Provincia v čase totality

Jedným z prameňov sily pre Cirkev sú dejiny so svojimi víchricami.

Roky 1950 – 1960 boli pre celú Cirkev u nás veľkou víchricou, aj pre našu Spoločnosť boli výzvou vydať svedectvo viery.  „Je  pochopiteľné, že pohroma zastihla najprv katolícke školy a internáty, ktoré majú veľký význam pre život Cirkvi v každom národe. Poštátnenie katolíckych škôl bolo potvrdené ešte 16. mája 1945, odkedy rehoľné učiteľky dostávali prekladacie dekréty a miesto nich boli dosadzovaní civilní učitelia.“

Sestry od roku 1945 stali zo dňa na deň štátnymi zamestnankyňami. Umiestňovacie dokumenty nerešpektovali komunitu. Niektoré sestry dochádzali do okolitých dedín, kam mali spoje, alebo museli zanechať vyučovanie. Predstavení sa snažili umiestniť ich v nemocniciach.

Do kláštorov školských komunít už boli nasadané „štátne zmocnenky“, ktoré prevzali riadenie školy a dohľad nad komunitou sestier. Sestry im museli hlásiť všetky odchody, zapisovať všetky návštevy. Hlavným poslaním „zmocneniek“ bolo ideologicky vplývať a prevychovávať sestry v duchu ľudovodemokratického zriadenia. Preto dávali sestrám rôzne prednášky, nariaďovali povinné čítanie komunistických novín. Hlavne sa usilovali získavať sestry na vystúpenie z rehole a pre spoluprácu s ŠtB.

28. augusta 1950 boli do Bratislavy na SLOVÚC (Slovenský úrad pre veci cirkevné) pozvané na tzv. poradu všetky provinciálne predstavené.

Tu ich informovali, že komunity sestier budú presťahované do určených objektov. Bol im vymedzený – teda obmedzený – okruh činnosti  a bola im určená nová pracovná náplň – v izolácii.  Pri tejto „tzv. porade“ každá predstavená dostala pridelenú osobnú „zmocnenkyňu“. Tieto zmocnenkyne už s nimi rovno z porady odchádzali a kontrolovali  každý pohyb v danej reholi.

Hneď na druhý deň ráno 29. augusta 1950 sa začalo s realizáciou Akcie „R“ – rehoľníčky. Plán bol rozvrhnutý na tri dni. Hneď ráno prišli do kláštorov súdruhovia: okresný cirkevný tajomník a členovia ŠtB.  Predstavenej ukázali  prípis zo SLOVÚC  ktorým sa im …“ oznamuje dohoda s provinciálnou predstavenou o presťahovaní ich domov“. Predstavené miestnych komunít boli tým zaskočené a sestry museli nastúpiť do pripravených autobusov a vziať si len osobné veci. Odvážali ich na vopred určené miesta do sústreďovacích kláštorov.. To sa dialo po celej republike. V Ladcoch, v našom bývalom provinciálnom dome stúpol počet obyvateliek v ten deň z 80 na 300! Zhromaždili tam sestry asi z 12 reholí.  Táto rozsiahla násilná akcia vyvolala v sestrách emócie strachu a neistoty.

Ďalší omnoho násilnejší útok na všetky sestry sústredené v Ladcoch sa udial 9. januára 1951. V tú noc kláštor v Ladcoch obkľúčili milicionári, príslušníci ŠtB  a naverbovaní robotníci zo zbrojovky v Dubnici. Sestry znova museli nastúpiť do autobusov a rozdeľovali ich na iné miesta: do Pruského, do Belušských Slatín, do Beckova a inde.

Sestru vizitátorku Vincenciu Valériu Olšovskú a jej spolupracovníčky, provinciálnu asistensku sestru Petru Pavlu Dovičovičovu, tajomníčku sestru Annu Helenu Šelejovú odviezli z Ladiec priamo do väznice v Trenčíne. Spolu s nimi boli uväznené ďalšie tri sestry, sestra Felícia Šurianska, sestra Lilioza Chladná a sestra Perpetua Krivošíková. Neskôr ich previezli do vyšetrovacej väzby v Žiline, kde podstúpili tvrdé zaobchádzanie. Zatknutie provinciálnych predstavených bola pre sestry skutočná rana.

Izolácia predstavených bola plánom, ktorý bol nariadený Komunistickou stranou Československa. Izolovať predstavené od radových sestier, aby ich ľahšie získali na odchod z rehole. Túto taktiku komunisti aj uplatňovali. Vidno to zo zoznamu zatknutých sestier služobníc z nemocníc.                                                                                                                             

Sestra  Metoda Mária Petrášová, predstavená  v Topoľčanoch, uväznená 5. 3.1950. Odsúdená na 7 rokov.

Sestra Florina Barbora Boenighová, predstavená v Nitre. Uväznená 1. 11.1951. Odsúdená na 15 rokov.

Sestra Vincencia Anna Hansková, predstavená v Trenčíne, uväznená 1. 6.1952. Odsúdená na 15 rokov.

Sestra Stanislava Anna Ryšová, predstavená v sirotinci v Radvani, uväznená 7.1.1953. Odsúdená na 8 mesiacov.

Sestra Narcisa Terézia Bošňáková – predstavená v Martine, uväznená 28.2.1953. Odsúdená na 6 rokov.

Sestra Petronela Jolana Naňová, predstavená v Levoči, uväznená 2. 2.1956. Odsúdená na 14 mesiacov.

Sú to len niektoré mená z 37 uväznených sestier – pritom niektoré boli väznené i viackrát.

          Ďalším postupom sa snažila ŠtB votrieť do priazne komunít, hlavne do priazne predstavených, aby ich mohli „pri svojich návštevách sestry usmerňovať a samozrejme i kontrolovať“…  a získaný vplyv využívať v ich prospech. Častými „priateľskými“ návštevami si mapovali situáciu – hlavne po r. 1954, keď mnohé sestry, najmä vincentky odmietli ísť k voľbám. Na Krajské národné výbory podávali presné zoznamy sestier, ktoré neboli voliť a mená sestier, ktoré sa správajú „reakčne“.

Veľkou oporou pre sestry bol totiž náš hrdinský Otec direktor Ján Hutyra. Z ilegality povzbudzoval sestry a usmerňoval ich ako majú postupovať. Napríklad, pokiaľ šlo o voľby. Sestry cítili, že je to proti ich svedomiu voliť stranu, ktorá ich likviduje. Otec Hutyra im odkázal: vy nie ste slobodné občianky. Ste pod dozorom bezpečnosti, kontrolované, obmedzované. Prečo by ste mali ísť voliť? Vďaka tomuto jeho prezieravému vedeniu sestry nenaleteli ani na milé návštevy cirkevných tajomníkov, ani sa nenechali vlákať do pasce pre spoluprácu. Preto vincentky boli pokladané za jednu z najreakčnejších reholí. Za trest boli nasadzované na najťažšie práce – napríklad keď bolo potrebné pripraviť nejaké objekty po stavebných úpravách pre ďalší pobyt rehoľníčok ako napr. v Slovenskej Ľupči na hrade, v Jasove, v Beckove, v Brehove atď.

          Podľa záznamov bolo 37 sestier vincentiek uväznených a nespravodlivo odsúdených. Lenže popri súdnych procesoch bolo aj mnoho sestier vypočúvaných ako svedkov. Napríklad v súdnom procese Mihina a spol. bolo vypočúvaných 44 sestier. Aj keď neboli súdené a odsúdené, stále žili v atmosfére strachu z možného uväznenia, z domových prehliadok a z neprestajného sledovania pridelenými správcami, sledovania návštev, odpočúvania telefónov, zadržiavania korešpondencie a sledovania agentmi ŠtB.

Otec Ján Hutyra bol zavretý roku 1958 a sestra vizitátorka Vincencia Olšovská zomrela roku 1959. Sestry boli vydané zvôli komunistickej strane, ktorá sa všemožne usilovala zamedziť ich vplyv na ľudí.

V auguste 1950 boli v sústreďovacích kláštoroch izolované sestry zo škôl a sirotincov. Boli úmyselne pomiešané rôzne rehole. Komunisti mali úmysel, aby sa sestry svojou neznášanlivosťou likvidovali. Bola totiž skutočne istá nežičlivosť medzi rehoľníkmi. V týchto táboroch ich presne zmapovali: staršie, choré, mladšie. Mladé sestry poodvážali do severných Čiech, kde ich dali na nútené práce do továrni. Na Slovensku museli pracovať v poľnohospodárstve. V tom čase bolo likvidované aj civilné obyvateľstvo násilnou kolektivizáciou – zavádzaním Jednotných roľníckych družstiev. Sedliakom zhabali pôdu na ktorej potom nemal kto pracovať – nahnali tam sestry.

Staré a choré sestry sústredili v tzv. „Charitách“, kde taktiež museli pracovať podľa svojich schopností, aby si mohli zaplatiť „pobyt a stravu“.

V rokoch 1955 – 1960 nastala druhá vlna sústreďovania a to sestry z nemocníc. Aj tieto podobným spôsobom roztriedili a pozadeľovali na nútené práce. V tom čase niekto pochopil, že tu ide o sestry zdravotníčky, preto ich  začali umiestňovať v Ústavoch sociální péče buď pre starcov, alebo pre mládež – ale v zásade ku psychicky chorým, aby ich sestry nábožensky neovplyvňovali. Dovtedy o rozmiestňovaní sestier rozhodovali stranícki funkcionári. V každom takom Ústave bol dosadený správca, člen ŠtB, ktorý mal za povinnosť sledovať každý pohyb a všetky kontakty sestier.

V roku 1965 bol z väzenia prepustený Otec Hutyra. Podarilo sa mu kontaktovať na Generalát v Paríži. Na základe toho bola za vizitátorku menovaná v roku 1967 sestra Modesta Angela Havlíková. K ustanoveniu vizitátorky došlo – v tajnosti v ÚSP v Ráboch. Provinciálnou tajomníčkou bola menovaná sestra Filoména Palkovičová, ekonómkou bola – už dlhé roky sestra Oľga Čaplová. Tajomníčkou – sestra Elena Tencerová. Sestra Havlíková bola v tom čase na Bíle Vodě, kde boli sústredené staré sestričky. Politické pomery sa už menili, komunistický teror oslaboval. Sestra Havlíková už začala vystupovať ako oficiálna vizitátorka a zámeny sestier už vykonávala ona, i keď si pri každom prekladaní musela vyžiadať z Prahy súhlas.

Pomery sa menili a Spoločnosť si 18. decembra 1968 mohla zakúpiť poľovnícky kaštieľ v Mendryke, kde bol zriadený druhý provinciálny dom. Väčšina sestier v tom čase bola v Čechách a tam nebol na sestry vyvíjaný tak silný dozor ako tomu bolo na Slovensku. 18. júla 1969 sa v Mendryke slúžila po prvýkrát sv. omša. V roku 1968 získala Spoločnosť povolenie z Prahy, že môžu prijať „kandidátky“, ktoré čakali od r. 1950 – tak to uvádza kronika. V skutočnosti to boli sestry tajne formované a prijaté v rokoch 1950 – 1968. V prvej skupine ich bolo 27. (Celkom asi 80 sestier z civilu).

Veľmi radostný deň plný nádeje sa slávil 7. novembra 1969 v Mendryke, keď po 19 rokoch sa znovu otvoril oficiálne seminár a sväté rúcho prijalo prvých 14 seminárskych sestier. „Vaše rúcho bude sväté, ak ho posvätí Váš život.“ – povedal im Otec Hutyra. Vedenie seminára oficiálne prevzala sestra direktorka Cherubína Siváčková, ktorá už počas totality formovala sestry. Navštevovala ich v jednotlivých komunitách, prednášala potrebné poučenia a formovala s veľkými obetami a s veľkým rizikom, ktoré na seba brala. V Mendryke sa do roku 1972 sformovali 4 skupiny mladých sestier, pokým znova nezasiahla politická moc.

Komunity v Čechách, ktorým dochádzali sily, boli posilnené novým prílivom mladých sestier a tak mohli pokračovať v službe. Okrem toho hneď ako začala tzv. Dubčekovská jar, Spoločnosť sa rozbehla po Slovensku a sestry začali slúžiť vo viacerých farnostiach. Vyučovali náboženstvo, venovali sa mládeži, farskej pastorácii a podomovej službe. Dielo sa pekne rozrastalo. Z kontaktu so sestrami sa objavili nové povolania, ktoré odchádzali do Čiech pracovať ku sestrám do Ústavov a začínali formáciu. Na Slovensku bola situácia menej istá.

Blížil sa rok 1972 – kedy sa Provincia pripravovala na oslavy 50. Výročia svojej existencie. Robili sa veľké prípravy, mnohé plány … Ale Boží plán bol iný. V republike začalo obdobie tzv. „normalizácie“. Rozumelo sa tým obmedzenie náboženského pôsobenia. Rehoľníčky, ktoré mali noviciáty na Slovensku, museli poslať mladé sestry naspäť do civilného života. V Čechách to tolerovali, ibaže už ďalší noviciát nedovolili.

V tom jubilejnom roku musela Spoločnosť zrušiť 21 komunít pôsobiacich na farách a sestry boli znova sústredené do Slovenskej Ľupče. Mohli zostať len v Psychiatrických liečebňach v Hodoch a v Hronovciach.

Postupom rokov ubúdalo sestrám síl. Mnohé už boli v dôchodkovom veku i tak naďalej pracovali v Ústavoch v Čechách do posledných síl. Prišiel rok 1984 – nové nariadenie vlády, že sestry ktoré sú už dôchodkyne, nemôžu ďalej bývať v zariadeniach sociálnej starostlivosti. Predstaveným vznikla nová starosť: kam umiestniť tieto staré sestry? Mendryka by nevládala pojať všetky. Preto bolo nutné budovať vlastný dom – Přepychy. Komunity v ÚSP sa postupne rušili a sestry zapĺňali nový dom okáloveho typu.

          Po blahorečení Anežky Českej nastali nové politické udalosti roku 1989. Nástup Nežnej revolúcie, pád komunizmu – bez prispenia ľudskej ruky …