti, vzdychá: „Ježišu! Môj Ježiško!“ a slzy jej tečú potichu po tvári.

Napokon, 6. decembra 1950, keď sestra Direktorka recituje „Rozpomeň sa…“ na konci modlitby ruženca k Nepoškvrnenému počatiu, ktorý sa všetky spolusestry modlili pri jej posteli, duša sestry Samulowskej, omilostenej pohľadom na Pannu Máriu na zemi, odchádza ju kontemplovať do neba.“

Nemocničný kaplán, P. Francisco Lagraula, napísal toto: „Naša drahá sestra Samulowska zomrela ako 85-ročná, vo veku naplnenom prácou a čnosťami. Prestala existovať v jej jednoduchom a tichom príbytku ako ‘sestra Asistentka’, ako ju volali kvôli obdobiu, ktoré venovala tomuto postu v komunite a tiež pre nežnú oddanosť, ktorú k nej sestry mali.“

Všetci v Guatemale, ktorí ju poznali, boli dojatí pri oznámení jej smrti. Bolo to oprávnené, pretože v jej srdci plnom zhovievavosti, pokory a láskavosti, našli spravodliví i hriešnici prvé motívy a povzbudenia, aby sa viac posväcovali a nachádzali vhodné prostriedky pre vlastné obrátenie. Tí, ktorí mali to šťastie poznať ju a stretávať sa s ňou, nikdy nezabudli na jej neporovnateľnú osobnosť, prenikavý láskavý pohľad, ktorý akoby vychádzal zo samotného Božieho svetla, slová plné svätého priateľstva a láskyplnej rady, v ktorom by bolo možné spoznať zafarbenie láskavého materského hlasu. Po 50 rokoch prežitých v Guatemale, len osoby, ktoré ju poznali veľmi dobre, vedeli, že sa narodila na inom mieste sveta

Na ceste k blahorečeniu

V januári 2001, po schválení generálnou predstavenou, Matkou Juanou Elizondo, kňazi – regulárni kanonici Lateránu, ktorí sú strážcami Svätyne v Gietrzwalde -, presvedčení o svätosti Barbory Samulowskej, sa obrátili na arcibiskupa Edmunda Piszcza, metropolitu vo Warmie, aby zahájil proces blahorečenia tej, ktorá mala videnia v Gietrzwald. Avšak podľa cirkevných zákonov patrí miestnej diecéze, kde osoba zomrie, aby organizovala proces blahorečenia. Bol teda potrebný súhlas arcibiskupa Guatemaly, kardinála Rodolfa Quezada Toruño, aby presunul proces do Poľska. 8. decembra 2003 dal svoj súhlas guatemalský arcibiskup.

Po nadobudnutí priaznivého posudku z Konferencie biskupov Poľska, 23. septembra 2004 došlo z Ríma schválenie Kongregácie pre kauzy svätých. Proces blahorečenia na diecéznej rovine bol zahájený 2. februára 2005 v Gietrzwalde. P. Kazimierz Brzozowski, rektor mariánskej svätyne v Gietrzwalde bol menovaný za postulátora procesu. Tri dcéry kresťanskej lásky Provincie Chelmno-Poznaň boli určené za členky komisií súdu: v teologickej a historickej komisii sestra Hanna Cybula, vtedajšia vizitátorka, v notárskej komisii sestra Anna Mamona a v historickej komisii sestra Krystyna Rynarzewska. Sestra Gertruda Bukowska, poľská misionárka v Dominikánskej republike, pomáhala s prekladmi počas vypočúvania svedkov v Guatemale.

Súd vypočúval desiatky svedkov: z Poľska, Nemecka a Guatemaly. Rôzne komisie študovali zhromaždený materiál týkajúci sa Božej služobnice a podali svoje mienky. Cirkevný súd z Guatemaly, podľa schválenia miestneho arcibiskupa, pomohol zhromaždiť potrebné dokumenty, v ktorých sa písalo o hrdinských čnostiach Barbory Samulowskej. Celá dokumentácia procesu na diecéznej rovine obsahovala asi 1500 strán. Posledné diecézne zasadnutie beatifikačného súdu sa konalo 8. septembra 2006. Nový duchovný pastier arcidiecézy, arcibiskup Wojciech Ziemba vo svojej homílii povedal: „Dnes vzdávame vďaky Bohu za Božiu služobnicu, sestru Barboru Samulowsku. Vďaka Panne Márii, jej srdce sa zapálilo láskou k Bohu a svojím životom vydala dobré svedectvo.“

Nasledujúcou etapou procesu bolo určenie postulátora v Ríme, štúdium a overovanie zhromaždených dokumentov zaslaných do Ríma. Rozhodnutie prehlásiť Božiu služobnicu za blahoslavenú náleží teraz Svätému Otcovi.

„Sestra Samulowska bola anonymná osobnosť, jej celý život obetovaný v tichosti, s jedinou túžbou slúžiť Bohu v chudobných a chorých, ďaleko od svojej vlasti, s dušou naplnenou čistou radosťou. Sestra Samulowska je dnes prameňom povzbudenia pre našu vieru.“