Všetkým členom Hnutia Vincentskej rodiny
ADORÁCIA NAJSVÄTEJŠEJ SVIATOSTI
BYŤ ZANIETENÍ LÁSKOU K JEŽIŠOVI
Drahí bratia a sestry vo svätom Vincentovi!
Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!
Vo svojom liste z 27. septembra 2016 som nás všetkých povzbudil, aby sme uvažovali o svätom Vincentovi de Paul ako o „mystikovi lásky“. Od tohto listu sme na základe Všeobecných pravidiel a Konštitúcií Misijnej spoločnosti uvažovali nad tým, čo z neho urobilo mystika lásky.
V desiatej kapitole Všeobecných pravidiel, ktorá sa týka základov našej spirituality, svätý Vincent hovorí, že v Eucharistii nájdete všetko.
Pri svätej omši sa Ježiš v každej chvíli niekde vo svete obetuje. Ježišova prítomnosť pod spôsobom chleba a vína nezostáva obmedzená iba na čas Eucharistie, ale je nám ponúkaná ako ďalší neoceniteľný dar, prítomný 24 hodín denne vo svätostánkoch sveta. Nie je to otázka prítomnosti pol hodiny, ani hodiny, ale 24 hodín denne, vo dne i v noci. Keď prechádzame okolo kostola, kaplnky, miesta, kde je svätostánok a kde prebýva Ježiš, si možno vôbec neuvedomujeme, nevšimneme alebo nespomenieme na to, kto je tam prítomný v podobe chleba, niekedy len niekoľko metrov od nás, alebo dokonca na dosah ruky. Pomôcť nám môžu konkrétne viditeľné symboly, ktoré nám to pripomínajú: „Pokiaľ ide o lampičku pred Najsvätejšou sviatosťou, Ježišu, môj Bože! musí neustále horieť“,[1] ale ešte to v nás musí nájsť odozvu.
V dejinách Cirkvi už od prvej Eucharistie, kedy sa Ježiš obetoval pri poslednej večeri pod spôsobom chleba a vína, existuje množstvo príkladov eucharistických zázrakov, ktoré potvrdzujú skutočnú prítomnosť Ježiša v eucharistii. Sú mnohé prípady ľudí, ktorí okrem eucharistie nepotrebovali k životu žiaden iný pokrm. Udialo sa nespočetné množstvo obrátení práve pre neustálu prítomnosť Ježiša vo svätostánkoch sveta. Obrovské množstvo ľudí trávilo a trávi hodiny a hodiny pred svätostánkom alebo pred vystavenou Oltárnou sviatosťou, pričom veľakrát nič nehovoria, neprichádzajú so zoznamom prosieb, ktoré by chceli Ježišovi predložiť, ale sú jednoducho s ním, zostávajú v tichu, dávajú Ježišovi príležitosť hovoriť, kedy chce, a povedať, čo považuje pre nich za vhodné a potrebné.
„Keď budete prechádzať cez nejakú dedinu, pozdravte anjela strážcu toho miesta, a až koč zastaví, opýtajte sa, kde je kostol, pokiaľ nebude príliš ďaleko. Kým sa jedna z vás zastaví v hostinci, aby zistila, či je voľná nejaká izba, ostatné sa pôjdu pokloniť Najsvätejšej sviatosti.“[2]
V niektorých farnostiach, kaplnkách a rehoľných komunitách je adorácia Najsvätejšej sviatosti 24 hodín denne. Niekedy sa o to, aby Ježiš nikdy nezostal sám, postará skupina alebo dokonca jediná osoba. Pre niektorých sa stretnutie s Ježišom odohráva uprostred noci, keď väčšina ľudí spí. U mnohých z nás sa môže vynoriť otázka: ako môžu títo ľudia zostať nielen niekoľko minút, ale celé hodiny pred svätostánkom alebo pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou? Ako to dokážu?
Na myseľ mi prichádzajú dve odpovede:
- TÍTO ĽUDIA VERIA V SKUTOČNÚ PRÍTOMNOSŤ JEŽIŠA POD SPÔSOBOM CHLEBA A VÍNA.
- SÚ ZANIETENÍ LÁSKOU K JEŽIŠOVI.
Učiť sa katechizmus, zúčastňovať sa na svätej omši každý deň alebo každú nedeľu, navštevovať prednášky na tému Eucharistie alebo čítať knihy na túto tému, a podobne, nestačí na to, aby sme uverili v skutočnú Ježišovu prítomnosť pod spôsobom chleba a vína a aby sme boli zapálení pre Ježiša. Je to len vďaka Ježišovej milosti, jeho milosrdenstvu a bezpodmienečnej láske. Čaká 24 hodín denne, aby sme ho prišli navštíviť vo vnútornom tichu, aby sme mu otvorili srdce a čakali na chvíľu, ktorú uzná za vhodnú, aby nám povedal to, čo chce.
Každý z nás je pozvaný, aby sa osobne zamyslel: ako som na tom vo vzťahu k dvom vyššie uvedeným bodom?
Na ceste viery by ma nemalo desiť, zarmucovať, či dokonca šokovať, keď zistím, že ešte nie som tam, kde by som chcel byť. Nesmú mnou otriasať pochybnosti, ktoré v sebe nosím už roky. Najdôležitejšie nie je to, čo si o sebe myslím ja, ale čo si o mne myslí Ježiš!
Ježiš na nás čaká 24 hodín denne, kedykoľvek, bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádzame, aké pochybnosti, radosti či bolesti mu prinášame. Sv. Vincent radí: „keď sa poklonia Najsvätejšej sviatosti a obetujú mu práce, ktoré idú vykonať, poprosia ho o milosť, aby povedali chudobným chorým to, čo by im on chcel povedať pre ich spásu.“[3]
Vďaka našim pravidelným návštevám Ježiša vo svätostánku, pravidelnej adorácii Najsvätejšej sviatosti, Ježiš začína búrať múry a prekážky a napĺňať nás svojím vnútorným pokojom. Otvára naše srdcia, aby sme mohli urobiť nové kroky, ktoré povedú k okamihu, kedy mu budeme schopní bez váhania dať svoj súhlas. Sv. Vincent uvádza veľmi konkrétny príklad: „Keď nám niekto povie niečo nepríjemné, čo nám ťažko padne, neodpovedajme, ale pozdvihnime svoje srdce k Bohu, prosme ho o milosť zniesť to z lásky k nemu, choďme pred Najsvätejšiu sviatosť a o svojich ťažkostiach povedzme nášmu Pánovi.“[4]
Keď píšem tieto riadky, dobre viem, ako ďaleko som od dvoch vyššie spomínaných bodov. Som presvedčený, že pre každého z nás je kladná odpoveď Bohu základom pre trvalé obrátenie, ku ktorému nás na našej pozemskej púti vedú všetky ostatné duchovné prostriedky.
Rád by som uviedol príklad laika, ktorého som stretol pred niekoľkými rokmi v Ríme. Jeho svedectvo života mimoriadnym spôsobom odráža dva vyššie uvedené body.
Volá sa Arnoldo, je ženatý a má tri deti. Je veľmi dobre známy v Taliansku, aj mimo neho. Pochádza z prestížnej talianskej rodiny. Ako filozof, spisovateľ, básnik a podnikateľ mal sľubnú budúcnosť. Všetkého sa však vzdal, aby sa mohol venovať nadácii s názvom „Dom ducha a umenia“. Jeho manželka a ich tri deti vo veku 14, 12 a 9 rokov ho často počuli povedať: „Prepáč, musím sa ísť porozprávať s Ježišom.“ Tu sú niektoré z jeho myšlienok o Ježišovi, Eucharistii a Božej láske[5]:
V priebehu rokov, vždy a každý deň, alebo prinajmenšom nespočetne veľakrát, existuje tento vzťah s Kristom, prítomným v eucharistii… On je skutočne prítomný vo svete. Dýcha v tomto svete. Z každého svätostánku.
Myslím, že je to Božia láska, ktorá sa ma dotýka. A to ma vždy prekvapí. Keď to najmenej čakám, keď sa cítim najmenej hodný jeho lásky, dotkne sa ma, podá mi ruku, dáva mi najavo, ako veľmi ma miluje. Je to vždy on, kto k nám naťahuje ruku… Myslím, že Boh je milenec, ktorý „stále stojí pri našich dverách“ a čaká, kým mu ich otvoríme.
Stretnutie s Kristom vás navždy poznačí. Je ako otvorená rana. Keď nás Kristus zasiahne, zraní nás, človek začne umierať láskou, láska ho stravuje… Som si istý, že som do neho zamilovaný, pretože sa ma dotkol, pretože cítim, že „otvorená rana“ dáva zmysel života, pretože nikto sa ma nikdy nedotkol tak hlboko ako on, nikto nezostúpil do hlbín môjho ducha a hladil ho tak, ako to urobil Kristus.
On, vo svätostánku, on, prítomný v eucharistii, zostupuje do hlbín duše, aby ju napojil… Eucharistia takpovediac napĺňa telo i ducha tajnou miazgou, aktivuje druhý obeh, v ktorom koluje tajomná krv, krv lásky.
Kristus v eucharistii je vždy na kríži a zároveň vzkriesený: naďalej sa dáva, až do skončenia vekov, aby zachránil každého človeka… Kríž a eucharistia sú dva „škandály“, ktoré sú pre mentalitu sveta absurdné, pretože odhaľujú najvyšší vrchol lásky… Eucharistia pôsobí na najhlbšie vnútro človeka a premieňa ho na lásku.
Sväté prijímanie je v prvom rade skúsenosť, nie rituál. A skúsenosť predpokladá, že vzťah, vôľa, inteligencia a srdce sa stretnú tvárou v tvár s prítomným Bohom, o ktorom vierou veríme, že je Boh.
Ak niekoľko dní neprijímam eucharistiu, chýba mi. Eucharistia je potrebou, nemôžete sa jej vzdať. Zoberte mi všetko, len nie eucharistiu. Žiadne pokušenie, žiaden hriech ma nemôže prinútiť zriecť sa eucharistie.
Adorácia Najsvätejšej sviatosti, návšteva Ježiša vo svätostánku
Inšpirovaní mnohými príkladmi ľudí, ktorých svedectvo nám pomáha prehĺbiť našu osobnú vieru v skutočnú Ježišovu prítomnosť v eucharistii i našu lásku k Ježišovi, sme pozvaní využiť tento zvláštny čas liturgického roka – Pôstnu dobu, ako mimoriadny čas milosti v rámci prípravy na jubileum 400. výročia založenia Misijnej spoločnosti i Jubilea celej Cirkvi, aby sme v tomto smere podnikli konkrétne kroky. Nech sa Eucharistia stáva pre celé Hnutie Vincentskej rodiny, pre každú kongregáciu, každé laické združenie, ako aj pre všetkých, ktorí žijú vincentskú spiritualitu a vincentskú charizmu bez toho, že by patrili do niektorej vincentskej vetvy, stále viac stredobodom a inšpiráciou toho, kým sme.
Rád by som poďakoval všetkým komunitám, skupinám a jednotlivcom, ktorí už pravidelne majú vo svojich programoch spoločnú adoráciu Najsvätejšej sviatosti, ako aj súkromné návštevy Ježiša vo svätostánku. Komunity, ktoré nepraktizujú týždennú adoráciu Najsvätejšej sviatosti, by som rád povzbudil, aby ju začali konať v tomto pôstnom období a zachovali si ju ako pravidelnú modlitbovú prax. Laické skupiny môžu organizovať adoráciu Najsvätejšej sviatosti podľa svojich možností vo farnostiach alebo kaplnkách, kde sa stretávajú. Ostatní, ktorí nepatria do žiadnej konkrétnej vetvy, môžu pouvažovať, kde by sa mohli pripojiť k adorácii Oltárnej sviatosti. Okrem adorácie Najsvätejšej sviatosti nás Ježiš čaká vo svätostánku 24 hodín denne. Keďže každá kongregácia a každé laické združenie Vincentskej rodiny túži, aby jej členovia rástli počtom i vo svätosti, Ježiš určite nezostane k našej prosbe ľahostajný.
Nech sa za nás prihovára Panna Mária Zázračnej medaily, sv. Vincent de Paul a všetci svätí, blahoslavení a Boží služobníci Hnutia Vincentskej rodiny!
Váš brat vo svätom Vincentovi,
Tomaž Mavrič, CM
Generálny predstavený
[1] Coste II, 604-605; List 817 Klaudiovi Dufour v Saintes, 4. júla 1646.
[2] Coste X, 554-555; Konferencia 100, Štyrom sestrám poslaným do Calais, 4. augusta 1658.
[3] Coste XIII, 766; Dokument 186, O príprave chorých v nemocnici Hôtel-Dieu na generálnu sv. spoveď (1636).
[4] Coste X, 185; Konferencia 74, O láske k telesnému a duchovnému utrpeniu (Spoločné pravidlá, Kapitola 6), 23. júla 1656.
[5] Tieto myšlienky sú prevzaté z knihy od Arnolda Mosca Mondadoriho a Moniky Mondo, Il farmaco dell’Immortalità, Dialogo sulla vita e l’Eucaristia [Doktor nesmrteľnosti, Dialóg o živote a Eucharistii], Scholé, Editrice Morcelliana, Brescia, 2019. Ide o rozhovor s Monikou Mondo, ktorý viedol Arnoldo Mondadori.
