Svätá Lujza de Marillac – 9.5.

H Y M N U S

 

Manželka, vdova, svätica,

kto život tvoj si prečíta,

zahrnie Boha chválami,

že chráni nás, bdie nad nami.

 

Bez vlastnej matky vyrastáš,

no v Božom Srdci miesto máš,

Ten, čo je Láska odveká

prevýši lásku človeka.

 

V manželstve – skúške pre teba

upieraš zrak svoj do neba,

v modlitbe hľadáš posilu,

keď rany duše ožijú.

 

Po smrti svojho manžela

Bohu daruješ sa celá,

materskú lásku prenášaš

na devy, čo ti pošle Pán.

 

Spolu so svätým Vincentom

účasť na Božom diele tom

máš – Boh Spoločnosť založí

na pomoc biednym, chudobným.

 

Buď sláva Svätej Trojici

za ženu, ktorú svet si ctí,

že Krista v blížnych videla,

celý život im slúžila. Amen.

 

Lujza de Marillac sa narodila v r. 1591 v Paríži v šľachtickej rodine. Lujzin otec Ľudovít bol kapitánom kráľovskej stráže, počas života sa oženil dvakrát, no Lujza bola nemanželským dieťaťom. Jej detstvo bolo veľmi smutné, pravdepodobne nepoznala svoju matku a hoci ju mal jej otec veľmi rád, predsa Lujza od svojho narodenia nepoznala rodinný život. Otcovi však záležalo na Lujzinej budúcnosti a okrem hmotného zabezpečenia jej dal aj náležité vzdelanie a výchovu primeranú jej pôvodu. Niekoľko rokov strávila v kláštornej Škole sv. Dionýza v Poissy, ktorá patrila sestrám dominikánkam. Bolo to intenzívne formačné prostredie. Osvojila si základy filozofie, umenia, latinčiny, gramatiky, náboženstva a nadobudla aj dostatočné teologické poznatky. Po smrti svojho otca v r. 1604 Lujza musela zo školy odísť. Poslali ju späť do Paríža, kde bývala u istej chudobnej slečny, ktorá za skromný poplatok prichýlila aj iné dievčatá. V novom domove sa naučila viesť domácnosť. Bola praktická a vynachádzavá.

Keď Lujza dospela, chcela vstúpiť do kláštora kapucínok. Ale pre jej chatrné zdravie sa taknestalo. Podľa priania rodiny sa v r. 1613 vydala za Antona Le Gras, úradníka na dvore kráľovnej. V tom istom roku sa jej narodil syn Michal, ktorý bol jej trápením až do smrti. Jej manžel čoskoro ťažko ochorel a Lujza prežívala ťažkú krízu viery. 4. júna 1623 v Kostole sv. Mikuláša na Sviatok zoslania Ducha Svätého sa rozplynuli všetky jej pochybnosti a vnútorný hlas jej dal na vedomie, že príde čas, keď bude môcť zložiť rehoľné sľuby.

Pod vplyvom tejto udalosti Lujza začala odvracať pozornosť od svojho vlastného „ja“ a začala prejavovať záujem o chudobných, slabých a nešťastných. Po smrti manžela v r. 1625 sa stretla s Vincentom de Paul, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. Za jeho pomoci a vedenia sa celkom oddala službe chudobným. Vincent de Paul jej dával konkrétne rady, zveril jej návštevy Bratstiev kresťanskej lásky a výchovu dedinských diev, ktoré neskôr utvorili Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (1633). Spolu s nimi sa starala o nájdené a opustené deti, o vyučovanie chudobných dievčat, o chorých v nemocniciach, v ich domoch, o väzňov, o ranených vojakov, o galejníkov… Lujzina mnohostranná charitatívna činnosť bola dôkazom jej vysokej morálnej výšky. Korene a motívy tejto činnosti vychádzali z hĺbky jej duchovného života.

Lujza de Marillac zomrela v Paríži 15. marca 1660.
Život sv. Lujzy de Marillac je aktuálny aj pre moderného človeka, tak muža ako i ženu. V jej živote mali hlbokú ozvenu práve pálčivé problémy nášho storočia, najmä:

     Bola nemanželským dieťaťom – dnes, keď počet manželských rozlúk, rozvodov a nezákonných spolunažívaní značne vzrastá, deti pochádzajúce z týchto zväzkov si môžu uvedomiť, že aj ony sú povolané k vysokému morálnemu životu, ba k samej svätosti. Lujza im dáva príklad, ako možno vyrásť v čestné a bezúhonné osobnosti, napriek ťažkým rodinným podmienkam.

     Nepocítila materinskú nežnosť a nikdy nezakúsila rodinný život, čo ju poznačilo natoľko, že bola velmi úzkostlivá, citovo nestála.

    Treťou veľkou starosťou bola výchova jej syna Michala.

Lujza de Marillac bola v roku 1934 pápežom Piom XI. vyhlásená za svätú. Pápež vo svojom prejave uviedol dôvody, prečo sa Cirkev rozhodla povýšiť Lujzu de Marillac na oltár a vyzdvihol aj aktuálnosť Lujzinej činnosti pre naše storočie. Povedal:
„Keďže ľudská rozumnosť nie je schopná nájsť účinné prostriedky a lieky proti zlám, na ktoré trpí naša doba, treba prosiť o pomoc zhora, modliť sa a pracovať. To, čo spravodlivé zákony, ľudská činnosť a úsilie často nemôžu dosiahnuť, to Božia láska dopriava našej horlivosti; tá láska, ktorá pohýnala aj Lujzu de Marillac k službe chudobným a chorým. Tá láska, ktorá je trpezlivá, nie je závistlivá, nevypína sa, ale verí všetko a znáša všetko. Tá láska, ktorou kráčame po stopách Ježiša Krista a pomáhame všetkým našim nešťastným bratom.“
V r. 1960 pápež Ján XXIII. vyhlásil Lujzu de Marillac za patrónku sociálnych kresťanských diel.