O utečeneckej kríze sme počúvali v zime 2015-2016 z médií rôzne informácie. Koncom januára sme v komunite čítali na internetovej stránke www.zasvatenyzivot.sk blog sestry, ktorá bola počas Vianoc osobne pomáhať utečencom v záchytných táboroch v Slovinsku. Veľmi ma to oslovilo a zatúžila som ísť tam a týmto ľuďom v núdzi pomôcť a prejaviť im milosrdnú kresťanskú lásku.
Sestra vizitátorka ma v tom podporila a tak som začala hľadať možnosti ako sa tam dostať. Popri mojej terajšej službe som nevedela kedy a ako sa to podarí, ale vnímala som to ako Božiu vôľu a tak som sa snažila byť verná tejto túžbe aj keď to išlo pomaly. Spojila som sa s VŠ sv. Alžbety, ktorá cez Slovak medical team, poskytovala prvé ošetrenie a nevyhnutné zdravotnícke služby utečencom v meste Dobová v Slovinsku. Medzitým sa však zmenil politický prístup k migrantom a hranice sa posunuli zo Slovinska do Grécka. Prof. Krčméry a jeho tím (lekári, sestry a dobrovoľníci zo Slovenska) zareagovali na novú situáciu, a začali vybavovať potrebné povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre utečencov v Grécku. Boli sme v kontakte a keď to bolo isté, dohodli sme sa na termíne .Ako zdravotnú sestru ma potrebovali v septembri.
Prekvapilo ma aj potešilo, keď som sa dozvedela, že letím do Thessalonik – Solúnu ( mesto odkiaľ pochádzali sv. Cyril a Metod, takže som im moju misiu zverovala v modlitbách).Toto mesto v severnom Grécku – Macedónii má 1,5 mil. obyvateľov a v jeho okolí sa nachádza asi 40 utečeneckých campov (táborov), len v dvoch z nich ( Alexandria a Varvara) sa poskytuje utečencom pravidelná zdravotnícka, lekárska a pohotovostná služba a to cez Slovak medical team zo Slovenska.
Tábory pre migrantov sú zväčša v bývalých vojenských objektoch, v meste Alexandria je asi 750 utečencov, ktorým v takomto objekte postavili veľké stany, každá rodina mala svoj. V meste Varvara bývalo 350 utečencov v murovaných budovách, preto tu boli hlavne rodiny s malými deťmi a novorodencami. V každom campe funguje dobre vybavená ambulancia s lekárom a sestrou , naša sanitka slúžila na prevoz pacientov na vyšetrenia do blízkeho mesta Veraia, kde bola nemocnica a na pohotovostnú službu. Vo Veraii sme aj bývali v prenajatých bytoch na troch miestach. Ráno sme sa zvážali sanitkou a autami do služby. Začínala som v menšom campe spolu s lekárkou Majkou (prof. MUDr. Mária Mrázová), ktorá prišla o deň skôr a bola len na týždeň zaskakovať, učili sme sa spolu. Začínali sme o 10 – 15 hod, ale málokedy sa nám podarilo skončiť o 16 alebo až 17 a potom sme išli vypomáhať do väčšieho campu v Alexandrii, kde sme mali končiť o 19, ale často sme prichádzali domov až okolo 21 hod. Prvý týždeň v Grécku pršalo a bolo chladnejšie a preto sme mali veľa hlavne malých pacientov s nádchami, chrípkami, angínami a aj so zápalmi pľúc, prichádzali tiež pacienti s cukrovkou, vysokým tlakom alebo tráviacimi ťažkosťami. Často si chodili pýtať niečo na upokojenie, pretože takmer všetci pochádzali zo Sýrie z oblasti Alepa, ktoré bolo neustále bombardované, takže každú chvíľu prišla správa, že niekto z ich rodiny zomrel v troskách alebo ho zabili povstalci.
Boli to ľudia v krajnej núdzi, ktorí nemali uspokojené základné životné potreby. Všetko zanechali vo svojej krajine, domy, autá, podnikanie, niekoho z rodiny, (tých, ktorí nemali peniaze pre prevádzačov..), ocitli sa v cudzom svete, kde ich všetci odmietali, s neistou budúcnosťou, lebo nevedeli, či ich pustia ďalej do Európy, či dostanú prácu, aby uživili svoju početnú rodinu, či a ako prežijú zimu a či sa niekedy budú môcť vrátiť do svojich domovov v Sýrii. Bolo aj niekoľko pokusov o samovraždu, napr. istý mladý chlapec asi 20 roč., ktorému rodina zaplatila cestu, aby ho nenajala ISSIS bojovať, tam bol sám so skupinou jemu podobných chlapcov, brat sa mu niekoľko dní neozval z Nemecka a do toho mu prišla správa, že mu pri náletoch zahynula matka. Urobil to so žiaľu a zúfalstva. Niektoré rodiny boli rozdelené, napr. manžel už bol v Nemecku a žena s niekoľkými deťmi v tábore v Grécku. (Osamelá žena to mala v ich kultúre ťažké, lebo boli takmer vo všetkom závislé na mužovi). Ženy aj deti prichádzali na vyšetrenie v sprievode manžela, al. niekoho z rodiny. Mali sme tlmočníka z arabčiny do angličtiny, medzi sebou sme hovorili slovensky. Postupne sme si osvojili niektoré ich výrazy napr. horúčka sa po arabsky povie „harara“, deťom, ktoré sa nám stále tlačili do ambulancie a pýtali cukríky sme museli často povedať „chalas“ čiže dosť alebo koniec!
Keď som v druhej časti pobytu pracovala vo väčšom campe s lekárom, musela som byť pri vyšetrení ženy s ním za plentou. Museli sme zabrániť tomu, aby ju videl odhalenú iný muž. Lekár ju mohol vyšetriť až keď som jej pomohla dať si z hlavy dole „ hidžáb“, ja som zdvihla tričko a lekár ju mohol až potom popočúvať stetoskopom. Tiež bolo náročné hovoriť o niektorých gynekologických témach, lebo prekladateľ – mladý muž o tom nechcel hovoriť s cudzou ženou. Sýrčanky mali veľa detí a tehotné boli už v 16 rokoch rodili aj vysoko po štyridsiatke. Mali sme aj SONO, takže náš lekár MUDr. Tomáš Šimonek) mal možnosť vyšetrovať aj podrobnejšie, tiež sme mohli robiť EKG, z kapilárnej krvi CRP, glykémiu a hemoglobín hlavne u tehotných.
Používali sme zásielky liekov asi z celej Európy, len sme museli cez internet zisťovať s čím sa dajú porovnať u nás a ako vyrátať dávku napr. ATB u detí. Lieky v gréčtine boli nečitateľné, ich písmo je kombinácia latinky a azbuky + vlastné tvary. Našťastie jedna kolegyňa vedela grécky. Najviac sa mi páčilo slovo ďakujem, ktoré sa po grécky povedalo „ eucharisto.“
Rýchle raňajky a večere sme si robili na byte, obed sme mali spolu s utečencami v tábore. Strava bola dosť jednotvárna, najviac cestoviny s kečupom alebo so špenátom nikdy nechýbal grécky syr – feta a arabský chlieb a vo štvrtok bolo kurča s ryžou. Najlepšie boli domáce nektárinky, práve bol ich čas , takže sme si nemuseli dokupovať ovocie.
V meste Veraia, kde sme bývali, bol väznení sv. Pavol a odtiaľ písal svoje listy. Často som na to myslela, keď som rozjímala ráno a večer na terase nášho bytu, odkiaľ bol pekný výhľad na mesto a okolie. Kostolov bolo v každom meste dosť aj v každej dedine aspoň dva, ale všetky pravoslávne, najbližší katolícky kostol bol v Thessalonikách (1 hodinu cesty autom). V nedeľu som sa skontaktovala s našimi pátrami CM, ktorý tu spravujú farnosť. Majú v objekte aj bývalú nemocnicu, kde slúžili naše sestry, v minulosti to bolo také spoločné vincentské dielo. Spolubratia ma veľmi pekne prijali . Sv. omša tu bola po anglicky, ale po týždni som sa na ňu veľmi tešila, aj niektorí kolegovia sa ku mne pridali a ďalšiu nedeľu sme išli spolu.
Napriek tomu, že kultúra sýrskych moslimov, ich ponímanie Boha, ľudí, vzťahov je úplne iná, sú to všetko ľudia v núdzi, boli mi blízki pre svoju bezmocnosť a odkázanosť na cudzích ľudí. Som rada, že sme im aspoň trocha mohli prejaviť našu kresťanskú lásku a prijatie, väčšinou boli za to veľmi vďační.
Moje svedectvo o Kristovi bolo skôr v tichom, jednoduchom osobnom prejave, a komunikácia viac srdcom a úsmevom, ale to hlavné sme si porozumeli. Zvlášť deti boli vnímavé. Keď som mala chvíľu času , tak som sa s nimi hrala napr. Zlatá brána…, veľmi sa im to páčilo, potom sa usadili okolo mňa a obzerali si ma, nosila som na krku náš rozpoznávací znak vincentský krížik (závoj nosili aj ich ženy) a tak sa ma vypytovali, čo to mám. Povedala som im : It is Jesus my God ! To je Ježiš môj Boh! a deti opakovali po mne: It is Jesus my God! To je Ježiš môj Boh! (anglicky sa učili v škole – v stane).
A keď sa na konci môjho pobytu pýtali nášho arabsko-anglického prekladateľa (21ročný vysokoškolák, ktorý len začal študovať v Sýrii), či vie, kto som, odpovedal: “ Ona je kresťanská žena s veľkým srdcom pre Boha a ľudí!“
Ďakujem Pánovi, s. vizitátorke aj sestrám, ktoré ma zastupovali, že som mohla zažiť túto skúsenosť, ktorá pre mňa nebola výletom, ale osobným a láskyplným pozvaním, ktoré môžem nasledovať.
s.Judita, dcéra kresťanskej lásky
